ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Hej, na môj hriešnu dušu bude!“

„Hej, na môj hriešnu dušu nebude!“

A čo sa vy všetci na hlavu postavíte, nuž z vašich ľahtikárskych, neuvarených, neosolených, neomastených frčkárov nič nebude, čo len papuľovať vedia a ani tu nič, ani tam nič; my si vám do kaše dúchať nedáme, bo chceme mať človeka, ktorý má dačo pod klobúkom, tuto, vidíš, kmotor,“ hovoril pán Matiáš Bešeňovský, ukazujúc prstom na čelo, „a tuto,“ dlaňou tľapkajúc bočný vačok.

„Aha, veď zato nebude,“ odpovedal horlivo pán Peter Barina, „že má i tuto, to jest v hlave fígle; bo je huncút klincami vybíjaný, je taký cigo rigo kapsa, predal koňa za psa, že prevedie statočného človeka cez lavičku akoby nič — a má tuto, to jest vo vačku, bo už dosť nazbíjal z mozoľov statočných ľudí, bodaj mu Cigáni zuby kovali!“

„Hm, teda tak?“ hovorí pán Matiáš, „prevedie statočného človeka cez lavičku? — Nuž a či nevieš, že keď ti treba zemana zastať, hoc aj pravdu nemá, či je to nie sám vicišpán, jeho milosť pán Adam Bešeňovský — pýcha našej slávnej famílie? — Vivat!^[3] Keď vaši potrimiskovia, čo sa sotva z vajca vykľuvali, chcú celý svet naruby obrátiť a hovoria, aby vraj zeman platil porciu a mýto, kto sa im vzoprie, kto im prejde cez rozum, či nie pán vicišpán Adam Bešeňovský? — Vivat! A keď nemáš doma ani múky, ani soli, kto ti pomôže, keď nie pán Adam Bešeňovský? — Vivat!“

„Pomôže ten — pokiaľ je nie po reštavrácii,^[4] áno; ale potom? — Potom sa nafúka, naduje ako moriak, keď mu zahvízdajú a ty, keď si chudobný zeman a povieš mu po starom: ,Domine spectabilis^[5] pán brat,' nuž skriví nosom, mrdne obstrihaným fúzom, zafučí, naježí sa ako jež a pyšne odsekne: ,Pán brat sem, pán brat tam, kdeže som ja s vami húsence pásol?' — že sa až ziskrí statočnému zemanovi v očiach.“

„No, vidíš, kmotor, to je zasa nie pravda,“ odpovie Matiáš Bešeňovský, „bo pán vicišpán o húsencoch nikdy nehovorí, už len má natoľko rozumu alebo fígľov, keď to chceš mať, všaks' to sám povedal.“

„Nuž nech je, ako chce; ale počuješ, kmotor, keď to bolo pred reštavráciou, vtedy som bol ak pán brat, tak pán brat úprimný, drahý — a tak obskakoval okolo mňa ako mačka okolo myši, i tľapkal ma i objímal — a čo viac, vybozkával i moju starú, čo je taká ako na jar mrkva. Ale keď bolo po reštavrácii — a vieš, keď za rok človek nič robiť nemusí a žije si ako v raji, nuž mu to potom ťažko padne zapriahnuť sa ako hoviadko — tu bys' ho bol videl, keď si k nemu prišiel, ako o tom všetkom predošlom vicišpán povedal, že ,niks tajč'.^[6] Nuž ale čo potom? V dome bola bieda, lebo som sa ja veru za celý rok o hospodárstvo nestaral; prišla sejba, a zrna kde nič tu nič. Nuž čože robiť? Išiel som k vicišpánovi po starej známosti a prosil som ho, aby mi požičal pár meríčiek. Nuž ale či vieš, čo odpovedal — .bodaj mu psi na kare trúbili — či vieš?“ — a v rozhorčení nad nemilou spomienkou chytil Matiáša za plece a triasol ho, akoby mu chcel dušu vytriasť, „povedal mi — no pomysli si len: ,Veď ja poznám také šášky, ako ste aj vy, čo vtedy dlhy odvádzajú, keď pánboh hudcom platí.'“ Pritom si oddýchol Barina, akoby mu bol ťažký kameň spadol, a pozeral na kmotra so zvedavosťou, či mu nad takým bohaprázdnym zachádzaním so zemanskou osobou vlasy dupkom nevstanú.

Ale Matiáš vedel, čo robí a hovorí, a tak skrútil len očami, akoby primeranú odpoveď z mozgu chcel vytiahnuť, odkašlal si raz, dva razy, aby získal čas, a potom s veľkým začudovaním povedal: „Kmotor, to ťa iste nepoznal, lebo vidíš, toľko sa ta ľudí vláči a každý chce dačo odniesť, každý ho drapká, takže potom nevie, čo s celým svetom počať. Nuž a čis' mu povedal, kto vlastne si?“

„Povedal, kmotor, povedal!“ horlivo vyvolal Barina.

„Nuž vidíš, kmotor!“ odpovie Matiáš, „kôň má štyri nohy a potkne sa; a potom vieš tiež, že meno na meno sa pridá, a tak ťa hádam predsa len za druhého držal. Teraz ale,“ pokračujúc ďalej hovorí, „poď, kmotor, so mnou, pôjdeme k nemu, uvidíš, že je to dobrý pán a dá, čo len žiadať budeš, keď mu povieš, žes' to ty a nie druhý, a pomysli si pritom, že reči sa vravia a chlieb sa je.“

„Hm,“ nedôverčivo zamĺkne pán Peter, „kto do mlyna chodí, ľahko sa zamúči. Čo by ja ta chodil! A čo by mi moji priatelia povedali, keby som sa dostal medzi kohútie perá!“

„Hja,“ skočí mu do rečí Matiáš, „čo tam po reči, keď niet v nej veci! Nech si tí hovoria, čo chcú, keď ti nič nedajú — ale pán vicišpán, hľaďže, vyčíta ti také žlté ako vosk — “

,,Ej, čo!“ pretrhne ho s nevôľou Barina, „neprosil sa čert babe, ani ja takej …“

„No, no, no! Však sa prosiť nemusíš, ale vidíš: Kto sa radí, nezavadí. A tak sa dnes páni z celej stolice zídu u vicišpána, aby si pohovorili, či by sa po priateľsky obe stránky spojiť nedali — bude tam i váš chýrečný Potocký, čo by chcel nášho dobrého pána Adama vytisnúť a myslí si, ako do vetra človek, že hubou ľudí odpraví, lebo nevie že chudobný zeman vždy myslí: Dobre je, keď sa huba obleje; a keď ľudí peknými slovami obchádza, nuž sa nazdá, že každý hneď a hneď po jeho nôte pískať bude — ale také veci nejdú bez turáčika!“^[7] A potom chytil ľavicou pravicu i pána Petra, pravou dlaňou mu do nej tľapol a ani neočakávajúc odpoveď, vyvolal: ,,No, kmotor, budeme my dobrí priatelia!“

„Ja síce, pokiaľ bude nitka na mne,“ odpovie pán Peter neprekonaný výhľadmi na zisk, „nikdy s vami držať nebudem, ale abys' nemyslel, že sa vás bojím, teda ti to kvôli urobím a pôjdem s tebou, už aspoň, aby som len videl toho chýrečného vicišpána, ako sa zas bude krútiť okolo nás, keby nás potreboval.“