Zlatý fond > Diela > Reštavrácia. Obrazy z nedávnych čias


E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Reštavrácia. Obrazy z nedávnych čias

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 221 čitateľov


 

IV

Slúžny Štefan Levický si sadol do voza a zamyslený išiel do Levíc. Snovalo, rojilo sa mu v hlave, že nebol vstave myšlienku ani len na chvíľu tak pevne udržať, žeby ju druhá nová hneď nebola vytisla.

Paholok zastavil voz, hajdúch skočil dolu, otvoril pánovi dvierca na kočiari, a tento sa len díval, akoby nechcel veriť, že kočiar už stojí pred strýcovým domom, alebo radšej sám nevedel, čo vlastne tu chce. Zobral sa a vstúpil dnu.

Pán Ondrej Levický sa práve obliekal a naťahoval si čižmy na nohy, ktoré sa mu neveľmi poddávali, zastavujúc sa na nových uhorských nohaviciach; lebo pán Ondrej nemohol vystáť novoty, a tak ani široké galoty, nosil teda, ako vždy od svojej mladosti, vyšnurované nohavice na remeň. Ako Štefan dnu vstúpil, pozdvihol strýc hlavu, klepol pätou na zem, oddýchol si, akoby mu bol príchod niekoho na oddýchnutie vítaný, i povedal: „Vitaj Števko! Ja o vlku a vlk za humny!“

„Dobrý deň, strýčko! Prečo?“ spýta sa Štefan.

„Ale vidíš, dieťa moje —“ odpovedá Ondrej, „jaj — ale ma tá čižma tak tlačí — teda, vidíš, ja idem k Potockému do Rašova a chcem, aby — no, však vieš — zo včerajšej rozprávky dačo bolo.“

„Čo myslíte, strýčko?“

Ondrej sa ale rozhneval, roztvoril oči v začudovaní, klepol zas pätou neobutej čižmy na zem, zložil ruky na prsia i prehovoril, dívajúc sa upretým zrakom na bratanca: „Nuž a ty to nevieš, holobradý múdry pán slúžny? Nuž a či sa nazdáš, že mne na našej famílii nič nezáleží? Nuž a či Levickovci vždy len Bešeňovskovcom slúžiť majú, a títo ich na večné veky za nosom vodiť musia? — A tak teda počuj! Či chceš, či nechceš – no však si mladý, a tak ti odpúšťam, že ani toľko nemáš pod klobúkom, že bys' ma pochopil — ty musíš byť vicišpánom, a to len zato, že sa Adam, tvoj chýrečný ujec, nazdáva, že to Levickému ani z očí nevyzerá, a ja mu chcem, chcem, chcem,“ a tu zloženou päsťou v povetrí šermoval, „preukázať, že to tak byť musí. Ty ale obráť sa okolo Anuľky, a všetko bude dobré!“

„Hja, neučte vy, strýčko, vlka do chrasti, však on ta sám cestu zná.“

„No, ale nezná,“ odpovedal Ondrej, „ako z chrasti von,“ a tu mrnkal, ako čo by sám so sebou hovoril, naťahoval čižmy, až sa mu ich podarilo celkom obuť, vzdychol si, stal si pred Štefana, vystrel sa ako sviečka, skrížil ruky za chrbtom a hovoril ďalej: „Teda vidíš, Števko – tak je to – a nie ináč; panská láska na zajačom chvoste, tak sa ty tiež nemáš čo na ujca spoliehať, lebo ten len vtedy vraví pravdu, keď sa potkne, a ty ani len na vlastnom chlebe nie si, kým si uňho. Moja starosť je — no, však som ťa vychoval — na teba myslieť; a tak ty musíš raz i bez ujca stať sa dačím, i od neho sa rozlúčiť, aby si nemyslel, že si ty uňho len piate koleso a trinásty apoštol. Preto teda idem k Potockému, hoc jeho novoty mám v žalúdku ako svoje hriechy, či by sa nedalo docieliť spojenie medzi ním a Levickovcami, ale, pravda, na dobrý spôsob. Vidíš, syn môj, takto je to,“ pokračoval Ondrej, ruky založené rozhodiac a prstom pravice na prstoch ľavice vyčitujúc, „celý svet pojedol šialené huby a celá krajina chce, aby vraj zeman mýto platil, aby vraj zeman porciu platil, aby vraj zeman na cesty chodil, aby vraj sedliak v kongregácii[23] sedel — a všetky susedné stolice sa už vyslovili v tomto zmysle — len naša nie, bohu buď chvála! Teda, vidíš, syn môj, takto je to: Adam sa dlho udržať nemôže, lebo naši holobradí mlaďosi vžďy na to ďotierajú, čo sa inde stáva, a hania nás starých tak, že o krátky čas prehrať musíme, bo nás zošklivia v očiach zemianstva, že sa nás tak bude báť, ako čert svätenice. Takto je to teda,“ a tu znovu vyčitoval na prstoch, „za jedno, už je darmo, či sa mi páči, či nepáči, musíš sa s týmito ľuďmi spriateliť, aby si nezostal na holom, čo sa ti o pár rôčkov s ujcom stať môže; po druhé, keď bude dakto z nás s Potockovcami, nuž musia i na to pozerať, čo my chceme, bo keď máš nepriateľa, obes sa mu na nohy, aby skalu do teba uhodiť a bez teba ísť nemohol — potom pošleme Potockého na diétu, a my budeme predsa len páni v stolici. Po tretie, Adam ti pred nami sľúbil Anuľku, ak budeš vicišpánom — a ten gróf sa mi nepáči — nuž a vieš, nesmieme šťastiu zapchať každú dierku, aby dnu vliezť nemohlo, a vidíš, ako pekne by to bolo, keby sa raz Levický na vlastných štyroch koňoch voziť mohol — však ich Adamovi už beztoho netreba.“ A tu si oddýchol ako po päťdňovej práci.

„Ale, strýčik,“ prevraví Štefan, „však ste ešte ani nepočuli, prečo k vám prichádzam.“

„Hm, neviem? Čo by som nevedel? — Adam ťa posiela, aby sme sa zmierili; však ja poznám jeho chodníčky. Dal mi odkázať, že Ondro neondej, hoc i druhými slovy, a myslí si, že ja z jeho praktiky nič nerozumiem — ale oklame sa; on sa viacej po mne vláčiť nebude, a čo by si sto grófov vzal na pomoc, bo mu päty ukážem prv, kým mi bude môcť povedať, že ma i nabije i plakať mi nedá. Hm, rozumieme, rozumieme,“ doložil pán Ondrej k svojim rečiam, prstom si na čelo ukazujúc, „a dobre je to, keď sa čertovi sviečka zažne.“

„Ale, strýčik,“ prevraví Štefan, „ťažko nám bude spojiť sa s Potockovcami, bo nám ani veriť, ani nás chcieť nebudú: a potom sa mi to nevidí, ujca len tak bez každej príčiny zanechať, bo tak s mojou svadbou ešte horšie, a potom by to bolo troška i nestatočné, k tomu zas ja sám neviem, čo začať, čo robiť.“

„Hm, tak je to,“ odvetí Ondrej, „keď sa mladí ľudia na starých len tak dívajú, akoby sami celú múdrosť boli pojedli! — Či nevieš, ty holobradý, že Potockovci doteraz za seba ani tretinu zemianstva nemajú, a tak že im musí byť vítané takú famíliu, ako je naša, za každú cenu tiahnuť k sebe. Potom zas, čo sa ujca týka, zato by si ja nikdy prsty nepohrýzol, ani vlasom nedal ošedivieť, bo len ten príde k dačomu, čo sa chytí rozumu. A keď nevieš, čo začať, teda ti poviem ja, pamätaj si to a nehnevaj ma, teda takto: Ja budem všetko robiť, ty nič; ty budeš s ujcom držať, ja proti nemu. Teda počuj! Ty sa takto budeš držať: Čo nehorí, nezalievaj, čo ťa nepáli, nehas; nepchaj prsty medzi dvere, lebo kto stojí u dverí, každý ho uderí, neklaď drevo na oheň, lebo môže so suchým i mokré zhorieť, ale drž s Adamom, aby sme vedeli, čo sa i tu i tam robí až do konca, kde potom všetko i bez toho vyjde na svetlo, a aby si bol i z jednej i z druhej strany zakrytý. Len jedno mi musíš sľúbiť, Števko!“

„Čo je to, strýčik?“ usmievajúc sa spýtal Štefan, „už vidím, že vás nikto neprevedie.“

„To jedno, že pred voľbou odvedieš pár hlasov Adamovi — no, ale pomysli si —“ a tu sa popod fúzom usmiechal, „Anuľka stojí v hre, a keby ja bol mladý, päť zubov by si s radosťou dal vytrhnúť za ňu“

„Nuž dobre, ale, strýčik, počujte! Pán ujček vám dal odkázať, aby to len všetko zostalo po starom.“

„Hm, hm, ty, ty, ty — babrák, či nevieš, čo je to?“ prehodí jedným dúškom Ondrej. „To je toľko: Ty nebudeš vicišpánom, Anuľka nebude tvoja, nebudeš sa na štyroch voziť; majetok pripadne grófovi, a ty Števko si vytri zuby a zostaň žobrákom; lebo čo Adama do toho. — Ale počuj, chlapče!“ zakričí hnevlivo Ondrej. „Ja mu ukážem, že aký pánboh daj, taký bodaj zdrav. A teraz iď, iď a povedz tvojmu vicišpánovi, keď čo chce so mnou mať, aby sám sem prišiel; lebo ja pán, ty pán, kto bude svine pásť?“

Štefan zvesil hlavu a spýtal sa strýca: „Nuž ale keď prepadneme, čo potom?“

„Neboj sa, chlapče!“ zvolal Ondrej. „Potom ti odstúpim môj domec i so všetkým, čo mám, a budeme alegovať[24] spolu, až to bude prašťať, a uvidíš, že sa nám bude celá stolica klaňať.“

Štefan sa odobral a mrmlal si pod nosom: „Pri Nebojsi i Galanta vyhorela,“ ale pomysliac si na Anuľku a na jej slová, bol by skoro strýca len zato objal, že sa jeho reči s Anuľkinými zrovnávali.

Ondrej ale obliekol kaput s dlhými krídlami, vzal trstenicu, navrchu i na tretine striebrom obíjanú, do ruky i kráčal, snujúc v hlave všelijaké veci, do Rašova, kde Ján Potocký, druhý viciš—pán stolice, prebýval.

V Rašove to vyzeralo ako v raji. Okolo kaštieľa, bydliska Potockého, bola pekná záhrada, ktorej cesty sa okolo trávnikov a kvetinových hriad krútili ako had okolo kameňa, ktorý ho v letnom čase chladí. Po krútiacich sa cestách boli rozostavené stoly, na ktorých sklenice, poháriky a misky ešte od včerajška stáli znakom, že alebo sluhovia nemali doteraz času všetko zobrať, alebo že hostia hodovali až do rána, čo bolo pravdepodobnejšie, bo i nejeden zeman v kurtke[25] alebo gubke[26] alebo šubke, alebo len jednoducho oblečený sa po záhrade tmolil nevediac, že je už poludnie, a zabudnúc, že slnce svieti a sparno nastalo na chládok nočný. Ale nehaň zemanov, chudákov; však to boli samí chudobní neboráci, čo sa im miesta k nocľahu viac v kaštieli nedostalo, a tak sa museli sami o seba starať, keď sa pán Potocký, za čo mu oni vďační boli, aspoň o hlavy postaral. Teraz im ale oživli mušky, pochytili sa po troch, po štyroch okolo krkov, prechádzali sa a spievali si:


Ráno nad Rašovom slniečko vychodí,
tu sa po záhrade Janíčko prechodí,
Janíčko prechodí, a tak sebe myslí:
Na čo sme zemania, na čo sme my vyšli?
Na to sme my vyšli: Niet pravdy v stolici,
kto z koho, ten z toho, právo o palici.
Hore sa, Janíčko, hore zdvihni čelo,
neboj sa Adama, pozri naňho smelo!
Pozri naňho smelo s dnešným pekným ránom:
Ty budeš stolice našej vicišpánom!
A dolu s Adamom, nech si zlomí väzy,
právo, spravodlivosť nech u nás zvíťazí.
A ty svieť, slniečko, od zory do rána,
privítaj Janíčka, nášho vicišpána!

„Vivat, vivat!“ ozvalo sa zo všetkých strán a z každého kúta sa pár hláv objavilo medzi krovím. Medzi nimi náš Peter Barina, verný straník Potockého, viedol za sebou ospanlivého barboráša, za ktorým liezlo ako vo snách šesť nevyspatých, od včerajšieho hulákania ešte nevytriezvených Cigánov; bo hoc včera pána Potockého ani doma nebolo, jeho dom bol predsa celému svetu otvorený, a páni bratia zemania si rozkazovali ako doma a Cigán nesmel sláčik odložiť, pokiaľ sa ktorému z hostí páčilo či jeho hudbou počúvať, či si daktorú nôtu vyhrávať. Po záhrade roztratení páni bratia sa teda zhŕkli okolo Petra Barinu i zastali si pod oknom kaštieľa. Tu zaštikol primáš husle pod bradu, až zajačali, akoby ich tisnutie sláčika bolelo, barbora zahundrala a celý húf zemianstva si začal v sprievode hudby vyspevovať:


Ráno pod Rašovom slniečko vychodí atď.

a keď prišli ku koncu


A ty svieť, slniečko, od zory do rána,
privítaj Janíčka, nášho vicišpána!

tu sa rozleteli okná a pán Ján Potocký sa objavil, ďakoval peknými slovami pánom bratom za ich priazeň a náklonnosť; títo ale tri razy zakričali: „Vivat, vivat!“ až to bola radosť.

Vtom práve oproti nim sa objavila postava, na tomto mieste od dávnych čias nevídaná, všetkým, čo ju zazreli, tak sa pozdávalo, akoby to bol starý Ondrej Levický, bo kaputom zametal cestu a pokašlával, že ho bolo odďaleka počuť; ale nechceli vlastným očiam veriť, vediac, že býval Ondrej vždy, najmä pre jeho rozšírené zväzky rodinné a potom, že nemal prázdno pod klobúkom, najpevnejším stĺpom odpornej stránky. Jeden medzi hosťami zvolá: „Nezvaných hosťov pod stôl sádzajú!“ A druhý zas: „Hm, mešter, kôň, vlk!“ Pán Potocký kázal, aby bolo ticho, a všetci umĺkli ako Nemci pri mäse.

Bol to vskutku Ondrej, ktorý príduc k zhromaždeným a zhliadnuc Potockého, strhol klobúk, poklonil sa pekne, práve tak ako vedel, a povedal: „Humillimus servus, domine spectabilis vicecomes![27] Dobré ráno, páni bratia!“ a oddýchol si, ako čo by z duba spadol, bo mu bolo úzko, zbadajúc sa na takom cudzom mieste a spozorujúc, ako krivo zazerá na neho celé zhromaždenie.

Ale pán Potocký bol hladný človek a zachádzal i so svojimi odporníkmi vždy zdvorilo, dobre vediac, že najmenší krivý pohľad na zemana pred reštavráciou roznáša sa po stolici, ako čo by pušný prach zapálil, a často človeku i sto ľudí len samý chýr odviesť môže; a tak i teraz bozkal Ondreja na obidve líca a privítal ho srdečne, akoby bol jeho najlepším priateľom, i opýtajúc sa ho, čomu má tak veľké šťastie ďakovať jeho príchodu?

„Vaša milosť pán vicišpán, boli ste včera u jeho milosti môjho pána švagra Adama Bešeňovského ku mne, k môjmu bratancovi a k celej našej famílii taký láskavý, že som si za povinnosť držal poďakovať sa vám za to.“ Potocký nevedel síce, ale šípil, čo Ondrej chce. Peter Barina, ktorému milé bolo, že sa Ondrej a s ním Levickovci zbližujú jeho stránke, zvolal: „Hja, pán brat, len bez okolkov hovorte, prišli ste spolu s nami zvolať: Vivat Potocký, prvý vicišpán!“

Celé zemianstvo zakričalo „vivat“ ako z povinnosti, počujúc meno svojho vyvolenca; ale Ondrej pokrútil hlavou i vyriekol: „Hm, viete, páni bratia, že som ja nikdy nebol buch do sveta a radšej som konal, než kričal.“

Páni bratia sa na to nahnevali, rozpŕlili, bo sa im tak pozdávalo, že im chce lekciu držať. Jeden medzi nimi zdržať sa nemohol i vyvolal: „Teraz musíte s nami volať, lebo kto príde medzi vrany, musí kvákať ako ony.“

„Hm,“ odpovie Ondrej pokojne, „a prečo chcete, aby som tak volal ako vy?“

„Preto,“ odvetí predošlý, „že aký človek, taká reč a vtáka poznať po perí a človeka po reči, tak je to.“

Ondrej ale obrátiac sa k Potockému, povedal: „Nemohla by mi vaša milosť oferovať pár okamihov?“

„Veľmi vďačne, veľmi vďačne,“ odvetil tento, poprosil pánov bratov, aby málo pozhoveli, vzal Ondreja pod pazuchu a kráčal s ním do kaštieľa.

Páni bratia sa dívali za nimi nevediac, čo o tom myslieť, ale veselí ako na Havla, tak na Pavla, nemysleli ďalej o tom, keď im Peter Barina vyložil, že pán vicišpán vie, čo robí, že to neškodí pozhovárať sa i s protivníkom; lebo vraj čo hlava, to rozum a koľko hláv, toľko klobúkov, že vicišpán iste nezanedbá vyzvedieť sa, ako stojí odporná strana, a že sa Ondrej iste dá, raz sem príduc, na pokánie ako čert na milosť.

Ale Ondrejovi sa o protivnej stránke ani nesnívalo. Len čo ho Potocký usadil, začal, poobzerajúc sa po izbe, či ho nik nepočúva, hovoriť: „Vaša milosť, ja som sa prišiel k vám poradiť, či by sa nedalo uzavrieť spojenie slávnostnej famílie levickovskej s vašou stránkou.“

Potocký vstal hore, díval sa akoby so začudovaním na hosťa, vzchopil sa. dal mu pravicu a vyvolal horúce: „Akože by ma to tešilo, vaša milosť pán brat, keby sa to stať mohlo.“

„Stať sa môže, vaša milosť,“ odpovie Ondrej, „len ak vy chcete.“

„Ja by som si to iste za šťastie pokladal.“

„Nie tak, nie, pán vicišpán,“ odvetí Ondrej, „my by sme boli šťastliví, keby z nás dačo bolo; ale nevieme, čo poviete na naše výmienky.“

„Všetky sú z mojej stránky popredku vyplnené!“ prudko odpovie Potocký.

„Nie tak, vaša milosť, nie tak. Musíme všetko premyslieť, aby sme vedeli, na čom stojíme, a musíme si zrejme povedať, čo chceme. — Nuž teda takto: Že sa môj švagor Bešeňovský tak dlho udržal, bol som vlastne ja na príčine; teraz ale. keď on viac na svojich, seberovných nehľadí, ale sa za grófmi zháňa a deti v stolici zrodené a vychované viac do ohľadu neberie, tak som si umienil od neho odstúpiť.“

„Pravdu máte, čistú pravdu, pán brat,“ skočí mu horlivo do reči Potocký a dá mu ruku, „to som si ja už tiež dávno myslel.“

„A tak teda som si pomyslel,“ nedajúc sa pretrhovať, pokračuje jedným a tým istým hlasom Ondrej, „žeby sme sa s vami spojili a vás požiadali, aby ste nášho Števka urobili druhým vicišpánom.“

Potocký sa zarazil, ustúpil dva kroky nazad a díval sa na Ondreja zrakom dlhým, prenikavým i povedal: „Vy mnoho žiadate, pán brat.“

„Nie mnoho, vaša milosť, nie mnoho, lebo vidíte, švagor Bešeňovský sľúbil, no však ste aj vy pri tom boli, svoju dcérečku Štefanovi, ak bude vicišpánom; keď sa to ale teraz nestane, nuž sa nikdy nestane.“

„Ale pán Štefan môže ešte dlhšie čakať; on je nie starý a dievča je mladé.“

„Hm,“ premrnkne Ondrej, „lepší vrabec v hrsti ako zajac v chrasti.“

„A potom,“ hovorí Potocký, „pán Štefan by bol za vicišpána ešte primladý!“

„Hm,“ pokračuje v predošlom spôsobe Ondrej, „májová zelina každá býva dobrá, a jedno leto lepšie ako sto zím; lebo keď sa raz žobrák na koňa dostane, ani čert ho nedohoní.“

,,A potom akokoľvek,“ prehodí Potocký, „veľmi ľutujem, že som sa vám zaviazal, pán brat, každú i žiadosť vyplniť; všetko vďačne, len to nie, lebo som už pánu Kňazičovi sľúbil.“

„To nič nerobí,“ skočí mu do reči Ondrej, „urobíme ho notárikom a sľúbime mu, že ho pošleme na diétu,[28] však beztoho za tým velice pachtí.“

„Už akokoľvek, ale to predsa nepôjde!“

Ondreja prešla trpezlivosť, vstal teda vidiac, že jeho úmysly i u Potockého vyšli na poctivý smiech, postavil sa zrovna pred tohto, založil ruky na chrbte i začal: „Teda z nás nič byť nemôže — ja som si myslel, že to pôjde z rúčky do rúčky po priateľsky, lebo ruka ruku umýva; odpustite teda, pán vicišpán, že som sa k vám v dôvere obrátil, aby ste mi to ale odpustili, poviem vám, ako som k tomu prišiel, a uvidíte, že som si to dobre rozvážil. Nuž teda takto je to: V našej j stolici je asi dvetisíc päťsto zemianskych hlasov. Vy máte osemsto, Bešeňovský tisíc sedemsto. Vy musíte teda prepadnúť, lebo bez nás pre vaše novoty sa ani len dušička neprihlási, a nebudete ani druhým vicišpánom, bo za tým už gróf čiaha ako čert za dušou. Myslel som si teda takto: Keď sa Levickovských štyristo hlasov pridá k pánu Potockému, bude ich mať dvanásťsto, a Bešeňovský len trinásťsto, takže by sme skoro rovní boli; ale keď Levickovci ešte k tomu po menších dedinách asi sto zemanov získajú a tomu zas asi tristo zemanov k hlasovaniu nepripustia, nuž bude mať pán Potocký najmieň dve tretiny za seba — a víťazstvo je hotové. — Ale nechcete, vaša milosť — teda dobre, lebo dačo za dačo, a nič za nič. Však som sa, vaša milosť, dobre učil v škole rátať. Ale teraz humillimus servus.“ I chytal klobúk.

Potocký nemohol ani na tvári, ani v pohyboch svojich zatajiť, že sa mu počty Ondrejove začínajú v hlave rozliehať, a nepripravený na tieto posledné dôvody, chytil starého za ruku a vyvolal: „No, veď sa nerozídeme ako nepriatelia alebo ako „cudzí. Počkajte len, pán brat — musím si tú vec rozmyslieť a poradiť sa napred s mojou stranou.“

,Nie tak, pán vicišpán,“ odvetí Ondrej,, „k tomu už nieto času. Teraz už treba konať, a tak či pristávate, a či nie?“

Potocký pokrčil plecami a vypovedal: „Pristávam.“

Ondrej odložil klobúk a sadol si, pomaly zasa hovoriac: „Odpustite, vaša milosť, ale ustal som, a teraz keď sme spolu, počujte, či sa vám moja rada ľúbiť bude. Nehovorte ani slova, že sa so Štefanom rozumiete, bo nám je tento v dome Adama treba. Potom na každý možný spôsob hľaďte Matiáša Bešeňovského preplatiť, bo to je figliar klincami vybíjaný a ten jediný je vstave nám svojou papuľou všetko pokrižlikovať, bo má oči ako jazvec, vidí, i kde by vidieť nemal, a drobní zemania radi s ním dujú do jednej trúby. Ale s prázdnou rukou neustávajte sa k nemu, bo uňho platí turák, a slúžiť bude za groš i čertovi i pánubohu. S odvedením zemanov na deň reštavrácie spoľahnite sa na mňa.

Potocký sa zasmial: „No, no, však to dávno vieme, že ste nadarmo nechodili do školy.“

„Hm, teda zostaneme pri tom, vaša milosť,“ povedal, vstal a vzal klobúk Ondrej Levický.

Vicišpán mu stisol ruku a vybozkával ho, ako sa svedčí na statočného zemana.

Šli, ruka v ruke, do záhrady. Poludnie už dávno prešlo, a páni bratia posadali si okolo rozostavených stolov po chodníkoch a tu si jedli a pili pri hudbe Cigánov, až to bola milá vec — lebo bolo všetko zadarmo. I ten najmenší medzi nimi rozkazoval si ako doma, sluhovia boli prinútení každému „vaša milosť“ povedať a obslúžiť ho vo všetkom, ba i v tom, čo mu len z očí vidieť bolo. Ale tu len svitlo zemanovi v hlave, čo je on za dôležitá osoba! Tu videl a poznal, čo je a čo na ňom vo svete záleží! — A tak bolo každému dobre okolo srdca, každému tvár rozkvitla, klobúk alebo čiapka sa na jeden bok hlavy vtisla, fúz sa vysúkal a nos dohora vyzdvihol, takže každému už z parsúnu[29] vyzeralo zemianstvo.

Cigán sa zvrátil z nôty a zahral tú Potockému na znak, že pán vicišpán prichádza. Spev, rozhovor, džavot prestal a zaznelo jednohlasné „vivat“, a všetkých oči zvrátili sa v tú stranu, odkiaľ vítaný prichádzal. Ale zas to len zarazilo pánov bratov, že Potocký prichádza ešte v dôvernejšom rozhovore s Ondrejom. Pán Mihalko poškrabal sa za uši, mykol si klobúk na oči a premrnkol: „Pri — pri samej vode mlyn, veď si sa poradil.“ Pán Lubina zas vyvolal: „Tak mu to medzi nami svedčí, ako psovi piata noha.“ Pán Orieška zas: „Ba načo sa také strašidlo vláči medzi statočných ľudí, čo nevie ani jesť ani piť!“ — ..Ale to musí predsa čertom páchnuť,“ ozve sa pri druhom stole pán Hradský, ,,že sa starý Ondrej sem odvážil a radšej do cudzieho než do vlastného hrnca nos strká.“

Nato mu ale Peter Barina odpovedal: „Mlčteže, mlčte, pán brat, vy sa do toho rozumiete ako hus do piva; lebo vidíte: Kto čo nemá, to hľadá, a tak bohzná, čo z toho dobrého vykvitne. Pán Potocký má tiež tuto,“ ukazujúc na čelo pokračoval, „a nie je tiež mechom udretý.“ Vtom vstal a akoby svojmu najbližšiemu susedovi ukázať chcel, že má pravdu, šiel rovno k príchodzím a oslovil Ondreja Levického: „Však je pravda, pán brat, budete naším?“

Ondrej neodpovedal, a Barina sa bez okolkov obrátil k Hradskému a vypovedal: „Vidíte, kto mlčí, ten svedčí.“

„A kto svedčí, ten pes väčší,“ doložil Ondrej po svojom spôsobe, „viete, že tvrdé drevo, tvrdý klin; a tak i Levický len pri svojom zostáva i vtedy, keď sa do vášho priateľstva porúča, humillimus servus.“ S tým sa poklonil a odišiel, nedbajúc na zdržovanie Potockého, domov.

Potocký ale poprosil Barinu a Oriešku, aby sa im páčilo hore k nemu na maličkú poradu. Zvedavý Orieška bol rád, že sa hádam dačo dozvie o prítomnosti Ondreja Levického, a tak vstal a išiel; Barina ale povedal: „Hja, vaša milosť, pán vicišpán, čo sa porady týka, tej sa ja nerozumiem; kto je v rade, ten nech pradie, ale ja nie!“

Ale na prosbu vicišpána dal sa pohnúť a po malej chvíli, bez toho, že by boli čo druhým povedali, vybrali sa Barina a Orieška do Bešeňovej k pánu Matiášovi Bešeňovskému.



[23] (z lat.) Stoličné zhromaždenie zemianstva v starom Uhorsku

[24] (z lat.) Oháňať sa právnickými argumentmi.

[25] Krátky zelený kabátec s červenými ozdobami.

[26] Vrchný súkenný kabát.

[27] (lat.) Najponíženejší služobník, osvietený pán vicišpán!

[28] (z lat.) Do r. 1848 názov snemu v starom Uhorsku.

[29] Výzor, podoba.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.