ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Atalanta moja, či vieš čo nového?“ — pribehne do svetlice Zenobia, nevesta Atalantina, asi dva roky manželka Grifoneova.

„Bláznivý dobráčik, snáď ti malý syn lalotal prvé mama?“ — opýta sa oslovená s výrazom potechy, že má takú dobrú, milú nevestu.

„I čo len to — najmenšia starosť. Keď sa mu lení štebotať, nech čaká, kým ho mladší brat príde v rozprávaní informovať,“ rečie Zenobia samopašne, „veď ja aj dbám! Lež iná akási novinka, zaujímavejšia… Počuj, Atalanta, len pošepnem ti… Penna je u nás.“

Sťaby zmija bola uštipla Atalantu, tak trhlo ňou pri počutí toho mena.

„Čo hľadá?“ — spýta sa skrátka zblednutá.

„Čo viem, že nikdy nenájde,“ odpovie s určitosťou Zenobia.

„Nuž teda?“

„Hja, darmo budeš zabraňovať bleskom slnečným, aby nepálili, nadarmo budeš zabraňovať, aby blesky krásy nepodpaľovali jeho vyschnuté, spráchnivené srdce. Tvoja vina, Atalanta, vidíš, tvoja vina, tvoja, tvoja, a nie jeho ani moja,“ zahráva sa Zenobia opäť veselšie.

„Bezočivý vtieravec!… Ó, že je nenávisť moja proti nemu ešte vždy taká malá, že bleskami svojimi ho odpudiť nevie!“

„Atalanta, ty si príliš náruživá. A keby si vedela, akým dobrodincom sa nám stal teraz Penna!“

„Nechcem dobrodenia od neho. V čiernej duši jeho i dobrý skutok len podlosťou vzniknúť môže. Kto nevie, čo je vlasť, nevie, čo je národ, nevie, čo je súcit s bedačou, kto nosí v základe srdca všetko šľachetné požierajúceho molocha sebeckosti…, Zenobia, to je človek nebezpečný, pred ktorého nákazlivým dychom majže sa každá statočnejšia duša na pozore!“

„Ty môžeš súdiť, lebo ho poznáš bližšie; mne je ale predsa milý…, milý posol radostnej zvesti,“ rečie Zenobia nežne.

„I v jednoduchej zvesti jeho zahalené byť môže celé peklo perfídnych intríg… Však čo? Ty si s ním už hovorila?“ — spýtala sa Atalanta zvedavo.

„Nejdem ťa ďalej zavádzať, Atalanta drahá, odpusť, musím sa napraviť. Ale tak dobre mi padne, keď ťa vidím rozhorčenú na Pennu. Akoby si z môjho srdca hovorila… Never, drahá, že je Penna u nás — Penna bol u nás. Chcel silou-mocou k tebe, avšak ja som mu prešla cez rozum. Oklamala som ho, že nie si doma. Hahaha!“

„Zenobia moja dobrá…,“ rečie Atalanta utíšene, povďačnosť vyjadrujúc významným pohľadom. „Penna bol u nás? Ó, poď, nech ťa priateľsky pobozkám. Zenobia dobrá, drahá!“ Uprostred posledných slov sa dve ženy vrelo pobozkali.

„Odpratal sa šťastlivo, no nevrlo. Len tak z pol pleca riekol mi, že je zvestovateľom slobody, že sa vyhnanci smú navrátiť do Perugie, a strčil mi tento lístok do dlane. S tým odišiel. Odpusťte, reku, smutný rytier, že odplácam sa vám za vašu radostnú zvesť neveľmi príjemnou zvesťou,“ kričala som za ním.“ Divoký nevzdelanec sotva mi niečo odvrkol na slová moje. Ani sa neohliadol spiatky. Možno, že tušil moje šibalstvo,“ dodala Zenobia s veselým úsmevom.

„Vďaka ti, Zenobia, že si ma oslobodila od nepríjemnej chvíľočky.“

„Aj, teba len to teší, že Penna odišiel s pánombohom i s batohom a na vec najdôležitejšiu, ktorá by ťa iste vo vyššej miere tešiť mala, celkom zabúdaš. Atalanta, spamätajže sa, pováž lepšie, polož prst na čelo a potom raduj sa so mnou, že pôjdeme naspäť do Perugie. Do Perugie, Atalanta, do našej pravej vlasti, do kruhu našich známych, našich priateľov, ktorí nám dosiaľ boli nepriateľmi. Ja sa ti tu na vidieku dobre necítim, a keby teba nebolo, za tých niekoľko dní by som sa už iste bola zbláznila. Veď sa tu ani pozhovárať nieto s kým a ja tak rada mám schôdzky priateľské, dôverné rozhovory, veselé žarty… Ach, Atalanta, budeže to za svet!… Ale hľa, už by som bola zabudla na lístok. Vieš, od koho je?“

„Ukáž ho,“ siahne Atalanta po lístku.

„Pravdaže!“ — odtiahne Zenobia ruku. „Hádaj, od koho je?“

„Od Guida?“

„Nie.“

„Od Simonetta?“

„Nie.“

„Snáď od Grifonea z lovu?“

„Zle hádaš. Poviem ti sama. Píše mi Gianpaolo. Vidíš, tu jeho vlastnoručný podpis. Šarmantný je to gavalier, starostlivý priateľ.“

„Čo ti píše?“

„Ešte som nečítala. Potešme sa na jeho priateľských riadkoch spoločne.“ Zenobia rozvinula po slovách týchto lístok už odpečatený, a oprúc sa jedným ramenom na plece Atalantino, čítala:

Veľactená pani!

Nevýslovnú radosť mi pôsobí, že môžem Vás o udalosti, pre mňa i Vás istotne príjemnej, uvedomiť. Panujúca rodina rozhodla sa omilostiť veľkodušne všetkých našich sokov a povoliť im slobodný príchod do Perugie pri úplnom zabezpečení práva osoby a majetku. Teší ma, že činom týmto zblížia sa nepriateľské živly vlasti našej na cestu spoločnej svornosti. Teší ma ale ešte viac tá sladká nádej, že opäť bude sa môcť nadviazať roztrhnutá niť dôverného pomeru, ku ktorému ma také milé rozpomienky viažu. S vyslovením iskrenného želania značím sa s úctou

Váš oddaný spoluvlastenec

Gianpaolo Baglione

„Či som neriekla, že je Gianpaolo šarmantný gavalier?“ — rečie Zenobia po prečítaní listu. „Ó, ako sa teším, že i tohto milého človeka nebudem prinútená postrádať. Vidíš, Atalanta, tak rada mám dôverných, zhovorčivých ľudí, ale ak sú pritom dobrí. Či je nie pôžitok, keď si máme s kým vymeniť myšlienky?… Ale choď, ty si mníška, lebo mlčíš. A veď ináč nebývaš taká jednoslovná. Nuž tak silou-mocou sa nechceš radovať?“

„Nie privčas,“ odpovie Atalanta vážne. „Vec je omnoho dôležitejšia, než aby sme sa jej prenáhleno mali tešiť.“

„Ba vec je taká dôležitá, že ťažko sa zdržať radosti čo i len nad jej približovaním. Atalanta, pováž len, čo všetko slastné spojené bude s návratom naším do Perugie. Nový život, nové radosti, nový svet, nové zábavy, nové známosti… Či ťa toto všetko nevie rozjariť, rozohniť?… Atalanta, čože si taká smutná?“ — riekla Zenobia nežne, hladkajúc malou peknou rúčkou svokrinu tvár.

„Inokedy rozpoviem ti, drahá Zenobia, aké to oblaky visia nad mysľou mojou. Ach, mne nastávajú veľké boje, mnohé utrpenia!…“

„Veľké boje v srdci tvojom? Mnohé utrpenia v sklamanej ľúbosti?“ — spýta sa Zenobia so súcitom. „Dúfaj, dôveruj a nedaj si pokoj srdca rušiť predčasnými obavami. Každý deň má dosť svojich trápení… Pravda, pravda,“ vraví Zenobia hlasom tichším, „mne je ľahko, hovoriť, keď som v svojej ľúbosti ku Grifoneovi taká šťastná taká nekonečne blažená, keď som presvedčená, že moju dušu nemôže nijaká starosť zaujať, dokým ma jeho rameno stráži a jeho hruď zohrieva. Ale tebe…“

„Inakšie starosti a inakšie obavy idú mi v ústrety,“ prerušila ju Atalanta. „Ach, časy naše, časy!… Prosím, nechaj ma osamote, Zenobia ľúba, mám pred sebou povinnosti.“

Zenobia sa vzdialila, Atalanta sa oddala hlbokým dumám.

Netrvalo to dlho a Zenobia prišla opäť do svetlice Atalantinej. Červené líčka, na ktorých sa pohrával ustavičný úsmev, boli teraz neobyčajne rozohnené.

Zenobia prichádzala z kuchyne, nesúc na mise žeravé uhlie a popol.

„Ľutujem ťa, že si taká smutná, Atalanta. Nie, ja to trpieť nemôžem. Doniesla som kúzla, čary…, dočkaj, tie ťa musia rozveseliť. Od svojej komornej som sa naučila niečo veľmi zaujímavého. Vidíš tento žeravý popol? Prizri sa lepšie, to je srdce zo žeravého popola. A teraz daj sem svoju náprsnú ihlu.“ Zenobia ju sama vytiahla z pŕs Atalantiných. Ňou popichávala to žeravé srdce, opätujúc rýchlym hlasom veršík:

Nech som žena čertova, ak sa ti srdce nemusí uspokojiť,“ riekla Zenobia šelmovsky… „Lež počuj, počuj, Atalanta!… Hahaha! čary moje už skutočne účinkujú. Nepočuješ dupotanie paríp? To on! To on! Preč s kúzlami!“

Zenobia odbehla sťa hybká srnka.

„Dobré dieťa,“ šeptala Atalanta za odchádzajúcou.