Zlatý fond > Diela > Reštavrácia. Obrazy z nedávnych čias


E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Reštavrácia. Obrazy z nedávnych čias

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 219 čitateľov


 

IX

Začalo slnce vychádzať nad Svätým Jakubom práve na deň Michala, pozlacovať hrebene vrchov Záhorskú stolicu otočujúcich, i meniť sa, ligotať a zhliadať sa v kryštáloch srieňového mrazu, ktorý ako strieborná plachta pokryl lúky i polia; ale ako celkom vyšlo, tu zhliadlo nové, nie každodenné divadlo. Okolo mestečka stoličného sídla, i vpravo i vľavo rozprestierali sa široké šiatre a pred nimi do zeme zasadené zástavy zvestovali, že tu bešeňovskovci, tam potockovci svoje stránky rozostavovali. Pomaly začalo tu i tam bzučať a zo šiatrov vychádzať kopa nevyspatých zemanov jeden za druhým. Tak sa hneď i živšie všetko začalo hýbať, a poháriky, ktoré od pár dní pánom zemanom ani z ruky nevychádzali, znova dookola prechádzali z ruky do ruky.

Odrazu zaznie: „Vivat Bešeňovský!“ A z druhej strany sa ohlási: „Vivat Potocký!“ — Na to heslo zaškrípe Cigán i z jednej i z druhej strany na husliach, zástavy sa zo zeme povytrhávajú a obidva zbory sa začnú hýbať k mestečku, kde z rozličných strán vtiahli.

Pred vchodom stoličného domu stoja v rade hajdúsi a na ich čele si pán kastelán,[53] inde porkoláb menovaný, vykračuje. Z okien stoličného domu vystrkujú hlavy páni úradskí, hneď napravo na kohútie perá, hneď naľavo na zelené chvoje hľadiac a tak skúseným okom špehujúc, na ktorú asi stranu sa víťazstvo pri voľbách môže obrátiť. Pomaly i páni prichádzajú v atilách,[54] s mentiečkami na pleciach, s kalpakmi, na ktorých sa alebo biele vysoké perá dolu zhýbajú, alebo orlie perá sa pyšne dohora dvíhajú, na hlavách a so šabľami pri boku. Nejeden, príduc medzi svojich, kýva rukou, usmieva sa i volá: „Len držte, páni bratia, len pospolu, neroztrácajte sa; ale kdeže je Matiáš Bešeňovský? — Ten tomu rozumie.“ — „Tuším už skoro dôjde, vaša milosť,“ bola odpoveď. Pán zmizol, klaňajúc sa v stoličnom dome. Z druhej strany prišli iní páni a medzi nimi starý Ondrej Levický, i klaňali sa ako prví, i usmievali sa i hovorili: „Len sa držte, páni bratia!“ — „Hm, veď sa my, na môj hriešnu dušu, budeme,“ odpovedal Barina; Ondrej však pozeral a meral očami obe stránky i potichu slúžnemu Mikovičovi povedal: „Levice sú nám za patämi, a keď prídu, iste nás bude do trinásťsto; a len Ištván aby vec svoju vykonal — nič ste nepočuli o ňom?“ — „Hneď musí ísť i s Levickým,“ odpovedal slúžny i stratil sa v stoličnom dome.

Naostatok bolo počuť od konca mestečka mažiare páliť, a tu sa začali páni zemania mrviť ako mravenisko za letného času i robiť z oboch strán ulicu. Po chvíli vidieť kočiar pekný, maľovaný naboku pri kočišovi stoličný hajdúch, za kočom ale dvaja stojaci husári. Štyri sivky tiahli kočiar, zalamovali krkom, prskali nozdrami a preberali tenkými nôžkami, až to bola radosť. V koči sedel pán hlavný župan gróf Gábory, opierajúc sa ľavicou na zlatú, drahými kameňmi vykladanú šabľu, v pravici držiac od drahého kamenia ligotajúci sa kalpak. Pri jeho boku sedel pán vicišpán Adam Bešeňovský a až sa tak blyšťal od samého zlata. Za nimi sa viezol druhý vicišpán Ján Potocký s grófom Želinským, a za tými viacej pánov. Ako do mesta došli, rozostúpila sa kopa zemanov na dve stránky a ohromné „Vivat hlavný išpán gróf Gábory!“ ozvalo sa sprava i zľava; ale sotvaže sa tento i napravo i naľavo poklonil, zahučalo z jednej strany „Vivat Bešeňovský!“ a z druhej zas „Vivat Potocký!“ Obidvaja páni sa poklonili na tú stranu, odkiaľ hlasy ich strany prichádzali — a koče zmizli v stoličnom dome.

Ale na ulici to nie veľmi pokojne vyzeralo Sotva sa koče oddialili, tu začal pán Jastrabský: „Či ste videli, páni bratia, toho Adama, ako sa mu líškal?“ — „To je hanba,“ odpovedal pán Lubina, „že sa hlavný išpán dá takým ľuďom šialiť; ale toho všetkého sú na príčine tu tieto kukučky s kohútím perom – a tak dolu s nimi!“ I začal hroziť bešeňovskovcom. Títo ale tiež neboli od toho, i blýskali očami, akoby si chcel každý svojho protivníka vyvoliť, ktorému by alebo fokošom buchnát zasadiť, alebo prstami gágor posťahovať mohol. Medzitým zišli obidvaja vicišpáni dolu, a tu ich schytili dohora ich prívrženci a nosili ich na pleciach i volali: „Vivat, vivat!“ Ale potockovcom sa to všetko málo zdalo a počujúc, ako sa família Levickovcov s muzikou pod zástavami hrnie do Svätého Jakuba, zavolal pán Martin Moždický: „Dolu s Adamom!“ a zachytil sa s najbližšími priateľmi, i hybaj do bešeňovskovcov, sácajúc ich lakťami. Predrali sa tak až k Adamovi a ťahali ho dolu; bešeňovskovci sa ale nahnevali i chytali nepriateľov za vlasy i bili im päsťami a palicami do hlavy, takže odvážlivci chci—nechci sa uťahovať museli, pričom ale Antal Zimonič nezabudol vicíšpánovi aspoň krídlo z kabáta oddrapiť, i prebíjali sa cez kopu nepriateľov, z ktorých i päťdesiat padlo — ala zasa vstali.

Sotva sa páni vicišpáni odstránili, tu povstal nový hluk, bubnovanie a vykrikovanie. To sa komedianti schválne hrnuli okolo zhromaždených aby im nalákali divákov, a sypali sa s opicami a inými vecami za stoličný dom, kde mali vykázané miesto. Tu sa priplichtí pán Jožko Levický k pánom Medziborskovcom, bývajúcim dakde, pánubohu za chrbtom medzi horami, a ukazuje im, ako si to tá opička pekne orech hryzká. To sa, pravda, nejednému páčilo, najmä ale zlato a striebro na šatách komediantov; keď ale zhliadli zelenú chvojku na Jožkovom klobúku, vzchopili sa a zavolali: „Ideš, sto striel sa ti v materi, ty odkundes, čos' i s celou tvojou perepúťou dušu zapredal.“

„Boh ma vidí, že o tom nič neviem,“ odpovedal Jožko, „ale keď si myslíte hádam, že Levickovci s Potockým držia, to dolu so zelenou chvojkou,“ hodil chvojku o zem, „a zato, že som Levický, hádam len nepotrháte staré priateľstvo; však viete, že je i slúžny Levický pána vičišpána pravá ruka, a tak čo by som i ja nemohol s vami držať? Dajte sem vaše pero!“ A nevinní Medziborskovci sa chytili za klobúky, radi, že hlas získajú, i nadávali mu kohútieho pera, že si mohol ním hlavnice vypchať. Jožko s tým nebol spokojný, ale im ustavične popod nos potieral krásu komediantov a prisahal sa, že taký div, ako mala byť tá komédia, nikdy živá duša v stolici nevidela; a keď páni Medziborskovci túžobnými zrakmi za stoličný dom pozerať začali, obzvlášť keď sa voľba jak preťahovala, tak preťahovala, to Jožko schytil najprvšieho z nich i zavolal: „Čo tu budeme stáť ako blázni? Poďme sa my radšej podívať na tú komédiu, však beztoho k voľbe dosť prídeme.“ A páni Medziborskovci sa pobrali s ním, ba i druhých zachytili, ku komédii, kde ich Jožko zabával a ich oči vždy na fígle opíc a pletky pajácove obracal, na čom sa tak smiali, plávajúc v samej rozkoši, že im slzy z očí kvapkali, i sťažovali si len, že škoda ich žien a detí, že ich tu niet. Jožko dal pomaly vína nalievať — i povstala taká veselosť, že viacej na voľbu ani nepomysleli.

Medzitým však ako celý úrad u hlavného išpána urobil poklonu, odobrali sa všetci do paloty a posadali si za zelený stôl podľa hodnosti a veku. Zrazu dal vicišpán otvoriť dvere, a zemianstvo sa hrnulo dnu. Po chvíli prišiel do paloty pán hlavný išpán gróf Gábory, poklonil sa napravo i naľavo, poobzeral sa bystrým zrakom po zhromaždení i sadol si na predsednícky stolec, keď medzitým páni okolo stola sediaci povstávali a dookola zaznelo ohromné „vivat“. Pán hlavný išpán sa poklonil, kývol rukou, a zvuk vivatov pomaly prestával. Tu začal hovoriť: „Slávne stavy, slávne zemianstvo! Tri roky sa minuli, čo som vás mal šťastie okolo seba k voľbe stoličných úradov zhromaždiť i spolu zakúsiť, že môžem byť pyšným hlavným išpánom Záhorskej stolice, kde sa poriadok pri voľbách nikdy neporušil a kde si každý zeman za povinnosť pokladal, nie podľa straníctva, ale podľa svedomia úrady voliť.“

Tu zaznelo ohromné „vivat“ a hlavný išpán ďalej pokračoval: „Keď ale toto hovorím, presvedčený som, že duch ten, ktorý ste vtedy ukázali, až podnes v stolici trvá a že slávne zemianstvo, voliac si úrad nový, len sebe, len svojej stolici, a tak i celej našej peknej Uhorskej krajine budúcnosť a šťastie chystá, keď sa i teraz len svojho svedomia opytovať a držať bude.“

Hlavný išpán skončil, poklonil sa a zhromaždenie zavolalo „vivat“. Potom sa starý úrad poďakoval za dôveru zemianstva a porúčal sa i naďalej. Nato sa volil výbor na spisovanie hlasov a potom hlavný išpán zas prehovoril: „Myslím, páni, že vám bude milé, keď pánov Adama Bešeňovského, Jána Potockého a grófa Želinského do kandidácie za prvého vicišpána predložím.“ — „Vivat!“ ozvalo sa a pristúpilo sa, po odstúpení všetkých troch menovaných pánov k voľbe. Zemianstvo hrnulo sa podľa obcí a rodín do paloty i vychádzalo dvermi do vchodu, ktorý viedol do vnútorného, od druhej čiastky oddeleného dvora. Najprv to išlo Bešeňovský za Bešeňovským, takže tu pri vchode úradovaní Matiáš i Daniel ustavične do bočnej izby, kde sa všetci traja kandidáti nachádzali, vchádzali, čosi pánu Adamovi do ucha šeptajúc, na čo on s veselou tvárou len vždy pokývol; keď ale sedemsto hlasov odhlasovalo a tu jedno za druhým Potocký, Potocký sa ozývalo, takže už asi sedemsto hlasov byť mohlo, tu sa vtiahli obidvaja potichu do izby, i jeden za druhým šeptali: „Vaša milosť, zle je! Už má Potocký o sto hlasov viac, a o Bešeňovských, o Kadičoch a o Medziborských ani chýru ani slychu!“ To sa nepáčilo Adamovi, ale čo bolo naplat? Poslal teda Matiáša, aby dal hneď do koča zapriahnuť i cvalom bežal oproti Bešeňovským a aby hajdúchov rozposlal hľadať a zhromaždiť Kadišov a Medziborských. Matiáš počúvol, ale sotvaže sa vo dverách paloty objavil, tu už stál ako na stráži Peter Barina, dívajúci sa sčiastky na dvere, sčiastky na pána Ondreja, sediaceho pri stole medzi asesormi, majúcimi len naostatok hlasy dávať, i vidiac Ondrejovo mrknutie, zhŕždil tvár a priduseným hlasom šepol Matiášovi: „Vykričím, kmotor, vykričím!“ — A pri týchto pár slovíčkach sa Matiášovi podlomili nohy, ako čo by ho bol had uhryzol, i temer omdlel; ale prúd zemanov hrnúcich sa hlasovať ho zachytil na druhú stranu, a tak sa skrútil za chrbtom hlavného išpána i vystúpil na pavlač stoličného domu. Tu nič nevidiac okrem niekoľko zelených chvojok, išiel k Adamovi i povedal mu, čo skúsil; ten sa začal červenať i rozdráždený povedal: „Išiel posol, prišiel osol. – Hýbajte na každý pád dolu a zoberte aspoň roztratených, za Bešeňovskými pošlite ale hajdúchov — skoro!“ Matiáš sa obrátil, ale tu zas stál ako zlý duch Barina i volal predošlým spôsobom: „Vykričím, kmotor, vykričím!“ Matiáš ale povedal: „Neboj sa nič, kmotor, vykričím!“ Matiáš ale povedal: „Neboj sa nič, oslov.“ — Adam, nič ďalej nevediac, čo sa robí, poslal Daniela, aby išiel Bešeňovským za Matiášom naproti, ale išiel Jakub pre Jóba, zostali tam oba, lebo ho zas na Ondrejovo pokynutie Barina na schodoch dolapil a zavliekol ho s druhým Levickým vedľa do susedného domu.

Pomaly sa odhlasovalo a hlasy zrátali, odkiaľ vysvitlo, že mal Bešeňovský sedem — Potocký však dvanásťsto hlasov. Tu ale pozdvihol hlas hlavný išpán: „Kto ešte má hlasovať, nech sa hlási!“ ale nik viac neodpovedal. Hlavný išpán sa to isté druhý i tretí raz spýtal, a keď páni i do pitvora i z pavlače na rínok pozreli a tam nikoho nezhliadli, tu dal hlavný išpán najprv troch kandidátov do paloty zavolať a zemianstvu dvere otvoriť, i vyriekol: „Ja, akožto hlavný išpán tejto Záhorskej stolice, vyhlasujem mocou úradu môjho, vôľou zemianstva, pred ktorou sa ja klaniam, dvanásť— oproti sedemsto hlasmi vyvoleného pána Jána Potockého za prvého vicišpána slávnej Záhorskej stolice.“

A tu povstal súdny deň, tu povstala trma—vrma; ako blesk udreli tieto slová do žíl každého. Potocký zdvihol usmievavé hlavu i s pánmi svojej strany; Adam Bešeňovský sa i červenal, i bledol, i žltol, i belasel a páni jeho strany zvesili hlavy, lebo všetko už bolo het! Zemania zas z jednej strany dvíhali ruky dohora i volali: „Vivat Janlko, Janko vyhral!“ Z druhej zas blýskali očami, hŕdžali čelom, stískali päsťou a ako skamenení hrnuli sa dolu, i baz slova uchádzali spolu s pánmi svojej strany domov; za nimi zas potockovci, ale prv ešte nového vicišpána na pavlač vyvolali, čo keď sa stalo, ten sa poklonil a nekonečné „vivaty“ sa rozliehali. Potom sa pristúpilo k ďalšej voľbe.

Ale čo ďalej o tejto rozprávať? Adama Bešeňovského položili temer polomŕtveho do koča i poslali ho do Radošoviec domov, jeho celá stránka sa rozpŕchla, a ostatné — o tom známe, ako to išlo v Uhorskej krajine. I jedna i druhá stránka si popredku vyvolila celý úrad, a kto zostal prvým vicišpánom — lebo tento úrad bol uzlom, podľa ktorého sa vec rozhodovala — ten predložil vždy troch hlavnému išpánovi na ten alebo ten úrad, a prítomní vždy vyvolali, viacej nehlasujúc, na prvom mieste predloženého.

Tak sa stal Štefan Levický druhým vicišpánom, a tu bys' len bol videl radosť jeho celej famílie! Ondrej sa pritom zdvihol zo stolice a poklonil sa hlavnému išpánovi, akoby Štefan ešte i teraz stál pod jeho feruľou a jeho povinnosťou bolo zaňho poďakovať; druhí Levickovci sa začali objímať, bozkávať i vyvolávať: „Pán brat môj drahý, Levický vicišpán, Levický, Levický!“ — Bo to prvý vicišpán z famílie Levickovoov.

Ale keď voľba prešla i cez prvého notáriuša a prišla ku slúžnym; tu nastal hrozný krik pred stoličným domom. — Bešeňovskí sa prihrnuli rozpálení v kopách, i chceli ísť nasilu hlasovať do stoličného domu, kde im najprv Martin Levický usmievavo odpovedal: „Sero post festa cantare,[55] kto zodral opätky, nech chodí na sáre.“ Ale zas stretli Daniela Bešeňovského, ktorý chudák plakal ako dieťa i hovoril k pánom bratom: „Už je všetkému koniec! Už je tam sláva našej famílie! Teraz sa už len položme do hrobu! Však ste vy mne za ľudia! Však ste vy vykázali!“ Ale týmito predvržkami si troška odľahčiac, začal divo na príchodzích zazerať i spytovať sa, kde ich psi jedli. Tu začal Gašpar Bešeňovský vypravovať: „Jedli sme, pili sme, zabávali sme sa celú noc; ráno sme si sadli na vozy, keď sme sa terkelicou, čo len tak v nose vŕtala, znova potúžili a pozaspávali sme do jedného. Mňa dali na prvý voz. Odrazu sa mi tak zdalo, že stojíme, a tak myknem suseda i poviem mu: ,Jano, ďalej!' — ,Dobre, dobre, hneď,' odpovie sused, ale zas mi to len ako vo snách prichádzalo, že stojíme. Tu myknem suseda lakťom, že skoro z voza sfŕkol, i zavolám: ,Hybaj, lebo ti hneď bude fokoš po hlave tancovať, ty kujon!' Ale tu mi sused odpovie: ,Hrom sa ti v duši, tak ťa ovalím, ak mi nedáš pokoj, že budeš mať dosť!' No pomyslite si, nebol to Janov, ale Lajošov hlas. Ja schytím, pretriem si oči, pozerám a hľa, hľa, nebol ti to Jano, ale bol Lajoš, čo sa stavil, že k jabloni potrafí a nepotrafil. Tu ma strach pojal i premýšľal som, kde sme. Obzriem sa — a vidím, že sme nie v Jakube, ale v hore. Tu mi vstávali vlasy dupkom, a keď vidím, že sú zo všetkých vozov kone vypriahnuté a milí paholci ich tam ďaleko v tráve pasú, a vozy stoja a páni bratia spia, zavolám: ,Zrada, zrada!' Tu sa ti každý otriasol, vytrel a vytreštil oči i zavolal: ,Kde sme?' — ,V hore!' odpovedal som. Tu zavolám: ,Jano, čo robíš?' — ,Kone pasiem, vaša milosť,' odpovedal Jano. Tu ma mal šliak trafiť i zavolám: ,Sto striel sa ti v materi, ty kujon, ako si nás sem doviezol?' — ,Nuž tak, vaša milosť,' odpovie Jano, .zaspal som ako vy všetci, a hoviadko je raz naučené do hory chodiť, nuž zašlo ta, kde najviac chodieva.' Bol by mu za tú odpoveď najradšej kotrbu prerazil, ale času nebolo, a tak som zavolal: ,Teda zapriahaj čím skorej a nazad!' Ten sa mi ale zasmial i povedal: ,Nemožno, vaša milosť, ja zato nemôžem, že vás na každý voz nasádzali ako za groš maku a ako červených myší; kone nemôžu ďalej, tak ich musíme troška popásť, lebo či nevidíte, že sme pri Opuchlej skale?' — ,Ha, vy sprepadené mršiny!' vyvolal som vediac, že Opuchlá skala tri hodiny od našej dediny leží, že sme teda tri hodiny išli, tri hodiny nazad domov treba a tri hodiny do jakuba, i zavolal som: ,Do nich, páni bratia!' A tu sme začali klanice odtrhovať, rebriny lámať, skálím hádzať, ale huncút sedliak už bol na všetko pripravený, bo štverne boli na jedného koňa naložené, na druhého si sadol a utekal, až sa tak za ním prášilo. Tu sme len videli, že je všetko uhovorená zrada, a pomysleli sme si, že teraz bude najlepšie čím skorej do stolice utekať, i bežali sme, až sme prišli; lebo darmo je. Kto nemá v hlave, musí mať v nohách.“ Na to ale Daniel, trpko sa usmievajúc, odpovedal: „Ba veru o vás to naopak platiť môže: Kto má v hlave, ten má i v nohách.“ Z toho by bola bezpochyby zvada povstala, ale na to nebolo času, lebo Medziborskovci i so svojimi kamarátmi prikvitli volajúc: „K voľbe, voľbe!“ — „Ale povedzte mi, hriešne duše k akej?“ ozve sa Martin Levický. „No však sme len teraz odtiaľto odišli,“ povedal jeden z nich, „tu, hľa, s Jožkom, čo prešiel na našu stranu.“ „Vy starí blázni,“ zas sa ozve Martin, „keď ste išli ku komédii bolo deväť hodín, a teraz sú tri popoludní.“ Nechceli Medziborskovci veriť, že je to pravda, a tým menej, že je už po voľbe vicišpána; lebo ich tak dal Jožko od komediantov všelijaké kotrbance predvádzajúcich zabávať, že sa smiali, až sa im srdce usedalo, a len potom sa uspokojili, keď Mackovi Medziborskému komediant prisľúbil, že mu pošle na plemeno mladé od tej opice, ktorá sa mu tak veľmi páčila, bo mu skákala po pleciach, oflimkovala ho i vo vlasoch mu preberala ako jeho stará v nedeľu popoludní. Jožko Levický povedal Medziborskovcom, aby oni teraz pozahadzovali kohútie perá, lebo že už beztoho, keď je Potocký vicišpánom, nič nestoja, a aby išli s ním hodovať, lebo že beztoho nikomu neublížili. I nedali si to dva razy povedať.

Ale s tým ešte nebol histórii koniec, lebo z tej strany od Levíc sa hrnula kopa zadychčaných Kadičov, volajúcich zďaleka: „K voľbe, k voľbe!“ — „Už je pozde, milý drozde!“ odpovie Martin Levický. „No bol by to čert,“ odpovedal Samko Kadič, „a ty, chvoja, hybaj, z cesty, lebo ťa tak ovalím, že ma budeš pamätovať až do smrti.“ — „Ba načo voš kašle, keď nemá pľúc, a ty hrozíš, keď nemáš pary,“ odpovie ľahko Martin, keď Daniel Bešeňovský zas trpkými slovami napadol Kadičov i zasypal ich temer predvržkami. Tu začal Samko Kadič, počujúc, že je všetko prehraté, na svoje ospravedlnenie vyprávať: „Viete, že bývame pod horami a že nás od Levíc len rieka Bystrá delí. My sa poobliekame mysliac, že hocako pešky za tri hodiny do stolice prídeme, a ideme k Bystrej. Hľadáme člny, ale člnov niet. Chodíme po brehu sem—tam, ale ani v jednom kroví člna nikde. Začneme volať: ,Prevezte!' ale nikde odpovede. Obrátime sa teda, aby sme čas daromne nepremeškali, nahnevaní domov, aby sme ale skorej prísť mohli, dali sme zapriahnuť — lenže kone boli na paši, nuž sme sa zas viac ako hodinu zdržali. Potom dáme hnať kone, a to až k Náhlovciam na most, ale pomyslite si len, čo sa nám to nestane? — Vyjde Mojžiš pred zátvoru i zavolá: ,Stoj!' — ,Čo nového, žide?' spýtame sa. ,Mýto!' odpovie Mojžiš, ten starý s dlhou bradou. Jaj, môžete si pomyslieť, že hrom do nás udrel, ako sme len to slovo počuli; lebo načože som zeman, keď mám mýto platiť? Nuž my tu na Mojžiša, či nevie, kto sme my. ,Viem, páni veľkomožní,' bola odpoveď, čo sa nám pravda, páčilo, keď nám „veľkomožný“ povedal, ako ešte nikdy nikto Kadičovi; ale keď začal: ,Veľkí páni, veľkí páni, to ja dobre viem, ale škoda len, že sa nevozia na svojich kočoch a koňoch, ale na sedliackych mitrhách, a sedliak musí mýto platiť — vy nie, vaše milosti, páni veľkomožní, veľkí páni, boh ma zachovaj také slovo len cez ústa prepustiť!' — ,Hrom sa ti do matere, žide!' zavolám. ,Čo teba do toho, aké ja kone mám — ty, kočiš, hybaj!“ Sotva ale paholok kone pošvihol, tu ti milý Mojžiš váhu spustí, že mala môjmu lyskovi chrápy odraziť, zamkne ju, i zatiahne takým reťaziskom, že som vo svojom živote nevidel, obesil naň zámku ako hlava i zakričal: ,Buďte milosrdní, páni veľkomožní, neodnímajte mi chlieb a vozte sa na vlastných koňoch, a na svojom koči!' — ,Však ti ja dám milosrdenstva,' zavolám, ,však ti ja dám koča; nuž, ty kujon, či ty nevieš, kto som, čo som?' A teraz dolu, páni bratia, vyrobte mu troška kožku na chrbte, ale tak milosrdne, aby mu zostala ako papier!' Títo si to, pravda, nedali dva razy povedať, ale Mojžiš v päty! Nuž čo bolo robiť? Začneme hľadať sekeru, ale sekery nikde; začneme reťaz tĺcť skalami, ale tá sa nehla, ako čo by bola privarená bývala, a s vozmi do Bystrej poskákať sme nemohli. Nuž hoď sa o zem, alebo vykríkni, ako sa ti len páči, všetko ti je jedno! Keď sme sa tak asi hodinu navadili, ukvantovali, čo bolo robiť? Museli sme vziať nohy na plecia — a tu sme. Ale počkaj, Mojžiš, neukáž sa mi na oči!“ A tu hrozil päsťou.

Tak sa musela Bešeňovského stránka i o hlade i o smäde rozísť, v duši pomstu variac.

Potockovcom to lepšie išlo. Jedli, pili, veselili sa, tancovali, spievali, vivatovali, dvíhali pánov vicišpánov i slúžnych dohora — a bolo tam tak pekne, tak sladko, tak milo, že by si človek ani po smrti lepšie nežiadal: Pán vicišpán Potocký sa ale len na chvíľku ukázal a tu sa hlavne obracal okolo Ondreja Levického, a tisol ho na prsia, i díval sa mu do očí i nevedel, čo s ním začať, až sa ho naostatok spýtal: „Ale povedzte mi len, pán brat, kde ste vy toľko fígľov nabrali?“

„Hm, vaša milosť,“ uškŕňajúc sa odpovedal Ondrej Levický, „vari ma hádam pánboh nadarmo nestvoril za advokáta!“

„Ale kto to len bol, čo to Bešeňovských a Kadičov tak pekne obriadil?“ spytoval sa ďalej Potocký. „Mne sa vidí, že ste mi to popredku povedali, ale som predsa nemyslel, že to tak smiešne vypadne.“

Ticho, vaša milosť! Musíte i Ištvánovi i Mojžišovi zaplatiť za ustávanie, a predsa nesmiete o tom ani slova hovoriť, bo budete ešte nad nimi súdiť. Čo dáte Jožkovi, že Medziborských odviedol, to je vaša vec, ale tamtým dáte, čo som ja im sľúbil.“

Potocký sa usmial i odpovedal: „Všetko dobre, čo chcete, stane sa; len škoda veru, že sme sa prv bližšie nepoznali.“

„Po rade bývajú páni múdrejší,“ odpovedal Ondrej, „a vaša milosť sa veru nazdáva, že to všetko vám kvôli; keby bol kto z Levických súci býval za prvého vicišpána — neviem, či by ste vy boli hlavou stolice.“

Potocký ho bozkal, zahrozil mu prstom i povedal: „Vy ste, pán brat, potme húdli a po vidne tancovali.“



[53] Správca panského majetku, zámku.

[54] Krátky mužský kabát, zdobený šnúrami.

[55] (lat.) Vo význame: Už je pozde, milý drozde!




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.