ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nutno nám spomenúť udalosť, prihodivšiu sa prv, než Grifone prišiel na stopu nevernosti Zenobiinej. Horúce slnce prebehlo — bol už koniec jari — svoju dennú púť. Natešilo sa na tých bujných poliach, v tých hustých záhradách, na tých pestrých lúčinách. Tak činí pravá láska: v blahodarných účinkoch moci svojej nachádza uspokojenie a blaženosť. Pred západom sa to slnce začervenalo, akoby ho zaujímala túžba za krajmi, ktoré mu treba načas opustiť. Začervenalo sa…, hodilo posledný, ľútostný pohľad na oproti ležiace vŕšky, vrúcne ich pobozkalo, ako keď sa dobrá mať odoberá bozkom na odpočinok od kolísky už snívajúceho dieťaťa, — a prevažovalo sa pomaly, zdráhavo na druhú stranu.

Hore dolinou od Perugie vidno uháňať rytiera na pyšnom vraníku. Mladý rytier sa ohliada koldokola, akoby krásu prírody prvý raz v svojom živote videl. A či zrak jeho niekoho vyzerá? A či sa bojí o svoj život?… Hanba, hanba!

Neznámy rytier pozerá na najvyšší vrch perugijskej doliny. Na tom vrchu stojí kostolík, ktorého vežička sa práve teraz ligoce v bleskoch zapadajúceho slnca, čo zďaleka tak vyzerá, akoby spoza toho vrchu veľká hviezda vychádzala nad Perugiu… A čo je rytierovi z pohľadu na ten kostolík? Veľmi mnoho — ak oči zhliadnu pred mrežami svätynky niekoho kľačať.

Márne hľadel mladý rytier ku kostolíku; zrak jeho nespozoroval hľadaný predmet.

„Však nič,“ hovoril si, zastanúc na okamih, „keď nie je tam, nutno mi k nim.“

Potom popichol koňa ostrohou a letel, akoby chcel to zapadajúce slnce predbehnúť.

Simonetto sa blížil — lebo to bol on — k Atalantinmu bytu. Aké pocity sa v srdci jeho rojili! Uvidieť ju po dlhšom čase, pozhovárať sa s ňou prvý raz dôverne, tieto a podobné myšlienky museli mladého šuhaja pobúriť.

„Za vlasteneckú povinnosť som si pokladal priniesť vám, milostivá pani, svoju úctu osobne,“ riekol Simonetto trochu bojazlivo, keď vstúpil do izbietky Atalanty, ktorá bola osamote.

„Vitajte, priateľu!“ — vyskočí Atalanta z kresla, sťaby sa jej bol zjavil pekný sen, odrazu uskutočnený, a vrelo stisne Simonettovi ruku. „Čomu mám ďakovať za vašu návštevu?“ — pýta sa odrazu chladnejšie, akoby sa spamätala.

„Vašej tvrdohlavosti,“ odvetí mládenec, pohliadnuc iskriacim okom na ženu. „Vy ste tvrdohlavá, vy ste hrozná.“

„Ak nazývate stálosť v presvedčení tvrdohlavosťou,“ odpovie Atalanta, „proti tomu, pravda, nič nemám. Ale prečo ma pokladáte za hroznú, to mi je na prvý pohľad nie celkom jasné. Ja, nakoľko mi je známe, ničoho hrozného som sa nedopustila.“

„Opätujem, že ste hrozná. Neprijali ste rodinou našou ponúkanú milosť. Prečo? Len preto, aby ste mohli byť hroznou.“

„Proti komu?“

„Proti nám všetkým, ale zvlášť proti mne.“

„Ako?“

„Aby ste ma mohli týrať svojou neprítomnosťou.“

„Priateľu, také reči nestrpím,“ poznamená Atalanta s nevôľou.

„Ó, odpusťte!“ — rečie Simonetto nežne, hlasom utíšeným, citom rozplývavým. „Nejdem vám činiť námietky. Prišiel som vás prosiť. Atalanta, nechcem, aby ste prišli do Perugie kvôli tej milosti. Učiňte to len z milosrdenstva voči mne. Vidíte, to je môj skutok…, to je prvý následok vášho listu. Majte zmilovanie s mojou čistou vôľou, neopovrhujte ňou — veď vy neviete nikým opovrhovať.“

„Žiadne opovrhnutie. Viete, písala som vám, že pod železnou pätou tyranie živoriť nikdy nebudem.“

„Ajhľa, aké to dôkazy tyranie! Či je to nie slobodnomyseľné zachádzanie pripustiť všetkých nepriateľov do Perugie? Rieknite, kedy vykonal tyran niečo podobného? Či to nie je krásny začiatok, od ktorého môže naša vlasť ešte mnoho blahodarného očakávať?… Ach, načo toľko slov? Ustúpite od svojho predsavzatia, lebo nebudete chcieť učiniť nešťastným jedno srdce, ktoré len vám bije, ktoré len k vám horí plameňom ľúbosti prvej, svätej a ktoré bez vás ani v sláve nemá slávy, ani v šťastí nenájde šťastia, ani vo večnom spasení nedosiahne spasenia!…“

Pri týchto slovách si Simonetto zakryl tvár dlaňou. Umĺkol sťa skamenený.

Nastala prestávka.

Atalanta bola dojatá.

„Simonetto!“ — riekla nežne, prikročiac k mladíkovi a podajúc mu ruku, „Simonetto, vy ste môj priateľ, ku ktorému prechovávam vrelú náklonnosť a kvôli ktorému — možná vec…“

„Ó, vy prídete. Neopovrhnete prosbou mojou? Atalanta, Atalanta, vy ste láskavá, dobrotivá, milá, milosrdná!“ Mládenec stisol a pobozkal ženinu ruku, Atalanta nevedome pozdvihla Simonettovu k svojim ňadrám.

Odrazu sa zjavila vo dverách vysmiata Zenobia.

„Prepáčte, že vás len teraz prichádzam uvítať,“ rečie prívetivo; „komorná ma pridlho hľadala v sade.“

Zapálený Simonetto sotva vedel slovo preriecť.

„Vskutku zriedkavé šťastie pre nás, že nás poctil nielen váš ctený brat Gianpaolo príjemným lístkom, lež aj vy prítomnosťou vašou ešte príjemnejšou,“ útlo pochlebuje Zenobia.

„Gianpaolo vám písal?“ — pýta sa Simonetto, neprikladajúc svojej otázke žiadnu dôležitosť. Najviac ak mu to prišlo na um, že Gianpaolo tiež vystúpil proti Guidovmu návrhu ohľadom omilostenia nepriateľov.

„Počkajte, toť jeho lístok… Je ešte tu na tvojom stole, Atalanta?… Hľa, tu jeho milý list,“ prikloní sa Zenobia k mládencovi a podá mu list.

„Ráčte odpustiť…,“ hovorí po prestávke Simonetto ostýchavo, „tieto ťahy sú mi neznáme. A Gianpaolovo písmo ja dobre poznám.“

Atalanta obrátila vzbudenú pozornosť na mládenca.

„Ach, my vieme,“ rečie Zenobia so šelmovským úsmevom, „že sú mužovia, čo by si hneď bratmi boli, častokrát jeden na druhého žiarlia. Nezáviďte, priateľu, Gianpaolovi, že vás jeho lístok predbehol. Vaša prítomnosť, hoci v pomere k listu opozdená, je nám tisíc razy milšia než nemé písmená bársako pekného listu…“

„Ubezpečujem vás, že tento list Gianpaolo, môj brat, nepísal,“ doloží veselo Simonetto. „Nuž ale ktokoľvek ho písal, vôľa jeho bola istotne uznania hodná.“

Rozhovor prešiel na iný predmet, ale Atalante sa celá odhalená vec zdala povážlivou.

Zenobia pokladala túto záležitosť za omnoho chatrnejšiu, než aby si bola za povinnosť pokladala zmieniť sa o nej pred manželom.