ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dvaja ženatí bratia bývali v jednej dedine. Jedon bol majetný a mal len jedného chlapca, druhý bol chudobný, za to ale mal deti, ako v hrnci krúp.

Keď ten majetný umrel a nezadlho po ňom aj vdova nemal sa chlapec sirota kde podeť, lebo bol ešte malý a na službu sa ešte nehodil. Smiloval sa teda nad ním jeho chudobný strýc ktorý povedal žene: „Ženo, vezmime si tu bratovu sirotu aby sa, úbožiatko, nemuselo po svete potlkať.“ Ale žena odsekla: „Bo čo ťa to len napadlo! Pozri len na krdel naších detí, ktoré ledva uživíme. Kdeže by sme s chlebom stačili, keby nám ešte jedno pribudlo?“

„No už sa len nedurdi a nehundri,“ povedal strýc, „veď vieš že krv neni voda, a tá sirota je predsa dieťa môjho brata, ktorého sa odriecť nemôžem; lebo kto sa ho má zaujať, keď nie vlastný strýc. Už si my len toho chlapca vezmeme.“

Bárs sa to žene neľúbilo, neodporovala viac, lebo vedela, že keď si muž niečo vezme do hlavy, od toho neupustí, a vykoná to, nech z toho pôjde, čo chce. Strýc tedy chlapca-sirotu doviedol k sebe, kde chlapec skoro privykol a s ostatnými deťmi sa hrával.

Keď ale strynka videla, že sa v dome predsa viac míňa, a už aj chleba začalo sa nedostávať, povedala mužovi: „Bolo nám toho treba? a múky sa o mnoho viac spotrebuje, odkedy je tá švagrová sirota u nás, a čo chvíľa sami budeme holé dlane lízať. Jakú pomoc máš z toho chlapca, ktorý ani dreva nedonesie, ani nenaseká, ani žiadnej roboty nevykoná? Aspoň toho jednoho jedáka sa musíme pozbaviť. Keď pôjdeš zajtrá do hory, vezmi ho so sebou a tam ho odbehni, nech sa s nim stane čo chce!“ Darmo jej to muž vyhováral a ju prosil, aby chlapca nezaháňala, že to bude veľký hriech, v hore ho odbehnúť, kde chlapec ľahko zahynúť môže. Ona ale ustavične ho nabádala, aby chlapca v hore odbehol. Konečne jej to, bárs s ťažkým srdcom, prisľúbil.

Ráno sa vybral stýc do hory a vzal so sebou aj chlapca-sirotu, prevesil mu cez plece kapsičku s chlebom a starým nožíkom, ktorý sa od dávnych časov v rodine opatroval. Do hory stúpali veľmi ďaleko, a keď došli k jednej skalnatej tmavej doline, riekol strýc chlapcovi: „Tu čakaj na mňa, dokiaľ sa nevrátim, lebo ja musím ešte kúštik ďalej isť, kde by si ty so mnou nevládal.“

Chlapec si sadol na kameň, a strýc sa ztratil v hore a okľukami vrátil sa domov. Keď strýc neprichodil, počalo byť chlapcovi clivo a úzko, a že sa už zotmievalo, dal sa do velikého plaču, a volal, čo mu hrdlo stačilo, na strýčka. Ale daromne všetko volanie, keď strýčko bol už ďaleko. Chlapec sa tedy pustil roklinou strýčka hľadať. Po skalách a krovinách mohol sa len po biede predriapať, až sa dostal k jednej jaskyni a že si netrúfal nocou ďalej, umienil si, neboráčik, že v tej jaskyni prenocuje.

Jak vkročil do jaskyne, videl, že cez ňu krížom preteká potok s veľkým hukotom, a ponad potok bola preložená lávka. Prešiel tedy cez lávku a videl, že sa čosi z ďaleka pred ním svieti. Pustil sa za tým svetlom opatrne, aby do dajakej jamy nespadol, ale ako sa zadivil, keď videl, že to hlboko v jaskyni žiadne svetlo nehorí, ale že to steny a všetky kamene sa tak blýštia. Sadol si na jeden taký kameň, aby si odpočinul, vytiahol z kapsy chlebík a tam si zajedal, až pri tom zaspal.

Keď sa prebudil, vzal si dva hodné kamienky, ktoré sa najpeknejšie blýšťaly, do vačku a poberal sa, kade bol prišiel, von z jaskyne, ale poblúdil, lebo jaskyňa mala mnoho bočných jaskýň. Až po mnohom sem a tam chodení konečne prišiel zase k tomu potoku a cez lávku šťastne sa dostal z jaskyne von.

Kde sa teraz obrátiť, aby sa dostal von z hory? Pustil sa tedy len tak na verímboha v tú stranu, kde sa mu pozdávalo, že je hora najriedšia, až sa dostal šťastlive z hory na široké pole cestou. Po tejto ceste, bárs neznámej, čerstvo vykračoval ďalej, až prišiel k jednému kaštielu, a tam, že už ani omrvinky chleba nemal, prosil si chleba. Chlapca doviedli pred pána. Tomuto chlapec sa zaľúbil a vypytoval sa ho, že odkiaľ je a kam ide? Chlapec všetko pekne vyrozprával, jako ho, sirotu, strýc v hore odbehol, jako v jaskyni nocoval a jako horko-ťažko z hory vymotal sa na cestu.

Pán sa mu podíval na vačky, z ktorých tie dva kamene vyčnievaly, čo si ich v jaskyni bol so sebou vzal, a spýta sa ho: „A toto kdes’ vzal?“ „Tieto pekne kamene som si v tej jaskyni vložil do vačkov,“ odpovedal chlapec, „keď som z nej odchádzal.“

„To si ty, synku, bol v Macoche!“ povedal pán, „a šťastie, že si sa tam nezabil. Toto ale, čo si ztadiaľ so sebou doniesol, nie sú kamene, ale rýdze zlato. To ti ja opatrím, aby ti to dakto nevzal, alebo aby’s to neztratil. A keď si sirota a nemá sa kto o teba starať, zostaneš u mňa, a ja sa starať budem o teba.“

Dobrý pán svoj sľub splnil, chlapca posielal do školy, a že nemal svojich vlastných detí, nakladal s ním, jako by to bol jeho vlastný syn. Chlapec sa dobre učil, a pán ho dal aj do vyšších škôl, až vyrástol z neho švarný šuhaj, a keď pán zomrel, celý svoj majetok mu poručil.

Náš šuhaj žil si, jako pán, bol ku každému vľúdny a všetci ľudia ho radi mali. Jako raz pri okne stál, zazrel otrhaného, šedivého človeka ako do dvora vchádzal, a hneď v ňom poznal svojho strýca. Vybehol do kuchyne a kázal kuchárke, aby tomu žobráčkovi na stôl prestrela a ho dobrými pokrmami a nápojami účastovala, ten starý nôžík, ktorý mu strýc do kapsy položil, keď ho viedol do hory, aby k tanieru priložila, ale aby nehovorila, že to má tak rozkázané.

Žobrák zastal medzi dvermi a prosil o almužnu. Kuchárka mu však riekla: „No, len dedko, poďte bližšie, sadnite si ku stolu, jedzte a pite koľko sa vám chce: lebo môj pán každého žobráka dá uhostiť.“ Žobrák zprvu myslel, že ho kuchárka má za blázna, a nehýbal sa odo dverí; keď ho však pojala za ruku a k stolu usadila, nevedel sa nadiviť: čo to môže byť za pán, ktorý žobrákom také hody vystrája?

Zadivený žobrák dal sa s chuťou do jedenia, ale jak si chcel ukrojiť chleba a zachytil ten nôžik: zľakol sa a zbľadol, lebo poznal, že je to nôžík, ktorý bratovej sirote bol vložil do kapsičky, keď viedol ho do hory. V tom vkročil šuhaj — pán „nedajte sa mýliť!“ Žobrák ho nepoznal, ale vstal zo stolice a ukázal nôžik, riekol: „Ach, pán môj! kde sa tento nožik tu vzal?“ „Nožík, jako nožík,“ povedal šuhaj „čo po nožíku; len vy jedzte a pite.“

Keď však žobrák neprestával prosiť, aby mu povedal kde sa ten nožík uňho vzal? odpovedal mu pán: „Čo ste už na to zabudli, že ste vy mne ten nožík do kapsičky dali, keď ste ma viedli do hory, aby ste ma tam odbehli? Vy ste mi chceli urobiť zle, ale Pán Boh to všetko k dobrému obrátil.“

Dedko sa dal do plaču a velice prosil za odpustenie, vyrozprával do jakej biedy sa dostal so ženou a deťmi, a uznával, že zaslúžil taký trest za ten ťažký hriech, že bratovu sirotu v hore odbehol.

„No, veď je už všetko dobre,“ povedal pán ja som vám dávno odpustil a že mňa Pán Boh požehnal, nenechám ani vás v biede, ale musíte sa všetci ku mne presťahovať, a tu budeme spolu bývať.“

Pán dal dedka do pekných šiat obliecť, vystrojil ho i s vozmi pre celú jeho rodinu, a keď prišli, ani strýcovi, ani strýne, nikdy na oči nevyhadzoval, čo mu zlého urobili, a keď to sami so žiaľom spomínali a za odpustenie prosili, riekol im: „Nechajte to tak, však vidíte, že to Boh všetko k dobrému obrátil.“

Tak sa všetci dobre mali. Keď strýc a strýnka umreli, pripravil im synovec pekný pohrab; s bratranci však a so sesterniciami žil dlho šťastlive a jak nezomrel, žije dosiaľ.