ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slávnosť Astorreovej svadby s Laviniou Colonnou trvala už viacero dní. Celé obyvateľstvo Perugie, nevynímajúc ani omilostených vlastencov, sa na nej zúčastnilo. Od rána do noci sa hodovalo, všetko bolo radosťou opojené. Sprisahanci si počínali veľmi obozretne: za dňa hodovali aj oni, pozde večer sa schádzali v podzemnej sieni na porady.

Simonetto sa prechádzal v sade baglionského kaštieľa, v ktorom boli svadobné hody.

Pohrúžený v myšlienky kráčal po chodníkoch, vysypaných pieskom. Dumal o… Načo vám spomínať, čo i sami dobre viete? O čom vie dumať zaľúbený šuhaj?

„Kedyže dosiahnem ja tej blaženosti, ktorej sa brat Astorre už teší? Kedy si povediem ja nevestu pred oltár? Mne je dosiaľ dovolená len túžba, tento predčasný, nadutý miestodržiteľ skutočnosti, pozlátená škrupina bez jadra, kolosálna ničota, ktorá ničotou svojou vládne nad všetkým… Hohó, skoro by som bol pesimista. Dočkaj len času ako hus klasu. Čím dlhšia túžba, tým väčší pôžitok po jej uskutočnení. A veď mne je dosť i pomyslenie na slasť. Aký blažený som, že môžem mať aspoň túžbu. A keby som túžby nemal? Nemal by som ani lásky? A keby som lásky nemal, keby som Atalantu nemiloval?… Hrom a peklo! Čertovi by som sa mohol modliť, aby si ma vzal za pecúcha!“

Pohlo sa krovie…, zablysla sa dýka… Zo Simonettovho srdca vytryskol krvavý pruh…

„Výborne trafené!“ — skríkne Simonetto, a pohliadnuc do krovia, klesne na zem.

„Vidíš, priateľský panáčik! Na druhom svete už nikoho neurážaj, čo by hneď bol tvojím priateľom, lebo ináč i tam zle pochodíš,“ mrmlal temný hlas.

„Haha! Paolo Cor… Ty si to?“ — pýtal sa chroptiaci mládenec — a skonal.

Zvesť o zavraždení Simonetta sa nestačila ešte rozšíriť po Perugii, keď odrazu zaznela divá surma útoku. Jakot silných trúb sťaby štiepal mramorové steny baglionského paláca, kopytá besných paríp duneli a hrčali po skalách Perugie, akoby ohnivé reťaze praskali. Živé výkriky — „Smrť povýšencom! Nech žije voľnosť!“ — miešali sa v hukot neočakávaného boja.

I nastala mäsiarčina.

Každý zo sprisahancov mal vyznačenú obeť…

Zatiahnem oponu strašného javiska. Bojím sa vám opisovať hrôzy bratovraždy. Nech odvráti silná pravica božia sponad hlavy každého národa nevyhnutné následky vládybažnosti a nespravodlivosti!… Bojím sa hľadieť na ten obraz,lebo mi to krája dušu sťa dvojostrý meč. Nekonečný žiaľ zachvacuje moje srdce, až mi slobodný dych zastáva, až vynoriť strojí z mojich očú potok sĺz, zúfaním zakalených… Nuž nejdem hľadieť na vražedné výjavy, lež utiahnem sa v tichú izbietku a, kľaknúc na kolená, idem sa modliť bohu za spravodlivosť, za svornú lásku…

Hukom svadobným omámený Guido sedel osamote na panovníckom tróne. Tiene večera sa už približovali a on hľadel pred seba meravým okom, akoby sa na nejaký čarovný zjav bol zahľadel. I videl pred sebou za večerného šera prebiehať hmlisté postavy. Hneď to boli rady čarovných víl, ktoré sa mu klaňali ovenčenými hlavami, točiac sa vôkol neho na mäkkých ružových prstoch. Hneď to boli duchovia ním o život pripravených osôb, vydávajúci diabolský chichot, hneď kostnaté harpye s tvárou vycivenou a hneď zase pohrebný sprievod spanilých diev, sprevádzajúcich na večný odpočinok mládenca v čiernej rakve, baršúnovej, zlatými klincami vybíjanej…

Bdel Guido a či sníval? Oboje. Oči boli ešte otvorené, ale po tele rozchádzala sa už mdloba blízkeho spánku.

Tu vidí opäť blížiť sa skrvaveného Simonetta. Vidí, čuje, že sa otvorili dvere siene; verí, že ho neklame ani zrak ani sluch. Starec sa preľakol.

„Syn môj, čo ti je?!…“ — vykríkne v prvom okamihu z polobdenia vytrhnutý Guido.

Postava neodpovedala nič.

Panovník Perugie sa prizrie prísnejšie i spozoruje, že to nie je Simonetto, ale neznámy muž zasmušilej tváre, čiernych lesklých očú v obleku obyčajného banditu.

Guido chcel kričať o pomoc…, ale nestihol.