ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Krátko pred koncom
cesty po povraze spomalím tvár,
pribrzdím ju, zastavím na nule,
obrátim ju obrazom k sebe.

2

Pretože cesta po povraze
mieri do čierneho, je to plný
zásah, preniknutie v čiernom
naskrz a pád z neho nadol,

3

vtedy som pocítil, že hľadím
čiernym, vykloním sa čiernym
z okna, skladám klobúk z čierneho
a čierne na mne zalamuje rukami,

som naraz s čiernym, rovnocenný
s ním, vychádzam čiernym z domu,
počúvam čiernym a hovorím čiernym
a čiernym zazriem z cesty po povraze:

4

hľa, odtlačok chrupu v hline
pracuje a vyjadrí ma zemným
vzdychom, jemným stenaním,

chrup trčiaci z hliny vyzradí
hĺbku, na ktorej je otvorený,

výpoveď chrupu z hliny vysvetlí,
prečo vyhrýzol zo zeme,

a ja, z povrazu naklonený, pýtam sa,

kam po povraze, kade po ňom,

5

pretože cesta po povraze
vedie cez oheň do popola a je
vysoká ako zdvihnutá sekera a strmá
ako kameň vyhodený nad seba,

6

zakrývam si čierne dlaňou
na tvári, zľakol som sa čiernym,
hrôza sa rozliezla po čiernom a trhá
údami čierneho, takže v čiernom neudržím
šálku kávy alebo cigaretu,

blednem čiernym a na čiernom
mi vystúpil pot, utriem si ho čiernym,
mráz mi beží po čiernom a trasiem sa čiernym:

7

hľa, odtlačok grimasy v hline
nachádza ústa na sebe a vydal hlas,

priebeh grimasy v hline
je mi vlastný až po krik z úst,

odohráva sa z mojich vrások,
tvorí z mojich čŕt, zhromaždil
som ju po kúsku, po jednotlivom úškrne,

a pýtam sa, pátrajúc pod sebou,

dokedy po povraze, pokiaľ po ňom.

8

Vtedy vyrazím kotrmelcom
dopredu po povraze, skočím
do kotrmelca, zmiznem doň z očí,
zavriem kotrmelec za sebou,

9

nepoznajú ma podľa kotrmelca,
som v ňom bez podoby, mám v ňom tvár
schovanú a kotrmelcom zmazanú,

nezanechávam v ňom šľapaje, nenájdu
ma v kotrmelci so psom v stopách,

kotrmelcom odmrštím od seba, nemožno
sa ma dotknúť, udrieť, trafiť kameňom,

vchod do kotrmelca som na tri západy
zamkol a dvere zahodil,

10

kotrmelcom sa dozviem o sebe a vyjdem
ako vrhnutá kocka, číslo na nej,
vyrátam kotrmelcom a uhádnem ním
vzdialenosť a váhu seba samého,

11

som v kotrmelci pravý, s vlastným
stredom, okolo ktorého sa točím,

som v kotrmelci bezodný a napĺňam
ho sebou po okraj, dolievam
po kvapke potu z čela,

nadýchnem sa do kotrmelca a zvýsknem
z neho na celú cestu po povraze,

12

mám kotrmelec pre seba, nedelím
sa oň, zostávam v ňom sám, celý
a jeden a točím sa v kotrmelci
proti smeru prevrátenia sveta,

13

lež nevrátim sa z kotrmelca,
je dostredivý a som v ňom dovnútra,

zmenšujem sa v ňom a zhusťujem,
tmavnem a tvrdnem na čierny bod,

mením sa do stavu terča, zbieham
sa doň a všetko vo mne končí,

14

kotrmelec je dosmrtný a som v ňom
obrátený preč, dnu zo sveta,
idem tak ďalej, pokračujem a snáď
to je smer, ktorým odídem,

15

skončme to, zhrňme: hľa, smrť jazdí
na mojom kotrmelci ako na kolese,

brúsi si oň nôž a radlicu, gúľa
môj kotrmelec pred sebou, váľa ho
a vŕši a o cestu ním hádže,

telo kotrmelca skáče so smrťou
na chrbte a je mu ľahká v sedle.

16

Pretože cesta po povraze
je od červa o hlavu kratšia
a za ňou pretrhnutá, preťatá,
je mnou ostro nabitá a zdvihla sa,
mieri a má presnosť pokrižovania,

17

lež križujem sa na čierne
a v čiernom, na čierne beriem výraz
odovzdania, zatrpkol som čiernym
a čierne položím hlavou na stôl,

k posledným veciam obrátim sa čiernym
prebehne mi čiernym celý život a ja viem,
že som ho žil čiernym, dýchal som čiernym,
rástol som čiernym a starol čiernym:

18

hľa, odtlačok škľabu v hline
sa skončil a zastal na nule,

škľab dostačí, škľab je všetok,

nič nezostane pod vráskami, ktoré
sa rozišli z tváre,

škľab sa zovrel do päste a otvoril
do dlane, v ktorej nič nedrží,

a ja sa pýtam, hľadiac naň,
prečo po povraze, načo po ňom.

19

Nakoniec kotrmelec vletí
do čierneho, zlomí sa v ňom, padá
z neho nadol a tu sa vo mne
vzbúri mužské korenie a ja fúkam
pod seba, aby som dopadol mäkko.