ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jeronimo della Penna, ktorého sme počuli v predošlom odseku spomínať, bol rodený tyran. Muž niečo obstarnejší, tváre suchej, riedkou belavou bradou pokrytej. Jeho oči sa ligotali úlisnosťou sťa zraky baziliška. Intrigán bez príkladu. Sníval o perugijskom tróne. Vyschýnal od závisti a náruživosti.

Na Atalantu hodil svoj zrak z dobrej vypočítavosti. Nie žeby mu o podvod bolo išlo. Na pôžitok zo ženy máločo dbal, keď prišla v otázku sebecká jeho snaha. Chcel mať ruku Atalantinu len ako prostriedok, vhodný na dosiahnutie cieľa. Ináč uprieť mu nemožno, že bol obdarený ostrým, prešibaným zrakom a že mal otvorenú hlavu.

S kniežaťom Varanom, jedným zo spomínaných vyhnancov, bol Penna v blízkom príbuzenstve — v švagrovstve. Napriek tomu ale, ak mal Varano nepriateľov, Penna mu bol iste najnebezpečnejším, lebo Penna sa mu naoko vedel ukazovať vo svetle priateľskej náklonnosti, v srdci ale v najhlbšom kúte mu spočívala myšlienka, že Varanu musí znivočiť. Penna nebol takou nenávisťou naplnený proti Baglionovcom ako proti Varanovi, lebo vedel, že mu tento, hoci teraz spoluvyhnanec, viac prekážok môže časom v cestu položiť než panujúci Baglionovci.

Penna mal istú známu osobu vo Florencii menom Lavinia Colonna, dámu neveľmi počestného života, krásy nie zvláštnej, ale veľmi zaujímavú a v umení „lovenia“ neobyčajne zbehlú. Priviedol ju do Perugie… Lavinia Colonna obrátila pozornosť mnohých na seba. Brat Simonetta, ľahkomyseľný Astorre, dostal sa Lavinii do siete, žene ináč nezasvätenej do tajných plánov Pennových. Jej pochlebovalo zvlášť to, že sa dostane do panujúcej rodiny.

Simonetto, vidiac, že sa veci takto vyvíjať začínajú, a bojac sa okrem toho aj iných Pennových intríg, išiel ku strýkovi, padol na kolená a prosil, nech mu je dovolené Pennu zavraždiť. „Ja som sa raz zhováral s ním,“ hovoril Simonetto, „a tá krátka minúta stačila, aby som nahliadol do hĺbky Pennovho srdca. Drahý strýko, keby ste videli jeho zrak! Podivný blesk očú jeho nikto nevydrží. A Penna vie, že má tak pichľavé oči, preto nerád hľadí človeku do očú, obzerá sa stranou alebo hľadí na zem, sťaby sa obával, že tajnosti jeho plánov môžu sa očami prezradiť. Také oko nemá ani sám Mefisto. Strýče, ja tuším, že tento Penna privedie našu rodinu do záhuby. Musím Pennu zavraždiť!“

„Príčiny sú potrebné, syn môj!“ — odvetí Guido. „Nedôvera, nápadné chovanie nie je dostatočnou pohnútkou k vražde.“

„Ó, vy príčiny žiadate! A či neviete, kto je tá Lavinia Colonna? Neviete, že je príbuzná Pennovi? Vidí, vidí oko ducha môjho, že pomer Astorrea k tejto žene je Pennova intriga, nepozorovane osnovaná.“

„To nie sú, synu, žiadne dôkazy. A dopustiac, žeby sa Penna v niečom ľahšie previnil, smieme sa pomstiť len za verejný zločin, lebo ináč presvedčili by sme verejnú mienku, že sme vyhnancov len preto omilostili, aby sme ich ľahkým spôsobom povraždili. Pomstiť sa nesmieme, nemôžeme, syn môj! Ty si mi zodpovedný za život Pennov.“

Simonetto nekonal proti mienke Guidovej. Pennovi teda nehrozilo nebezpečie, ale hrozil on nebezpečím — šťastnej ľúbosti Zenobiinej.

Raz pozde v noci príde Penna zadychčano k bytu Grifoneovmu v Perugii. Všetko ticho. Ach, veď nad pokrovom tohto bytu, v ktorom dve čisté, pekné duše, Zenobia a Atalanta, dýchali, držal rozprestreté krídla svoje tichý anjel pokoja.

„Je Grifone doma?“ kričí Penna spoza brány na domového strážnika.

„Políhal si celý dom,“ odpovie strážnik.

„Dajte zobudiť Grifonea, nutno mi s ním hovoriť.“

„Kto ste, ak smiem vedieť?“

„Nemusíš byť vševedúci, hlupák!“ — skríkne Penna prenáhlene.

„Kvôli tulákom nezobudím pána.“

„Sedliacky pes!“ — zaškrípal Penna zubami.

Strážnik vydal tenký hlas na píšťalke. Keď pribehlo služobníctvo a otvorilo bránu, nebolo vonku nikoho vidieť.

Na druhý deň pred večerom stretol sa Grifone s Pennom.

„A už ty len máš za vzdelané služobníctvo,“ rečie Penna s trpkým úsmevom.

„Snáď ty si bol ten zločinec.“

„Áno, so mnou tak zachádzal tvoj hlúpy strážnik. A mal som ti vec veľmi dôležitú oznámiť.“

„Preto hviezda nespadla. Snáď tvoja zpráva nebude opozdená, ak mi ju teraz rozpovieš.“

„Hja, duša moja, povedz mi prv, či si minulej noci dobre spal?“ — pýta sa s úlisným úsmevom Penna.

„Znamenite, ani v oleji.“

„Hm, ale sotva vieš, že neďaleko toho oleja ohníček blnká. Pozor, aby ťa akosi do povetria nevyhodilo.“

„Nerozumiem.“

„Ľutujem. — Hm, a teplé je to objatie Zenobiino?“

„Do toho ťa nič!“

„Tým viac ale teba, priateľku. Ó, viem ja i bez tvojej odpovede, že je ono teplé, — veď ho môže zohriať vrelý cit Zenobiin ku komusi tretiemu v srdci prechovávaný.“

„Podliak!“ skríkne Grifone ako strelou trafený.

„Hehehe, nieže tak ohnivo, nie; pomaličky, chladne, rozvážlivo.“

„Podliak!“ — opätuje Grifone.

„Bodliak, priateľku môj, bodliak, ktorý blaženosť manželstva tvojho bez vedomia tvojho popichávať začína.“

„Hovor zreteľne, ak nechceš —“

„Inu, zreteľne, jasne, bez obalov. Čítal si list Gianpaolov Zenobii písaný?“

Grifone začal blednúť.

„Ak si nečítal,“ pokračuje Penna, „tak ti ho odporúčam na pilné preštudovanie. Ach, ako ťa ľutujem, priateľu!“

„Odkiaľ máš túto zprávu?“ — pýta sa Grifone, sotva dýchajúc.

„Sám Gianpaolo mi rozprával včera večer pri poháriku obsah svojho listu, ktorý — len pováž! — dal Zenobii doručiť skrze mňa, nevediaceho nič o ničom. Ó, rozprával mi ešte viac… Nechcem ťa mučiť. Viem, dosť ti bude i list. Úbohý Grifone, úbohý!“

„Čo rozprával?“ —

„O zašlých dňoch priateľstva, to jest pod plášť priateľstva ukrytej ľúbosti, o milých rozpomienkach, o rozkoši, aká ho opäť čaká, keď sa navrátite do Perugie. O všeličom, všeličom, drahý môj Grifone!“

„Pomsta, veľká pomsta ako ten svet!“ — skríkne Grifone, a kŕčovite stisnúc ruku Pennovi, zmizne.

Príduc domov, zhľadával Grifone po všetkých skrinkách Zenobiiných list od Gianpaola. Konečne ho našiel — na stolíku Atalantinom medzi písomnosťami.

Grifone čítal:

„… o udalosti pre Vás i mňa istotne príjemnej… roztrhnutú niť dôverného pomeru, dôverného pomeru…“

Grifone sa triasol na celom tele.

„… milé rozpomienky ma viažu… iskrenného blahoželania, iskrenného…“

Čítajúcemu vystupoval chladný pot na čelo. List mu vypadol z rúk. Nešťastný manžel, vyčerpaný náruživosťou, hodil sa bez vedomia do kresla.

Tu sa odrazu zjaví Penna, ľahko udrie Grifoneho rameno a prerečúc prísnym hlasom: „Priateľu, povinnosť ťa zove!“ — odvedie ho so sebou.