ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V malej cele leskne sa slabé svetlo skúpeho kahanca. Neďaleko kahanca otvorená je veľká kniha, ktorej hrubé litery, tak sa zdá, pri kmitaní svetielka na spôsob diablikov poskakujú. Svätá to kniha… Možno teda jej písmená i len porovnať so zlými duchmi? Ó, prosím vás, pri nedostatočnom svetle rozumu ako často zjaví sa nám i tá najsvätejšia vec v podobe opovrhnutiahodnej!

Nad svätou knihou meravo je skľúčené dvoje rúk, suchých ako haluz v zime.

Mníška suor^[5] Colomba, v nábožnom živote zošedivená starenka, sa modlí.

Opätované klopanie zvonku na obločnici železnej nečuje.

Konečne sa preberie z citov posvätných.

„Kto ma to vyrušuje v tak pozdnej dobe?“ prerečie hlasom nežným, útlym, od pobožnosti skrúšenej ešte ovanutým.

„Odpustenie, sestra ctihodná,“ zaznie zvonka hlas trasľavý, „že vás v tejto nočnej hodine búrim. Avšak…“

„Ach, ste to vy? Vítam vás. Vďačne poslúžim radou.“

Suor Colomba otvorila okenice; za mrežami zjavila sa zohnutá postava starcova. Bol to Guido.

„Rozpovedzte dôverne, čo vás opäť znepokojuje,“ vraví príjemne starenka, „čo vás bolí, čo vás trápi? Lebo keď slová moje i nie sú vstave uspokojiť vás a potešiť, uspokojenie nájdete aspoň v tom, že ste srdca svojho tiesne pred niekým dôverne mohli odhaliť.“

„Z úst vašich, božia sestra,“ riekol Guido, „plynie pre dušu moju manna potechy nebeskej. Koľko razy vyrušoval som vás už, aby som na slovách vašich pookrial! A ja vzdialil sa od vás vždy s novým potešením… Verte mi, hanbím sa, že som návštevami svojimi, ktoré sa často opätujú, nepríležitý.“

„Kresťanská povinnosť slúžiť velí blížnemu v každom čase a mne i priateľská povinnosť…,“ prerušila prúd reči Guidovej suor Colomba.

„Dlho zdráhal som sa i teraz. Bojoval som v izbietke sám so sebou. Hľadal som potechu vo veštbe hviezd a veštba tá, bárs sprvu príjemná, zvestovala mi koniec prekliaty. Nastrašený prstom osudu —“

„Riadenie božie,“ rečie s láskavým úsmevom Colomba, „nečiní závislým šťastie ľudské od behu hviezd. Dôvera v boha nežiada znamenia budúcich časov, ona počúva len na hlas svedomia. Jestli je hlas ten čistý, nepomútený, ona okom bezstarostným a nezvedavým hľadí v ústrety nasledujúcemu dňu i časom budúcich i večných vekov. Priateľu, duch váš je opäť nemocný.“

Miesto odvety ťažký, hlboký vzdych vyslobodil sa z pŕs Guidových.

Suor Colomba mlčala.

„Ach, nemocný!“ rečie po malej prestávke starec, „nemocný, otrávený, zničený! Domnieval som sa, že keď ctižiadosť moja dosiahne cieľa svojho, budem tým najšťastnejším stvorením na svete. Avšak teraz vidím, že vystúpivší na prestol perugijský, na najvyšší stupeň, za ktorým som túžil, klesol som do najhlbšej priepasti nepokoja a duševnej rozorvanosti.“

„Často tak tomu býva v živote ľudskom,“ odvetí suor Colomba, „že márna túžba, ktorej sme všetko obetovali, po dosiahnutí cieľa len sklamanie a osteň bôľov v srdci našom zanechá.“

„Ach, všetko som obetoval i ja ctižiadosti svojej! — Poznali ste ma, keď som bol chudobný? Nie, lež počuli ste to. Avšak sotva vám kto povedal, lebo len ja sám viem to posiaľ, že krádežou, zbojom, podvodom, vraždou učinil som rodinu Baglione bohatou. Ó, ja nerátal som zle za mladi!“ Pri týchto slovách trpko sa pousmial Guido. „Vedel som, že peniaze vládnu vo svete. Počujte ďalej. Bohatstvá svoje upotrebil som k rozšíreniu a upevneniu svojho vplyvu na obyvateľstvo Perugie, od najnižších tried počínajúc. Bol som štedrý, obetavý, pomáhal som biednym, podkupoval zadĺžených aristokratov. Do svojho domu vedel som pritiahnuť za úprimných priateľov ľudí takých, o ktorých som vedel, že mi byť môžu nebezpečnými sokmi. Získavší vplyv na všetky súkromné i verejné záležitosti v meste našom, zaplňoval som úrady ľuďmi nespôsobnými, svojimi satelitmi, služobníkmi, moc šľachty som intrigami nivočil, dal som zneucťovať panny, aby som vážnosť vysokých rodín pred ľudom podkopal… Chtiac byť úplne bezpečným, hanebne som vyhnal z mesta Varanov, Oddiovcov ako zradcov vlasti. Biele prášky miešať… Hah, bojím sa všetky zločiny svoje vypočítavať, aby vás pri mne kára nebies nezastihla! Pohliadnite na tieto vrásky tváre mojej; v každej z nich zaorané je semä večnej kliatby, večnej!…“

Suor Colomba s výrazom vnútorného pohnutia naslúchala slovám Guidovým. Nechcela veriť vlastným ušiam. Ten nábožný muž, čo i pred niekoľkými dňami päťatridsať oltárov dal na námestí vystaviť, čo rozkázal slávnostnú procesiu, čo dal omšu čítať za tri dni — ten nábožný muž nevedel sa jej spratať do tejto postavy hroznej, ktorú pred sebou videla.

Nedivme sa teda, že slová Colombine boli potom priostré, bezohľadné. Svätá horlivosť, do ktorej sa nevdojak i cit nepríjemného sklamania vlúdil, tak sa zdalo, vysoko vyčnievala nad láskyplným, utešujúcim zachádzaním v duchu tichosti.

Prirodzená vec, že tu nebolo viac miesta na potešovanie, ak sa Colomba nechcela stať spoluvinnou Guidovho podliactva. Tu potecha len v jednom záležala: zroniť, znivočiť. Len keď sa toto stane, myslela si Colomba, len keď Guido ešte hlbšie pocíti podliactvo svoje, keď sa sám so sebou až do zúfania rozíde, potom otvoria sa výhľady na lúč milosti božej.

„Úbohá naša domovina!“ — tak rečnila medzi iným suor Colomba, „hrozný zastihol teba hnev nebies! Brat zúri proti bratovi, sestra utekať musí pred sestrou. Spory, diablom nadutosti rozdúchavané, nenávisť zaslepená, rozbroje ustavičné, šliapanie práva zasadli si na trón. Ľud ubiedený, skazený. Vlastenci, ktorí majú prednosť podľa večných zákonov božích i podľa práva minulosti, biľagovaní za vlastizradcov v šírom svete sa túlať musia. Nečestní povýšenci hospodária podľa ľubovôle s majetkami i krvou občanov… Ó, prinavráťte sa, doby svornej jednoty, doby bratského pokoja! Preč, vládybažnosť, preč, pýcha pekelná! Zrecte sa nárokov, ktoré vám podľa žiadneho práva nenáležia, ktoré si len v zaslepenosti podlej prisvojujete. Pokoj medzi bratmi i láska i svornosť i dôvera! — Starče nešťastný, vy začať musíte, vy dať musíte pokyn k blahodarnému obratu. Všetko závisí od vás. Boh vás tresce. Vravíte, že ste biednik. Ó, ako hlboko klesnúť ešte môžete do močiara záhuby, ak nenapravíte dosť zavčasu previnenia svoje. Nebudete mať nikdy pokoja, nikde utíšenia, ani na zemi ani tam na tom svete. Pokánie, pokánie!… Neutešujte sa tým, že ste vy už okrem toho blízko k hrobu. Vravím vám, že ak sa neponížite, ťažká, prísna kára nebies spočívať bude na celom vašom pokolení i prapokolení!“

Guido sa triasol na celom tele, ako keď vietor zašuští konármi vyschnutej, vetchej vŕby.

Nevedel, kedy a ako odišiel od obloka nemilosrdnej mníšky.

Guido bol znivočený. Pevne sa odhodlal, že z prestolu perugijského dobrovoľne zostúpi.