1
Navečer padám do kľaknutia,
od kolien z neho vyčnievam,
vnáram sa doň, borím a som vtedy
o kľaknutie menší od seba,
schod kľaknutia je hlboký
a vedie do zeme, schádzam po ňom
a vzďaľujem sa do kľaknutia.
A naložím si na kľaknutie,
kolísku, ktorú mi rozhojdali
vedno so zvonom, keď zvoním o kolísku
vždy ťažším srdcom v ľavom boku,
odzváňa mi kolíska,
som jej na odchode,
prebúdzam sa do zvona a rastiem v ňom,
vo zvone sa staviam na nohy a pridŕžam sa
o okraj, ako stojím vo zvone.
Hľa, kľačím do dverí,
ktoré sú na pánt v kolenách
a na zámku v ústach.
Hĺbim sa do kľaknutia,
ktoré ma prehĺta, je hladné na mňa
a trávi ma za živa.
Hľa, v kľaknutí sa pootvorím,
vchádza sa cez kľaknutie, ktoré
je do každých dverí malé.
O autorovi
Ján Ondruš
vl. meno Ján Ondrus, jeden z najvýraznejších básnikov 20. storočia, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
1 / 1
2x
reklama
