Za chlebom do Ameriky

Za oného času, voľakedysi, keď ešte bývalo dobre na tomto svete, žil jeden kráľ, ktorý mal veľmi pekné dievčatá, z ktorých ale najmladšia bola taká krásna, že sa na nej divilo i samé slnce, a predsa slnce videlo už mnoho všeličoho pekného, ale keď svietilo na jej krásnu tváričku, čudovalo sa, ako môže i len žiť tu na tomto svete taká kráska. Blízko kráľovskej paloty bola veľká, hustá hora a v nej pod starými lipami bola jedna studňa.

Viete, keď tak horúce bývavalo, kráľovská dcéra vždy vyšla do veľkej hory, sadla si na srub tejto studne, a keď sa jej zunovalo sedieť, vzala si zlatú guľku, vyhadzovala ju do vysoka, lapala a tak sa bavievala. Toto bola jej najobľúbenejšia zábava.

Raz, ako sa tak bavila, tá zlatá guľka nepadla nazpäť do rúk kráľovskej devušky, ale na zem a odtiaľto sa zaguľala do studne. Kráľovská devuška ľútostive hľadela za guľkou, ale tá jej zmizla v hlbočine, tak, že sa nemohlo vidieť, kde je na dne studni.

Kráľovská dcéra sa rozplakala. Čo raz, to úzkostlivejšie lkala, a nemohla sa nijako rozveseliť. Ako takto nariekala, naraz počula, ako voľakto zavolal:

— Čo ťa potkalo, devuška? Tak plačeš, že by ťa i skala poľutovala.

Kráľovská dcéra sa poobzerala, že odkiaľ počuť ten hlas. Zbadala, že to jedna žaba, ktorá širokú, mrzkú hlavu vytŕčala z vody.

— Jaj, to si ty, ty starý vodný povaľač, — prehovorila dcéra. — Oplakávam moju zlatú guľku. Spadla mi do studne.

— Neplač, neplač, — hovorila žaba — veď ti ja pomôžem v tvojom nešťastí; ale čo mi dáš, keď ti vynesiem tvoju guľôčku z vody?

— Čo si len žiadaš, zlatá žabka, — odpovedala devuša. — Dám ti moje šaty, moje perly, drahokamy, ba dám ti i zlatú moju korunu.

Žaba jej ale odpovedala:

— Tvoje šaty — drahokamy — perly, ani zlatú korunu nechcem od teba; ale ak mi sľúbiš, že si mňa obľúbiš a prímeš ma za kamaráta, posadíš mňa za tvoj stôl, dovolíš mi jesť zo zlatého taniera, a piť z pohárika, dáš sa mi v peknej posteli vyspať, ak mi toto všetko sľúbiš, vnídem do studne a vynesiem zlatú guľôčku.

— Ach, ako to bude dobre — skríkla devuška. — Všetko ti sľubujem, len vytiahni mi zo studne moju guľôčku. Ale sama v sebe si takto pomyslela: „Čo to všetko narapoce, táto sprostá žaba. Ona má svoj domov, tam na dne vody. Tam krka. Ale ako môže byť kamarátom človeka!“

Žaba, keď dostala sľub, ponorila sa do vody a o krátky čas vyšla na povrch vody, nesúc v pysku zlatú guľku, ktorú hodila do trávy. Devuška, ako shliadla svoju guľôčku, bola celá preč od veľkej radosti. Chytro ju schytila a utiekla preč.

— Počkaj, počkaj! — volala za ňou žaba — vezmi i mňa so sebou — neviem tak utekať, ako ty!

Ale darmo krkala za ňou tá žaba, devuška nepočúvala na ňu, pribehla domov, a zanedlho i zabudla na žabu, ktorá mohla zase ponoriť sa do hlbokej studni.

Na druhý deň, keď si najmladšia kráľovská dcéra sadla i s kráľom ku stolu, aby jedla zo zlatého tanierika — čip-čap-čip-čap skáče tam von čosi hore mramorovýma schodami ku dverom a zavolá:

— Najmladšia princezna, otvor mi dvere!

Najmladšia princezná utekala ku dverom, aby videla, kto to volá tam vonku, ale ako otvorila dvere i videla tam žabu, chytro ich zatvorila, sadla si znovu ku stolu; ale sa veľmi zľakla.

Kráľ zbadal, že princezne bije rýchlo srdce od ľaku, spýtal sa jej:

— Moja zlatá dcérka, a čoho sa tak bojíš? Snáď nejaký obor stojí predo dvermi, ktorý prišiel pre teba?

— Jaj, nie — odvetila princezná — nie je to obor, ale jedna mrzká žaba.

— Ah, drahý otecko, včera, keď som v lese sedela pri studni a hrala som sa so zlatou guľkou spadla mi do studne. Preto, že som veľmi plakala, žaba mi ju vyniesla zo studne a za to som jej sľúbila, že mi bude priateľkou. Ani som si nepomyslela, že ona môže zanechať vodu a chodiť i po suchu. Teraz je tam von a chce vnísť dnuka ku mne.

Žaba už po druhýkrát zaklopala a takto volala:

— Čo si jej sľúbila, to musíš i splniť, — prerieknul kráľ. — Choď a otvor jej dvere.

Princezná otvorila dvere. Žabka skákajúc, prišla až ku jej stoličke. Tam zasadla a takto zavolala:

— Vezmi mňa k sebe!

Princezná sa zdráhala, až jej kráľ sám rozkázal, aby ju vzala k sebe. Keď žaba už bola na stoličke, pýtala sa na stôl a keď už sedela i na stole, prehovorila:

— Podaj mi tvoj tanier, aby sme vedno jedli.

Princezna i to urobila; ale každý videl, že to robí s nevoľou.

Žaba sa s chuťou naobedovala, ale princeznu skoro každý kus mal zahrdusiť, čo preglgala.

— Dobre som sa najedla, — prehovorila žaba, — som ustatá, vezmi mňa do tvojej izbičky, posteľ mi tvoju hodvábnu postielku a budeme spať spolu.

Princezná sa rozplakala, bála sa i len dotknúť studenej žaby, a táto teraz chce spať s ňou v jej krásnej čistej postielke.

Ale kráľ s hnevom jej takto povedal:

— Kto ti pomôže v zlom položení, toho neskôr nesmieš opovrhnúť.

Princezná voľky-nevoľky chytila žabu medzi prsty, zaniesla do druhej izby a položila ju do kúta. Ale keď si princezná ľahla, ohlásila sa žaba:

— Som ustatá, i ja chcem tak spať, ako i ty. — Vezmi ma k sebe, lebo ti poviem oteckovi.

Princezná sa veľmi zarmúlila. Schytila žabu a ako len vládala, hodila ju o zem.

— Teraz už budeš mať pokoj, ty hnusná žaba.

Ale ako žaba odskočila od zeme, nebola už viac žabou, ale pekný, čiernooký, s krásnyma vlasami princ, ktorý ostal mužom peknej princezny. Potom jej vyrozprával, ako ho zakliala jedna planá striga a nikto iný ho nemohol vyslobodiť z tej studne, jedine pekná princezná. Na druhý deň spolu cestovali do svojej krajiny.

Ráno, keď ich už zlaté slniečko zobudilo, pred palotou stál krásny koč a v ňom bolo šesť párov krásnych bielych tátošov zapriahnuté. Maly na hlavách pštrosové perá, náčinie zo zlata a na zadku kočiara sedel verný sluha mladého králeviča, — Janko. Keď mladý králevič obrátil sa na žabu, tento verný sluha si to tak vzal ku srdcu, ako čo by mu bolo srdce troma obručami okovali, aby sa mu od veľkého žiaľu nepuklo. Nikdy sa nezasmial, stále chodil s ovisnutou hlavou.

Keď si mladý pár sadal do koča, Janko im sám pomáhal a od radosti celý bol preč, že ich môže zaviesť do svojej krajiny.

Ako tak šli kus cesty, počuje mladý princ, že voľačosi praští im na zadku kočiara, ako čo by sa bolo niečo polámalo. Preto zavolal:

I druhý i tretí raz voľačo pukalo na ceste a mladý princ si vždy myslel, že sa voľačo stalo, že sa láme kočiar a to len tie obruče pukaly, ktoré nosil na srdci verný sluha Janko, lebo už teraz nemusel smútiť, keď mladého králeviča vyslobodila krásna, mladá princezná. Žili šťastne, dlho a tak dlho, kým nepomreli.