Hudec si hrabem pre seba
bezzubú noru mäsožravú,
do nej mám ponor, hľadanie,
tam v únorí som chrbtom k chrbtom,
idúc norou odchádzam zadom sveta,
lež nora končí, dupnem hlavou
a ležím v sladkom norení,
som na dôjdení,
som do vrcholu,
som po splnenie,
hudec však ešte obcujem
krídlami a tie šplechcú, z nory vynorené,
som pod čľapotom krídel ani v žumpe,
tak mliaska mlynské koleso, ktoré ma melie,
tak tlieska mlátenie pliev zo mňa,
tak hučí chmára, za ktorú mi zašlo slnko,
a je to moja hĺbka, ku ktorej
som bahno, dno či utopenec,
schytil ma za golier, vytriasa ma z kože,
hudec mám noru dusivú, vykladanú
žalobami a kameňami kolien, ktorými
budem raz ťažký vo vreci,
krídla sa vŕšia na mne a sú zvučné,
akoby ma otec mastil čapicou.
O autorovi
Ján Ondruš
vl. meno Ján Ondrus, jeden z najvýraznejších básnikov 20. storočia, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
