ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pozde po polnoci rozchádzali sa rytieri z oslavy víťazstva domov.

Ridolfo, brat Guidov, muž podobne vysokého veku, chce sa odobrať tiež na odpočinok. I za povinnosť si pokladá, aby nezavdal príčinu k obavám a podozreniu nejakému, zaželať pred odchodom staršiemu bratovi, hlave rodiny, šťastie, nepokalenú slávu a sladký odpočinok po dni víťazstva.

Ale Guida nikde niet medzi pozostalými rytiermi.

Kam sa podel Guido?

On už prv opustil spoločnosť a utiahol sa do izbietky.

Tam v izbietke vidíme ho pred svätým krucifixom v skrúšenej modlitbe kľačať. Pery sinavé pohybujú sa trhane, suché jeho ruky sú kŕčovite skľúčené, sivé vlasy ako na zúfalcovi rozkutrané. Celé telo trasie sa… Snáď od nábožných citov? Nie! Lež trasie sa od víchru burácajúceho — svedomia.

„Nemožná milosť,“ šepce neistý hlas, „nemožná… Drahá sláva, mnohou krvou ofŕkaná… Dal si mi hojnosť zemských statkov — ja použil som ich ku klamu, násiliu a ku vražde. Sčítané hriechy moje i odvážené. Odvážené, lež nie sčítané. Vševedúci si, ale či spočítaš množstvo previnení mojich?… Ja ťa neznal; znal som len jedného boha — slávu sveta. Modle tejto venoval som mladosť, usilovnosť, majetky, dušu svoju, všetko, všetko, všetko!… Ó, neodvracaj sa odo mňa! Veď už nechcem milosti, nechcem odpustenia, len dýky svoje nevmáčaj tak hlboko do srdca môjho! Len tie mátohy, čo ma všade prenasledujú, len tie odpuď, rozožeň. Ony ma strašia, ony sťa vampír cicajú posledné kvapky žíl mojich. Pohľaď, už sa údy hýbať nevládzu, už sú vyschnuté… Milosť — milosť!…“

Starec bez vedomia klesol na tvár. Tak ležal za dlhší čas. Len kedy-tedy bolestne zastonal, ako lev ranený keď s ťažkým chrapotom posledný lúč krvi zo seba vydychuje.

V tomto položení našiel Ridolfo Guida. Pristúpil k nemu, oslovil ho, ale odpovede nedostal. Konečne zdvihol zúfalého starca zo zeme a uprostred potešovania odviedol ho na lôžko.

„Tie mŕtvoly z paláca preč, preč…,“ povedal Guido s námahou, kladúc sa do loža.

„Ráno päťatridsať oltárov na námestí postaviť,“ riekol po dlhšej prestávke.

„I slávnostnú procesiu…“ S týmito slovami usnul Guido.

„Stane sa, čo hlava rodiny velí,“ odvetil Ridolfo.

O chvíľu prebudí sa Guido, lež so slovami — „kňazi nech za tri dni omšu čítajú“ — usne poznovu.