ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Mati moja drahá!“ — pribehne Grifone rýchlo k Atalante, „víťazstvo je naše! A nielen to. Počuj, mati, víťazstvo je moje, perugijský trón je môj. Penna padol v bitke. Podľa predbežného dohovoru mužov slobody som teraz ja veliteľom a náčelníkom. Ach, sláva rodiny Oddi sa opäť navrátila!“

Atalanta počúva v nemom úžase. Napokon zadiveno rečie:

„I ty si teda, syn môj, medzi vzbúrencami?“

„Keď ma sloboda volá, či by som sa mal babsky utiahnuť? Chcela si snáď zo syna vychovať zbabelca?“

„Nie zbabelca, synu, ale ani bratovraha,“ rečie Atalanta so žiaľom.

„Ó, mati, tu bola len jedna voľba: alebo byť podlým zbabelcom, alebo vystúpiť s čelom jasným, s odhodlanou vôľou proti tyranom! Právo naše, buď bohu chvála, je naspäť vydobyté!“

Atalanta mlčala.

„Guido padol, Simonetto zomrel, Gianpaolo vydal ducha pod mojím mečom… Mati drahá, trón Perugie je pre mňa zabezpečený!“

„I Simonetto zomrel?“ — pýta sa zblednutá Atalanta.

„Hej, nie je viac živý ten tvoj milý mládenec, ktorého si pred vlastným synom tak často vyznačovala. Zomrel, zomrel Simonetto, podpora, sláva Baglionov. Mati, teraz som ja pánom Perugie! Pobozkaj svojho syna materskou láskou.“

Atalanta sa odvrátila.

„Snáď ma nepoznáš?“ — rečie Grifone zadiveno, „nechceš ma poznať, mati, svojho syna, korunou víťazstva ozdobeného? Nechceš ma poznať, nechceš vidieť?“

„Bratovraha neuznávam za svojho syna!“ — odpovie Atalanta bolestne, ale odhodlane. „Ó, prekliata buď hodina, v ktorej som ťa doniesla na svet!… Grifone nie je mojím synom, bratovrah nemôže byť mojím synom.“

„Že bratovrah? Osloboditeľ vlasti, dobyvateľ našich rodinných práv… Haha, mati, vlastenec, verný, nadšený vlastenec nie je tvojím synom!“

„Vlastenec,“ vraví Atalanta trpko, „krásny vlastenec, ktorého zaslepenosť privedie novú záhubu na Perugiu. Čuj, tvoja mať, ktorá ti dala život, ti vraví do očú: ty si vlastizradca, nepriateľ svornosti, vrah pokoja!“

„Ubližuješ mi, ubližuješ hlboko!“ — rečie Grifone trochu chladnejšie.

„Neubližujem bezdôvodne, lebo vravím čistú pravdu,“ vraví Atalanta. „Kto koná výlučne v svoj prospech oproti prospechu a rozkvetu vlasti, ten je podliak a zradca. Ó, či som ti nevravela viac razy, že vlasť naša príde do prístavu blaženosti len cestou pokojného vývinu, šľachetným zaprením našich nárokov? Načo prenáhlenosť a nezhovievavosť? Či si nevedel, že neprávosť, čo by sa ako dlho na tróne pýšila, predsa musí konečne sama sebou zahynúť, bez všetkého násilia?… Nechcela som skrivodlivú nadvládu Baglionov; ale vraždou, sprisahaním pozbaviť ich života a trónu: to pokladám za podlosť, ktorá sa pomstí sama na sebe. Ach, márne boli moje rady! Ty si ich nepočúval. Obetoval si svojej ľahkej mysli blaho ľúbenej vlasti!… Namiesto pokoja vrhol si znovu zapálenú pochodeň náruživostí a bojov do Perugie… Nuž, čiňže si, ako chceš; ja som prislabá, aby som ti rozkázala. Ale vedz, že si vlastizradca, bratovrah — a preto ja slávu tvoju zdielať nechcem. Srdce mi puká, že si ty môj vlastný syn, môj jediný syn…“

Atalanta sa nevedela zdržať sĺz.

„Ja ťa však musím opustiť,“ pokračovala hneď ďalej, „lebo lásku k vlasti cením vyššie než lásku k vlastnému dieťaťu!“

Po týchto slovách sa rozžialená matka vzdialila. Grifone hľadel za odchádzajúcou s výrazom hlbokej ľútosti.

„A trón Perugie je predsa môj!“ — riekol konečne s hrdým povedomím, odchodiac zo svetlice.

Atalanta sa odobrala na vidiek, pevne presvedčená, že Grifone je vlastizradca, rušiteľ blahodarného rozkvetu vlasti, aký sa na ceste priateľského dorozumenia a pokojného vývinu mohol očakávať.