ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň ráno ňaňa Mara bola len sama doma. Syn jej šiel do mlyna zomlieť zbožie na múku a nevesta, tá zabehla k materi pozrieť. Sedí na lavici pri peci. Na lone drží dvojročné chlapča, ktoré sa jej hniezdi ani živé striebro a pritom vždy trkoce. Pri nej na lavici položený je tanier. Z neho chová malého žrúta. Tento zakaždým chytí tučnými rúčkami podávanú mu lyžicu a nepustí ju, kým jesto v nej niečo. Prsty sú mu pozmáčané v jedle a okolie úst je tiež zamachlené.

— Ale iď, ty čudák! Ešte ma zaleje, — zvolá na malého nezbedníka, keď tento rýchlym chvatom rúk vylial obsah lyžice na jej zásteru.

— Čože to robíš, ak nebudeš ticho, budem ťa biť! — Chlapec pozrel na starú mať, či to naozaj, ale keď videl, že sa jej tvár usmieva, zavolal veselo:

— Biť, tajká bude biť! — a zase sa s chuťou oddal do jedenia.

Vtom pitvorné dvere štrkli a v druhom okamžení vstúpila do chyže Zuza Mostíčka. Bola čisto oblečená a cele v čiernom, ako sa už na staršiu ženu svedčí.

Koštiaľka pozrela na vstupujúcu.

— Čo tá chce? — pomyslela si, bo Zuza nechodievala k nim.

— Dobrý deň! — poklonila sa Zuza.

— Pán boh si daj i tebe! — odvetí domáca.

— Čože tu robíš?

— Ale, hľa, vnúča si chovám. A takô je neposednô, za minútu nezostane na jednom mieste. Hľa, i teraz ma zalial.

— Veď to tak, — odvetí Zuza, — s deťmi vždy robota. Ale to ešte zbaví, kým sú zdravé. Ale keď príde niečo na ne, potom je len kríž s nimi.

— Veru je to tak. Ja som sa nazdala, že keď si už svoje odchovám, no, reku, teraz si už oddýchneš od mladých detí. A tu zase ktože ich oriadi, nachová, ak ja nie? Mladí tajdú za svojou robotou a deti nechajú u starej matere, takže zase ja starosť vediem o ne.

— Veru je to tak. Musíme sa len drať my starí, kým sme tu na tomto svete. Ale i to zbaví, kým môžeme ešte, kým sme zdraví a pri sile. Len nech nás pán boh chráni od dlhotrvanlivého kríža! — vzdychla si a obzrela sa po izbe, či nezhliadne niekoho. Izba bola už čisto vyriadená.

— Sadni si, — ponúka ju ňaňa Mara.

— Ďakujem, veď som neustala.

— No, len si sadni, hľa tu na stoličku, — a vstala hore, aby potisla trocha bližšie stoličku.

— Ďakujem, — odpovedala táto usadzujúc sa.

— A kde sú tvoji?

— Syn šiel mlieť a nevesta zabehla k materi. Ale neviem, čo má tam toľko vystávať. Už sa mohla dávno vrátiť domov. Roboty jesto, ani neviem, čo driev chytiť. A pre dieťa nemôž’. Predtým aspoň malá Mara ho povarovala alebo povozila. Ale tá musí ísť teraz do školy. I tú tak tvrdia! Za našich čias to ani tak prísne nebrali, a predsa sme sa naučili i katechizmus i zákon.

— Veru je to už tak, všetko teraz inak ide. Či si teraz môžeš vlastnému dieťaťu rozkázať? — dupluje Zuza.

Ňaňa Mara súhlasne prikývla hlavou a opýtala sa:

— A u vás ste zdraví?

— My sa len ta máme. Ďakujem za opýtanie. Nie že by sme boli chorí, len ja už nedostačujem tak, ako kým som bola mladšia. Teraz sa už večera ledva dočkám. A keď si i ľahnem, tak neviem ani, na ktorý bok si mám ľahnúť. Tak ma všetko telo bolí a najmä ľadvia… ako by ma niekto bol dobil.

— Veru sa to človek cez deň umolestuje! Ja sa, pravda, ešte nemôžem tak veľmi žalovať, bo ešte som dosť rezká do roboty, ale už i ja cítim, že to nejde tak ako driev.

— U nás by sme sa ešte ta mali, ale ja mám veľkú starosť, — nadpriada Zuza.

— Čo za akú?

— Nuž trápi ma ten môj brat. Ľúto mi ho je.

Ňaňa Mara zbystrila pozor, šibla zvedavo po Zuze. Táto sedela ticho, tvár mala vážnu, pokojnú, oči trocha nadol sklopené.

— Hádam len neochorel. Veď som sa práve včera stretla s ním na ulici, — spytovala sa už cele nevinne.

— Ach, božechráň! To už nie. Je zdravý, na svoj vek neúrečný. Len to je tá chyba, že je samotný, opustený…

— Veď má syna i nevestu…

— Daj ty pokoj! To je nič! Či ti nevesta vie okolo takého staršieho? Či mu po vôli uvariť, či sa s ním pozhovárať, opatriť ho. Vieš, ako je. Mladší, tí nás nerozumejú, tí len po svojom. Môjmu bratovi nemá kto ani uvariť ani oprať. No — zle je s ním! A keby nemal z čoho?! Ale taký majetok, všetko plno, všade hojnosť. Tak by si mohol nažívať, že len tak môže byť… — zastala a pozrela na ňaňu Maru.

Táto mlčala.

— Už sme sa na tom ustálili, že by bolo najlepšie, keby sa oženil. Čože má takto osamote žiť. Dvom je predsa veselšie. On je človek tichý, i s nebožkou žil v pokoji. Nebolo počuť o ňom nič. Tak čo by sa oženil. Veď je dobre zaopatrený a o výživu nemá sa čo starať. — Tak som prišla, reku, poznáme ťa dobre, — a ja som ťa vždy rada videla a nechcela by som, aby sa ledajaká v mojom rodičovskom dome a majetku prehŕňala. Či by si ty, reku, nemala vôľu za môjho brata sa vydať. Veď vieš, nie je ani pijan, ani že by hrešil alebo bol zlostný.

— Viem ja to. Ale keď som sa zostarela vo vdovskom stave, tak už len i v ňom zostanem, kým bude vôľa božia.

— Veď ja ťa nechcem nútiť, ale si rozváž. Na starosť budeš zaopatrená a budeš mať v hojnosti všetko. Môj brat ti i miesto ofúkne, lebo ťa chce. Ja ani neviem, čo je to, ale len o tebe hovorí. Chváli ťa, ako čo by ani druhej na dačo súcej ženy na svete viac nebolo… A že ako by ti dobre bolo… Hľa, i syna si už oddelil. Zem si dal do árendy — a jednu napoly. Nechal si pre seba len kapustnicu, humno, vinicu a niečo pod kukuricu. Od syna dostane ročite k tomu desať metrov pšenice a pätnásť kukurice. Vytučí si z toho bravy, aké chce. Nuž tak čo? Či tam jesto roboty, deti alebo čeľaď, ktoré by bolo treba obchodiť? Žili by ste si ani dva holuby. Nuž tak!

— Ale tajdiže a nepleť! — usmiala sa táto, bo jej lahodno bolo počuť spomínať dva holuby.

— Ja by som ti, Marka moja, z úprimného srdca dopriala, no, a k tomu i môjmu bratovi. Vieš, že sme len dvaja, on a ja, nuž tak komuže by, ak nie jemu, chcela, aby sa mu dostalo svedomitej, dobrej a opatrnej ženy.

— Nuž, čo je pravda, to je pravda, — povedala táto. — Veru som ja, ak som nenahonobila, tak som nezmárnila. Možno, že iná na mojom mieste by nebola ani toľko. Lebo vieš, že môj nebožký bol trovný a rád sa zabavil. Ale ja som vždy, kde som len mohla, ukladala grajciar ku grajciaru, aby mi deti nevyhodili na starosť, že im nezostalo nič po rodičoch. — Rozhovorila sa, bo jej dobre padlo, že ju pochválila. No, a pravdu rečúc, jej i lichotilo, bo Sochár bol jeden z najprvších gazdov a ani jeden z doterajších pytačov sa mu nevyrovnal.

Medzitým nevesta vrátila sa domov. Už bola v pitvore a práve chcela vstúpiť do chyže, keď počula rozhovor. Zastala trocha.

— Kto to môže byť? — myslí si, bo hlas jej bol neznámy. Neponášal sa ani na susedin ani na kmotrin ani na ňanin, vôbec na žiaden z tých, ktorých majitelia chodievali častejšie k nim. Práve vtedy Mostíčka nahovárala svokru, aby sa vydala za Sochára.

Kadenáhle vybadala, o čom sa hovorí, vykradla sa potichu von, ale potom vrátila sa dnu rezko do pitvora. Psa, okolo nej obskakujúceho, s veľkým hurtom vyhnala von a vošla do chyže.

Naše ženičky, upozornené lomozom v kuchyni, zamĺkli.

Ona akoby nič privítala Mostíčku, zložila zo seba vrchné šaty a obliekla domáce. Ale potom vzala na ruky chlapca.

Mostíčka pozrela na nevestu, či niečo nevybadala. No táto akoby nie, ihrala sa s dieťaťom, ktoré jej ustavične džavotalo.

Uspokojená vstala hore, napravila si na hlave ručník a poberala sa domov.

— Čože tak náhliš? — zdržuje ju domáca. — Poseď si ešte u nás.

— Ach, ďakujem! Nemôžem, vieš, ako je, — len čo vykročíš z domu, tu keď prídeš domov, v každom kúte plno práce. Už som sa i tak zmeškala. Zbohom! — a vyšla von.

Ňaňa ju vyprevádzala až pred uličné dvercia. Tu Mostíčka zastala, poobzerala sa, či ich nik nepozoruje, pristúpila bližšie ku Koštiaľke a utlmeným hlasom jej povedala:

— Tak čo, Marka? Bude z nás niečo? Hovor, aby som mohla bratovi povedať, čo a ako.

Mostíčka za chvíľku mlčala. Potom si vzdychla a povedala tichým hlasom:

— Vieš čo, Zuzka moja? Ja ti už len na vdovskom chlebe zostanem; keď som do týchto čias mohla, tak i naďalej v ňom budem zotrvávať.

— Dobre si rozmysli, — hovorí jej táto vážne. — Vtedy lapajme šťastie, keď sa nám ponúka. Vieš, čo sa ti ponúka… Či by si sa vydala do domu, kde je veľká čeľaď a malé deti? Há? Či ti ošomre niekto voľačo? Nemáš tam ani veľkého ani malého a — všetkého nadostač.

— Veď ja to všetko viem, ale… a zase…

— No, len si rozmysli, aby si sa neprenáhlila, — hovorí jej láskavo, bo zbadala, že začína sa v nej nepokoj a že je na rázcestí. — Zbohom! — privolala jej a rýchlym krokom vzdialila sa, ako by sa obávala, že jej odpovie.

Ňaňa Mara pozrela za ňou, potom sa vrátila do izby.

Eva, nevesta, len čo vkročila svokra dnu, už sa jej opýtala:

— Počože chodili sem ňaňa Mostíčka?

— Ach, nuž len tak. Bola vraj tu v ulici, tak že sme sa dávno nevideli, tak ma prišla pozrieť, — tajila stará. Dákosi sa jej nechcelo von s pravdou. — Prikazovala mi, aby som nikomu nevravela, — pomyslela si a šla po svojej robote.

Onedlho zarachotil pred vrátami voz a zastal. Eva vybehla von, vráta otvorila a Martin, jej muž, vohnal kone s vozom do dvora, kde mu žena pomáhala kone vyprahúvať.

— Martin, — hovorí k nemu. — Ja by som vám voľačo povedala.

— Čo takô?

— Aleže nepovedzte materi, lebo by bolo zle, že som načúvala. Veď ich zase pýtajú, a to starý báťa Sochár, tí si poslali sestru. A hľaďte, mne sa všetko tak zdá, že sú nie od toho, lebo keď som sa ich spýtala, prečo boli ňaňa u nás, tak mi nechceli ani povedať.

— Ale čo sa majú vydávať! — zvolal tento nevrlo. — Či im je nie dobre? Sedia si vo svojom, majú, čo im načim, a nám sú tiež na dobrej pomoci.

— Veď ja si tiež tak hútam. A už sa i sama stariem, že ako to bude, keď nám obom dochodí v lete na poli robiť, kto nám opatrí doma. Ale čože je, keď im nemôžem povedať, lebo by mi mohli vždy na oči nadhadzovať, že sa mohli dobre vydať, že im mohlo lepšie byť a že som ich len ja odhovorila…

— Máš pravdu, my im nemôžeme brániť, hoci nám budú chýbať. Nech si sami rozmyslia, ako majú urobiť.

Medzitým kone vypriahli, voviedli do staje, kde ich uviazali, i voz pod cieňu vtisli. Muž potom dal statku krmu do rebrín a šiel sa trocha očistiť, kým žena ponáhľala sa mu niečo predložiť na jedenie.

Ňaňa Mara ale už bola predtým odišla z domu. Nedalo jej pokoja. Nuž šla k bratovi poradiť sa. Lež tu tiež nenašla, čo hľadala, lebo jej brat dorovna povedal:

— Čože ti mám radiť? Šťastie sa ti ponúka zriedkave. Ak sa vydáš, budeš jedna z najprvších gazdín a ak sa nevydáš, i tak máš na čom žiť. Urob si, ako vieš.

I vracala sa naspäť s väčším ešte nepokojom, ako mala predtým. Musela ísť popri sklepe. Už prechádzala popri ňom, keď zavolala na ňu židovka, žena to kupca Dávida Diamanta.

— Pani gazdiná! Kdeže tak ponáhľate, aká ste hrdá, ani sa len neobzriete!

— Ach, nuž pre samú starosť neviem ani, kde mi hlava stojí, — odvetila táto.

— Veď to všetci máme, — a prešla si pod ručník rukou, aby si strapaté vlasy, ktoré jej spadli do tváre, napravila. — Hľa, pre veľkú robotu som sa ešte ani nestačila obriadiť, — pokračovala, akoby na výhovorku. A veru i bez poznámky bolo vybadať, že má pravdu, lebo vo vlasoch sa jej belelo ešte i teraz hodne páperia. — Čože vy môžete mať za starosť? — pokračovala ďalej. — Ste zdraví a málo vás je, ale ja? Tu jedno, tu druhé plače, tretie pýta chleba, štvrté aby som do školy vystrájala. Pritom ale, len čo začnem jedno lebo druhé obliekať lebo česať, i desať ráz mi treba prácu tak nechať a utekať do sklepu, kde už buchocú na dvere, aby som im dala za grajciar sirky alebo cukru. — Medzi rečou si ruky skrížila na prsia a pokyvkovala hlavou na ňaňu Maru, aby i tým dokázala, koľko má starostí.

— Hej, každý vie najlepšie, ako mu v hrnci vrie! — odvetila ňaňa Mara.

— Hádam sa vám dáke nešťastie pridalo a či vám je niekto chorý? — vypytuje sa židovka zvedavo.

— A už to nie, ani jedno, ani druhé.

— Nuž a tak?

— Ale viete, veľká starosť mi padla na väzy.

Diamantka len tak horela od zvedavosti. Ona vôbec o všetkých občanoch vedela, kde čo. O každom vedela, aký je i ako stojí. Jej povaha už bola taká, že zvedavosť jej nebola nikdy ukojená, takže vždy jastrila za niečím.

— Ste zdraví, opatrujete sa ako načim; či hádam ste sa s nevestou poináčili? Lebo veru terajšie mladé ženy nevedia si tak svokru uctiť, ako by bolo načim.

— Ach, ja nemám proti mojej neveste žiadnu ponosu.

— Nuž tak povedzte! Veď viete, keď sa vyžalujete, hneď vám na srdci odľahne. A ja že by som druhému niečo povedala? No, to už nie! Keby ste vedeli, čo ja všetko viem. Čo by som ja mohla! Ale ja zato nepoviem, lebo viem, že by som si s tým len sama poškodila.

— Ale, nuž nikdy mi nedajú pokoja, — začala ňaňa Mara a chcela ísť.

— Kto?

— Ale viete, zase chodili k nám, žeby som sa vydala. Iba mi oštaru robia.

— Ja reku, že čo! Veď na to môžete byť hrdá! Koľko jesto takých, čo by sa chceli vydať, a nikto sa o ne neobzrie. A za kohože? — spytovala sa židovka ďalej.

— Ale nuž, — začala ňaňa Mara a ručníkom pekne poskladaným si prešla ústa. — Čo vám povedať? Hneď by boli reči.

— Čo? Ale ja? Ja že by som povedala? Nech hneď tu skapem, ak len jedno slovíčko poviem. Ja že by som reči robila? Veď ja veľa viem a také veci, o ktorých sa svetu ani nesníva. Ale je to u mňa všetko zahrabané. Hádam báťa Matej Klokoš?

— Ale ba! To by bolo!

— Nuž a ktože?

— A nepoviete?

— Na môj’ hriešnu dušu, ani môjmu Dávidovi, nie že by druhým.

— No tak, — a pristúpiac bližšie k Diamantke zašeptala jej: — Mišo Sochár poslal svoju sestru Zuzu, čo je za Mostíkom vydatá, na prepáčky k nám.

— Taák! — zvolala židovka začudovane a spľasla rukami. — Nuž a vy, stvora božia, ešte sa žalujete?

— Nuž a čo?!

— Ale veď je to predsa šťastie, a aké šťastie! Či vy viete, do akého gazdovstva sa vy dostanete? Veď je to bohatý! Len sa vy ta! Len vy prisľúbte! Čo hútate? A ešte vraj starosť! Aká starosť? Šťastie, povedzte, šťastie! Ani neverím, že by ste sa neboli v čepčeku narodili!

— Ale ja môžem i takto, — začala ňaňa Mara.

— Dajte si pokoj, stvora božia! Doma sa len zoderiete, všetko bude na vás visieť. Kdežto takto by ste si oddýchli, žili by ste si ako pani. A potom, — doložila rýchlo, keď videla, že ju chce v hovore prerušiť, — či vy viete, že budete môcť i vašim deťom pomáhať? Nagazdujete si či z hydiny, či z druhého. Veď sa vám tam budú peniaze liahnuť. Nuž tak!

— Ej, dajte vy pokoj, nie je všetko zlato, čo sa blyští!

— No, ja len toľko hovorím, že ak sa teraz nevydáte, že budete na večnosť banovať. A ja by som vám ešte i niečo poradila —

— Čo?

— Žiadajte od neho na písme, aby vám zabezpečil aspoň sedemsto zlatých.

— Ale ja? — vraví táto urazená, — ja že by som na kontrakt?

— No a čože by zato? Keď chce mať ženu taký gazda, nech platí. Veď to už tak prišlo do módy.

— Ej, ja to už neurobím, aby prstom ukazovali na mňa. Ja, ak sa vydám, tak sa tak, ako to bolo do tých čias vo zvyku.

— No veď vás i tak vaša čiastka neminie, ani vdovské právo, ak by vám muž zomrel. Hľa, i Kováčka už tretieho muža pochovala a všade zgrabla niečo, takže jej syn už i chyžu vystavil. A to všetko, čo po mužoch dostala. A čo? Tá ešte i teraz myslí na štvrtého!

— Ach, božechráň! — zvolala ňaňa Mara pri myšlienke, že ak by i ona.

— Veď ja to nemyslím na vás. Ale Kováčka sa poteší a vraví, že jej je to už od boha tak súdené, aby mužov opatrovala a pochovávala. Pritom je čerstvá a sukne nosí také, že len tak šuchocú, keď ide do kostola. Nuž tak!

Na veži začali biť hodiny a za nimi sa ozval zvon, hlásajúc ľuďom poludnie.

— Jaj, bože môj, ako ten čas beží. Veď je to už obed! — zvolala ňaňa Mara naľakaná. — Už sa to len človek zahovorí. Zbohom! — zvolala a ponáhľala sa domov.

— Nezabudnite, čo som vám povedala, — zavolala za ňou židovka. — Ja som už mnohým poradila a prichvaľovali si. Počúvnite ma! Nikdy viac! Pamätajte si!