Zlatý fond > Diela > Reštavrácia. Obrazy z nedávnych čias


E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Reštavrácia. Obrazy z nedávnych čias

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 221 čitateľov


 

VIII

Ako to už na tom božom svete býva, tak bolo aj pred reštavráciou; deň za dňom sa míňal, ako čo by bičom plesol. Obe stránky robili, čo mohli, verbovali, hostili, platili, nadávali, ruvali sa a naostatok sa zhromažďovali, takže nič nové nebolo vidieť, tlupy po sto a sto ľudí premávať sa z dediny do dediny.

Bolo to práve v deň pred reštavráciou, a celá stolica na nohách. I jedna i druhá stránka zhromažďovala svojich, po obďalečných dedinách bývajúcich ľudí, ktorí so zástavami a s Cigánmi na vozíkoch došli a v hlavnom meste stolice Svätom Jakube sčiastky po krčmách, najviac ale v šiatroch okolo mesta rozložení boli. Tu očakávali deň budúci spievajúc, tancujúc, hodujúc.

Nie tak bolo s pánmi bratmi bližšie bývajúcimi Aby sa usporili náklady a páni bratia sa mohli lepšie uhostiť, zostali po svojich dedinách s tým úmyslom, že zajtra ráno hocako aj dva razy do Svätého Jakuba dôjdu. A tu len človek videl, ako bolo voľno, ako bolo dobre zemanovi. Jesť a piť mal až do najlepšej vôle, i deti z dediny sa obživili, i pani sestry sa teraz tu objavili; a ich muži im tu i celú misu pečene do zástery hodili, i do krhly vína naliali, aby si to vzali na cestu, lebo vraj lepší kus chleba na ceste ako pero za klobúkom. Domáci, uhliadnuc to, ešte k tomu pridali, uctili ich okrem toho, i vybozkávali a prepustili s prosbou, aby sa aj druhý raz prísť páčilo.

Ako to bolo v Leviciach, na Stráni v Humnom, tak to ináč i v Bešeňovej byť nemohlo. Pán Adam sa dostaviť nemohol, lebo ako hlava stolice musel prijať grófa Gáboryho, hlavného župana stolice, i s celým sprievodom; poslali teda do Bešeňovej pána slúžneho Štefana Levického, ktorý hneď dal na známosť pánom bratom, aby sa zobrali tak, ako na reštavráciu pôjdu, prenocovali v dome vicišpánovom a tak sa odtiaľ spolu na vozoch do Svätého Jakuba pohli; lebo že sa on sám o hlavy postará, o iné aby sa starali sami. Tak sa tu, pravda, všetko do nohy zhromaždilo a začalo halaškovať, žartovať, prekárať sa, že nielen celý dom, ale aj celá záhrada, po ktorej boli stoly rozostavené a lampášmi osvetlené, len sa tak ozývala a Cigáni húdli, poháriky brnkali a vivatom nebolo ani konca.

Keď sa tak páni podkovali a žilky v nich hrať začali, vstal pán Daniel, držal asi za pol hodiny reč zhromaždeným; aby ukázal svoju múdrosť, vyčitoval celý pôvod a genealógiu slávnej famílie Bešeňovských a ich pokrvnosť i s grófmi i s barónmi, až prišiel na pána Adama, pýchu famílie, a vyslovil, aby ho pánboh živil, udržoval a opatroval.

„Vivat!“ zavolali zhromaždení.

„Vivat a vivat, kde budeme bývať?“ ozvalo sa z druhého boku záhrady. Cigán zašramotil na husliach, pritisol barboru, až zajačala, cimbal zarinčal a celé okolie sa ozývalo. Vtom zavolá ktosi z druhej strany: „Vivat Peťko, vypil všetko!“

Od tretieho stola sa zas ozval hlas: „Ale z plného!“

„Pravdu máš, Lacko,“ ozve sa Jonáš, „lebo huba, ryba, dyňa, sviňa potrebuje pohár vína; a ty, Paľo, kde si?“ zavolá na hajdúcha. „Sto striel sa ti v materi, či tak obsluhuješ pánov? Či nevidíš, že sú poháre prázdne, až je hanba?“

„Dobre vám je, pán urodzenký, hovoriť,“ odpovie Paľo, „ale to by si musel človek nohy až po kolená zodrať a ruky až po lakte vytočiť, keby chcel každému uhovieť, veď to všetko mizne, ako čo by pálil.“

„Basorka morka, suchá homôlka, mlč,“ zavolal Jonáš Bešeňovský, „a nalievaj!“

„No, veď ja nedbám, zmokni ako myš, keď sa ti tak páči,“ premrnkne hajdúch, „ale potom nestojím za tvoju zemiansku dušičku.“

To dopočul prichádzajúci slúžny Levický i zavrátil hajdúcha: „Čo to trepeš, Paľo? Drž hubu, nalievaj a ponúkaj, však si na to tu, a povedz Ištvánovi, že zajtra každý pat zlatých dostanete, ak budú páni s vami spokojní.“

Paľo teraz letel ako strela, nalieval, ponúkal, takže mu daktorí od samej spokojnosti aj „pán brat“ povedali; Jonáš však, vidiac starostlivosť „pána slúžneho“, vstal, objal ho okolo krku ľavicou, pravicou si klobúk na hlave popravil, i zaspieval si:


Komuže je lepšie ako pánom v pekle,
dajú si zakúriť, sedia sebe v teple.

A ozvali sa páni pri stole:


Na konci bývame, predsa nič nemáme,
všetko nám zobrali, keď sme nič nemali.

A až na treťom stole odpovedali:


Bože môj, otče môj, akú ja starosť mám,
bol som ochudobnel, a teraz nič nemám.

Ale keď sa u nás raz páni do spevu dajú, to už ani konca—kraja mať nemôže. Pán Lajoš Bešeňovský sa zodvihol, začal s pohárom v hrstí krepčiť, ruku si na vrchhlavy položiac, nohami dupotajúc, i spieval:


Nepi, šuhaj, nepi,
stodola ti letí.
Ej, keď letí, nech letí,
nemám ženy, detí.

„Dobre máš, Lajoško,“ zavolá starý Tomáš Bešeňovský, „i ja som ináče nerobieval, kým som bol mladý; ale teraz čo? Na staré dni si musí každý pomyslieť, že pri peci sú dobré vecí, hoc sa mu nechce.“

„Hej, apko Tomáško,“ odpovie Lajoš, „nebojte sa nič, ešte ste vy krepký chlap, starý, ale jarý, zatancujte si so mnou —“

„Ba nebuď blázon,“ odpovie Tomáš, „a nerob si posmech zo starých ľudí; ale aby som ti predsa dač kvôli urobil, teda — napime sa — však sa po smrti nenapiješ — vivat!“

„Nie, pán brat,“ zavolá Lajoš, „aspoň zaspievať si musíte,“

„Keď už ináčej nejde, teda ti to kvôli urobím, a bezpochyby sa ti to páčiť bude,“ i začal:


Víno, víno budem piti,
pokiaľ na tom svete budem žiti;
To údy napraví,
dá aj rozum zdravý;
len ho pime,
pokiaľ na tom svete panujeme.

Vodu, vodu nechcem piti,
nechcem si žalúdok pokaziti;
vo vode sú žaby,
nájdu sa aj hady.
Nechcem ja ju,
nech sa v nej kačeny umývajú.

„Vivat Tomáš!“ ozvala sa celá záhrada a každý, na najväčšie Tomášovo uspokojenie, dúškom vypil pohár. Tomáš zaďakoval, každý znova vypil pohár až na dno, a pán Lajoš Bešeňovský, čo ho aj Jalošom volali, znova začal:


Umrel nám žid pod poličku,
pojedol nám šošovičku;
nedáme mu zvoniť,
až nás bude honiť.
Hoň, žide, hoň,
až si krky zlom!

„Stoj!“ zavolal starý Tomáš, „to si falošne spieval. Či nevieš, že žid neumrie, ale zgrgne!“

„Hej, Tomáško apko, vy tiež máte v rožku, keď sa nazdávate, že žid nie je taký človek ako vy; a predsa som videl, že ste mu skoro ruky bozkávali, aby vás len nedal pod exekúciu, tu sa vám je ľahko vystatovať, keď vám nedohára.“

„Len by si to ty, Lajoš, také zelené reči netáral,“ ozve sa Tomáš, „ale nechže ti bude, však ja viem, že vínko hreje, vínko páli, vínko múdre hlavy šiali, a na tom dosť; keď sa ti ale nepáči, teda ti radšej zaspievam:


Napi sa, Lajoško, z plného pohára;
každý človek huncút, čo ťa ohovára.“

„Vivat apko!“ zavolá Lajoš, a keď si rad—radom poháriky poštrngali a vypili, tu vyvolal znovu Lajoš: ,,Hm, však som ja dobre vedel, že to nik za golier nevyleje, a tak:


Preblahoslavený človek,
ktorý prepil, čo mal koľvek:
spí bezpečne na lavici
v otrhanej kabanici.“

A to vyspievajúc, obrátil sa zas len k Tomášovi, začal ho hladkať, bozkávať i hovoril: „Ale, vy môj milý roztomilý apko, nože nám o tej vašej halapartni dač rozprávajte!“

„O halapartni, o halapartni!“ zavolalo celé zhromaždenie

„Nuž, teda nedbám,“ povedal Tomáš, „hoc ste to sto ráz počuli, ale, no — už si len prevedzte na mne — však ja nedbám. Teda vidíte, vy ste mladí, neviete, čo je to — ale my sme boli na insurekcii[38] a bojovali sme znamenite, lebo sme si pomysleli: Kde je nepriateľ, tam cúfneme, a kde ho niet, hurtom naňho. Nuž ale, hriešny človeče, čo si aj počneš? Dali ti nám pušky bez pagnéta,[39] a keď sme chceli strieľať — tu ti na nej kohútika nebolo. Nuž veru sme sa my nahnevali, ,pušky sme pozahadzovali a kapitánovi povedali, aby bol vojakom, kto chce, že my ním nebudeme. Nuž ale čo robiť? Francúz ti už bol na krku; utekať nemáš kde, tak sme si zas pomysleli, že sa je to predsa len najlepšie brániť, keď nevieš ako z konopí. Nuž veru tam na konci dediny býval kováč; išli sme k nemu a dali sme si halapartne porobiť, že sme s nimi vyzerali ako hlásnici. Teraz ale už nech príde Francúz, sme si pomysleli! Ale čo naplat, len si pomyslite, čo si náš kapitán nevymyslel? Že vraj musíme ísť na stratenú vartu, a pomyslite si, koho ta poslal, že vraj aby som ja ta išiel. Dobre, pomyslím si, len si pošli, však si vyvartuješ, a postavím sa pekne—krásne na cestu. Hľadím, hľadím, z ktorej strany to ten nepriateľ ide, ale nikde nevídať ani vtáčika ani letáčika; nuž si ja veru pomyslím, že však on i bez toho nepríde, a utiahnem sa do raži, ľahnem si a zaspím. Odrazu nastane neďaleko mňa krik a dakto volá: ,Tomáš, Tomáš, kde si?' Videlo sa mi to, že sú to naši ľudia, a nazdal som sa, že ma to varta prichádza premeniť; ale zas mi napadlo, že čert nespí a že to i také môže byť ako tí Tatári, čo — ako moja stará mať rozprávala — každého po mene volali, a keď prišiel, ukrutne zamordovali. Vari čert pošepol Francúzovi, že sa Tomášom volám, pomyslel som si, a tiahol som sa štvornožky hore ražou, a tie hlasy ustali. Tu som si odfúkol, pol som si utrel z čela, vstal som na rovné nohy a ďakoval som pánubohu, že ma z takého hrozného nebezpečenstva vyslobodil. Hííí, ale pomyslite si, ako som stŕpol, keď pred sebou, hoc bola tma ako v rohu, o siahu vyššieho Francúza ako som ja ale zhliadnem! Čo som mal robiť? Osmelím sa. natiahnem halapartňu a zavolám: ,Či si živé, či mŕtve, stoj!' a to moje najväčšie podivenie len stálo, stálo, ani sa nepohlo. Hííí, tu mi začali vlasy dupkom vstávať, ale pomôž si, človeče, na svete! Tak som vám stál, halapartňu v ruke natiahnutú, až do bieleho rána. Keď sa rozbrieždovať začalo, hľadím na Francúza — a pomyslite si, čo to bolo? Vyvolal som: ,Ľaľa, veď je to taký svätý Janko, ako u nás naprostred dediny, vari ho sem za hajčieho[40] postavili.' A keď som sa už tak rozhliadol, premýšľal som, kde teraz. Nuž ale tam bola asi na tridsať krokov hradská, teda som išiel ta a pomyslite si, na moju najväčšiu radosť, ležal na zemi kaškét[41] taký, akoby zvon naopak obrátil. No, pomyslel som si, to je dobre; zdvihol som ho, prevracal som ho naopak i na líce, ale keď som na ňom žiadnych šnôr nevidel, lebo bol z papiera vikslámontom obtiahnutý, a tak nevediac, či ho našli, či nepriatelia stratili, stýkol som ho krížom cez halapartňu: a hybaj cez raž prosto k našim. ,Nuž odkiaľže ty ideš, hriešny človeče?' zavolajú už dvaja moji kamaráti, čo na stratenej varte stáli. My sme sa nazdali, že ťa už dávno Francúz na večeru zjedol!' Ja som im odpovedal: ,Hm, zjedol—' a otrčil som im halapartňu i s kaškétom. ,Ale či nevieš, že ťa za to zastrelia, Tomáško?' povedal kamarát. Ja som, pravda, nad tým bohaprázdnym slovom zdrevenel, ale som nič nepovedal, len: ,Zastrelia? Hm!' a strčil som mu halapartňa pod nos i s kaškétom. ,Ale čo to ty máš za stračie hniezdo na tvojej chýrečnej halapartni?' — ,Stračie hniezdo?' odpovedal som a strčil som ešte lepšie pod nos halapartňu i s kaškétom; ale sa ten nahneval a povedal: ,Ty, Gregor, zostaneš tu, a ja musím podľa rozkazu nášho delikventa k pánu kapitánovi doviesť — Napred!' zakričal na mňa, akoby ani kvapky zemianskej krvi v mojich žilách nekolovalo. Hľaďže, hľaď, pomyslel som si, aký ti je toto kokoš, a že vraj delikvent! Však som nikoho nezabil, boh ma vidí, hoci som vojak — však som spal, a kto spí, nehreší. To som ešte nepočul, že by bola kedy slávna sedria[42] moju starú ako delikventku pred súd postavila, že v noci chrápe, ako čo by dosky pílil, a na to ani nemyslí, že som sa päť rokov trápil, kým som na to privykol. No dobre, mal som čisté svedomie a tak som sa čerta nebál, a pánboh ma zas opustiť nemohol; tak som s ním išiel, až ma zaviedol k pánu kaprálovi. Pán kaprál sa so mnou začal vadiť, a ja som len vždy nevedel začo, hovoril, že ma vraj obesia, zastrelia a tým podobné hnusné reči. Ja som, pravda, na to vyvalil oči ako plánky a pomyslel som si: I čo to len bude z toho božieho sveta, keď všetkých statočných ľudí vyvešajú a vystrieľajú? Ale nato vyšiel kapitán von a uhliadnuc ma, hneď dal zavolať k pánu kaprálovi i lajdimonta[43] i audítora,[44] a že vraj budú nado mnou vojenský súd držať. Híííí, pomyslel som si, čo to bude s tebou? To slovo som nikdy nepočul, však u nás druhých súdov niet ako sedria, kde nie lajdimonti a kapráli, ale páni asesori[45] sedia, pán vicišpán ale preziduje; potom panské stolice, kde pán slúžny tak sedliakov pokutúva, ako sa to gruntovnému pánovi páči, a zas súdy, kde sa my u pána dilektora zídeme — ký parom to teda za súd? O tom súde ja nič neviem, a keby ma odsúdil, to by som protestoval, a hoc by to k samému konzíliu[46] alebo až hen k septemvirálskej tabuli[47] ísť malo. A potom zas že audítor! No, pravda, to slovo som počul: môj sváko, však ste ho znali, Antál Matiašovie, nám koľko ráz vyprával, že keď chodil v Kežmarku do školy. kde sa takí veľkí chlapci učia, čo im už fúzy pod nosom rastú, čo už za devčaty chodia a v Ľubici kymlicu pijú, rechtor im vždy audítor hovorieval — a tak som sa nazdal, že myslí kapitán, že som sprostý a že ma chce dať do školy. No veru si sa poradil, myslím si, len sa mi opováž len jednu feruľu dať, však ju zaplatíš; ale pomyslite si. ako som oči vyvalil, keď prišiel ten chýrečný audítor. Hľaďže, hľaď, však je to ten malý Ferko Ondrášovie, čo má z každého boku pod nosom po pol piata vlasa a tieto vždy vysukuje, ako čo by bol mrena; bodaj ho porantalo, keď sa mu to len ešte chce na staré dni do školy chodiť Ale pomyslite si, čo tento zas nevykázal? Ani nepozrel na mňa, ako čo by som nebol zeman, nadul sa, posadil sa, odkašlal i kýval sa na stolici a odrazu vypovedal: ,Si ty Tomáš Bešeňovský?' Ach, sto striel sa v tebe v materi, pomyslel som si, nuž ty, žaba, ešte sa opovážia tykať statočnému zemanovi? No počkaj, však keď bude reštavrácia, nebudeš ty viac titularius, honoratarius, extraordinarius, supernumerarius, vicenotarius;[48] a zahrozil som mu, ale len tak počušky, päsťou, a odpovedal som mu nasrdený: ,Som!' ,Bol si včera o ôsmej hodine postavený na stratenú vartu?' — ,Bol som,' odpovedám. ,Ale o jedenástej ťa tam viacej nenašli?' zas sa pýta. .Nenašli,' odpovedám. ,A kde si bol?' pýta sa kapitán. Tu som si stal, pravda, do gliedy,[49] hoc som len sám bol halapartňu i s kaškétom pustiac k čižme, i povedal som: ,Na stratenej varte!' — ,Ale ťa tam nenašli, však si sám povedal —píšte, pán audítor,' povedal Ferkovi; ja som sa ale nahneval i odpovedal som: ,Nuž, pravda, ma. nenašli, akože by ma boli našli, keď som tam nebol.' — ,A prečo si nebol?' spýtal sa kapitán. ,Nuž preto,' odpovedal som, ,keď ste ma dali na stratenú vartu, nuž som sa stratil, ako by to bol každý statočný človek urobil; však si hádam nedám ako kura od Francúza hrdlo odrezať, hoci som vojak, však som vari nie blázon, a tak teda ste ma mohli na inakšiu vartu postaviť, nuž by som sa nebol stratil.' Ako vám to ale počul i kapitán, i lajdimont, í strážamešter, i pán kaprál, i Jožko Antalovie, viete, ten s dlhým nosom, i Ferko Ondrášovie, čo sa teraz stal audítorom, otvorili všetci ústa, keď som hovoril, že si vari nedám ako kura od Francúza hrdlo odrezať —i pozerali na moju halapartňu i s kaškétom; ja som si ale tým lepšie zastal, vystrel som sa a zatriasol som halapartňou i s kaškétom. Kapitán sa opýtal: ,Teda si videl Francúza?' — ,Videl,' odpovedal som. Tu všetkých hrúza prenikla, a kapitám, vyskočiac, s dychtivosťou povedal: ,Teda ste videli Francúza, pán brat Tomáško?' Ja som ale nič neodpovedal, len som zatriasol halapartňou i s kaškétom. Tu by ste boli videli, ako všetci na mňa pozerali, a čím som viac mlčal — lebo, pravda, v raži sa mi dobre spalo — tým sa viacej nazdali, že som ja sám celý svet oslobodil, a tak som si pomyslel, že čo fígeľ, to groš; obzvlášte keď ma vraj, akoby to nič zastreliť chcú i rozprával som im nasledujúcu históriu, čo sa mi v tej noci prihodila: ,So stratenými vartami, páni bratia, nežartujte; to je zlý žart, a keď sa vám páči, teda iďte ta sami a neposielajte ta ľudí, čo majú doma ženu a deti, a k tomu sú doma potrební pri reštavráciách a voľbách do diéty. Nuž teda ako ste ma na tú stratenú vartu postavili, pozerám, ale tu Francúza nikde! Pravda, pritom som pomyslel, že chválapánubohu, ale sotva som si to pomyslel, tuliby sa ti mi naďabí človek, čo mal dva chvostíky z kabáta visiace, kaškét na hlave ako krov na našej veži a fúziská, že bys' mohol z nich motúzy súkať. Hííí, toto je Francúz, pomyslím si .a zavolám „Stoj!“ Ten vám zastal a povedal mi, že vraj „bulebús“.[50] No, čo som mal robiť, hriešny človek, nuž som mu ja veru tiež povedal „bulebús“, aby si nemyslel, že uhorský zeman ani len po francúzsky nezná. Nuž a viete, čo mi ten na to odpovedal? „Bulebús“ mi odpovedal, vytrčil pravicu a prsty zložil, akoby mi chcel dať frčku. Hej, sto striel sa tebe v materi, pomyslel som si, nuž či ty nevieš, že každé dotknutie zemianskeho tela päť zlatých stojí? A nastrčil som mu halapartňu, takže sa skoro na ňu stokol, ale našťastie sa rozpamätal, že by to bol zlý žart, i hybaj ten v nohy. Nuž ale viete, aký som ja ukrutný, keď sa nahnevám, tak ja tiež hybaj za ním a hnal som ho cez celú raž, hľa až tam za hradskú; a keď sme ta prišli, nuž sa mi začal môj milý Francúz vysmievať, že vraj ,,hopsa, Janko, s motykou, čo stratil čapicu“, a to, pomyslite si, tak dobre po slovensky, ako čo by hrachom sypal, hoci bol Francúz. Jaj, bodaj teba šliak divný porazil, však ti ja dám čapice, pomyslel som si, natiahol som halapartňu a hybaj s ňou do Francúza. Ale to vám bol celý figliar. Keď videl, že mu tá moja halapartňa pekne medzi rebrá beží, nuž sa vám uhne, ako čo by hajduchoval, a moja milá halapartňa hybaj do jeho kaškéta. Tu skočí Francúz celý ustrašený a práši, akoby chcel zo sveta utiecť; ja som sa ale do raži utiahol, lebo tam celú noc okolo Francúzi ako včely brnkali, že vraj musia svojho kamaráta pomstiť, ktorého som ja na smrť poranil.' — Tak som teda rozprával, a kapitán pozrel na mňa, či mi to ozaj všetko z očí vyzerá. Ja som sa ale ešte lepšie vystrel a moju halapartňu k boku pritisol; tú mi ale hneď odňali, sňali z nej kaškét a začali premýšľať, čo je to za kaškét, pokrútili hlavami, povedali, že veru po francúzsky nevyzerá, a že tadiaľto naše, nie ale francúzske vojsko v noci išlo. Ale tu povedal kaprál, že to musel byť špehúň, lebo že sa títo vždy do cudzích šiat prestrojujú, a tak že som ja celú krajinu od záhuby oslobodil. Na tom by bol celý súd prestal, len ten Ferko sa sám hádzal, že ako on to vraj napísať môže, a verte mi, nepísal — no, však aj ja veru písať viem a treba mi temer pol hodiny, kým si meno podpíšem — len vám tak čarbal; až sa naostatok Jožko Antalovie nahnevá a vypovie: Ja, pán brat Ferko, ja neviem, čo ste taký krvižíznivý, ako čo by krv bola voda; a keď vám raz zeman povie, že to bol Francúz, nuž bol Francúz a potom punktum.' — ,Čo, Ferko? Pán audítor musíte povedať a nezabúdať, že ste vy len sprostý,' ozval sa nahnevane Ferko. Jožko sa ale zasmial a povedal: .Audítor sem, audítor tam — hlaďže ti ho, hľaď, akoby sme ho neznali, dajtimibože za pána! Nuž Ferko Ondrášovie tam z dolného konca, čo by sa pri jedle roztopil a pri práci zmrzol,' a pritom mrdol plecom. Dobre, Jožko, dobre, pomyslel som si, ale vediac, že povedz pravdu, prebiješ hlavu, bol by som ho vybozkával, keď zas začal: Ja neviem, načo sa to len prtošíte; lebo vidíte, ak Tomášovi len vlas na hlave pohnete, nuž potom viac do stolice nechoďte!' — To pohlo i kapitánom, i lajdimontom, i strážameštrom, i pánom kaprálom, a tak povedali, že veru má pravdu, a Ferko musel mlčať. Tak dobre, sto striel sa ti v materi, pomyslel som si, však si ja to za uši zapíšem. Poslali ma potom von, a keď ma zas dnu zavolali, vyhlásili ma za nevinného a kapitán mi povedal, že mám velké šťastie, lebo že by som bol syn smrti býval, keby som žiadne korpus delikti nebol doniesol. Tu som vybozkával moju milú halapartňu, čo mi život zachránila; ale ako som sa začudoval, keď mi kapitán povie, že musím halapartňu s paličkou premeniť, lebo že ma urobí za generála.“

„Ba hádam za kaprála,“ pretrhne reč Tomášovu Lajoš Bešeňovský.

„Hja, nechaj ty to, synak, tak,“ odpovie Tomáš, však je to jedno, obidvoje sa končí na ,rál'. Ja som ale odpovedal kapitánovi: ,Domine spectabilis, nerobte mi to! Ja sa s mojou halapartňou až do smrti rozlúčiť nechcem; keď je ale vôľa božia, že len predsa bojovať musím, keď som zeman a porciu zaplatím, teda mi dovoľte, aby sa smel na teľcoch voziť, lebo sa mi už tento vojenský chlieb prejedol. Ťažký to stav!' — Kapitán mi to dovolil, a pomyslite si, aký som bol šťastlivý človek! Vozil som sa ako pán na mäkkých teľcoch a vydával som jesť a piť celej kompánii, kde som, pravda, najlepšie prišiel, lebo veru prvšia košeľa než kabát. Len jedno ma pritom mrzelo i tešilo: Volali ma frflégom[51] — nie tak — frflég oficierom. Slovo oficier sa mi, pravda, páčilo,, keď som si pomyslel,; ako to bude, keď sa, domov príduc, pred moju starú postavím i poviem jej: ,Žena, ty máš muža, ktorý je oficierom,' a zapálil som sa už pri samej myšlienke až po uši; len s tým frflégom som si nevedel rady, to som nikdy nepočul, prečo ma tak prezývajú. Boh ma vidí, že som nikdy nefrflal, a keby boli tak moju starú nazvali, nuž by to bolo ináčej. — Ale som to až podnes nikomu nepovedal, ani len mojej starej, že ma tak prezývali. — Keď sme sa potom domov navrátili, schoval som halapartňu, ktorá mi život ratovala, a až podnes tam za almáriou vo vážnosti stojí, v testamente ju ale poručím svojim potomkom, aby ju dali pozlátiť, ak sa z nich dakto grófom alebo barónom stane.“

Oddýchol si Tomáš, potichu počúvajúci zemania odrazu začali poznovu hemžiť sa ako včely v úli za rána i volali: ,,Vivat, apko, vivat halapartňa!“ Vyzdvihli Tomáša dohora, ktorý chvostíky šedivých, popod nos poobstrihávaných fúzov ľavicou vykrúcal, hlavou pokyvujúc, ďakoval a podaný pohár vína na zdravie pánov bratov vypil.

„Paľo!“ zavolal pán Gašpar na hajdúcha, „či nevidíš, že jeho milosti pánu. Tomášovi gágor vyschol? — Nalievaj — lebo „ináčej bude zle s tebou.“

Paľo nalieval a páni pili a rozprávali ďalej o insurekcii, kde, pravda, Tomáš bol hlavnou osobou ako najskúsenejšia hlava. Gašpar ho teda prosil: „Ale rozprávajteže, ako to bolo pri tom Rábe?“

,,To ty hádam lepšie vieš,“ odpovedal uštipačne, ,,však tam bol tvoj otec a tam krvácal za vlasť, krvácal, páni bratia, verte, strašlivo, lebo si zaštikol prst kohútikom, že sa mu krv z neho liala ako voda.“

„Rozprávaj, Gašpar, rozprávaj!“ zavolali druhí.

„Hja, čo vám narozprávať?“ odvrkol Gašpar. „To je krátka história: Nuž išli insurgenti k Rábu a prišli k rozkvitnutej pohánke. Tu zakričal prvý, že nemôžu ísť ďalej, bo že už prišli až k Červenému moru. Zosadli teda z koní, pouväzovali si ich na nohy, aby im neutiekli, a plávali na bruchu po pohánke až na druhú stranu. Tu ale zhliadli nepriateľa v gliede postaveného, i začali naňho ukrutne páliť, že z toho hrozné krvipreliatie povstalo; keď im tento neodpovedal, nuž hnali naňho šturmom i sekali doňho, až mu hlavy ako makovice odfrkovali, a boli by ho docela navnivoč obrátili a zničili, keby im kone chceli ďalej ísť, ale tie si tam začali pekne—rúče hryzkať a pásť sa, hoc páni na nich sedeli, lebo to nebol Francúz — ale bola kukurica.“

.“Ty sprepadená papuľa!“ zavolá Tomáš, vyskočiac zo sedadla, „nuž ale ty sa opovážiš z insurgentov vysmievať? Keď to má byť pravda, čos' tam rozprával o Rábe, tak si dám nos odrezať – hoc sa to mňa netýka, lebo som ja slúžil pri pechúroch —“

„Ba pri teľcoch!“ — vpadol mu Lajoš posmešne do reči. Keď sa raz v prsiach tichého a dobromyseľného človeka, aký bol Tomáš, hnev vzbúri, to aj to, čo by ináčej ani nepozoroval, so sebou zachytí. Tak sa teraz oboril na Lajoša: „No však chodíš už veru ako teľa po ľade!“

„Čo? Ale ja? A vy sa nazdáte, že som opitý?“ ozve sa Lajoš.

„Veru si ako čík,“ odpovie Tomáš, „a dám ti dva grajciare, ak tamto k tej jabloni potrafíš.“ „Nie za vaše dva grajciare, však hádam beztoho viac nemáte; ale aby celý svet videl, že mňa pár pohárikov nezroní, teda to urobím.“ I postavil sa na rovné nohy, pozrel odhodlane na ukázanú jabloň i začal vykračovať, ale tak bystro ako olovený vták, lebo musel pri každom kroku rozmýšľať, ako má stúpiť, potom mu bola cesta úzka, pri každej vŕbe sa klaňal, až naostatok zablúdil celkom na odpornú stranu od jablone. Tu, pravda, povstal hrozný smiech, ale predsa pri všetkom tom nezabudli páni, že má všetko svoju mieru; lebo hoc si náš zeman pohalaškuje, hoci si požartuje, hoc si tu i tu uchlipne, je predsa vždy dobrý, priateľský, dobrosrdečný. Nehaňte mi teda ani toho, ani toho, však niet človeka pod slncom, čo by bol bez škvrny! A tak i teraz zavolal Šándor na hajdúcha: „Paľo, hybaj ta za jeho milosťou pánom Lajošom a polož ho do trávy, nech sa v nej vyspí.“

I chytil hajdúch za ruku Lajoša a položil ho do trávy, kde najprv zafučal, potom sa začal trhať, keď mu hajdúch chcel údy popraviť, i plával po tráve ako sekera po vode, i hovoril: ,,Hoc ma lížeš, hoc ma nelížeš, predsa nebudeš vicišpánom,“ lebo čo triezvy myslí, to opitý povie, i zaspal ako zarezaný a snívalo sa mu o tom, kto bude vicišpánom.

Druhí páni ešte chceli pokračovať v kratochvíli, ale im to už išlo ako v lete na saniach. pán Gregor predložil, aby podľa starej obyčaje jedenkaždý vyliezol na stôl, po pohárikoch a skleniciach si potancoval, svoju nôtu zaspieval, aby sa tak dačo i Cigánovi do barbory dostalo; ale nik viac nechcel na to pristať, lebo že je už neskoro, a tak že si trocha oddýchnuť treba, pán Tomáš však, ako najstaršia hlava, vec rozsúdil, povediac: „Dobre teda, páni bratia, zvalíme sa trochu pod strom, však toho i tak mnoho nebude, ale aby sme nešli triezvi spať ako blázni, teda napime sa a povedzme všetci spoločne: Zbohom, rozume, zajtra ráno sa vidíme.“

Ako povedal, tak sa stalo. Napili sa, povedali si „spánombohom“ i políhali si, kde ktorý najlepšie miestečko nájsť mohol.

Ale sotva si za pol hodiny podriemkali, tuliby pán slúžny Štefan Levický s hajdúchmi Paľom a Ištvánom, i začali volať: „Vstávajte, páni, vstávajte, už je šesť hodín!“ ale živá duša sa im neozvala. „Vstávajte!“ zavolali znova, a tu si začali páni oči pretierať, až naostatok jeden druhého pobudili a povstávali hore na rovné nohy hovoriac: „Čo to tak voláte, domine spectabilis, však hádam ešte nie je súdny deň.“

„Súdny deň nie, ale šesť hodín,“ bola odpoveď slúžneho, „a tak či sa nám chce, či nechce, musíme ďalej, len aby ani jeden nechýbal. — A teraz, páni, podkujme sa na cestu,“ povedal a podával plné poháre pánom bratom. Ale tí nechceli i hovorili: „Dajte pokoj, domine spectabilis, nemožno, nemožno!“

„Ej, čo klin klinom, domine perillustris,[52] a okrem toho by ste sa mohli prechladiť, a kto by potom za vaše zdravie zodpovedal, keď nie ja, bo mi pán vicišpán prísne naložil na vás pozor dávať, aby ani duši nič nechýbalo.“

Medzitým sa hajdúch Ištván priplichtil k voziarom naboku stojacim, čo mali pánov viezť do stolice, podávajúc im po vínovom pohári pálenky, od ktorej sa každý zmrštil, zatriasol hlavou i povedal: „Ááh, to až tak v hlave vŕta; nie je to ani terkelica, ani slivovica, ani borovica — len je to také tuhé, ako najlepšia na svete pálenka.“

„Ale, počuješ, Jano?“ povie dôverne Ištván najstaršiemu, „choďte pomaličky, aby sa páni neudrgali, a nebojte sa, nič sa vám nestane; každý dostane dvadsať zlatých a náhradu za škodu na vozoch alebo na statočku.“

„No, už ja neviem, ako to vypadne,“ povedal Jano, „ale sa aspoň radujem, že tu týmto pijaviciam, čo sa teraz tak nadúvajú, ako čo by bol celý svet ich, cez rozum prejsť môžeme. Ale ešte jedno, Ištvánko! Povedzže mi len, prečo sa to ti naši páni špektábulis a perilistris nazývaju?“

„Hľaďže, vidíš, Janko, to je takto,“ odpovedal Ištván, „perilistris sú takí malí páni, čo troška po latinsky vedia; špektábulis ale už musí byť pán do koreňa; a tvoj syn môže byť grófom i barónom, to on, na môj hriešnu dušu špektábulis nikdy nebude, to ten len vždy huncút sedliak zostane.“ Vtom sa zvrtol a nalieval rum pánom do vínových pohárov.

Páni nasadali na vozy, zástavy prišli na každý a povievali v raňajšom vetríku, akoby celému svetu zašumieť chceli o sláve a moci Bešeňovskovcov. Pán slúžny sadol tiež do batára, poklonil sa pánom bratom a ubiehal spolu i s hajdúchmi ako vietor k Svätému Jakubu.

Páni si začali prespevovať: „Dávno Bešeňová,“ ale im to dákosi nešlo, lebo človek nie je zo železa, a tak prv, ako by ju boli dokončili, sotva si na celom rade vozov dvoch ľudí našiel, čo by hlavami neboli jeden druhého tĺkli.

Tak nikto z pánov bratov nespozoroval, že idú do Svätého Jakuba práve odpornou cestou, než pán slúžny Štefan Levický.



[38] (z lat.) Povstanie zemianstva na obranu krajiny vo feudálnom Uhorsku.

[39] Bajonet, bodák.

[40] Hájnik, strážca.

[41] (z fran.) Starý druh prilby, čákov.

[42] (lat.) Vyšší (krajský) súd.

[43] (z nem.) Poručík.

[44] (z lat.) Vyšetrujúci sudca.

[45] (lat.) Prísediaci člen súdu

[46] (z lat.) Vyšší súd vo federálnom Uhorsku.

[47] Vyšší súd v starom Uhorsku so sídlom v Budíne.

[48] Latinské tituly stoličných úradníkov.

[49] Šík, rad (stáť v gliede — stáť v pozore).

[50] (skom. fran. voulez—vous?) Čo chcete?

[51] (skom. z nem. verpflegen — obstarávať) Hospodár, zásobovateľ vo vojsku.

[52] (lat.) Osvietený pane.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.