Za chlebom do Ameriky

Voľakedy dávno, dávno, bol raz jeden kráľ a jedna kráľovná, ktorí každý deň len to naťahovali:

— Ach, keď by sme my len mali dieťa!

Ale darmo vzdýchali. Stalo sa ale raz, keď kráľovná v kúpeli sedela, že sa jedna žaba vyškriabala z vody a takto sa kráľovnej prihovorila:

— Tvoja žiadosť sa vyplní. Prv, ako uplynie rok, narodí sa ti dievča.

Čo žaba povedala, to sa i stalo. Kráľovnej sa narodilo krásne dievčatko, také utešené dievčatko, že kráľ nevedel od radosti, čo má robiť. Sriadil velikú hostinu. Na tú slávnostne pozval nielen rodinu, priateľov a známych, ale pozval aj veštice, aby boly dobroprajné jeho dieťaťu. V jeho kráľovstve bolo trinásť takých veštíc. Ale poneváč kráľ mal len dvanásť zlatých tanierov, akože mohly z ních trinásť jesť? Musela teda jedna z ních doma ostať. Slávnosť sa skvele skončila a pri rozchode, veštice ohdarúvaly dieťa zázračnými darmi. Jedna šľachetnosťou, druhá krásou, tretia bohatstvom a tak ďalej všetkým možným, čo je len žiadúcno na tom božom svete. Keď už jedenásť vypovedalo svoje požehnanie, strmo vstúpila do izby trinásta.

Chcela sa pomstiť zato, že ju nezavolali, a bez toho, aby sa bola niekomu pozdravila, alebo aby sa bola na niekoho podívala, povýšeným hlasom takto zvolala:

— Nech sa kráľova dcéra v pätnástom roku pichne vretenom a nech padne mrtvá!

Za tým, nepovediac ani slova, schytila sa a odišla. Všetci ostali stáť, ako omráčení, až keď odrazu predstúpi dvanásta prorokyňa, ktorá ešte dotiaľ svoje požehnanie nebola vyriekla, a poneváč klatbu odčiniť nemohla, ale ju aspoň uľavila, takto prehovoriac:

— Ale nech predsa neumre kráľová dcéra, ale nech ostane pohrúžená v sto rokov trvajúci spánok.

Kráľ, ktorý by veľmi rád zachránil svoje dieťa od nešťastí, vydal rozkaz, aby všetky vretená v jeho kráľovstve boly spálené. Na dievčatku sa ale všetko požehnanie veštíc splnilo. Lebo bola taká krásna, nábožná, vďačná, rozumná, tak, že každý kto ju videl, si ju mimovoľne obľúbil.

Stalo sa ale, že v ten deň, keď mala princezna práve pätnásť rokov, kráľ ani kráľovná neboli doma. Princezna bola úplne sama v celom hrade, obzerala všetky izby, aj všetky komory, na koniec prišla ku jednej starej veži. Vyšla úzkymi, krútenými schodami a prišla ku jedným malým dvierkam. V zámku bol len jeden hrdzavý kľúč, keď ho princezna skrútila, dvere sa pred ňou rozletely a hľa akú tak peknú izbičku videla, a v nej jednu starú mamku, ktorá pilne priadla ľan.

— Pomáhaj Pán Boh, stará mamka — prihovorí sa k nej princezná. — Čo ty tu robíš?

— Pradiem — odpovedala stará baba, kývajúc pri tom hlavou.

— Čo je toto za ledačo, čo si to tak veselo poskakuje? — spytuje sa princezna. Chytila vreteno, chcejúc priasť. Ledvy že sa dotkla vretena, už sa uskutočnila na nej kliatba, pichla si totižto princezna vretenom do prsta.

V tom okamžiku, keď pocítila pichnutie, prevalila sa na posteľ, ktorá tam stála, pohrúžená súc v hlboký spánok. Tento spánok sa rozniesol po celom hrade. Kráľ a kráľovná, ktorí sa práve domov vrátili, a ako vstúpili do siene, prišiel na nich spánok a zaspal s nimi celý dvorný sprievod. Zaspaly kone v maštali, psi na dvore, holuby na streche, muchy na stene a oheň, ktorý horel na ohnisku, nechal tak blkotanie a vyhasnúl, pečienka prestala škvrčať, kuchár, ktorý chcel práve pecúcha vyšticovať, lebo sa čímsi previnil, pustil pecúchové vlasy a zaspal. Ba zastal aj vietor a na stromoch pred hradom sa ani ten najmenší lístok nepohol.

Okolo hradu začaly šípové ruže rásť, ktoré s roka na rok boly väčšie a väčšie, ba na konec objaly celý hrad a aj na deň sa vypäly, tak, že nič nebolo z neho zbadať, ani len vlajúcej zástavy na štíte hradu.

A v krajine sa rozniesla povesť o krásnej spiacej šípovej ruži, lebo takto nazvali princeznu, tak, že s času na čas prišli ta princi a chceli sa dostať cez krovie do hradu. Ale všetky pokusy boly daromné, lebo ti šípy, ani ruky čo by maly, tak tuho boly jeden s druhým poprepletané a princi tak sa do ních pozachytovali, že sa ani napred, ani nazad pohnúť nemohli, museli tam v úzkostiach zahynúť.

Po uplynutí mnoho dlhých rokov zjavil sa v krajine zase jeden princ, a počul, ako jeden starý človek rozprával o tom ružovom kričku, pod ktorým je hrad, v ktorom spí jedna prekrásna panna už sto rokov, a spolu s ňou spia kráľ i kráľovná, ako aj celý dvorný sprievod. Aj to vedel starec od svojho starého otca, že sa už moc princov pokúsilo prebiť sa cez to ružové krovie, ale všetci sa zachytili na ňom a smutný koniec tam vzali. A nato ten princ takto preriekol:

— Ja sa veru nebojím. Vyndem a podívam sa na to krovie.

Dobrý starec sa darmo namáhal odviesť ho od jeho predsavzatia, neposlúchol ho.

Práve v ten čas vypršalo sto rokov a dostavil sa deň, v ktorý sa Šípová Ruža mala prebudiť. Keď sa princ priblížil ku kroviu, všetky šípy sa na krásne ruže premenily, ktoré sa samy od seba otvorily a princa bez všetkého úrazu prepustily. A za ním sa zase v podobe krovia zatiahly.

Na dvore pri hrade videl vyvaľovať sa a spať kone, a rišavých psov. Na streche sedeli holubi, hlavičky si skrývali pod kridielka a spali. A keď vstúpil do hradu, muchy ešte spaly na stenách, a kuchár v kuchyni ešte tak držal ruku, akoby chcel pecúcha chytiť a kuchárka tam sedela pri čiernej kure, ktorú mala očistiť.

Potom šiel princ ďalej a v sieni našiel ležať a spať celý kráľovský sprievod, hore pri tróne spal kráľ, aj kráľovná.

Ešte šiel ďalej, a ako šiel taká bola všade tichosť, že si počul svoj vlastný dych, až konečne došiel ku veži, otvoril tie do izby vedúce malé dvere, kde Šípová Ruža spala. Tam ležala ešte vždy a taká bola krásna, že princ nemohol oči odtrhnúť, sohnul sa a bozkal ju.

Ako sa jej bozkom dotknul, Šípová Ruža otvorila oči, prebudila sa a priateľsky podívala sa na princa. Potom spolu išli s veže, kráľ sa zobudil, zobudila sa i kráľovná, aj celý dvorný sprievod a vyvaľovali veľké oči jeden na druhého. Na dvore stály kone a triasly sa; poľovní psi vyskočili a chvostami krútili, holubi na streche vytiahli hlavičky zpod krídel, poobzerali sa a uleteli do poľa; muchy sa ďalej vláčily po stene; v kuchyni na novo zblknul oheň a uvaril jedlá, pečienka ďalej škvrčala, kuchár vylepil pecúchovi zaucho, že hlasom zaškrečal, a kuchárka očistila kuru.

Princ ale s velikou oslavou si vzal Šípovú Ružu za ženu a všetci žili spolu šťastne kým nepomreli.