Drkotač zubami drkocem
z márneho do prázdneho,
na vlastných ústach,
drkocem nadrobno ako pre dieťa,
sám prehĺtam nadrkotané,
mám drkot kľúča, ktorým sa možno modliť,
vo dverách, ktorými možno kliať,
mám drkot lyžice, ktorou možno žehnať,
v tanieri, ktorým možno zatratiť.
Alebo vystúpim a stojím
na rohoži, ktorá mi stlmí drkotanie,
na vyplazenom jazyku,
previdím z neho, obsiahnem z neho, zhodím
nohou klobúk, vidím zhora naspodok,
vykročiac a z vyplazeného
jazyka kráčam
po hlavách a šliapnem na tvár,
a kríž a vchádzam oknom,
začal sa na dne a bol ťažký
výstup na jazyk, vysoký a klzký.
Náhle ho stiahnem do úst.
O autorovi
Ján Ondruš
vl. meno Ján Ondrus, jeden z najvýraznejších básnikov 20. storočia, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
