ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Atalanta a Zenobia opustili Perugiu.

Avšak spýtate sa: prečo i Zenobia? — Rozpoviem vám nakrátko príčinu toho.

Žiarlivosťou rozpálený Grifone si predsavzal, že sa so Zenobiou poráta potom, keď bude hotový s Gianpaolom. Teraz však opojený neočakávanou slávou, o ktorej by sa mu ani nebolo snívalo, pozabudol na prísnejšiu pomstu. Srdce jeho zmäklo, ako keď sa plačúce dieťa na čas uspokojí, ak mu dajú do rúk nejakú zábavku. Grifoneovi však ani zďaleka nenapadlo odpustiť Zenobii celkom. Možno, že čakal na tichšie okamžiky zadosťučinenia, keď jeho myseľ nebude zaujatá verejnými starosťami.

Na Grifoneov rozkaz, odôvodnený tým, že pre ženu nie je teraz bezpečné zdržiavať sa v Perugii, odišla teda i Zenobia s Atalantou. Vynútený odchod z Perugie, tak sa zdá, málo sa dotkol srdca dobrej Zenobie, ktorá bola vždy s úplným sebazaprením hotová podrobiť sa manželovej vôli.

Ale aké zmeny sa stali s Atalantou!

Jej starostlivá hlbokomyselnosť sa premenila v ťažkú myseľ. Z jej očú, z ktorých dosiaľ svietila i v najväčšom zármutku len hviezda nádeje, hovorila ubitosť, malomyseľnosť a zúfanie…

Nie zúfanie — Atalanta nevedela zúfať. V ťahoch jej tváre, dosiaľ prevažne nežných, odrážal sa taký bôľ, aký sa ani vysloviť ani vylíčiť nedá.

Atalanta sa skryla v sade do lubia,^[11] sklonila krásnu hlavu na prsia, zahalila si oči bielou šatkou… a horko nariekala, usedavo nariekala. Či nie je dosť pre ženské srdce jeden veľký žiaľ? Ach, až pridosť! Ale Atalanta sa zvíjala pod tiažou trojakého bôľu. Jej žiaľ platil Grifoneovi, platil Simonettovi a nešťastnej vlasti.

Na tretí deň po tom, čo sa Grifone zmocnil trónu, priletel k Atalantinmu bytu posol, nesúci nemilú zprávu. V Perugii vraj opäť zúri bratovražda a Grifone je na smrť ranený. Žiada si ešte raz vidieť matku. A Zenobiu? Na tú zabudol…

Atalanta sa vybrala so Zenobiou do mesta. Materské srdce ju ťahalo neodolateľnou silou k synovi, na ktorého nedávno bola vyslovila materinskú kliatbu.

V Perugii sa zjavili obe ženy v smútočných šatách. Vzbúrenci im ustupovali z cesty ako nebeským postavám.

Nikto sa nechcel priznať za Grifoneovho vraha, aby nevyvolal na svoju hlavu kliatbu jeho nešťastnej matky napriek tomu, že sa nemal čo obávať pomsty, lebo veď víťazstvo bolo v rukách Baglionov.

Konečne doviedli Atalantu k zomierajúcemu synovi.

„Ó, či ťa tak musím vidieť, synu nešťastný?“ — zalomila rukami pri zhliadnutí smrteľne poraneného.

„Požehnanie, mati…“

„Ach, vedela som ja, že sa vina tvoja pomstí,“ vraví zronená, sotva vládnuc. „Synu môj, ty zomieraš ako samovrah, lebo sám na seba si privolal smrť… Synu drahý, ó, odpusť mu, ktokoľvek bol, odpusť mu…“

„Odpúšťam, odpúšťam… len požehnanie tvoje…“

„Dáva ti ho mať… Ó, keby ti ho mohla dopriať i vlasť i ten večný, spravodlivý sudca!“

Atalanta pobozkala syna.

Po nej pristúpila Zenobia bližšie k umierajúcemu a, klesajúc pod hroznými citmi, tiež ho vrele pobozkala… Pri jej bozku sa už pery Grifoneove nepohybovali.

Ľudia hľadeli úctivo a s hlbokým súcitom na ženy, kráčajúce po rínku v zakrvavených čiernych šatách…

Na prsiach Grifoneových našli malý lístok s podpisom Gianpaola.

Atalantin materinský bôľ zvečnil Rafael v povestnej maľbe „Uloženie Spasiteľa do hrobu“.