ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hudec si hrabem pre seba
bezzubú noru mäsožravú,

do nej mám ponor, hľadanie,

tam v únorí som chrbtom k chrbtom,

idúc norou odchádzam zadom sveta,

lež nora končí, dupnem hlavou
a ležím v sladkom norení,

som na dôjdení,
som do vrcholu,
som po splnenie,

hudec však ešte obcujem
krídlami a tie šplechcú, z nory vynorené,
som pod čľapotom krídel ani v žumpe,

tak mliaska mlynské koleso, ktoré ma melie,

tak tlieska mlátenie pliev zo mňa,

tak hučí chmára, za ktorú mi zašlo slnko,

a je to moja hĺbka, ku ktorej
som bahno, dno či utopenec,

tak plieska víchor a mnou metie,
schytil ma za golier, vytriasa ma z kože,

hudec mám noru dusivú, vykladanú
žalobami a kameňami kolien, ktorými
budem raz ťažký vo vreci,

krídla sa vŕšia na mne a sú zvučné,
akoby ma otec mastil čapicou.