ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Raz bola zima v celej krajine, sňahové chumáče tak padaly z vysokostí, ako keby boly perie vysýpali na zem. Jedna kráľovná sedela v obloku, ktorého rám bol z čierneho ebenového dreva a šila. A ako tak šila, zahľadela sa na padajúci sňah, a pichla si pri tom ihlou do prsta, z ktorého jej tri kvapky krvi odkvaplo do sňahu. Poneváč to červené bolo veľmi krásne na bielom sňahu, takto si kráľovná v sebe pomyslela:

Keď by som ja len mala také dieťa, čo by bolo také biele, ako sňah, také červené ako krv, a také čierne vlasy malo, ako ebenové drevo.

Onedlho sa kráľovnej narodilo dievčatko. A to dievčatko bolo biele, ako sňah, červené, ako krv, a čierne malo vlasy, ako ebenové drevo. A pritom všetkom ju nazvali Sňaženkou. Ale keď sa dievčatko narodilo, kráľovná umrela.

O rok sa kráľ oženil druhý raz. Peknú ženu si vzal za manželku. Ale jeho manželka bola veľmi hrdá a namyslená, a nemohla sniesť, t. j. nestrpela, aby na svete bol niekto krajší, ako bola ona. Mala ona jedno divotvorné zrkadlo. Koľkokoľvek razy pristúpila pred zrkadlo a pozrela sa doňho, vždy sa takto spýtala kráľovná:

A zrkadlo takto odpovedalo:

A kráľovná taký čas bola spokojná, lebo vedela, že zrkadlo hovorí pravdu.

Sňaženka rástla, prospievala, a čo raz bola krajšia. Keď bola sedemročná, bola taká krásna, ako žiariace slnko, ba veru bola krajšia, ako sama kráľovná. Keď sa kráľovná zase raz pýtala zrkadla:

zrkadlo takto odpovedalo:

Tohoto sa kráľovná tak zľakla, že obelasela, ožlkla od závisti. Od tej minúty koľkorázy zazrela Sňaženku, vzbúrila sa v nej žlč od závisti oproti dievčatku. A závisť, ako aj pýcha, ako nákaza, vždy viac a viac sa jej vrývala do srdca, tak, že nemala viac ani noci, ani dňa.

Svolala raz na jedného poľovníka a takto mu povedala:

— Vynes do hory to dieťa, nech mi je nie viac pred očima. Zabi ju a pre istotu mi dones z nej pečené srdce a pľúca.

Poľovník poslúchol, vyšikoval Sňaženku do hory, ale keď vytiahol svoj lovecký nôž, a chcel Sňaženkino nevinné srdiečko prepichnúť s ním, dievčatko s plačom takto začalo prosiť:

— Milý poľovníku, neodober mi život; skryjem sa do divej hory a nikdy sa domov nevrátim!

A poneváč bola taká krásna, sľutoval sa nad ňou poľovník a takto prehovoril:

— Teda utekaj, ty úbohé dieťa. Aj tak ťa divé zvery o krátky čas sožerú — pomyslel si poľovník, ale pritom všetkom cítil, ako by sa mu bol ťažký kameň zo srdca srútil, že nemusel Sňaženku zabiť. A poneváč práve tade prebehlo jedno jelenča, chytro ho zaklal, a vytrhnul z neho srdce a pľúca a zaniesol to pre istotu kráľovnej. Kuchár to musel v slanej vode uvariť, a zlomyselná kráľovná to zjedla v tom domnení, že zjedla Sňaženkino srdce a pečené pľúca.

A to úbohé dieťa ostalo tam samé samučičké v tej velikej hore, a také bolo naľakané, že milosrdne sa dívalo na každý lístok po stromoch a nevedelo, čo si počiať. Odrazu sa schytilo do behu a bežalo, bežalo cez kopce a krovie a divá zver popri nej prebehávala, ale ani jedna jej neublížila. Zatiaľ bežala, kým ju nohy vládaly niesť, a kým sa nezvečerilo. Potom zazrela jedon domček, a ona vošla dnu, aby si oddýchla. V tom domčeku bolo všetko maličké, ale tak poriadné a čisté, že sa to ani vypovedať nedá. Na prostried izby stál pod bielym obrusom malý stolík, na ňom sedem malých tanierikov, pri každom tanieriku lyžička, a iste sedem nožíčkov, a sedem vidličiek, a sedem pohárikov. Pri stene jedna pri druhej stálo sedem postielok sňahobielym atlasom zakrytých.

Sňaženka, poneváč bola veľmi hladná aj smädná, odjedla z každého tanerika a odpila z každého pohárika vína. Preto, lebo ani jednému nechcela všetko vziať. Potom, lebo bola veľmi ustatá, ľahala si do jednej postieľočky, ale jej nebolo dobre. Zkúsila všetky. Jedna jej bola veľmi dlhá, druhá veľmi krátka, až na koniec jej siedma bola práve dobrá, ostala teda v nej, dušičku poručila Pánu Bohu a zaspala.

Keď sa celkom zotmilo, vrátili sa domov gazdovia, siedmi trpaslíci, ktorí v hlbinách horských dolovali rudu. Zažali si sedem malých kahančekov, a akonáhle sa domček osvietil, zbadali, že im tu niekto chodil, lebo nebolo všetko v takom poriadku, v akom si to boli nechali.

Prvý takto prehovoril:

— Kto sedel na mojej stoličke?

Druhý:

— Kto jedol z môjho tanierika?

Tretí:

— Kto jedol z môjho chlebíčka?

Štvrtý:

— Kto jedol z môjho prívaru?

Piaty:

— Kto pichal mojou vidličkou?

Šiesty:

— Kto krájal mojím nožíčkom?

Siedmy:

— Kto pil z môjho pohárika?

Potom sa ten prvý poobzeral a videl, že na postieľke má akýsi hrb. Svolal:

— Kto stúpil na moju postieľočku?

Aj ostatní sa rozbehli ku svojím postieľočkom a zvolali:

— Aj po mojej ktosi chodil.

Ale keď siedmi pozrel na svoju postieľku a videl Sňaženku, ktorá ležala v jeho posteli a spala, zavolal hneď aj ostatných, ktorí pribehli a skríkli zadivením. Potom schytili svojich sedem kahančekov a posvietili si na Sňaženku.

— Ach, milý Bože! ach milý Bože! — volali — čiže je krásne toto dieťa!

Veľmi sa tešili, že Sňaženku nezobudili, nechali ju aj ďalej spať. Siedmy trpaslík ale spal so svojimi druhmi, na každej postieľočke jednu hodinu a s tým sa práve noc minula.

Keď začalo svitať, sa Sňaženka zobudila a keď zazrela tých sedem trpaslíkov, veľmi sa zľakla. Ale trpaslíci sa jej priateľsky opýtali, že ako sa volá?

— Sňaženka — odpovedalo dievčatko.

— Ako si sa dostalo do nášho domčeku? — spytovali sa jej ďalej trpaslíci. Tedy Sňaženka ím všetko vyrozprávala, ako ju macocha chcela dať zabiť; ale poľovník jej daroval život, a potom že utekala celý deň, kým neprišla k tomuto domčeku.

Nato jej trpaslíci takto povedali:

— Ak sa podoberieš viesť našu domácnosť, a budeš nám variť, postieľať, prať, šiť, pliesť a všetko čisto, v poriadku držať, tak môžeš u nás ostať a nebudeš mať krivdy v ničom.

— Veľmi vďačne to prevezmem — odpovedala Sňaženka, a ostala u ních. V poriadku ím držala domček: ráno odišli trpaslíci medzi vrchy hľadať zlato a rudu, večer sa vrátili a na ten čas mali mať hotovú večeru. Behom celého dňa bolo dievčatko samé doma, a dobrí trpaslíci ju upozornievali, hovoriac jej:

— Chráň sa tvojej macochy, lebo sa tá onedlho dozvie, že si ty tu. Nepusť si nikoho do domu.

Kráľovná ale, poneváč si myslela, že zjedla Sňaženkino srdce, aj pľúca, bola si istá, že je ona zase najkrajšia na svete. Predstúpila pred zrkadlo a spýtala sa:

A zrkadielko takto odpovedalo:

Kráľovná, keď to počula, sa veľmi zľakla, lebo to dobre vedela, že zrkadielko nikdy necigáni. Teraz už aj to vedela, že ju poľovník oklamal, a že Sňaženka žije. Teraz začala na tom premýšľať, ako by Sňaženku odpratala zpod nôh. Lebo kým sa ona na svete necíti byť najkrajšou, zatiaľ jej závisť pokoja nedá. A keď konečne volačo si vymyslela, zabarvila si tvár a obliekla sa za podomovú odpredávačku, tak, že by ju nikto nepoznal. Takto preoblečená išla potom cez sedem vrchov ku siedmym trpaslíkom. Zaklopala na dvere a takto zavolala:

— Všeliaké pekné veci na predaj! Napredaj!

Sňaženka pozrela von oblokom a zvolala:

— Vari vás Pán Boh doniesol, tetka, čože predávate?

— Všeličo dobré a pekné — odpovedala kráľovná. — Všeliaké šnurovačky.

A vytiahla jednu šnurovačku, ktorá bola z pestrého hodvábu tkaná.

— Túto statočnú ženu môžem pustiť dnu — myslela si sama v sebe. Sňaženka odtisla závor a kúpila šnurovací brusliačik.

— Ach, dieťa moje — hovorí stará — ale si len zanedbaná! Pojď len sem, ja ťa riadne zašnurujem.

Sňaženka nič netušiac, postavila sa pred ňu a nechala, aby jej královná nový šnurovací brusliačik zašnurovala. Kráľovná ale veľmi chytro šnurovala a tak tuho jej stiahla remence, že Sňaženke až dych zastal a padla do bezvedomia, ako mrtvá.

— Teraz už si len bola najkrajšia — preriekla kráľovná a rýchlo sa vzdialila.

O krátky čas pred večerom sa vrátili trpaslíci. Ale ako sa naľakali, keď videli svoju milú Sňaženku na zemi bez pohnutia ležať ako mrtvú. Zdvihli ju a keď videli, že je pri tuho stiahnutá, rozrezali brusliačik. Nato začala Sňaženka dýchať a pomaly obživla.

Keď sa trpaslíci dozvedeli, čo sa stalo, povedali:

— Tá stará predavačka nebola iná, ako tá bezbožná kráľovná. Daj si pozor na seba, a nepusť nikoho, keď sme my nie doma.

Zlomyseľná kráľovná ale, keď prišla domov, ponáhľala sa chytro pred zrkadlo a sa spýtala:

A zrkadlo jej tak odpovedá, ako inokedy:

Keď toto kráľovná počula, až jej srdce stislo od ľaku, lebo hneď vedela, že Sňaženka zase priživote ostala.

— No ale teraz už — hovorila si sama v sebe — také niečo vyhútam, že od toho iste vyhynie.

A so svojím strigônskym umením, ktorému sa dobre rozumela, spravila jeden jedovatý hrebeň. Potom sa prestrojila, ako celkom iná stará žena, a tak sa vybrala cez sedem vrchov ku siedmym trpaslíkom. Zaklopala na dvere a tako zavolala:

— Moc všeličoho pekného na predaj! Na predaj!

Sňaženka nakukla von a takto jej povedala:

— Len ty choď ta ďalej, ja nesmiem nikoho dnu pustiť.

— No, ale podívať sa len môžeš — hovorí stryga; potom vzala otravou napustený hrebeň a vysoko ho vyzdvihla. Sňaženke sa natoľko zapáčil ten hrebeň, že ostala nepríčetná a otvorila dvere. Keď sa pojednali s kúpou, kráľovná takto prehovorila:

— No tento raz ťa ale naozaj učešem!

Úbohá Sňaženka nič zlého netušiac, nechala starej žene so sebou robiť, čo chce. Ale ledvy, že kráľovná vtisla Sňaženke hrebeň do hlavy, jed začal účinkovať a Sňaženka v bezvedomí klesla k zemi.

— Ty svetová krása — prehovorila zlomyseľná žena — teraz ti je už naiste koniec.

A potom odišla.

Na šťastie sa už blížil čas ku večeru, a sedem trpaslíkov došlo o krátky čas domov. Keď videli Sňaženku na zemi, ako mrtvú ležať, hneď mali v podozrení jej macochu. Preskúmali Sňaženku, až našli jedom napustený hrebeň. Chytro jej ho vytiahli z vlasov, a hľa, Sňaženka v rýchlosti prišla ku sebe, a vyrozprávala ím, čo sa stalo. Ešte raz jej do duše hovorili, aby bola opatrná a aby nikomu dvere neotvárala.

Ale kráľovná zase doma postaví sa pred zrkadlo a spýta sa:

A zrkadielko jej odpovedalo, ako riadne:

Keď kráľovná počula takto zrkadlo hovoriť, až sa triasla zlosťou.

— Musí zomreť Sňaženka — zvolala — čo by ma to priam život malo stáť.

Potom sa utiahla do jednej ukrytej tajnej komory, do ktorej okrem nej nikto nevstúpil, a tam jedno jablko napustila jedom. Zovnajšek jeho bol krásný, červeno prúžkovaný, tak že kto ho videl, zažiadal si ho; ale kto jedol z neho, musel umreť. Keď bolo jablko hotové, zabarvila si kráľovná tvár, obliekla sa za sedliacku ženu a tak išla cez sedem vrchov ku siedmym trpaslíkom. Zaklopala. Sňaženka vystrčila hlavu oblokom hovoriac:

— Ja nesmiem nikoho na svete dnu pustiť. Mne siedmi trpaslíci zakázali.

— Ja veru nedbám — odpovedala sedliačka — ja moje jablká aj inde predám. Ale jedno tebe darujem.

— Ďakujem — hovorí Sňaženka — ale ja nič nesmiem prijať.

— Snáď sa bojíš otravy? — spytuje sa starena.

— Sem sa dívaj, napoly rozdelím toto jablko. Červenú polovicu zjedz ty, a bielu zjiem ja.

Jablko bolo tak prichystané, že len červená polovica bola jedom napustená. Sňaženke sa veľmi zažiadalo to pekné jablko, a ešte keď videla, že aj sedliačka je z neho, nemohla sa ďalej zdržať natiahla sa poň a vzala jedovatú polovicu. Ale ledvá do nej zahryzla, padla mrtva. Kráľovná sa ale zlostne podívala na úbohú Sňaženku, zasmiala sa divoko, takto hovoriac:

— Biela, ako sňah, červená, ako krv, čierna, ako ebenové drevo! Tento ráz ti trpaslíci nepomôžu.

A keď sa doma spýtala svojho zrkadla:

Zrkadlo konečne takto odpovedalo:

Takto sa potom uspokojila závistivá duša kráľovnej, ako sa taká závistlivá duša uspokojiť môže.

Keď sa ale trpaslíci večer domov vrátili, našli Sňaženku bez dechu na zemi zvalenú, bola mrtva. Zodvihli ju, preskúmali, či nenájdu pri nej niečo jedovatého, šnurovačku jej rozšnurovali, vlasy jej učesali, umyli ju vodou, vínom; ale všetko nadarmo, úbohé dieťa bolo mrtve aj ostalo mrtvym. Položili ju na vystlanie, a všetci siedmi si okolo nej posadali a oplakávali ju za celé tri dni. Potom ju chceli pochovať, ale taká bola ešte svieža, ako živá, aj tvár mala peknú červenú. Takto si povedali:

— Toto krásne stvorenie nemôžeme zakopať do čiernej zeme.

Dali jej teda spraviť priezračnú sklenú rakev, do ktorej sa zo všetkých strán mohlo pozerať, Sňaženku do nej položili a zlatými literami napísali na ňu jej meno, aj to, že bola kráľovská dcéra. Potom vyniesli rakev do prírody na temeno jedného vrchu, a jeden vždy ostal pri nej na stráži. Prišli ta aj zvieratká a aj tie oplakali Sňaženku. Najprv prišla sova, potom havran a na koniec jeden holúbok.

Sňaženka dlho, dlho odpočívala v rakve a nezosiňavela, ale vždy bola taká, ako by len spala. Taká bola biela ako sňah, taká červená, ako krv a taká čierna, ako eben.

Stalo sa ale raz, že sa jeden princ zatúlal v lese a došiel až po chalúpku trpaslíkov, kde mienil prenocovať. Videl na temeni vrchu rakev a v nej krásnu Sňaženku a čítal, čo bolo na nej zlatými literami napísané a takto prehovoril ku trpaslíkom:

— Dajte mi tú rakev, žiadajte si za ňu, čo len chcete, dám vám.

Ale trpaslíci mu takto odpovedali:

— Ani za všetky poklady sveta ti ju nedáme.

— Teda mi ju darujte, lebo nemôžem ďalej žiť, ak nevidím Sňaženku. Ctiť a vážiť si ju budem, ako môj najdrahší poklad.

Poneváč takto hovoril sľutovali sa nad ním trpaslíci a darovali mu rakev. Zdvihli ju na plecia a niesli. Ako tak idúc, potkli sa do jednoho kríka a následkom otrasu vypadlo Sňaženke z úst kus jedovatého jablka, ktorý mala v hrdle zachytený. O krátku chvíľku otvorila Sňaženka oči, zodvihla vrchnák na truhle, sadla si a celkom obživla.

— Ja, Bože môj, kdeže som to — zvolala Sňaženka.

A naradovaný princ jej odpovedal:

— U mňa si, Sňaženka, — a potom jej vyrozprával, čo sa bolo stalo a na koniec jej povedal:

— Nad všetko na svete ťa mám rád. Poď so mnou do hradu môjho otca a buď mojou ženou.

Sňaženka si princa tiež obľúbila, a nasledovala ho do jeho otcovho hradu a s velikou okázalosťou sa chystali ku svadbe.

Na slávnosť bola pozvaná aj Sňaženkina bezbožná macocha, ktorá keď sa obliekla do svojich krásnych šiat, stala si pred zrkadlo a spýtala sa:

A zrkadlo takto odpovedalo:

Kráľovná začala ju preklínať a natoľko sa jej srdce roztrpčilo, že sa nevládala opanovat. So začiatku myslela, že ani nepôjde na tú svadbu, ale nemala pokoja, musí ist, lebo chce vidieť mladú kráľovnú. A ako dnu vstúpila, poznala hneď Sňaženku a od strachu ostala stát, ako zkamenená. Ale vtedy sa už v pahrebe pálili železné črievice a železnými kliešťami ich doniesli do dvorany a položili ich pred zlomyseľnú kráľovnú. Musela stúpiť do črievíc, na červeno rozpálených, a do tých čias musela v ních tancovať, kým sa nezvalila mrtva.