ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čas je, aby sme sa s Atalantou trochu bližšie oboznámili.

Atalanta, pôvodom z rodiny Baglione, vydala sa za jedného z popredných Oddiovcov. Jazyky zlé vraveli, že sobáš tejto chudobnej, jednoduchej dievčiny so slávnym aristokratom bol výsledkom Guidových intríg, ktorý sa i rodinnými zväzkami snažil odpor proti sebe namierený lámať.

Atalanta, snáď oslepená tak skvostnou partiou, privolila k sobášu. Zapierať sa nemôže, že k verencovi svojmu cítila veľké sympatie. A ona sa domnievala, že je tento cit príťažlivosti už hotovou ľúbosťou. Ó, veľký to omyl, do ktorého mnohé dievčatá tak často upadajú. Je pravda, že zo sympatie vyvinúť sa môže v manželstve opravdivá ľúbosť, lež rovnako možný je i opak toho. A, bohužiaľ, v tomto poslednom prípade nielenže čarovný puk ľúbosti sa neroztvorí, ale i blesk sympatie klamnej pomaly blednúť začne. Tak, hľa, vzniknú nešťastlivé zväzky manželské, tak pominie sa rozkošný vek ľúbosti bez toho, žeby sme o ľúbosti pravej i len pochopu mali. Tak zjaví sa nám šeredná kostra tej trápnej prózy života, v ktorej nevieme, či sme chladní či teplí, nevieme, či sme šťastní či nešťastní, nevieme, či sme v nebi či v pekle a či medzi nebom a zemou visíme na povraze.

V manželstve nebola Atalanta šťastná.

Medzitým nebesia tak usúdili, aby jej nešťastný stav netrval dlho. Manžel Atalantin, človek pyšný, prchký a ľahkomyseľný, ostal po dvoch rokoch ranený v súboji a za niekoľko dní skonal. Pred vydýchnutím duše riekol: „Atalanta, ty si ma vrúcne nemilovala, to dobre viem, ale prísahu manželstva zachovala si prísne. Viem, že sa ľúbosť nanútiť nedá, preto ti námietok nečiním. Že si však oproti mne bola napriek tomu vždy vľúdna, vďačná, úctou naplnená, starostlivá, svedomitá a šľachetná, o čom som zásadne presvedčený, za to ti tak vrúcne ďakujem, ako vrúcne som ťa miloval. Šľachetnosť tvoju chcel by som odmeniť aspoň v poslednom okamžiku. Činím ťa teda dedičkou všetkých svojich majetkov a práv, dôverujúc, že ich nevynaložíš proti záujmom mojej rodiny a môjho malého syna. Prines mi ho, nech ho naposledy pobozkám.“

Od tejto scény minulo asi dvadsať rokov. Atalanta vychovala zo synčeka urasteného mládenca. Grifone — to bolo jeho meno — šuhaj ináč nadaný, obľúbený, zdedil vo väčšej miere povahu otcovu, než sa to Atalante páčilo. Bol to mládenec ako z iskry, odvážny, ľahkej mysle a príliš vedomý si svojho aristokratického pôvodu.

Atalanta bola chýrečná kráska, ideál krásy, ako si ho vek renesancie predstavoval, bol v nej stelesnený. Neobyčajné jej vnady boli predmetom obdivu horkokrvných trubadúrov. Ak ale chválospevom týchto neveríme, tak mohli by sme sa odvolávať na chladnokrvné výroky a súdy ľudí staručkých o Atalante, ktorí ju zvelebujú čo zjav nie každodennej krásy. Ktovie, či spisovateľ Firenzuola,^[9] píšuc dielko o ideáli krásy, nemal pred očami Atalantu?

Či mám opisovať perom nevycvičeným vnady Atalantine? Ó, to je úloha ťažká, ktorej sa veľmi nerád podvoľujem. Avšak darmo je, musím zadosť učiniť povinnosti, aby ste mi nenamietali, že najzaujímavejšie veci som v rozprávke svojej mlčaním pominul, takže, chtiac napísať povesť, vykreslil som vám len suchý skelet.

Ak sa klasickí básnici na začiatku väčších básní o pomoc a radu utiekali k múzam, ja by som si mal teraz žiadať štetec Apellesa,^[10] aby som vám aspoň tieň bytosti tej bol vstave podať, o ktorej povesť naša hovorí.

Jednotlivé krásne časti tela splývali u Atalanty v súmerný, prekvapujúci vrchol krásneho zjavu: každý úd sťaby zvučný tón spredmetnený, celá postava sťa viditeľný akord zvukov nebeských, sťa mnoho farieb lesklých v pestrú dúhu zjednotených. Atalanta neoslepovala, lež pútala, lebo preniknutá bola skrz-naskrz duchom, výrazom nežnosti a šľachetnosti. Tak sa zdalo, že jej duša uzavrela do rozkošného objatia dušu každého, kto sa do blízkosti Atalantinej dostal. Ona, ako vravím, neoslepovala, lež očarovala, okúzľovala a na vlnách pocitov čarovných ukolembávala. Bohaté kadere farby belavej, k počernosti majúce sklon, splývali na jej snehobielu šiju. Na čele jasnom, spolovice tak vysokom ako širokom, zrkadlila sa hviezda čistej duše. Pleť jej tela bola bieloskvúca, čistá, takmer priesvitná, lež pri tom všetkom nie podobná mŕtvej bledosti. Nad očami vinuli sa tmavé obrvy, mäkké sťa hodváb, od krajov sotva pozorovateľných ku stredu vždy silnejšie, vždy širšie, sťaby brániť chceli blesku hviezd zvedavých ku jej zreniciam preniknúť. Ó, a tie oči čierne, aké hlboké, aké mnohovýznamné! Hlboké sťa bezdno vesmíru, mnohovýznamné ako obsah tajomstiev božích v jeden bod očného svetla sústredený. Akou blaženosťou musí byť povedomie, že najdrahšie perly z najhlbšej hĺbky tohto mora ozdobovať budú trón šťastia môjho! Do tejto hĺbky očú ponoriť sa môže slasti žiadostivá moja duša tým najrozkošnejším pocitom v náručie. Tieto líčka, na ktorých s vyvýšenosťou i čerstvý nádych zapálenosti sa zväčšuje, ako keď vychádzajúce zore najvyššiu homolu pahorku ožarujú a čo ďalej dolu k doline, tým viac sa míňajú, až nepozorovane zaniknú, tieto líčka plápolajú ku mne vrelou ľúbosťou, nielen súcitom, nielen priateľstvom, nielen milosrdenstvom! Koľká blaženosť v pomyslení tomto!

Pery tvoje, Atalanta nebeská, tak súmerne dotýkajúce sa jedna druhej, sú symbolom prvého objatia zaľúbencov. Pekná jamka na vrchnej z nich, mierna bujnosť na spodnej a v milostnom úsmeve oboch na ľavom kútiku úst znázornená je mi prvá vospolná oddanosť dvoch duší, v jednotu šťastia spojených. V úsmeve tvojom zhliadam záblesk tvojej duše. Hrdlo podlhovasté a biele sťa alabaster, tvoriace pri každom pohybe hlavy pekné, mäkké záhyby, široké plecia, okrúhle rameno, mäkká ako páper rúčka a okrúhle výšiny dvoch pŕs sťa hojdanie dvoch priateľských vĺn sa pohybujúce, tieto všetky vnady, tieto všetky neporovnateľné pôvaby, ó, povedz, kto by mohol pozorovať, zhliadnuť, tušiť, myslieť si, predstavovať bez toho, žeby v úžase velebenia na kolená nepadol a sťa anjelovi sa ti nekoril?…

Takáto bola Atalanta v tie časy, keď sa do rodiny Oddi vydávala.

Od tých čias preletelo vyše dvadsať rokov, ale ani búrka času nezničila vnady Atalantine. Ba naopak, Atalanta bola pukom, ktorý slnko života premenilo a rozvinulo v plnosť otvorenej ruže. A či nie je milšia bohatá, stolistá ruža než uzavretý, tajomstiev plný púčok, o ktorom sa ešte nevie, čo zahaľuje v sebe a či sa príjemne roztvorí?

Pôvabnosť Atalantina zväčšovala sa, čím viac ustaľovala sa u nej dôstojnosť ženská, všetkými cnosťami ženy ovenčená. A či by sila duševná i mravná, či by čerstvé povetrie cnosti nemali mať vplyv i na telo, aby krásu jeho za dlhší čas pred porušením zachovali?

Atalanta, i keď už mala syna vyrasteného, bola ešte utešenejšou a zaujímavejšou než za mladi.

Mnohí rytieri uchádzali sa o jej ruku, lež darmo. Atalanta učinila sľub, že lásku svoju výlučne vlasti posvätí. Mala tušenie, že ju vznešenejší svet, než je svet pôžitkov, povolá vo vernú činnosť. Veď Atalanta bola sama vzorom pravej voľnosti a anjelom pokoja, svornosti i lásky. Proti rozkošiam sveta bolo jej srdce tupé; za inou rozkošou horela jej šľachetná duša.

Videla Simonetta… Jej srdce nezahorelo k nemu plameňom náruživosti slamenej. Ale čím viac príležitosti mala poznať vyvinujúceho sa mládenca, tým viac začínali jej city mäknúť, tým väčšou silou začal sa z uzavretého klbka jej duše prežierať na svetlo pestrý, po sladkostiach kvietkov túžiaci motýlik — ľúbosť. Nazvite ju nedôslednou, nedbám, nazvite ju tak, ak myslíte, že vznešená myseľ nemusí zahorieť súcitom pri stretnutí v ríšach krásy s duchom prekvapujúco veľkým. A či snáď hrdinské chovanie Simonetta mladého, spojené s neobyčajne pútavým zovňajškom, nenosilo na sebe známku enormnej veľkosti?

Atalanta z kroka na krok povoľovala citom svojim. Konečne ta prišla, že si i sama pred sebou vyznala, že ľúbi nevýslovne. Vedela, že sa previnila…, ale, vraj, či je previnenie srdca taký veľký hriech? Bojovala dlho sama so sebou, chcela stlmiť hlas toho vtáčaťa v ňadrách svojich, prerušujúceho hrobovú tichosť jej duše túžbami. Pozde, Atalanta, pozde! Daromný boj, márna námaha!

Ako keď v tichosti desnej nazbierajú sa hnevlivé živly a potom hrôzou neodolateľnou pobúria hladinu morskú, ako keď národy, trpiace za mnoho rokov všetky útlaky trpezlivo, v poslušnosti zdanlivej, pri prvej vhodnej príležitosti vyroja sa s pomstychtivosťou divokou na nepriateľa, tak nahromadili sa i v tichom srdci Atalantinom zápalné látky ľúbosti, ktoré blýskavý zjav Simonetta v plameň neuhasiteľný zachvátili.

Atalanta ľúbila vrelo. Nepoviem nepravdu, ak tvrdím, že to bola jej prvá veľká ľúbosť. Charakteristické bolo, že v Atalantinej ľúbosti prevládal akýsi fanatický kult geniálnosti nad všednou túžbou po vyvolenej osobe ako takej. Ľúbosť Atalantina bola slávnym triumfom ideálnosti nad svetom zmyselnosti, násilne potlačeným. Ó, aký ľahký je v stave tomto prevrat! Len jeden krok — a zmyselnosť pohltí kriesiteľa i osloboditeľa svojho!…