Atalanta

Vo výklenku okna, ťažkými hodvábnymi oponami od siene oddeleného, sedel v dôvernom rozhovore Giordano so svojou milenkou Giudittou. Mali znamenitú príležitosť k ľúbostným rečiam, k stískaniu rúčok a k bozkom, ukrytí pred celou spoločnosťou. Avšak ich rozhovor točí sa o tak zaujímavom predmete, že na povinnosť srdca úplne sa pozabudlo. O čom sa zhovárajú?

Nebuďme zaľúbenému páriku dlho na prekážku; vypočujme iba to dôležitejšie z jeho rozhovoru.

„Možné je, duša moja,“ rečie Giordano, „že by som sťa vojak i stranícky súdil o Simonettovi. Veď vieš, že my rytieri v záležitostiach lásky a udatnosti bývame žiarliví. Avšak napriek tomu vysloviť sa musím, že Simonetto zdal sa nám dnes v bitke na námestí nie obyčajným hrdinom, ale polobohom.“

„Ach, tak mladý šuhaj, ešte chlapčisko, a už by sa vedel vyznačovať? Ja ver mienim, že z teba tiež len straníckosť hovorí,“ rečie Giuditta, úľubne premeriavajúc pohľadom Adonisa^[4] svojho, a v tom pohľade chcela snáď vysloviť, že by sa nejaká hrdinskosť neobyčajná od neho, t. j. Giordana už skôr očakávať dala a mohla.

„Práve myslím,“ odvetí Giordano, „že mladý ohnivý vek bol príčinou hrdinského jeho skutku. K tomu sa zaiste nie malá ľahkomyseľnosť vyžadovala napadnúť nepriateľa, niekoľko sto mužov silného, dvoma-troma desatinami našských, ktorí náhodne boli naporúdzi. Teraz po víťazstve je, pravda, aj iným ľahko povedať, že to bol výtečný, blahodarný kúsok. Lebo veru ak nie Simonetta, tak neviem, či dnes neboli by sme my viseli na tomto baglionskom paláci, ako visia na ňom oddiovskí stotridsiati obesenci…“

„Nespomínaj, prosím ťa…“ rečie Giuditta, stiahnuc nepríjemné vrásky na čele, „nech pozabudnem, že nad nami visí stotridsať mŕtvol.“

„Ale počuj, Giuditta,“ vraví Giordano hlasom vyvýšeným, na poznámku Giudittinu drzosťou presiaknutým, „víťazstvo preto naklonilo sa k nám, že Simonetto horkokrvný vrhne sa na útočníkov v prvom okamihu, kým Perugijčania nemali času nahliadnuť, kto je v presile a ku komu sa teda majú pripojiť. Pravdaže, Simonetto mal draho zaplatiť odvážlivosť svoju. Dvadsiatimi — počúvaj, Giuditta, a nezadumaj sa — dvadsiatimi ranami trafený padne mládenec z koňa. Videl som ho v seči klesajúceho a mráz ma prechádzal. Ale v tomže okamihu, akoby ho biely akýsi cherub novou zmužilosťou bol nadchol, ťažko zastonúc jeden raz, opäť vyšvihne sa na vraníka… Oj, bol to zjav krásny vidieť Simonetta s novým nadšením sa rútiť do zmesice divej. Kto ho videl, mladého šuhaja s tvárou panenskou, odiateho v pozlátené brnenie a so šišakom, na ktorom sa zlatý sokol blýskal, ten pocítil v hrudi svojej oduševnenie vyššej moci. Perugijčania, unesení hrdinstvom mladého Simonetta, začali sa hrnúť k nám a víťazstvo bolo na strane našej!“