ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podivný duch previeval v Perugii, duch ťažký, tlačiaci. Všetko bolo síce v poriadku, žiadne výtržnosti sa neudali, ale tak sa zdalo, akoby ten podivný pokoj mal porodiť ťarchu krvavých búrok. Baglionovci boli na tróne bezpeční, krokom omilostenia si získali vo veľkej miere náklonnosť obyvateľstva, nebezpečie teda tým menej mohli očakávať. Mysľou Ridolfovou však prechádzali nemilé predtuchy… Myšlienky jeho hrnuli sa z výslnia radosti do skrýše akejsi nevrlosti, ako keď sa včely v tušení blízkej búrky ponáhľajú do úľov.

Sprisahanie dozrelo, veď Grifone, na ktorom sprisahancom veľmi mnoho záležalo, bol už tiež získaný intrigami Pennovými.

„Priateľu, povinnosť ťa zove!“ — riekol Penna oklamanému manželovi a pojal ho so sebou — kam?…

Išli za dlhší čas bočnými uličkami. Grifone nevedel, čo má robiť. Konečne začne Penna: „Priateľu, škvrnu na svojej cti učinenú trpieť nemôžeš. Za roztrhanie svojej blaženosti sa musíš pomstiť, pomstiť sa zvodcovi i na celej jeho rodine. Si mužom a mužovi drahšia česť než všetko na svete. Dúfam leda, že budeš hotový i k najhoršiemu.“

„Čo? Tebe ide o celú rodinu Baglionov?“ — spytuje sa Grifone zarazeno. „Moja pomsta platí len Gianpaolovi.“

„Inakšie sa vec má,“ odvetí Penna, prichystaný na túto námietku. „Tvoja osobná nenávisť znamenite harmonizuje s nenávisťou potlačeného vlastenca.“

Penna veľmi zručne ukryl svoje snahy pod plášť šľachetného vlastenectva.

„Pováž, kto si a čím si teraz,“ pokračoval Penna. „Už odpusť, ja neverím, žeby ti mohlo byť ľahostajné, aby sme i naďalej v hanebnom stave sedliackej milosti žili. Nie, to ti nemôže byť ľahostajné. Alebo či mám o tebe predpokladať, že ty si hotový k pomste len pre ženu, a nie spolu pre vlasť? Nie, priateľu, to nemôžem o tebe predpokladať. Veď takú hrdinskosť má i divá zver. Ale ty si vlastenec, povedomý vlastenec, ktorému je všeobecné dobro o niečo vyšším pochopom než zvierací pud.“

„Mám teda nadužiť povoľnosť Baglionov?“ — pýta sa Grifone neodhodlane.

„Daromné škrupule!“ — dodá Penna s úsmevom, zastaviac sa pri ťažkej železnej bráne a potisnúc na nej málo vyčnievajúci gombík.

Brána sa otvorila. Dnu tma ako v rohu.

Penna a Grifone vstúpili.

Neosvetlená chodba bola dlhšia. Konečne bolo počuť hučanie hlasov. Ešte niekoľko neistých krokov, až sa otvorili dvere, ktorými zablesklo slabé svetlo do podzemnej chodby.

To je sieň sprisahancov. Naprostred povaly visí kahanec, ktorého lúče len tak skúpo osvetľujú terem, že ani osoby blízo neho stojace sa dokonale vidieť nemôžu. Tak sa vidí, akoby to bol v podzemnej krypte rozžatý kahanec.

Pri vstupe Pennu a Grifonea utíchol v zhromaždení hluk.

„Nech žije vlasť!“ — zvolal Penna.

„Nech žije vlasť!“ — odvetili mu hlasy sprisahancov.

„Mužom slobody mám česť predstaviť nového priateľa. Je to náš brat Grifone. Ajhľa, ako zahanbené sú naše obavy!“

„Sláva Grifoneovi!“

Duch a rozhovor sprisahancov oživol. Radom si podávali ruky s novým prívržencom.

Penna zahájil poradu. Ustálil sa plán, podľa ktorého sa má nasledujúceho dňa uskutočniť útok.

Každý zo sprisahancov dostal vyznačenú obeť.

Za náčelníka vzbury natisol sa Penna.

Po skončenom zasadaní skladala sa opätovná prísaha. Najprv ju predriekal osobitne Grifone. Zapálili sa na stole dve voskové sviečky; medzi nimi stál krucifix a biblia.

Grifone predstúpil, potom zdvihnúc tri prsty pravej ruky, ľavú ale položiac na bibliu, vravel: „Prisahám, že za slobodu našej vlasti chcem účinkovať podľa všetkých svojich síl. Prisahám, že Baglionov pokladám za nepriateľov slobody, preto chtiac život slobody, žiadam nemilosrdnú smrť Baglionov. Prisahám, že druhov svojich nezradím. Prisahám, že za slobodu som hotový podstúpiť nielen obete výhod, ale položiť aj život, lebo bezohľadná odhodlanosť je prvá cnosť muža slobody. Nech žije drievne právo! Smrť povýšencom! Ako vyplním prísahu túto, nech mi tak pomáha Boh Otec, Boh Syn i Boh Duch svätý a všetci blahoslavení nebeskí!“

Po prísahe, zloženej celým zhromaždením, rozchádzali sa „mužovia slobody“ z podzemnej skrýše. Sotva ostala sieň pustá, udrela na perugijskej veži polnoc. Hukot hodinových úderov znel trhano, odnášaný súc na krídlach silnej víchrice.

„Len teraz mi prichodí na um,“ rečie si Grifone, „prečo ona tak rada má priateľské schôdzky, prečo je oproti mne taká plná vďaky a prečo sa tak zle cítila na vidieku!… Však odpraceme z cesty najprv jeho. S ňou sa porátame pozdejšie, dovtedy nech jej nie je nič známe ani podozrivé.“