E-mail (povinné):

Ján Čajak:
Vohľady

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Dagmara Majdúchová, Tomáš Vlček.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 144 čitateľov


 

III.

Ňaňa Mara od toho okamženia, ako prišla Sochárova sestra ku nej na prepáčky, nemala pokoja. Nevedela sa rozhodnúť. Jej samej nebolo do vydaju, ale keď si pomyslela, že jeden z najprednejších gazdov očkom hodil po nej, v akom dome a dvore by sa mohla prechodiť a, ako jej židovka nadštrkla, ešte i svojim deťom pomôcť, tak veru mala čo rozmýšľať, áno, i hlavu si lámať nad tým, čo má urobiť. K tomu zrazu i úprimný pomer medzi ňou a synom a nevestou prestal. Mlčali navzájom, takmer si ani do očí nepozreli. Reč bola chladná, ostýchavá. Myslelo sa inšie, ako čo sa hovorilo. Medzi to prichádzali ženičky. Každá si vymyslela nejakú príčinu, ale nakoniec, keď zostali s ňaňou Marou samotné, začali vychvaľovať Sochára, jeho dobrotu, bohatstvo, a ako by to bolo dobre, keby sa zaňho vydala.

Ona konečne už nemohla vydržať, najmä keď videla, že syn a nevesta mlčia. Nuž pomyslela si, že by sa jej asnáď chceli i striasť a k tomu i tie skvelé obrazy, ktoré boli pred ňou maľované od poslov, tak účinkovali na ňu, že spoly privolila.

Na druhý deň pred večerom, už sa bolo zmrklo, keď báťa Sochár, pečlivo vyumývaný a s vlasmi prihladenými, vyparádený, v novom kožuchu a nohaviciach prišiel do Koštiaľov.

— Pán boh daj dobrý večer! — privolal domácim a poobzeral sa trochu ostýchavo.

Syn sedel za stolom, Eva varovala chlapca, kdežto ňaňa Mara stála pri stole a nadievala si kúdeľ.

Obzrela sa. Keď videla Sochára, mala z nôh spadnúť od ľaku.

— Vitajte, — vraví mladý Koštiaľ, — a sadnite si!

— A ver sa i zíde, — prehovoril tento. — Celý deň sa utrmáca človek, tak sa mu podvečer zažiada oddýchnuť, — hovoril stiesnene a sadol si ku oknu za stôl a zakašlal z nesnádzí.

Ňaňa Mara nepovedala ani slova, len chytro uviazala kúdelku o kúžeľ, nastokla na kolovrátok, sadla si k nemu do kúta, aby tam priadla.

Nastala tichosť.

— Hm, hm, — oddŕhal Sochár, — máme peknú jeseň.

— Obstojná, — odvetí mladý, — cesty sú nie plané, môže sa i doviezť všetko domov, čo načim, i v poli si zvŕšiť robotu.

— I oziminy začínajú sa zelenieť, — pokračuje Sochár. — Ja, reku, že všetko zrno v zemi spreje v tej veľkej suchote, ale ten dáždik mu pomohol.

— Pekne klíči.

— Len teraz keby aspoň do týždňa Hospodin zachránil od tuhých mrazov, aby mu mráz korienky nepovyťahoval, tak môže byť úroda. Ale, — odkašlal si. Zastal v nesnádzach.

Všetci naňho pozerali, len ňaňa Mara sklopila hlavu. Ruky sa jej triasli pod kúdeľou od rozčúlenia.

— Veď som ja onô, — no bodajže ťa, ako mi zasadlo, — vyhováral sa, keď si pomáhal oddŕhaním, a pritom dodal si smelosti. — Veď som ja prišiel, veď už hádam viete. Treba mi pomoc v dome, tak reku, či by si, — obrátil sa ku ňane Mare, — nechcela ísť za mňa, veď by ti nebolo najhoršie. — Vydýchol si a prešiel si rukou po tvári ako po nejakej ťažkej robote.

Ňaňa Mara za chvíľku mlčala, potom ticho odvetila:

— Dobre mi je aj takto.

Syn pozrel si na ženu. Tá sa mu usmiala súhlasne. Boli radi obidvaja, lebo sa nazdali, že sa mať vydá.

— Veď ja viem, že ti je dobre, ale by ti u mňa tiež nebolo najhoršie. Všetko mám pripravené či v komore, či na povale, či na poli, či v pivnici. No, mala by si všetko pri ruke. A potom, veď ja, reku, že na hotovo, veď si Zuze prisľúbila, keď to bola predvčerom u vás.

— Veď som, ale keď je to ťažko.

— Čože by bolo? Nuž či budeš ďaleko? Na druhej ulici! Či ja budem zatvárať pred tvojimi deťmi a vnúčatami od ulice dvere? Môžu prísť pre mňa, kedy im vďaka. I ty ich môžeš navštíviť, ja ťa nebudem zdržiavať. Veď sú tvoje. Keď poriadiš, opatríš dom, môžeš.

— Veď sa to tak hovorí a sľubuje, ale potom.

— Keď ja poviem voľačo, tak to tak musí byť, ako čo ti vravím.

— Nuž a vy čo? — obrátila sa zrazu k synovi a neveste.

— A čože my, — odvetí syn, — urobte si, ako viete. My sa do toho miešať nemôžeme, aby ste nám pozdejšie výčitky nerobili. My vás chceme, ale…

— Chcú sa ma striasť, — prešlo jej mozgom a srdce ju zabolelo.

— Nuž keď je tak, tak nedbám, poručeno bohu!

— Tak pôjdeš za mňa?

— Keď musím…

Sochár bol vytešený, že ani nevedel, čo si má počať od radosti. Vytiahol mešec, z neho vzal desiatku. Vstal, podal jej ju:

— Na, kúp si za ňu, čo ti načim.

Ona nehybne sedela.

— No, len si vezmi, čo sa máš hanbiť.

Natiahla ruku k nemu, on jej peniaze položil do dlane. Odložila si do vrecka bez toho, aby bola pozrela naňho. Tak sa hanbila.

Potom sa obrátil ku neveste:

— Dievka moja, zabehni po litru vína, čo by sme si hádam zapili.

— To už nie, — vraví syn. — Eva, choď a dones, — a dal jej peniaze. Nevesta skočila a svižným krokom šla po víno do krčmy.

Onedlho sa vrátila.

Keď si vypili, trocha sa ešte meškal a pri odchode povedal:

— Keby si mi i ty dala ručník ako záručnô.

Ona mlčky vyšla do komory, vytiahla z truhly nový, novučičký ručník a podala mu ho.

— — —

Už dávno zahasili svetlo a políhali si na odpočinok, keď ňaňa Mara ešte bdela na svojej posteli. A spánok neprichádzal jej na víčka. Hlava jej hučala od myšlienok. Keď podávala Sochárovi ručník, zdalo sa jej, ako by sa zrazu bola oddelila od tohoto domu, v ktorom väčšiu časť svojho života trávila, kde, pravda, viac starosti ako radosti pocítila. — Ale tie kúty, to všetko predsa jej bolo milé, svojské. Teraz ona má stadeto odísť, odtrhnúť sa od svojho krbu a ísť opatrovať cudzích…

No, zase premohli ju skvelé výhľady. Bude prvá gazdiná. Keď pôjde do kostola, jej závistnice budú žltnúť od zlosti. Ona im ukáže, že je viac, že…

— Ako to bude bezo mňa s vnúčenci? — I padla na ňu clivosť, takže ani nezbadala, len keď jej slzy začali tiecť po tvári. — A keby len ten môj syn bol aspoň jedno slovíčko povedal, žeby zostala, žeby sa nevydávala! Ale nič. Zaiste je už napravený od nevesty. Tá už ťažko čaká, aby bola sama gazdiná. Ako čo by i do týchto čias nebola ňou bývala.

— Nevďačníci, — hútala si, — tak je to, deti mať! Odchováš ich, a potom si na ťarchu. — Zase jej prišlo na pamäť, čo jej vraveli, aký je to dobrý človek, že nič nezažije bez ženy, ako jej bude… I uspokojila sa. Pritom všetkom najväčší žiaľ pocítila pri myšlienke, že si musí vnúčatá opustiť.

— Čo bude s nimi? — myslela si. — Kto ich opatrí? — Vtom zmrvil sa v kolíske malý Martinko a zaplakal. Vstala hore. V izbe bolo len pološero, bo na jasnom nebi svietil mesiac, ktorého blesk dral sa dnu cez oblok, takže bolo vidno kolísku i skopané dieťa v nej.

Nahla sa nad vnúča, poukrývala ho, pohladkala a učičíkala. Ono vopchalo si pravej rúčky palček do úst a začalo ho cickať, ľavou švolilo po perinke a zrazu ju zodvihlo a pohladkalo ňou tvár starej matere a zašeptalo:

— Tajká!

Už beztak rozcítená, nemohla sa zdržať i zaplakala.

— Ach, deti moje, deti! — šeptala a šla od kolísky ku malej Marke, ktorá pri peci spala. — Kto vás bude opatrovať na leto, keď už starej matere nebudete mať, a otec i mať budú musieť ísť do poľa. Ach, veď už budete ani siroty. Nebudeš ty už mať, kto by ťa opatril, ošetril tak ako tvoja tajká!

— Čo je vám, mamo, že tak plačete? — spytuje sa jej zobudivší sa syn.

Len vtedy zbadala, že vykladá nahlas.

— Ale, nuž ľúto mi je, že musím tieto drobizgy opustiť!

— Veď nemusíte, ktože vás prinúti!

— Ach, keď už ani vy nestojíte za mňa!

— Za koho?

— Nuž za mňa!

— A ktože vám to povedal?

— Či ste mi len jedným slovom povedali, aby sa nevydala?

— Ak je len tá príčina, tak len zostaňte, — zvolala nevesta. — Veď nás to s Martinom dosť mrzelo, že pôjdete. Ale ako sme vás mohli zdržiavať, keď sme sa báli, že vy chcete a potom že by ste nám mohli na oči nadhadzovať. Veľmi radi budeme, keď budete u nás.

— A či to naozaj? — spytuje sa už uspokojená.

— Pravdaže naozaj, — odvetí veselo syn. — Len si ľahnite pekne spať a netrápte sa. Budeme spolu nažívať ako dosiaľ.

— No, keď je tak, tak sa nevydám. Čo mám slúžiť cudzím a otĺkať cudzie prahy, keď mám svoje, — povedala spokojne uložiac sa. — Ach, pane bože, pomáhajže! — vzdychla si ešte. Onedlho nastala tichosť v izbe, len spokojný dych spiacich šumel po nej.

— — —

Ráno ňaňa Mara hneď za horúca poslala nevestu s desiatkou k Sochárovi, aby mu ju vrátila a ručník aby doniesla naspäť.

Tak sa zvŕšili vohľady u ňane Mary.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.