ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V meste Perugii slávi sa dobytie víťazstva. Avšak nemyslite si, že národ v nadšenosti a radosti jasá. Čože on má z víťazstva? Či môže pomýšľať, že s víťazstvom spojená je preň nejaká výhoda? Ba len povážte: národ nad víťazstvom smúti! A keby nebolo kedy-tedy počuť po rínku, skalami vydláždenom, uháňanie rytiera na ohnivom koni a keby v pokútnych uličkách predmestia neukázala sa občas blýskavá dýka nejakého banditu, ktorý v nádeji na bohatú odmenu ešte po nejakej obeti okom obozretným na všetky strany čiaha, ani by sme nevedeli, že sa v Perugii nejaká zvláštnejšia udalosť prihodila.

Prečo smúti ten národ? Snáď, že mu vladára milého odohnali? Snáď, že dostal na krk nebezpečného tyrana? Jemu je všetko jedno. No smútok jeho v takej obave má pôvod, že čo teraz počne, z čoho bude žiť, ak zbroj svoju nebude mať proti komu predávať?

Slávnosť víťazstva svätia len v paláci rodiny Baglione, ktorý stojí na hlavnom rínku. Tam to ide veselo. Stĺporadie mramorové, pri ktorom je vystavené druhé, živé stĺporadie telesnej stráže, ligoce sa v mori jasavého svetla. V sieňach skvostne ozdobených ozýva sa rozpustilý hovor a smiech verných prívržencov; časom zašumejú záchvevy lýry trubadúrovej, oslavujúcej hrdinstva najnovších dní.

Tichá to noc. Tak sa zdá, akoby naslúchala tým rôznym zdraviciam, vynášaným v hodujúcej spoločnosti na slávu rodiny Baglione. Slov sladkých, pochlebných jest nadostač. Mnohí, čo ešte pred krátkym časom priali stránke protivnej, zvelebujú víťaza s celou úprimnosťou, ľudkovia, čo sú tej praktickej zásady, že nie je radno ani výhodne proti prúdu plávať. A city nenávisti a hnevu je vraj najľahšia vec do krásnych, klzkých slov zahaliť.

Na kresle baršúnovom, zlatom sa lesknúcom, sedí šedivý starček, hlava rodiny Guido. Ťahy tváre jeho, ináč každodenné, oživli teraz výrazom neobyčajným; v nich zrkadlí sa nie natoľko veľká radosť ako skôr tiché uspokojenie. Z očú, pod hrubé osivené obrvy hlboko vpadnutých, prebleskuje lúč utíšeného povedomia. Celá postava Guidova vyjadruje len jeden cit, len jednu myšlienku, akoby hovoriť chcel: „Dosiahnuté, dosiahnuté a viac túžob pre moje zošlé údy už niet. Keď i na sklonku života stojím, predsa som blažený: rodinu svoju postavil som z nízkeho pôvodu na trón vlády v Perugii. Viac nechcem, ďalej túžiť nechcem ani nemám za čím. Sokovia moji, nadutí šľachtici, s hlavou rodiny Oddi na čele sú poškrtení alebo vyhnaní…“ Guido so škodoradosťou sa pousmial. Možno, že sa v tom trpkom úsmeve spytoval: „Všakver, ten mnohovplyvný povýšenec prečiarol vaše splesnivené psie kože, prečiarol?…“ Úsmev ten však v jednom okamžiku zmizol. Starče, aká to myšlienka, čo ťa odrazu znepokojila?! Čo tam po myšlienkach bojazlivých! Kým synovec tvoj Simonetto žije, z bratov udatných najudatnejší, oj, dovtedy sa neboj, neboj, sláva rodiny tvojej nezapadne.

V myšlienky pohrúženého Guida vytrhla z dumania tichosť, ktorá sa okamžite po celej sále rozložila. Oči všetkých upreté boli ku hlavnému vchodu siene. Len okamžitá tichosť a hneď zatým extatické^[1] výkriky začali hrmieť akoby jedným hrdlom: „Evviva^[2] Simonetto Baglione! Nech žije víťaz! Evviva Simonetto!“

Podopretý o rameno svojho brata Astorrea, vstúpil do sály synovec Guidov, mladý, osemnásťročný Simonetto.

Mládenec zaujímavý, vzrastu štíhleho, ešte nie dosť pevného, tváre viac detinskej, panenskej, ale s výrazom odvážlivosti a tieňom nevyvinutej prísnosti. Bohaté kučeravé vlasy farby čiernej príjemný kontrast tvorili s nežnou tvárou, viac bledou než červenkastou. Malé husté fúzy boli ešte v prvotnom štádiu vývinu. Ťažké brnenie rytierske zväčšovalo interesantnosť Simonettovu. Vidieť ho v tomto brnení železnom, kde-tu pozlátenom, a so šišakom ozdobným, na ktorého vrcholci zlatý sokol sa ligotal, veľmi upamätúvalo na mýtický zjav bohyne Minervy.^[3]

Simonetto prikročí pred kreslo Guidovo chodom vážnym, istým, avšak nie prehnane grandióznym, takže sa zdalo, akoby podporu Astorreovu medzitým nepotreboval. Prikročí, na koleno skloní čiernu kučeravú hlavu, odpáše meč svoj a rečie:

„Ako hlave rodiny Baglione prinášam vám a odovzdávam, strýče, svoj meč. Odovzdávam ho, aby som ho z vašej ruky, ak bude treba, opäť obdržal na obranu nášho nadpráva. S ním skladám do ruky vašej i poslušnosť svoju, spolu i so svätým sľubom, že za rodinu našu hotový som nadobudnúť si nielen dvadsať rán ako dnes, ale podstúpiť aj smrť!“

Starec podal Simonettovi ruku a pobozkal ho na čelo. „Kto krst krvavý tak udatne prestojí,“ hovorí Guido, „ten ma v tom presvedčení utvrdzuje, že uprednostnenie slávnej rodiny Baglione má predsa budúcnosť. Boh ťa živ!“

V hodovaní pokračovalo sa ďalej. Stredobodom celej spoločnosti bol Simonetto. Krásky točili sa vôkol neho, obdivujúc a zvelebujúc jeho hrdinstvo. Rytieri v bojoch zostarlí za šťastie si pokladali, ak s mladým víťazom slovo mohli preriecť. Lýry pevcov Simonetta oslavovali.

Onedlho vzdialil sa Simonetto do izbietky, lebo hluk besedovania zväčšoval mdlobu jeho tela, ranami zoslabeného.

Pri jeho odchode znela luzná piesenka jedného pevca, strunami varyta majstrovsky sprevádzaná.

„Veniec mojej ľúbosti horiacej!“ — slová tieto sa opätovali. Simonetto počúval ich odznievaie. Keď utíchol posledný zvuk akordu, zastal Simonetto na okamih medzi stĺporadím koridoru a okom orlím pohliadol hore, akoby sa na niečo rozpamätal.

„To jej pieseň,“ šeptal pre seba, „jej, čo mi v okamihu bitky, keď poranený na koňa som sa dvíhal, z obloka oproti ležiacej ulice bielou šatkou zakývala. Musím vidieť toho pevca, musím zvedieť od neho…“ Potom hlasne rečie Astorreovi: „Vrátim sa do siene!“

„Nemožno, brat môj,“ odpovie tento, „veľmi si slabý a tak sa mi vidí, že začínaš od mdloby blúzniť.“

„Vrátim sa!“

„Nedovolím!“ odsekne Astorre určite. „Na takú urážku etikety čože by riekli naši pyšní prívrženci?“

Simonetto poslúchol brata.