Cúvač cúvam
ulicou pamäti, prepamätám
sa z jedného konca na druhý
a dosýta sa vypamätám,
pamätám dvakrát trikrát,
do každých dverí sa dopamätám,
deň čo deň sa spamätávam
do nemoty, spadnem z nôh spamätaný,
a zamykám za pamäťou, nehodno
psa vyhnať do pamäti.
Na hranici leží predná
váha rúk na očiach, ňou som ťažký
a do nej bijem čelom do múru,
som zo sveta presadený
za ruky na očiach,
za nimi vykázaný,
pri kroku napred narazím
na ruky na očiach, vtesnám sa do nich,
vyplním ich, bez prestania do nich pamätám
a ruky prikrývajú otvorené miesto.