Zlatý fond > Diela > Reštavrácia. Obrazy z nedávnych čias


E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Reštavrácia. Obrazy z nedávnych čias

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 221 čitateľov


 

III

Pánu Adamovi celý ten žart nebol po vôli; na dobrej vôli zemianstva, a obzvlášť rodín Bešeňovskovcov a Levickovcov, ako najsilnejších z celej stolice, mu veľmi mnoho záležalo, bo z každej osady, keď chceli dačo uskutočniť, zobrať sa mohlo do stolice vždy do štyristo hláv na hlasovanie. Vedel dobre, že jeho postavenie v stolici obzvlášť preto sa tak dlho udržalo, lebo on sám súc Bešeňovský, sestru mal za Levickým vydatú, a tak i jedna i druhá família si mnoho na tom zakladala, že v rodine stojí s hlavou stolice. Preto aj Štefan Levický, len čo patváriu u ujca odbavil a v Pešti v lehotách na to ustanovených po jurátsky šabličkou postrkoval, kým vyžiadaný diplom obdržal, stal sa hneď prísažným a o rok nato slúžnym na veľkú protiveň mnohých starších pánov, ktorí už od rokov na slúžnovský úrad ako židia na mesiáša čakali a pritom sa statočne vytrovili a zadĺžili, keď to Štefana ani turák nestálo. Ale Adamovi celý koniec histórie aj preto nebol po vôli, že mu mnoho záležalo tiež na dobrej vôli grófa Želinského, bo ako teraz veci v stolici stáli, stránka Potockého, doterajšieho druhého vicišpána, dala si veľmi na tom záležať, aby k veslu prísť mohla, a bola, nikto nevedel odkiaľ, podporovaná; a tak chtiac sa udržať, musel pán Adam tiež hlbšie siahnuť do vrecka —bo čo mal chudobný zeman robiť, keď peniaz zabrnčal? To sa mu, pravda, nechcelo, lebo on ešte radšej, ako druhí ľudia, ruku otváral na prijímanie než na vydávanie; a keď sa mu raz šupáky do nej dostali, to mu boli lepom na prsty prilepené a ani zmyť ani otriasť sa tak ľahko nedali. Mladý gróf teda mal niesť väčšiu čiastku nákladov, chtiac k dačomu prísť, takže by Adama celá reštavrácia nestála viac než obyčajne, čo si ale s dobrými úrokmi na židoch, svojich najlepších priateľoch, dohnať trúfal, lebo tí najlepšie vedia, kde je sadlo, tam je snadno. K tomu sa Adamovi veľmi páčilo, že mladý gróf po jeho dcéruške očami hádzal a čo viac, aj vyslovil pred ním, za akého šťastlivého človeka by sa držal, keby mohol vstúpiť do bližšieho priateľstva s ním. Adam o úprimnosti týchto slov ani málo nepochyboval, bo jeho jediné dieťa bolo švihlé ako ľalia, krásne ako ruža a k tomu jeho majetok prirovnal sa grófovmu. Jediné, čo mu pritom pochlebovalo, ako obyčajne chudobným ľuďom, čo sa v košeli narodili, to jest zvláštnym šťastím k veľkej hodnosti a majetku prišli, že by prišiel do pokrvenstva s rodinami, ktoré mali nad neho vyššie postavenie.

Adam Bešeňovský bol totiž dieťa chudobných zemianskych rodičov, poslali ho do školy ta, kde učenie najmenej stálo, bo jeho otec najviac jednu zemičku mohol každoročne založiť, aby bol vstave synáčka do školy vystrojiť; keď ale dorástol, to sa obrátil sám k majetnejším ľuďom a poprosil ich o podporu. Naďabilo sa mu raz, keď sa uchádzal o pomoc, prísť ku bohatej vdove Karáčovskej, ktorá na šuhajcovi našla zaľúbenie, podporovala ho v školách, poslala do Pešti, a keď sa odtiaľto s advokátskym diplomom navrátil, vzala si ho k sebe na prístupky; ona dostala hodného muža a on bohatú ženu, takže sa to jedno s druhým, na spokojnosť obidvoch, vyrovnalo. Ale Adam Bešeňovský súc i napotom pamätlivý dobrého naučenia svojich rodičov, nikdy nezabúdal, že babka k babce, budú kapce i nohavice; potom, kto počtuje, ten gazduje, a zas, každé hrable . k sebe hrabú, a k tomu, blázon dáva a múdry berie: pri ktorých pekných a užitočných zásadách narobil si peňazí ako čert železa, bo mu rástli ako vlkovi pečienka. Tak sa stal veľmi majetným človekom, bo ho spočiatku advokátstvo, potom slúžnovstvo a naostatok vicišpánstvo ešte väčšmi na nohy postavilo, takže zlý, závistlivý svet o ňom hovoril, že čert svojim ľuďom pomáha a že drel ako pastier.

Preto bol Adam o čistote grófových úmyslov istý, bo by jeho dieťa ani s prázdnou rukou k nemu nebolo prišlo, ani nemalo tváre, čo čert na nej mlátil.

Ustanovil si teda pán Adam, keď si všetko až na vlas premyslel, najprv ako múdry vodca bližšie sa prezvedieť, ako jeho veci stoja i u grófa, i u jeho dieťaťa, i u Štefana, i u zemanov, a podľa toho potom usporiadať svoje ďalšie pokračovanie; lebo pred reštavráciou to bolo najmúdrejšie, keď bol človek i s pánombohom zadobre, i s čertom nie zazle.

Gróf Želinský nebol v najlepšej vôli. Ako sa s Adamom zišiel, poklonil sa, ale tak, že mu bolo na konci nosa čítať, že pod vážnym, velikánskym výrazom tváre ukrýva rozhorčenosť nad nepodarením svojich túžob a spolu chce ukázať svoju vyvýšenosť nad druhým, nižším od seba rodom. Ale Adam bol starý praktikus a nedal sa odstrašiť tvárou hosťa, a preto, ako len mohol, krútil reč od najľahostajnejších vecí až na včerajší výjav, keď sa hosť jeho spočiatku usmechoval, akoby sa to všetko jeho netýkalo, potom sa vždy viac púšťal do rozhovoru, takže naostatok z horlivosti jeho vysvitalo, ako mu to všetko nebolo po srsti a ako ho to mrzí.

„Vaša osvietenosť,“ hovoril Adam, ,,čo som vám povedal o Bešeňovskovcoch a Levickovcoch, netreba najmenej pochybovať, tí sú naši.“

„Videl som to včera,“ odpovedal gróf s úštipkom, „že jeden rechtor je vstave všetko prevrátiť, a pán vicišpán je spokojný, keď môže sľuby dávať ľuďom, ktorí nemajú povolanie miešať sa do jeho záležitostí, bo sa bezpochyby strachuje hnevu pánov v kaputoch, aké svet za Kakana kráľa nosil.“

Adam cítil celý sebe do očí povedaný posmech, ale už sťa advokát naučil sa nepočúvať, čo nechcel dopočuť, a reč zakrútiť na veci, ktoré k rozhovorke svedčali ako päsť na oko, a tak sa i teraz len usmial i odpovedal: „Hja, pán gróf, viete, to s týmito ľuďmi ináč nejde, vy ste ešte mladý a neviete vyhýbnuť vtedy, keď si takíto ľudia dačo do hlavy vezmú; keď sa ochladia, hľadia po starej obyčají potom na to, čo sa zrovnáva alebo s ich dávnym zvykom alebo s ich úžitkom. Čo sa ale hnevu týka, toho sa ja nemám čo báť, lebo veľké snehy, malé vody; a potom sa tí páni troška počastujú a poprosia, a čo pán prosí, to byť musí — nuž bude po všetkom.“

„Ale vaša milosť,“ odvetí gróf nedôverčivo, „ako je to, že na slovo týchto ľudí i vaše dieťa zakladáte ich priazni a vôli?“

„Nechajte to tak, pán gróf,“ hovorí Adam, „to mu ľahká pomoc, bo Štefan Levický bude robiť, čo ja chcem, a bude vicišpánom, keď bude v stave za to aj niečo vynaložiť.“

„Ale mne sa zdá, že si vaša dcéra s Levickým rozumie a ja som myslel, že —“

„To je, pán gróf, naša rodinná blízkosť na príčine; a len hádam nebudete myslieť, že by Štefan bol v stave tak vysoko rúbať? A potom nebezpečenstva niet sa čo báť, pošlem dievča na pár týždňov k tete do Prešporka a svet umĺkne o krátky čas, i nebude nás znepokojovať a nám v dačom prekážať,“

Tak by sa bol gróf uspokojil. Teraz prišiel rad na Anuľku, povolanú o chvíľku k otcovi. Jediné svoje dieťa mal Adam veľmi rád a bol viac naň pyšný ako na všetko iné na svete; preto tiež, hoc ináč zvyknutý vždy podľa okolností svoje konanie tak usporadúvať, aby k cieľu či tak, či tak prísť mohol, bol so svojím dieťaťom vždy úprimný, vždy k nemu dobrý, milujúci otec, a tak sa pred ním nikdy ináč ani neukazoval, než ako s ním vskutku myslel. Tak i teraz začal: „Anuľka, dieťa moje, chcel som s tebou len v náhlosti pár slov zoči—voči prehovoriť. Gróf Želinský sa o teba uchádza, a pomysli si, aká by to bola i pre mňa i pre matku radosť, keby naše jediné dieťa nielen do grófskej rodiny prišlo, ale i takého pekného a hodného muža dostalo.“

„I mamka to hovorila,“ odpovedá Anuľka, „ale keď ho ani ešte neznám, nuž sa mi hádam preto ani jedno z obidvoch nepáči.“

„Čo nie je, stať sa môže; ale teraz niet o tom reči,“ prehodí vicišpán. „Vieš, dieťa moje, čo sa

tu včera v mojom dome stalo, že by ťa totižto naša rodina po dedinách rada vydať za Štefana.“

„Ale prepánaboha, však ste ma sami dobrovoľne sľúbili Štefanovi,“ prehodí Anuľka, šelmovsky rukami zalomiac a rozosmejúc sa, „keď bude vicišpánom, a viete, keď pánboh dopustí, aj motyka spustí; a potom, keby som už len tou grófkou byť mala, čože by môj drahý apko počal, keby nemal čím záloh vymeniť, lebo, apko, založili ste slovo a s ním i vašu rozpustilú a premaznanú dcéričku.“ Vtom sa zvrtla a bozkala otca na tvár, ktorý ju na svoje prsia nežne pritúlil a hladkal.

„Nuž akokoľvek, dieťa moje,“ hovoril ďalej, ,,ale teraz bude o tom celá stolica hovoriť, a malo by to zlé následky pre tvojho otca, keby si sa teraz sama tak alebo tak odhodlala, a tak som si umienil poslať ťa k tetke do Prešporka.“

Hoc sa predtým dievčaťu šelmovstvo vyrážalo na čele, to sa mu teraz tvár na chvíľku zamračila, prehodilo nakríž okom, pritúlilo sa k otcovi a povedalo bezžartným hlasom: „Dobre, keď tak rozkážete, apko, pôjdem; ale ak vám vtáčik vyletí i bez grófa i bez vicišpána, to si potom pripíšte sami sebe.“

„No, no, však to hádam u teba tak zle nevyzerá,“ odpovedá otec, „lebo ináč by hádam lepšie bolo, kebys' doma zostala.“

„Ale urobte to, apko!“ upadnúc zasa do predošlého spôsobu, odvetí dievča, „ja by aspoň jeden deň rada kortešovať, a uvideli by ste, že by Štefan predsa musel byť vicišpánom.“

,,Ty bláznivé dieťa,“ usmejúc sa prehodí Adam, „keď ti toľko záleží na tom, teda kortešuj, ja ti dávam k tomu úplnú slobodu.“

,,No, teda bude Štefan vicišpánom,“ odpovedala, zvrtla sa a odišla.

Jej otec potom zavolal k sebe Štefana, ktorého, ako sme už povedali, v posledných časoch pokladali za člena rodiny. Pán Adam bol dobrý latinár a poznal v Horácovi každý riadok, a keď prišla reč o Cicerovi,[14] to len tak z rukáva sypal jeho pekné výpovede, až to bola milá vec počúvať. Ale v posledných časoch, keď maďarčinu do verejného života uvádzali, a on z nej len toľko vedel, koľko sa pred štyridsiatimi rokmi v Ožďanoch[15] bol naučil a čo ešte i z toho mála nezabudol: krušne sa mu zdalo vystaviť sa nebezpečenstvu obzvlášť pred mládežou, čo veľmi hore nosom dierky nosila len preto, že sa okrem maďarčiny v školách nič nenaučila a vystrájala si posmech zo starších pánov, nevediacich sa v tejto reči tak hybko vysloviť ako ona. Adam cítil, že ho táto maličkosť môže o pár rôčkov pozbaviť celého vplyvu v stolici; zdôveriť sa zas nemal komu, a tak keď prišiel Štefan z Pešti, prijal ho hneď do svojho domu, a od tých čias pracoval spolu s ním k obapolnej spokojnosti, lebo Adam sa mnohému podučil a bol istý pred každým nápadom svojich odporcov. Štefan ale pri ujcovi nielenže sa vycvičil v úradných veciach, ale i skoro a bez očakávania stal sa slúžnym — a hádam aj pár očiek, do ktorých sa každý deň mohol voľne nadívať, neveľmi ho vyháňalo z domu. Ostatne bol Štefan usilovný človek, no bieda je najlepší majster, a tejto užil za mladi až do sýtosti. Jeho otec bol zámožný zeman v Leviciach, dedine v Záhorskej stolici, ale súc k tomu dobrý kamarát, hovorieval: „Medzi ľuďmi ľudsky, v dome psota vždycky!“ Potom sa rád pre piaď zeme až do smrti pravotil; naostatok ale mal čudné porekadlo, o ktorého pravdivosti nikdy nepochyboval a od ktorého ho ani plač ženy, ani narodenie synáčika, ani celá rodina odviesť nemohli. Každý deň si ako najväčšiu múdrosť opakoval: Čo zjem, to viem, čo vypijem, to užijem, a čo po mne zostane, pánbohvie, kto dostane; lebo kňazský majetok a židovskú dušu, všetko jeden čert berie,“ a nepomyslel si, že ani jeho majetok kňazský, ani duša židovská nebola.

Spočiatku začal tu i tu gazdovať, ale to bolo vždy tak, že muchy lapal a voly púšťal; potom ale, keď sa majetok míňal a jeho zemičky jedna za druhou vandrovali do zálohu, to sa radšej díval do pohárika a u žida pod stolom spával — ale nie od vody. Štefan mal asi rok, keď ostal sirota; lebo pánboh má všetkého dosť, len nie sirôt. Jeho matka sa ale z toho viac tešila, než kormútila; bo muž práve umrel, keď už všetok majetok zmizol a dlhov viac než šúp na streche po sebe zanechal, úbohá vdova chodila dosť k svojmu bratovi Adamovi Bešeňovskému, plakala, prosila, pýtala ho, aby sa aspoň za dlžoby zaručil, kým si s pomocou božou dačo zhospodári a aspoň najhlavnejšie dlhy splatí; ale ten, hoci boháč a slúžny, ktorého jediné slovo by jej bolo spomohlo, vždy len odpovedal: „Kto sa ručí, ten sa muži,“ takže neborka vždy bez potechy odchádzala. Z tých rozpakov ju vytrhol švagor Ondrej Levický, brat nebožkého, ktorý si, súc starý mládenec a za úradmi sa nezháňajúci, nazhromaždil z advokátstva malý, ale obstojný majetok. Pokonal sa s veriteľmi, povedal im, že v prázdnom nič nebýva a kde niet, tam ani smrť neberie, dal im asi polovicu z dlhu tam, kde sa odškriepiť nemohlo, druhým ukázal straku na kole a tretích tak dlho pravotil, až sa im veľké náklady zunovali a nechali radšej celú vec tak. Starý Ondrej súc z takého rodu, kde všetko prekrútia čím hore tým dolu, odslúžil sa i tým, že procesy skoro všetkým za krátky čas povyhrával, takže sa každý tešil nad takýmto výplatkom. A tak sa uhovelo i vdove i veriteľom, tej obzvlášť preto, že zostala v dome, mala lúčku a pár zemičiek, čo sa z nich biedne vyživiť a jedného paholka, dva volky a kravičku držať mohla; a dobrá krava ako matka, a otec ako vôl. Tak sa pomaly vdova uspokojila a jej celý zreteľ sa obrátil na synáčika, bo sa vždy nazdala, že pôjde k Abrahámovi morčence pásť, lebo vraj dobré dieťa sa nevychová, a ono, chúďatko, bolo také dobré, že keď spalo, ani jesť nepýtalo; ale sa zasa uspokojila, keď si pomyslela, že zlá zelina nevyhynie a dobrý pes sa vylíže, a okrem toho by bol ešte hlúpy medzi svätých. A tak pozerajúc si naňho, zakvitlo jej oko, keď mu mohla povedať: „Synáčik máčik, môj jedináčik,“ alebo mu, kolíšúc ho na kolenách, zaspievala:


Išli panie na hrušky,
podriapali kožušky,
povešali na vráta,
popadali, popadali, popadali do do do blata.

A tak chlap rástol ako z vody, bol zdravý ako lipa, čerstvý ako ryba a mocný ako buk; lebo mu zdravie dušu naháňalo, mamka mu navarila kaše, krivý Janko, paholok, vzal mladého pána na lono a dával mu ju drevenou lyžicou z vahančeka, objímajúc ho jednou rukou, aby dolu nespadol, a chlapina sa pritom usmievala, až to bola radosť. Ale sotva bol väčší na piaď od zeme, už sa na ňom splnilo, že sirota nevoľná, ale sebevoľná, lebo bol chlapec malý, ale huncút zralý; matka ho obyčajne kárala — leda čert za zlé nemal, strýc Ondrej krútil hlavou i mrnkal pod nosom:


Zahýbaj ma, mamko, dokiaľ som ja Janko,
keď ja budem Jano, nezohneš ma, mamo.

Druhí ľudia zas, na otca mysliac, hovorili: Nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina a aká matka, taká Katka, aký otec, taký syn, aké drevo, taký klin, aký mlynár, taký mlyn; ale otec a mať hotový Cigán, tak si aj táto pomyslela, že lepšie, keď víno za mladi vykysne ako na starosť, a poručila všetko milému pánubohu. Keď chlapec dorastal, postavil si i pán Ondrej, i jeho švagriná okuliare na nos, sadli si, skrížili ruky na lono a radili sa, čo s chlapcom začať, až sa po dlhej rade uradili poslať ho do Gemera do školy, lebo od mladi sa tŕň ostrí a tá maďarčina bola vraj najprv treba. Chuderka Štefanova matka šla k bratovi, už teraz vicišpánovi, a pýtala ho o pomoc, už či na šatočkách, či na peniazoch, ale zas len skúsila, že darmodaj umrel, narodil sa kúpsi; iba keď prišiel Štefko sa odobrať a pánu ujčekovi dať na rozlúčku packu, to siahol tento do vrecka, tak pomaly, ako čo by sa mu nechcelo, vytiahol z neho dvadsiatnik biely ako srieň, držal ho dlho medzi dvoma prstami, akoby sa s najväčším miláčikom mal rozlúčiť, držal pritom Štefanovi dlhú kázeň, ako si má ten dvadsiatnik šanovať, a kázal mu aspoň päť ráz naň pozrieť ako sa blyští — práve ako ten neborák chudobný rechtor, ktorý nemajúc čo dať na večeru hladným deťom vzal kremeň a ocieľku a kresal im volajúc: „Ži, ži, ži!“ až chúďatká pozaspávali. — Aj teraz musel dať strýc Ondrej, čo bolo potrebné; pravdaže, pritom všetko najprv ofrflal, ohundral, ale keď si tak troška srdcu obľahčil, dal, neborák, vďačne peniaze i požehnanie, i dlhú komendáciu[16] pánu profesorovi.

Vychodil chlap školy i v Gemeri i v Kežmarku; čo sa tam naučil alebo nenaučil, na to sa málokto pýtal, dosť na tom, vychodil ich. Bolo treba patvaria, zasa sa len išlo k ujcovi vicišpánovi, ale tomuto bolo ako slimákovi v chrene a holému v tŕní, keď mu rodina na krk prišla, zamrnkol zasa len popod nos: „Vari vás všetci čerti toľko vláčia“ — a chcel sa striasť starostí o svojho sestrenca; ale tu sa Ondrej Levický postavil na všetky štyri nohy a držal vicišpánovi kázeň o jeho skúposti a o svojich zásluhách o Štefana, vypočítal na grajciar, čo kedy za bratanca vydal, a zasa zrátal každý dvadsiatnik, čo Adam každoročne dával na papier svojmu sestrencovi, takže zahanbený nevedel ako z konopí, lebo toho bolo toľko, ako za necht blata. Ondrej hovoril: „Ale vidíte, vaša milosť pán švagor, statočná ho mati mala, poctivo ho vychovala, a to vaša sestra. Vy ste ju nenapomáhali ničím, a predsa vás pánboh obohatil veľkým majetkom.“

„Dajte vy tomu pokoj, pán švagor.“ odvetil Adam, „dat Deus cui vult Franciscus Koháry.“[17]

„Dajte vy tiež pokoj, vaša milosť,“ prehodil Ondrej, „accipit cui vult Nicolaus Bercsényi;[18][19] a vy tiež ešte neviete, kde sa to všetko podeje.“

„Hja, toho sa ja nebojím.“

„No veď,“ zas len hovorí Ondrej, „Cigán sa tiež hromničky nebojí a nevie, či je žena, či je chlap, a nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch.“

„Už, pán švagor, akokoľvek,“ prehodí Adam, ale viete, že nielen každý zeman ku mne chodí požičiavať, lež i toľká rodina…“

„Hja,“ pretrhne Ondrej jeho slová, „do dobrej zeme, čo sa zaseje, všetko býva dobré.“

A tak, či chcel, či nechcel, vicišpán musel pristať na Ondrejove žiadosti, a bol čert diablovi po vôli, keď sa nevedel vykrútiť. Bol teda Štefan patvaristom u vicišpána, svojho ujca, ale i tu ho nepokladali ako druhých mladých pánov z bohatých domov, čo s ním patvarizovali, lebo nesedával ako títo pri stole, ale musel obyčajne obsluhovať, čo mu medzitým milšie bolo, že Anuľka tiež vždy vstala a pomáhala mu; keď ale vicišpána doma nebolo, to si sadla rozpustilá Anuľka nadol k nemu, zdvihla rúčku, miešala mu po hlave vlasy, pokiaľ sa nerozstrapatili, že ich potom musel asi pol hodiny česať, trhala ho za mladé fúziky, prekárala ho, robila mu nesnádky, že sa všetci rozosmiali, on ale bol tomu radšej, než čo by mu hneď boli slúžnovstvo dávali. Tak bývalo obyčajne dobre myšiam, keď nebolo mačky doma, až tak sa rok pominul.

Tu sa Ondrej vybral k vicišpánovi, zakašľal si ako obyčajne a pýtal sa ho o radu, čo teraz začať so Štefanom. Vicišpán nevedel rady, ale Ondrej to tak navliekol, že onen prisľúbil dať Štefanovi uhorské šaty, tento peniaze a vypraviť mladoňa do Pešti, aby si tam vyzískal diplom. Vicišpán vyňal pritom dakde z kúta zaprášenú širokú, remeňovou pošvou obkrytú a žltým plechom obitú škrablicu ešte z Rákócziho čias; potom sa dal do spytovania starožitností, vytiahol z kasne starý dolománik, čo ho ešte za študentstva v Kežmarku nosil, nohavice, čo jeho žene ešte po prvom mužovi ostali, a tento bol našťastie taký tučný, že by traja Štefanovci mohli vliezť do nich, naostatok ale kučmu[20] z líšky, skoro na ríf dlhú, z ktorej visel nad líščou kožou červený, už celkom oblednutý mešec ako nos nad moriakovým zobákom, Adam povedal, že sú toto pekné, krásne šaty pre Štefana. Ondrej si pomyslel: No, nech sa ti basy s gajdami odslúžia, nehovoril ani slovo, bo sa darovanému koňovi nehľadí na zuby, poklonil sa a odišiel preč. Potom vstúpila dnu Anuľka a vidiac to pekné šatstvo, zavolala Štefana, ktorý nevediac, čo sa robí, musel v bočnej izbe obliecť nohavice, potom dolomán, a tak do izby k Anuľke vstúpiť, ktorá mu najprv sto poklôn urobila, smiala sa, že to bolo až do susedov počuť, vzala chýrečnú šabľu, opásala mu ju okolo kĺbov, vzala kučmu, postavila mu ju na hlavu, zalomila rukami a zavolala: „Apko! Mamka! Ľudia! Poďte pozerať Filipa z konopí!“ A vskutku prišli všetci dnu, Adam sa tiež usmiechal, ale mrdajúc fúzom, povedal, že mu to dobre svedčí; mať kliala dcéru, načo robí blázna zo Štefana, druhí patvaristi nevedeli, čo od smiechu začať, bo im len tak oči prechádzali, Anuľka ale volala na hajdúcha: „Pavko, či nemáte ešte v maku strašiaka? Poďte, poďte, vezmite si tu, a dostanete iste proces od slávnej famílie vrabcov!“

Štefanovi nato vypadli slzy z očí, cítil po prvý raz, že chudoba smiech; sňal pokorne čapicu z hlavy, odložil šabľu, popozeral smutne po prítomných, odišiel do bočnej izby, preobliekol sa a zanechajúc tak ujcov dom, odobral sa smutný ku svojej mamičke. Ale len čo sa doma zohrial, priletela na kočiari Anuľka celá splašená, pozrela na Štefana nedôverčivo okom, akoby sa chcela vyzvedieť, či ho svojou rozpustilosťou urazila, či nie; potom ho chytila za ruku a pozerajúc mu do očí svojím čistým zrakom, povedala: „Števko, prišla som ťa hore vodou hrabľami hľadať, však sa nehneváš? Vidíš: „Ide pavúk po stene, kým sa Števko zasmeje!“ — A bozkala ho na líce. Rozveselil sa šuhaj a dievča pľasnúc ho nato pozvoľna rúčkou po líci, vyšlo von a hľadalo tetku. Tejto dala peniaze, hovoriac, že poslal apko Štefanovi na šaty, čo úbohú vdovu odrazu tak potešilo, že si vzdychla, akoby jej veľký kameň bol spadol zo srdca, slzy jej z očí vypadli, bo cítila v srdci svojom, že brata dosiaľ za skupáňa držala a rada bola, že vlastný, vlastnučičký brat predsa nie je taký, .za akého ho mala. Len Ondrej, dozvediac sa neskôr o tom, krútil hlavou a mrmlal popod nos: „No nech som dobrý, to Adamovi nikdy nenapadlo, to bola Anuľka sama. a tá bude Štefanovou ženou, takže sa to všetko vyrovná.“ Anuľka sa rozlúčila s tetkou, pohladkala Štefana po líci, hovoriac mu: „Ty môj roztomilý, preutešený Filípok z konopí,“ a zmizla ako strela, posledné slová predsa nemôžuc v sebe udusiť, keď“ si spomenula na vysokú kučmu a odratú remennú šabľu; lebo mladosť, radosť a pochabosť. Tak sa dostal Štefan do Pešti, a keď tam svoj čas vybavil, prišiel domov, kde by mu mamička bola miesto ofúkala nazdajúc sa, že na šírom svete niet človeka ani krajšieho, ani múdrejšieho, než jej synáčik, na ktorého so zaľúbením dlho—dlho pozerala, zložiac ruky na lono, nehovoriac ani slovo a len sa tak v pohľade naň kochajúc. Ale teraz ho jej brat, prečo videli sme, potreboval, a tak ho mamička prepustila, dajúc mu požehnanie a nazdajúc sa, že hneď ostane veľkým pánom, keď len vicišpán naňho pohliadne.

Pán Adam Bešeňovský odbavil teda grófa i Anuľku a teraz dal k sebe zavolať Štefana. Ten prišiel.

„Mi fili,“[21] začal vicišpán po latinsky, ,,tys' bol sirota, tvoja matka nemala ničoho, ja som ťa musel napomáhať, čomu som tým radšej teraz, bo vidím, že sa stal z teba statočný, poriadny človek, ktorý celej famílii len ku cti slúžiť bude.“ Pritom pozrel na Štefana, akoby chcel čítať v jeho vnútornostiach.

Ten nevedel, čo ujec chce.

„Teraz,“ pokračuje Adam ďalej, „nastáva reštavrácia; ako strany stoja, vieš — treba nám teda zasa dačo robiť, aby sme sa udržali, lebo ty stojíš a padáš so mnou, ale vieš, čo sa včera stalo. Strýc Ondrej je tvrdá hlava a môže mnoho pokaziť pre nás, a Potockému mnoho nahnať, do saku. Pôjdeš teda do Levíc a upokojíš celú rodinu a povieš jej, aby všetko len pri tom zostalo.“

„Ale, pán ujček,“ odvetí Štefan, „lepšie bolo, keby ste sa sami tam ukázali, bo vaše slovo viac platí, než mojich sto.“

„Nechaj to tak, Števko,“ prehodí vicišpán. ,,ja v tomto okamihu nič urobiť nemôžem; Potocký bude kovať, kým je železo teplé, a nie ja, ale len ty ho môžeš ochladiť. Povieš, že sa porúčaš do priateľstva pánov bratov i naďalej a vieš — udrž sa teraz pár rokov slúžnym — vicišpánstvo ti beztoho neutečie pri našej rodine — a mojej pomoci. Kebys' bol len o desať rokov starší, nuž by sme to hneď teraz prelomili; ale vidíš, kde fúzy tam rozum, a tak čakaj času ako hus klasu a všetko bude dobre.“

Pekne obišiel Adam Štefana, ale tomu sa to dákosi páčiť nechcelo, myslel si, chudák: Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú — bo si pomyslel na Anuľku.

„Čas tratí, čas platí,“ pokračoval zas Adam, „musíš teda čím skôr, a to ešte dnes ísť do Levíc, bo teraz nevoľno ani hodinku premeškať. Navečer prídeš domov a tu i potom spolu posedíme — bo sa musíme na pár týždňov rozlúčiť s Anuľkou.“ A pritom, tak mu medové motúzky cez ústa prevliekajúc, upäl zraky na Štefana; ten ale svoje zvesil dolu, a dostal rozkazy, neveľmi potešený tým, že ujec s farbou von vyšiel, to jest jemu slúžnovstvo obecal a Anuľku preč posielal, z čoho bolo vidieť, ako chce pretrhnúť známosť obidvoch ľudí.

Ako Štefan, ani sám nevedel prečo, pomútený do svojej izby došiel, obliekol sa, dal zapriahať, a kým sa to stalo, išiel do záhrady, kde mu Anuľka oproti prišla bez toho, že by ju bol pozoroval a skoro popri nej prešiel, ani na ňu nepohliadnuc.

„A peknýs' ty človek,“ prehodí dievča, najprv mu rukami oproti tvári bežiac, akoby ho prestrašiť chcelo, „ja ho hľadám ako stratenú ihlu, a on ti, hľaďže ho, na mňa ani nepozrie! — Ej, ale vidím, vidím,“ posmešne pokračuje, „to tvoje srdiečko ti za mnou sem do záhrady ubehlo, bo vie, kde ma má hľadať, a odohnalo oči preč, aby nevideli, kde vidieť majú, bo im závidí, že by i ony účasť mali na takej znamenitej osobe, ako som ja.“

Ale Štefanovi nebolo do smiechu; stal si pred Anuľku, pozeral dlhým zrakom na ňu a vyriekol: „Ale povedzže mi, ty božia stvora, kedy už len nabudeš rozumu?“

„Načože mne rozum, keď ho ty máš dosť? A vidíš, Števko, včera tí páni povedali, že by nám to vraj svedčalo; nuž potom bys' ty vládol rozumom a ja pletkami — ale do týchto bys' sa miešať nesmel — lebo beda ti!“

„Načo to hovoríš teraz?“ spýta sa Štefan.

„Nato, že sa mi to tak páči; lebo vieš, musím od teba preč a to viem, že ma rád máš, a chcela by ti prihotoviť mastičku na tvoje úbohé srdiečko.“

,,A odkiaľ vieš, že ťa mám rád?“

Dievča sa rozosmialo a zalomilo rukami: „Nuž ale či sa ozaj nazdáš, že ja to neviem? Tvár neni lhárka, a keď ju ku mne len obrátiť môžeš, nuž si uradovaný; eštes' len bol patvaristom a ja deckom, už si vtedy, keď si chodil s miskou okolo stola, zrakom, hlaďže, vidíš, takto —“ a ukázala prstom kruh dokola, „veslovals', abys' tú milú, premilenú Anuľku z očí nestratil.“

,,A ona sa mi za to pekne vysmieva; či je nie pravda?“ odpovie Štefan. ,,Nač to všetko spomínaš, keď si ešte nezrelé decko a nikoho nie si vstave rada mať — tým menej ale mňa.“

„Ach, rada ťa, rada ťa ako mačka vtáčka a strelec zajačka, ty moje potešenie, srdce z kalerábu a duša z lopúša!“ A spojila ruky, akoby ho na prsia pritisnúť chcela, pritom ale tak vážnosmiešnu tvár urobila, že Štefan nevedel, čo na to v okamihu odpovedať, lebo to za holý posmech vziať nechcel vediac, že dievča všetko, i tam, kde jej najhlbšie pohnutie citu vyraziť chcelo, na ľahký spôsob prednášať zvyklo; za vážne slová zas celú reč držať nemohol, bo bola tak posmešne vyslovená, že by si ju ani jeden človek pre seba dobre nevykladal.

Anuľka pokračovala s núteným plačom: „Vidíš, Števko, tys' ma urobil nešťastlivou osobou!“

Štefan sa zasmial, až ho bolo ďaleko počuť, a vyriekol: „Ty šialená dievka, bezpochyby nemáš všetkých doma, že sa ti chce také reči tárať. Ale povedz mi, čo vlastne chceš?“

„Teba, Števko, teba!“

„Mňa?“

„Nuž áno!“ so začudovaním vyriekla Anuľka, akoby urazená, že jej Štefan nechce rozumieť. „Avšak je pravda, žes' ma nešťastlivou urobil, lebo, vidíš, teraz musím byť grófkou, či sa mi chce, či nechce, čo by sa nebolo stalo, keby sa môj otec nebál o nás dvoch; a budem sa ti na šiestich paripách voziť, budem si v koči vysedávať ako páva, fulajtári[22] budú len tak obskakovať — a keď stretnem pána Štefana Levického, odvracajúceho sa odo mňa, aby ma nevidel a srdce mu nepuklo – či nebudem musieť byť nešťastlivá? Lebo, vidíš, ja som velice dobrá, a dobré samo sa chváli“ „Ale, počuješ, kebys' ma vskutku rada mala – nuž by ťa jedno slovo otcovi dané od grófa priviedlo k Štefanovi a miesto grófa posadilo by Štefana do koča.“

„Aha, keby som ja bola taký tenký súkenník, ako si ty. Ale ja si myslím, čo je lacné, neni vzácne, a ty si ma musíš zaslúžiť.“

„Povedz mi len, ty pochabé dievča, ako?“ odvetí Štefan.

„Ty máš aj krátke vlasy, aj krátky rozum,“ skočí mu do reči Anuľka, „že to nerozumieš. Nuž staň sa vicišpánom, postav sa pred môjho otca, vezmi si strýca Ondreja so sebou, daj vyčítať, od Adama počnúc všetko, čo sa kedy pri svadbách až dodnes stalo — potom — a tak ďalej.“

„Vicišpán, vicišpán! ľahko ti to povedať, ale ľahšie by ti bolo otcovi — alebo mu to ja poviem,“ pretrhol Štefan vlastnú reč, „aby sa nám i bez vicišpánstva zobrať dovolili.“

;,Nie, nie, nie, ja k tomu neprivolím!“ vyvolá Anuľka, „ja chcem raz byť vicišpánkou — a koniec reči.“ Pritom vzdorne dupla nohou a pohodila rukou.

„Ale povedz mi len, ako to mám urobiť? I mladý som, i chudobný som, a psota sa vždy zle mala.“

„Tys' tiež múdra hlava, že kdes' sám, tam nikto nad teba, a predsa si nevieš rady. Už vidím, že nemáš smelosti ani za grajciar; bo komu sa nelení, tomu sa zelení. Ak by ale slovo takého bláznivého dievčaťa, aké som ja, u teba podľa vlastných tvojich rečí, dačo platilo, teda ti hovorím: Nechytaj vláčky na udicu a ryby na lep, ale stoj čo stoj, i čo by sekery z neba padali, rob, kým je čas, a urob si všetko dobre na mieste, nebude sa ti treba baviť na ceste.“ — Potom ale priskočila k nemu, hladkala ho po líci, hľadela mu do očí tak prenikavo, že ju Štefan chcel objať, ale ona sa mu vyšmykla, poklonila sa a vážne vyslovila usmievavo:


Šuhajko, biela hus, dávala by ti z úst,
ale mamka nedá, že by bola bledá.

A pritom hlavou i rukami posunkujúc, ubehla ako srnka.

Štefan sa za ňou díval i vyriekol: „No počkaj, ty striga!“

Anuľka to dopočula, obrátila a poklonila sa hlboko i vypovedala: „Spánombohom, pán vicišpán. spánombohom, a pomyslite si, že kto má mrcha ženu, netreba mu chrenu. Teraz ale robte, čo sa vám páči, a nech sa vám ľúbi kapusta alebo hlúby.“ I zmizla.



[14] Marcus Tulius (106—43 pred n. 1.), slávny rímsky štátnik, rečník, autor filozofických, politických a právnických spisov.

[15] Obec v Gemeri, kam sa chodievali Slováci učiť maďarčinu.

[16] (z lat.) Odporúčanie, odporúčajúci list.

[17] (lat.) Boh dáva, komu chce František Kóháry. Heslo na erbe šľachtickej rodiny Koháryovskej.

[18] (lat.) Berie komu chce Mikuláš Bercsényi.

[19] Mikuláš Bercsényi — (1665—1743), uhorský šľachtic, veliteľ kuruckého vojska Františka II. Rákocziho. Po porážke kurucov r. 1711 odišiel spolu s Rákoczim do tureckého vyhnanstva.

[20] Kožušinová čiapka

[21] (lat.) Syn môj.

[22] (z nem.) Panský služobník, kuriér, jazdec na prvom páre koni.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.