ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Prichádzaš?“

„Šťastlivo.“

„Stráže pri bráne prepustili ťa bez urážky?“

„Ťahy tvojho pera boli bezpečným štítom.“

„Aká zvesť?“

„Na jazyku príjemná, tu v lístočku príjemnejšia.“

„Píše mi? Ach, Atalanta ľúba!…“

Simonetto zvedavo vytrhol malý lístok z ruky poslovej. Jeden okamih — a pečiatka bola zlomená. Simonetto chcel čítať.

„Hola! veď je už noc a tie hviezdy netrebne sliepňajú,“ rečie nevrlo, ohliadajúc sa za svetlom.

Odpustenie, ctení čitatelia, i mne len teraz napadlo, že som vám ešte nepredstavil toho posla, čo Simonettovi lístok doniesol. A predstaviť vám ho chcej-nechcej musím. Vy síce pravdepodobne nie ste veľmi zvedaví; hja, ale úbohý novelista na pozore byť musí, aby si ľahkomyseľným ignorovaním osôb, ktoré sa za veľmi dôležité pokladajú, pomstychtivosť oproti sebe nepobúril. Lebo nemáte väčších sokov, než je prázdna nadutosť a ľahostajné fumigovanie.

Mám teda česť predstaviť v tomto mladom, odhodlanom šuhajovi známeho trubadúra menom Paolo Corsaro.

Jeden z jeho lyrických plodov už poznáte. Rozpomínate sa na ten veršík, čo v paláci baglionskom švárnemu Simonettovi tak pobúril krv? Ten veršík vyspevoval a vyhúdal skutočne náš Paolo Corsaro.

Simonetto nemal pokoja, dokým nevypátral, kto to prednášal tú mnohovýznamnú piesenku. Mnoho pátrania to stálo, ale prosím vás, veď dobre viete, že keď sme zaľúbení, vtedy sme najlepší inkvizítori.

Ináč Paolo sa nedal dlho hľadať z dvoch príčin: jedna z nich bola odmena od Atalanty, druhá bola odmena od Simonetta. A Paolo bol šuhaj praktický. Od mladi sa učil s remeslom vyspevovania i remeslo jedným úderom dve muchy zabíjať. I samému teda záležalo na tom, aby pozornosti Simonettovej neušiel.

V ten deň, keď sa bitka na námestí strhla, bol Paolo prítomný na hostine u Atalanty. Lebo nie je to móda ododnes, že veršovníci radi uchádzajú sa o priazeň a vďaku slávnych, veľmi vplyvných ľudí; je to móda tak dávna ako umenie básnické. Móda táto bola smerodajná i pre trubadúrov veku renesancie, tým viac, že tyranom veľmi na srdci ležalo, aby si slávnych pevcov okolo seba zhromaždili a získali.

Akonáhle Atalanta videla z obloka, že je víťazstvo Baglionov rozhodnuté, nútenou sa cítila, ako jedna z popredných osôb rodiny Oddi, rýchle sa zobrať a útekom život svoj zachrániť, čo sa jej tajnou chodbou paláca skutočne i podarilo.

Pred uprchnutím pribehla Atalanta k Paolovi a, podávajúc mu ruku, riekla:

„Priateľu, vy poznáte tajnosti srdca môjho, viete, komu som toť ručníkom kývala. Pri slávnosti víťazstva nezabudnite na povinnosť. Obozretne, vrúcne… zbohom!“

Paolo vykonal, čo mu bolo naložené. Na slávnosť sa teda dostavil a spieval za odchádzajúcim Simonettom krátku piesenku Atalantinu.

Jarý Simonetto priľnul k Paolovi opravdivým priateľstvom mládeneckým. Veď trubadúr tento bol mu poslom ľúbosti, anjelom blaženosti. Simonetto dobre vedel, že pomoc takéhoto priateľa potrebovať bude ešte i naďalej.

A darmo je, do priateľstva vmieša sa vždy i niečo zo sebeckého živlu. Predstavte si mládenca osemnásťročného, v ktorého hrudi prvý raz sa ozývať začína ten súzvuk čarovný, sladkých túžob plný, to chvenie útle celej duše, tá príťažlivosť tajomná jednej bytosti k druhej, to vrenie a kypenie lúčom milostného oka rozprúdenej krvi, to blažené snívanie pri sebavedomí, tá večne neklesajúca snaha stratiť sa vo vlnách nekonečného blaha, to rojčenie nepovedome ľstivé zaniknúť pre dušu vyvolenú a v tom zániku sa znovu nájsť… Predstavte si mládenca, v ktorého hrudi ozývať sa začína prvá plamenná ľúbosť, a máte odôvodnenú na jednej strane hrdinskosť, na druhej priateľskú prítulnosť Simonettovu. Ľúbosť, čo mohutný ťah po individualizovaní, stiahne široké hranice kozmopolitizmu v užší okres nadšenosti za národ, za rodinu a za priateľstvo.

Ale kamže sa nám podel Simonetto?

Tam na rohu ulice pri svetle lampy kochá sa on v čítaní milených riadkov Atalantiných. Veď je to prvý lístok, čo mu Atalanta a vôbec žena písala.

Viem, že ste zvedaví na obsah listu, tým viac, že Atalantu ešte bližšie nepoznáte. Oboznámim vás teda s jej listom.

Milý priateľu!

Riadky Vaše blažene na mňa pôsobili; blažene preto, že presvedčila som sa z nich o Vašom vrelom súcite so mnou. Vyznať Vám musím, že som bola v nemalej miere prekvapená. Mládenče, nezabúdajte, aká veľká diaľka času leží medzi rokmi našimi, nezabúdajte, že ja mám už syna, ktorý je starší od Vás. Jestli ja, slabá žena, prezradila som v chovaní svojom viac náklonnosti, než sa svedčí, oproti Vám, ó, to prehliadnite mi. Neobviňujte mňa, lež zvláštnu moc nebies, ktoré napriek vôli mojej naplňujú mi srdce novým, horúcim prúdom citov… Nad prúdom týmto ja panovať nevládzem, on unáša ma v prvé dni mladosti do ríš báječných, ktorých slasti som už pocítila, no v ríšach tých sťaby len teraz ešte čakala na mňa hĺbka a nesmiernosť blaženstiev ešte nikdy neokúsených.

Avšak túžby srdca môjho len vo vlasti pokojnej a blaženej dokážu ma učiniť šťastnou. Ja nechcem tyranstvo, ale práv rodiny našej, práv svätých, ďalekou minulosťou potvrdených, sa zriecť nemôžem ani nesmiem. A radšej vytrhnem koreň srdca svojho, než aby som preň zaprela seba. Vy pokladáte ma za nepriateľa rodiny Vašej. To je domnenie klamné. Ja nie Vás, ale prechmaty Vaše nenávidím. A to Vám doprosta rečiem, že nenávisť táto, lebo vzťahuje sa na hriech, je na božej pravde založená. Nerozmyslené tyranstvo Oddiovcov a nečestné prechmaty Baglionov — proti tým brojiť neprestanem. Vlasť naša len potom skvitne, keď tieto dva protiklady sa vyrovnajú. A že časy bratskej zhody a lásky skôr-neskôr zasvitnúť musia nad Perugiou, to je moje pevné presvedčenie, ktoré ma sklamať nemôže.

Odôvodnené bude teda, že návrh Váš, aby som sa domov z vyhnanstva navrátila, neprijímam. Nie preto, akoby som nedúfala, že ujec Váš k návratu môjmu privolí, nie preto, že som v Perugii nateraz snáď ani životom nie istá, ale z tej príčiny, že pod železnou rukou podlého bezprávia živoriť nikdy nebudem.

Znajte teda, že úprimnú náklonnosť k Vám tajiť nechcem; znajte ale i to, že snahy moje proti neprávostiam rodiny Baglione rozhodne sú zamerané.

Písala som bez obalu, ako mi duša diktovala: preto odpusťte, ak som bola priostrá vo výrazoch.

Prijmite priateľský pozdrav od

Vašej dobroprajnej Atalanty

„To má byť tá príjemná zvesť?“ — pýta sa Simonetto prísne po prečítaní listu.

„Vznešený priateľu,“ odpovie Paolo, trasúc sa od strachu, „ja také milé slová počul som od Atalanty, že keby len jedno z nich mne patrilo, dal by som sa za živa upiecť.“

„Hej, trubadúr, to je tvrdý oriešťok, nemäkký, neľahký na rozdrvenie!“

„Prosím, prosím, ja nie som taký tvrdohlavý, ako myslieť ráčite…,“ ospravedlňuje sa Paolo, zatiaľ čo mu krv z červených líc nápadne preč náhli. „Boh mi svedok tu nado mnou.“

„Eh, to nad tebou medveď na firme hostinca!“ — preruší ho Simonetto.

„Boh mi svedok na nebi,“ napráva sa Paolo, „že ak len Atalanta opak citov svojich nevravela, tak vás ona ľúbi, velebí, za vami sa blázni. Ja nie som taký tvrdohlavý…“

„Bláznivý šuhaj, ktože o tebe vraví?“ — spýta sa veselo Simonetto. „List Atalantin, to je ten tvrdý oriešťok.“

Paolo sa uspokojil.

„Na listy žien nie je radno, podľa skromnej mienky mojej, tak primnoho dbať,“ rečie trubadúr s namáhavým výrazom prešibanosti. „Ó, ženy sú najrozumnejší diplomati! Obsah lístka nepodstatná vec. Vyčítať z neho, čo sa nám páči, potešiť sa na jeho príjemných eklogách^[6] — a ostatné odložiť ad acta.“

„Obdivujem ťa, priateľu; ty budeš mojím nástupcom na tróne v Perugii. Nepovedal by si mi, kde ťa to kŕmili múdrosťou šalamúnskou?“

„Nuž,“ odpovie Paolo nemilo dotknutý, „nuž, to je len moja skromná mienka. A ja veru tak myslím, že ženu netreba súdiť a posudzovať podľa jej listov, ktoré z hlavy horko-ťažko vypotí, nakoľko vieme, že jej opravdivý živel je len predsa srdce nežné, cit útly, ľúbosť horiaca. Ženu je najlepšie poznať bezprostredne…,“ pokračuje Paolo vo vážnom tóne.

„Hahaha!“ — divo sa rozosmeje Simonetto, „pravda, že ju je najlepšie bezprostredne poznať. Čo? A vari sa ty už takouto známosťou Atalanty chváliť môžeš? Hrom a peklo!“

„Ó, vznešený priateľu,“ rečie Paolo s emfázou,^[7] nerozumejúc zahrávaniu Simonettovmu, „ja mám česť poznať ju ako seba. Žena duchaplná, žena cituplná, žena s vnadami, žena ohnivej ľúbosti plná k vám, žena dobroty plná, žena…“

„Ak myslíš v slovách svojich na sud, neveľmi jej pochlebuješ. Lež ty to nemieniš tak zle. Ty, Paolo, si dobrá duša. Ty si môj priateľ. Zostaňme i naďalej dobrými priateľmi. Zbohom! Ponáhľať sa musím. Ty ale môžeš ísť more patrio poetarum^[8] sa zabaviť. Tu máš na skromné trovy.“

Paolo Corsaro nestačil zaďakovať.

„A už si to rozmyslíme,“ dumal Simonetto, zamerajúc kroky v ulicu, kde palác Baglionov stojí, „tak ľahko sa nedáme na lep chytiť. Čo? Či ja mal by som obetovať slávu rodiny svojej, zriecť sa trónu, na ktorý onedlho mám zasadnúť, akonáhle starký ujec oči zatvorí a otec na výhodu moju nárokov sa vzdá? Požiadavky Atalantine uskutočniť sa nedajú, ak nechcem byť zradcom. Ó, to nepôjde tak ľahko! Teraz mi je svet slávy otvorený; či mám sa uzavrieť v úzky okres jedného objatia ženského? Teraz na kolenách korí sa mi všetko; či ja mám sa koriť nejakej žene, že je ona z aristokracie a ja vnuk akéhosi garbiara?… To sa stať nesmie,“ dodal Simonetto polohlasne, „dokým mi je mozog na pravom mieste!“

Zdanlivo spokojne ďalej kráčal.

„Nuž teda zriecť sa mám bytosti tak drahej!“ — nadpriadal Simonetto nitku tichého monológu už neďaleko paláca, „tej bytosti drahej, ktorej vlastne za svoj život i svoju slávu mám ďakovať, ženy milej, duchaplnej, ktorá vypĺňa harmonickú jednotu môjho ducha, moje túžby i krásne ideály… Či nebol to prst boží, čo sa mi počas bitky v jej zjave ukázal? Či nie je to pokyn, že táto žena otvorí mi brány ešte veľkolepejšej slávy?… Ó, ako hlboko cítim, že sláva ligotná bez ligotu jej zreníc je pustá, chladná, nezáživná. Ó, Atalanta, Atalanta, ja sa ťa zriecť nemôžem, boh mi svedok, nemôžem!“