ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Behal Krížom-krážom po meste, s hlavou rozbolenou a skoro bez myšlienok. Nemyslel na nič, nemohol myslieť, ale kto ho stretol, na prvý pohľad mohol zbadať na ňom stopy žravého utrpenia. Túlal sa uliciami mesta bez cieľu a skoro bez vedomia toho, že chodí medzi ľuďmi cudzích tvári, ktorí stále a stále kamsi pospiechajú… Ale každý tretí z týchto kamsi ponáhľajúcich sa ľudí niesol veniec, alebo jakúsi kytku podzimných kvetov. Na námestí, pozdĺž železnej ohrady malého parku, ktorý stál vo víri mesta ako oáza v horúcej púšti, boly rozložené hromady vencov, zrobených zo zelenej smrečiny spestrené farebnými papierovými ružami a stuhami. I železná ohrada parku bola nimi ovešaná do posledného miesta. — Mladé i staré predávačky vencov od zimy prešľapovaly s miesta na miesto a chodily sem-tam medzi svojim vonným tovarom.

Deň bol pošmurný a nevľúdny. Silný vietor dul celý deň a behal s piskotom po uliciach, dvíhal oblaky prachu s dlažby ciest i trotoárov a nemilosrdne nimi zasypával ľudí, ktorí sa, napriek špatnému počasiu, stále hemžili po uliciach.

Zastal pred kvetinárským obchodom. Vo výklade, za sklom, smialy sa svojim trpkým smiechom veľké chrysanthemy, ružovej, bielej a žltej farby. Smialy sa nahorklým smiechom na ulicu, po ktorej lietal studený podzimný vietor a lomcoval so všetkým, čím vládol a čo mu prišlo do cesty. Chvíľu stál pred výkladom, tupo pozerajúc na veľké kvety, potom bez rozmyslu vstúpil do obchodu.

Kúpil tri veľké chrysanthemy, farby bielej, žltej a ružovej. Tri veľké trpko sa usmievajúce a smrťou voniace kvety, ku ktorým stále veselá, veľmi zdvorila a stepilá kvetinárka pridala akúsi malú, bledozelenú vycívenú ratoliestku a potom skrovnú kytku otočila drôtikom a sviazala striebornou stužtičkou, akú vídame na mnohých veciach pri pohrabe…

„Tri podzimné ruže, dýchajúce ťažkým zápachom vykropenej a vykadenej rakve…“ myslel si, že keď sa octnul opäť na ulici. „Tri ruže… V tej bielej vidím tvoju čistú dušu, čo zmizla po vykúzlení, ako mydlová bublina do neznáma; v tej ružovej sa odráža moja nádeja… Bože, — ktorá práve v tieto dni druhý raz umrela… Žiaľ pretrhol mu niť myšlienok, potočil sa a kytka chrysanthem, na ktorú zabudol, že ju drží v ruke, padla na trotoár.

Vzpamätal sa. Sohnul sa pre kytku a začal ďalej myslieť. „Ruža žltej farby je symbolom toho Slnca, ktoré mi malo svietiť do tmavých, studených kútov môjho života. Ale tie kvety nesiem ti môj uprchlý Anjel biely, moja mrtvá Nádeja ružová, moje vyhaslé Slnce žlto-žiarivé, na tvoj hrob…“

Ani nevedel ako, našiel sa pred veľkou budovou na námestí.

„Mám, či nemám?…“ uvažoval, stojac pred bránou budovy. „Mal by som jej kytku ukázať… Nie… Nesmiem… Rozľútostila by sa a bolo by jej ešte horšie… Nepôjdem…“ Obrátil sa a popošiel niekoľko krokov ďalej od brány. Tu postál a zahľadel sa na oblok, zastretý dopoly bielou záclonou.

Tam, za tou bielou záclonou, v bielej malej izbietke, ležala jeho družka… Tam v tom ťažkom ovzduší, kde si podávajú ruky radosť s bolesťou a utrpením, teraz už po druhý raz zlý osud zahrdusil jeho krásne sny…

Prečo toľko trpieť… prečo? Či som už dosť netrpel?… Či sa ma už dosť nešťastie nenabičovalo, nenahrdúsilo, nenahonilo a nenavštevovalo po svete?… Prečo?…“ Mávnul rukou, úfale sa zasmial a pustil sa dolu vetrom, ktorý ho niesol, zároveň s prachom, širokým námestím.

Šesť dní už blúdil sem-tam po meste. Domov sa bojí ísť, lebo vie, že by musel v hrobovom tichu studenej, tmavej a pustej izby zúfať. Len spávať chodí na kvartieľ a to už neskoro za temnej noci, keď mesto sa pohrúži do meravej tichosti… Nemá domova, nemá nikoho, kto by pochopil jeho bolesť. Všade sa stretá s cudzími tvárami, ktoré síce dávno sú známe, ale žiari s ich úsmevu lož a prefíkaná záludnosť, ktorú z celej duše nenávidí. Na tvári úsmev a v srdci ľad, ktorý robí studeným i ten falošný úsmev, ktorý by chcel klamať… Tak často v tieto dni, plné zúfalstva, myslel a vzpomínal na ľudí bez falošného pozlátka, ktorí žijú ľudsky, prirodzeným spôsobom, ktorí smysel života nevidia v lakovaných topánkach a ulízaných, mechanických, spoločenských čačky-mačkách, ale v niečom inom, v tom, čo im predkladá samá príroda, ktorej sú predsa len neodškriepiteľnou súčiastkou. Na takýchto ľudí spomínal. Medzi týmito ľuďmi bol kedysi šťastný, či to bol už v útulnej dedinke, v horách, alebo v zákopách. Tam bolo menej falše a viacej porozumenia a lásky…

A čosi mu stále, pri takýchto myšlienkach, šeptalo: „Domov, domov… Hľadaj domov… Veď stále blúdiš po cestách, na ktorých je tma a samá tma… Ľudia chorí na výstrednú kultúru a civilizáciu hľadajú svetlo, ale kráčajú do tmy a tápu po temnotách…“

Keď zašiel za roh ošarpaného vysokého domu, zbadal, že ztratil niekde kytku. „Nechcem blázniť, ale… No, čo ale?… Cha! Cha! Cha! Ale chcej-nechcej musím ztratiť rozum. Áno, tak je to…“ myslel si, stojac nerozhodne za rohom domu. V tom však pribehol k nemu otrhaný uličník a podával mu ztratenú kytku.

Siahol do vrecka a vylovenú pokrčenú bankovku podával chlapcovi, ktorý sa však nemal k tomu, aby vystrel po nej ruku. Javil na tvári prekvapenie a nedôveru, ktorá sa odzrkadlovala v primeranom úsmeve.

„Vezmi!“ zakričal na uličníka, a strčil mu bankovku násilne do vrecka. Potom pohol sa úzkou uličkou ďalej.

O chvíľu spomenul si na čosi. Zastal. Šmátral rukou vo vrecku, z ktorého bol vytiahol pre chlapca pokrčenú bankovku a očami blúdil po hrbolnatej dlažbe. — Okolo idúci ľudia mohli si myslieť, že niečo ztratil, alebo že je napitý.

„Bola to päťdesiať korunová bankovka… Cha! Cha! Potom že nie som blázon! Ale nech čert…“ hovoril si skoro nahlas keď z vrecka vytiahol len jednu korunu a dve päťkoruny. Päťdesiaťkorunovú bankovku, ktorá mu chýbala, dal uličníkovi, ktorý mu doniesol ztratenú kyticu.

Chvíľami sa mu zazdalo, že nemá kyticu v ruke. Ale oči ho vždy presvedčily o tom, že nemá príčinu k obávam. Tri veľké a svieže kvety chrysanthemy smialy sa cez priehľadný pavučinový papier, pritlačené k jeho ľavému boku prs, ako podzimné slnce za pošmurného rána cez hustú, šedú hmlu.

Nikdy nikomu neniesol kyticu kvetín, ani nikdy nekúpoval a netrhal kvety, aby ich použil na okrasu svojho kabáta. Miloval kvety, ale jeho láska k ním bola čistá… Netrhal nikdy kvety, ktoré v rukách uschnú v tom čase, keď ešte maly hýriť sviežou, čistou krásou na materskom korení…

„Keby sa tak niekto domnieval, že kytku nesiem dajakej ženskej… slovom keby sa domnieval že s kytkou utekám k nejakej fiflene… Ale čo!… Hlúposť… Keď už bláznim, nech bláznim ako poctivý blázon, ale hlupákom nechcem byť… Cha! Cha! Cha!“ zasmial sa svojim myšlienkam opäť tým zúfalým, suchým smiechom ako pred veľkou budovou na námestí a pridal do kroku.

Za chvíľu stál pri veľkom, improvizovanom pulte, na ktorom hemžily sa mu pred očami tisíce sviečok, všetkých farieb a veľkostí. Kúpil päť malých bielych sviečok, pustil ich do vrecka a utekol ďalej.

„Bože, bože… Prečo sa toľko mocem po meste?“ vzdychol a sotrel si šatkou s čela pot. Vtedy už stál pri zastávke elektrickej dráhy, medzi dávom ľudí, ktorí čakali na elektriku, aby ich odviezla na pole mrtvých, ktoré sa rozprestieralo hodný kus cesty za mestom.

Elektrika, ovešaná kolom dokola venciami, prišla. Ale z toho ohromného množstva ľudí, ktorí tu na ňu čakali, nevmestila sa do nej ani tretia čiastka, hoci bola nimi nacpaná doprasknutia. Márne kričali, socali jeden druhého a šomrali na policajtov, ktorí ich napomínali, aby sa vzdialili od elektriky, ktorá sa nemohla pre dav ľudu, ktorý ju obliahnul, pohnúť s miesta. Museli buď ostať čakať na druhý vozeň, alebo pustiť sa pešky na cintorín.

Náš známy ani nesnažil sa o vstúpenie do elektriky. Keď videl, ak je zo všetkých strán obliehaná, pustil sa pešky s húfmi ľudí za mesto.

Po celej ceste, od mesta až po cintorín, ktorý sa rozprestieral na neveľkom pahorku, boly roztrúsené húfy ľudí: mužov, žien a detí. Skoro každý z týchto ľudí niesol so sebou veniec alebo dajakú kytku podzimných kvetov. Vietor dul proti ním, hviždál im okolo uší a častoval ich záplavou prachu, ktorý vnikal do odevu, očú, nosa… Nikto si však nesťažoval na počasie, nikto neklial vetru a nebál sa tejto nepríjemnej cesty. Veď išli za svojimi milými. Hnala ích láska k ním, ktorú ani smrť nemohla celkom pretrhnúť…

Vedľa cesty čupeli žobráci a žobráčky a ktorý nad ktorého prosili o almužnu. Vystierali ruky proti okolo idúcim ľuďom, vrešťali a stenali, triasli sa zimou i prefíkanosťou a deklamovali svoje rytmické pesničky o dušičkách v očistci, za ktoré sa toľko a toľko otčenášov a zdravasov pomodlia… To sa rozumie, že len vtedy, keď dostanú niečo do hrsti.

Jedna žobráčka, statnej a zdravej postavy, čupiaca na kraji cesty, držala v ruke veľkú, sadrovú sochu sv. Antona a vystierala ju proti ľuďom s tak odporným revom, že jej každý vyhýbal.

Náš známy hodil skoro každému žobrákovi a žobráčke po šestáku, ale od tejto dotieravej ženy sa s hnusom odvrátil. Zasmolenou soškou sv. Antona a nehoráznym revaním o almužnu, ľudí len odpudzovala od seba. Pre tiché a pokorné utrpenie, pre nemú prosbu smutných vpadlých očú, majú ľudia viacej súcitu a porozumenia…

Zastal na cintoríne.

Dlhé rady hrobov, ktorým nevidel začiatok ani koniec, lebo pod stráňou na jednom boku sa končily, obklopovaly ho so všetkých strán.

Proti nemu štverá sa scvrklý, šedivý dedko s prostým, neozdobeným smrečinovým vencom v ľavej ruke, v pravej drží palicu, ktorou si pomáha pri chôdze. Veniec snáď uvil vlastnýma rukami.

„Nesie ho snáď svojej mrtvej družke života, ktorá ho predišla do ríše Neznáma“ myslí náš známy. „Oj láska, láska… Ty práve tak, ako bolesť a žiaľ — spájaš život so smrťou, objímaš celý svet a vyplňuješ svetlom ľudský život…“

Oči mu spočinuly na hrobe, ktorý bol ešte čerstvý, na ktorom tráva nehlásala, že čo tak bolelo, už nebolí, že čas hojí rany a keď ich aj celkom nezhojí, že ich zacelí, aby sa aspoň z vonku zdaly byť úplne zahojené… Čerstvá hlina na hrobe hlásala okolo hemžiacim sa ľudom, že žiaľ a bolesť za ľudským tvorom, ktorý pod ňou leží je tiež ešte čerstvý, ako ona; že rana, ktorá padla na čísi srdcia, ešte krváca a bolí… Čerstvé hroby vedia hovoriť… A kto chodí ruka v ruke s utrpením, kto vie, čo je bôľ a žiaľ, ten ích reči rozumie.

Pri hrobe kľačal čierno oblečený muž, hlavu mal obnaženú a sklopenú nad čerstvým hrobom, ruky sopäté, oči zarosené slzami. Vedľa neho kľačaly štyri drobné deti, rúčky maly sopäté, hlavičky sklonené nad hrobom svojej matičky, práve tak, ako ich otec.

Dlho hľadel náš známy na tento bolestný a smutný obraz. Potom pohol sa vyhľadať mohylku svojho uprchlého ružového sna… Medzi radmi hrobov tých maličkých, našiel mohylku s malým dreveným krížom, na ktorom guľatá, plechová tabulka dosvedčovala, že pod tým kopčekom leží pochovaná jeho Nádeja, obraz jeho rannej mladosti…

„Prišiel som len sám… Matka v bielej izbe blúzni v horúčke o tebe, dieťa naše, sníčku rožový…“ šeptal nad hrobom. Zapomenul na kytku chrysanthem, ktorú držal v ruke. Nevidel nikoho a nič okolo seba. Zdalo sa mu že vidí tú útlu, drobnú bytosť v bieluškej postielke. Áno, videl ju pred sebou. Raz ako ju kriesili k životu do bielych plášťov oblečení ľudia, raz ako ju obliekali do snehobielej košieločky, ako jej dávali na hlavičku priezračnú kukličku a ako ju zamotávali do bieleho, krajkového vankúša a tento prepásali stuhou blankytnej farby… A potom… Ako sa matka zaradovala a upadla do horúčky od radosti, zbadajúc svoj kvet pri sebe, v malej postielke… Zdalo sa mu, že sedí pri tej útlej malej bytosti, že počúva jej bolestné stenanie, ktoré sa mu zareziava do srdca ako ostrý nôž… Stiera jej šatkou s ústočiek a nosíčka vyvierajúce slinky, ktoré ju idú zadusiť. Pri tom vše otvorí svoje pravé, jasné čierne očko a upre ho na svojho nešťastného otca… Je to bolestný pohľad… Bolestný a zároveň taký vďačný a prítulný… A hneď zase vidí svoju krehkú dcérušku, ako leží mŕtva na bielom, krvou postriekanom vankúši, s krvavými ústočkami a nosíčkom… A potom… Bože… vidí ju ležať v postriebrenej truhielke, s rúčkami pekne položenými vedľa seba, s pokojnou, bieluškou tváričkou. Je oblečená do hábočkov, ktoré jej boly chystané na vychádzky pod hrejivé slniečko, ktoré bohužiaľ nespočinulo ani na okamih na jej bielom líčku… Kňaz mrmle pri nej latinské modlitby, niekoľko nemocničných ošetrovateliek stojí okolo truhielky… Dve sviece horia slabým plamienkom a medzi nimi stoji zasmušilý krucifix… A potom… Zadunia tupé údery kladiva na truhielku… Ružový sen zmizne… Necitne vynesú ho do belasého voza… Na truhielku položia veniec… Kríž vezme kočiš za seba… Vezie sa so svojim ružovým Snom po meste v zavretom voze… Odprevádza ho na poslednej ceste… Príchod — odchod. Narodenie — smrť…

Prebudil sa zo svojho ťažkého a bolestného sna, zhlboka si vydýchol a položil kytku chrysantem na hrob. Ale opäť začal sniť, blúzniť…

Vezie svoj poklad po meste… Sám a sám… Z oblakov valí sa sneh… Kde-tu ľudia si všimnú pohrebný voz, šľahnú po ňom okom… Čo je v tom pohľade? Nič… prázdnota… Už sú za mestom… Uháňajú poľom… Konečne stoja pred bránou cintorína… Spomína, ako nechcel privoliť k tomu, aby zamestnanec pohrebného ústavu vyniesol truhielku z jeho ružovým Snom na pahorek… Vzal ju na plece sám a niesol hore brehom… Bol to smutý sprievod… Popredku išli dvaja hrobári s lopatami, za nimi kráčal zamestnanec pohrebného ústavu s dreveným náhrobným krížom na pleci… A za týmito ľuďmi kráčal so svojím drahým bremenom na rukách on… Nebude ho už nikdy viacej chovať na rukách… Osud dovolil mu ho niesť na rukách len do hrobu…

Rušali sa bielou hmotou skoro po kolená… Vietor šľahal im do tvári veľké vločky snehu… Hrobári hubovali na zlé počasie a zlostne odplúvali… On však necítil nepohodu, špatné počasie… On cítil len bolesť a tá mu sypala do hlavy oheň, ktorý pálil a žral modzog ako dravá šelma… Truhielka padla do hrobu… Hrobári nemilosrdne začali hádzať na jeho ružový Sen zmrzlú zem a sneh… Hodil na truhielku hrsť zeme, podal žobrajúcemu hrobárovi pokrčenú bankovku a vrávoravým krokom odišiel od hrozného obrazu — — —

„Prečo?… Prečo?!… Prečo?!…“ zabedákal nahlas. Ruky mu bezvládne sklesly vedľa tela a hlavu sklnil na prsia… Chvíľu ostal tak stať. Ľudia si ho zvedave okukávali a šušotali si o ňom medzi sebou.

Náhle sa však ztrhol. Poobzeral sa okolo seba, narovnal kytku a so svesenou hlavou opustil cintorín.

Už bolo tma, keď prišiel domov. Otvoril dvere na svojej izbe a ostal na prahu stať. Bál sa vkročiť do tej tmy a chladu. Zamknul opäť dvere a vyšiel na ulicu.

„Kam sa vrhnúť?… Kam?…“ rozmýšľal pred bránou domu. Do kaviarne sa mu nechcelo… Nemiloval spoločnosť, ktorá sa v nej nachádzala. Pustil sa dole ulicou, nevediac kam. Len to vedel, že ide blúdiť, ako blúdil včera, pred včerom, ako blúdil celý týždeň.

Prišiel k veľkej okrúhlej budove stojacej na priestrannom tržišti. Podobala sa stodole, alebo kvočke, sediacej s rozloženými krýdlami na kuriatkach. Ani nevedel ako sa do nej dostal.

Sedí v pološere medzi ľuďmi veselých tvári. Pred ním na stene mihajú sa akési pitvorné postavy. Kdesi v kúte brnká ktosi na klavír. Nechápe celkom jasne svoje okolie. Hniezdi sa na kresle a má pocit, ako by ho niekto za vlasy ťahal z miesta.

Chcel sa vzchopiť s kresla a vybehnúť von z tmavej stodoly. Mihajúce sa postavy na stene škeria sa mu posmešne do tvári, vyplazujú naň jazyky, struhajú cynické grimassy. Ostré zvuky klavíra píchajú ho do modzgu, ako tisíc špendlíkov. Kreslo, na ktorom sedí, páli ho, ako žeravé železo. Strapatú židovku, sediacu vedľa neho a hlasne sa chechtajúcu pitvorným tieňom na stene, najradšej by chytil pod krk a zahrdúsil… A predsa nemôže opustiť túto čudnú miestnosť. Prečo? Sám nevie, čo ho tu drží. Čosi ho ťahá von a čosi zase dnuká.

„Čo to je?… Aká moc si so mnou zahráva? Či si nemohla druhú obeť vyhliadnuť?… Eh čerta!… Aký egoista by chcel zo mňa byť…“ a vrtá mu v hlave. Rukami sa drží bočného operadla na kresle a vyjavene blúdi očami po tmavej miestnosti.

Stá a stá hlav vidí pred sebou, za sebou, vedľa seba. Vystupujú zo šera ako holé lebky mrtvých z obrovskej spoločnej mohyly. Na stenách, kolom do kola, žiari sopár lamp odporným tmavorudým čmudivým a blikavým svetlom…

Konečne octnul sa na voľnom vzduchu. Mesto žiarilo elektrickým a plynovým svetlom. Vozne elektrickej dráhy hrkotaly, škripútaly a brinkaly. Pouliční predavači novín vykrikovali názvy žurnalov štyroch rozdielnych rečí. Kde-tu bolo počuť pískot smiech a spev po ulici potulujúcich sa krdľov dievčeniec, alebo chechtot vojakov.

Kdesi vrazila mu do nosa vôňa pečenych gaštanov. Zastal a kúpil si za pár šestákov tohoto ovocia, ktoré vždy rád jedol. Neokúsil však z neho. Vsunul papierový meštek s gaštanami do vrecka. Pri tom prišly mu pod ruku sviečky, ktoré bol kúpil ešte hneď popoludní, keď chystal sa na cintorín.

Za päť minút bol už doma. Zapálil všetkých päť sviečok, postavil ich na nočný stolík a svalil sa oblečený na posteľ. Asi hodinu ztrnule, bezmyšlienkovite pozeral na plafón… Potom upadnul do bezvedomia, ktoré sa obyčajne volá spánkom z únavy…

Keď sa prebudil, v izbe bolo svetlo ktoré však nepochodilo od sviečok. Boly dávno už vyhaslé. Do izby sa smialo svojim smutným smiechom ráno podzimného dňa. Smialo sa tak trpko a smutno, ako tie tri chrysanthemy, ktoré ešte čerstvé ležaly na hrobe jeho mrtvej, uprchlej Nádeje…