Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Anna Cisariková, Dagmara Majdúchová, Katarína Lengyelová, Peter Kašper. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 121 | čitateľov |
Po návšteve u suor Colomby zvolal Guido členov svojej rodiny na poradu. Mal on moc čo hlava rodiny neobmedzenú v rukách, ale starček slabý, vrtkavý za lepšie uznal každý dôležitejší krok vladárenia sa týkajúci najprv aj iným členom rodiny oznámiť.
No mýlili by sme sa, keby sme mysleli, že v porade rodinnej vystúpil Guido s návrhom, aby sa rodina Baglione zriekla vladárenia. Možno, že obával sa odporu a pomsty zo strany svojich pokrvných. Isté je, že ani sám nechcel dobrovoľne opustiť výšku slávy, ktorú sa mu po toľkých námahách podarilo dosiahnuť. Guido nebol nikdy odhodlaným charakterom, povaha jeho bola odjakživa podobná klátivej trstine. Však mal v sebe zlého démona ctižiadosti, ktorý túžbam, snahám a skutkom jeho istú jednotu poskytoval. Slabosť charakteru a pritom povedomie určitého cieľa veľmi ľahko zhoduje sa v jednej povahe. Často vidíme, že nielen pre ideu sebeckú, aká bola Guidova, lež aj pre ideu najvznešenejšiu vezme človek na seba podobu vrtkavého, hnusného charakteru.
Guido ostal teda s rozhodnutím svojím, s ktorým sa od suor Colomby bol vzdialil, na ceste polovičatej. Nešťastná myšlienka!…
„Moji drahí,“ oslovil Guido zhromaždených Baglionov, „záležitosť velmi dôležitú zamýšľam vám oznámiť, ku ktorej rozhodnutiu bez uvedomenia vás prikročiť som nechcel. Lebo vidíte ma, na mne zasadla si už olovená tiaž vysokých rokov, vôľa moja i môj rozum zahaľovať sa začínajú v husté hmly času podzimného. Ale vy máte zrak bystrý, prehľad jasný, rozvahu čistú, budete mi teda radou svojou nápomocní. Len, prosím vás, nedajte sa zaslepiť slávou našou a sebeckými túžbami, lebo tak veru popredku viem, že rada vaša s návrhom mojím do príkreho konfliktu prísť musí.“
„Ubezpečujem vás,“ pokračoval Guido, akoby prestrašený výrazom nespokojnosti, zvlášť u niektorých synovcov pozorovanej, „ubezpečujem vás, že ja slávu našu zatieniť nechcem, zatieniť nesmiem pod žiadnou zámienkou. Nárada moja sleduje práve čím väčšie a dlhšie upevnenie nadpráva nášho.“
Na slová tieto vyjasnili sa zachmúrené tváre mladých Baglionov a živé „Čujme, čujme!“ prerušilo prúd reči Guidovej.
„Synovia moji,“ rečnil starec ďalej, načerpajúc dlhý dúšok vzduchu, „my všetci uznať musíme, ak si len nedáme zatieniť zdravý úsudok náruživosťou, že snaha naša, vychádzajúca z prameňa čistého, z čistej lásky k vlasti a zo šľachetného vzdoru oproti aristokratickým tyranom, premenila sa priebehom času v kalný prúd mnohonásobných neprávostí. Ó, nezabúdajte, že my boli sme síce povinní, ako praví vlastenci pozdvihnúť ramená naše, nastaviť prsia i životy naše proti podlému útlaku utlačovateľov, ale neboli sme oprávnení snažiť sa výlučný vplyv rodiny našej hocijakými dovolenými i nedovolenými prostriedkami. Dopustili sme sa tej istej viny, proti ktorej sme prv sami brojili.“
„Previnenie žiadne pred pokutou neujde,“ pokračoval Guido po prestávke. „Previnenie naše musíme teda dosť zavčasu napraviť, lebo káže nám to naša vlastná výhoda. Však nemyslíte si, že s vyznaním týmto čelím sláve Baglionov! Ó, synovia moji, priveľmi vzdialený som opustiť postavenie to, ktoré nás toľko obetí stálo. Zradcom rodiny nebudem, a čo by pekelné muky na mňa čakali. Zradcom rodiny nebudem, lebo som toho presvedčenia, že právo minulosti, na ktoré sa aristokrati odvolávajú, nemá žiadnej prevahy nad právom, dosiahnutým zásluhami, ramenom i krvou.“
Po slovách týchto, nadšene prednesených, vravel Guido chladnejšie.
„Ale na prestole perugijskom upevniť sa len tak môžeme, ak nastúpime cestu miernosti voči nepriateľom našim. Miernosť, chladnokrvnosť, rozvážnosť nielenže upevní nám dobrú mienku v Perugii, lež aj ostrie zúrivosti sokov našich do značnej miery otupí. Akcia prísna plodí reakciu vždy nebezpečnejšiu.
Prvé, čo na tejto ceste miernosti vykonať musíme, je veľkodušná milosť! — Návrh môj teda, ktorého základné odôvodnenie ste počuli, je ten, aby sme všetkých vyhnancov omilostili a do mesta nášho im slobodný prístup dovolili. Súďte, raďte!“
Táto reč Guidova stretla sa u väčšiny Baglionov s nemalým odporom.
Ridolfo starý upozorňoval, že milosť dať mätežníkom znamená toľko ako náročky priložiť na prsia vretenice jedovaté. „Predstavme si následky kroku narádzaného živšie,“ rečnil Ridolfo. „Či ním neuznali by sme aspoň indirektne, že sme sa k veslu vlády nespravodlivou cestou dostali? A či si myslíte, že prijatí do kruhu nášho aristokrati uspokoja sa s jednoduchou milosťou? Či oni zabudnú na časy svoje? Či nepoužijú prvej príležitosti zrútiť nás z perugijského prestolu? Buďme ostražití. Ak chceme popustiť z práv našich čo len piaď, to zostúpme naraz dobrovoľne, čestným spôsobom z vrcholu slávy. Ak chceme sokom našim dať niečo, dajme im radšej všetko. Ó, následky nedôslednosti hrozne sa zvykli pomstiť!“
Gianpaolo a Astorre vyslovili sa za mienku otcovu, Ridolfovu.
Tak sa ukazovalo, že Guido s návrhem prepadne.
Tu ale pozdvihne sa odrazu z kresla mladý, rozpálený Simonetto. Z úst jeho tečú smelé slová pravdy, slová príjemné, sladké. Nie div. Sebecký cit plápolavej lásky zohrial každú prednesenú myšlienku. Simonetto, Simonetto, ó, keby vedeli bratia, že neprednášaš horiace slová z čistého presvedčenia, ale z náruživej ľúbosti!
„Pri návrhu otáznom,“ tak vravel Simonetto, „do povahy brať treba i to, že vystupuje s ním nielen náš otec, laurom zásluh bohatých o rodinu našu ovenčený, lež vôbec nestor, nad ktorého hlavou čestnými šedinami pokrytou, prelietol dlhý rad skúseností rôznych, naučenia plných. Pouvažoval nad mnohými príbehmi, porovnával ich vzájomne, zistil ich podstatu, utriedil skúsenosti svoje a čerpal z nich náhľad hlboký pre dejiny a život. Šetriteže si túto postavu, od ťarchy duševného ovocia až k zemi sklonenú! Bratia moji, ešte raz vám pripomínam, povážteže hlbšie, či slušná je vec prevyšovať múdrosťou svojou múdrosť tú, ktorá nám k trónu dopomohla? Ujec drahý, sláva vám!“
Oči Guidove topili sa v slzách… Z akej pohnútky? To Guido sám najlepšie vedel.
Vystúpenie Simonettovo ako neočakávané bolo, práve tak rozhodný výsledok malo. Veď bol tiež v posledných dňoch druhým otcom rodiny Baglione.
Otázka riešila, sa konečne s nepatrnými pripomienkami v zmysle návrhu Guidovho.
— evanjelický kňaz, slovenský básnik, literárny teoretik, prozaik a novinár. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam