ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak to ide na tom božom svete, čo malo začiatok, musí mať i koniec.

Po reštavrácii sa stolica naruby obrátila. Nový úrad začal svoje úradovanie so samými procesmi. Najprv Bešeňovskovci contra sedliakom z Preclova, že namiesto do stolice pánov za času reštavrácie zaviezli do hory. Tí sa obrátili na pána Ondreja Levického, a on im všetky písma napísal, a okrem toho súc asesorom, pri súde sedel i myslel, keď sami zemania, keď im ich vlastné záujmy najviac v hre stáli, rad—radom, a do tristo — do štyristo hláv pozaspávali, že nik nemôže žiadať od päťadvadsiatich sedliakov, ktorí ani nevedeli, prečo vezú a prečo nevezú, aby zaspali, keď sen na nich príde; za hoviadko ale že nik dobre stáť nemôže, keď je samo zanechané a naučilo sa od mladi do hory chodiť. Bešeňovskovci prehrali.

Potom došli Kadičovci contra Mojžišovi Goldschimmerovi, že od nich pýtal mýto. Mojžiš chodil každý deň Ondrejovi na krk, aby ho, prepánaboha, ratoval, každý deň mu okrem toho list písal a ešte okrem toho každý deň svoju dcérušku Rebeku k nemu posielal, aby sa zmiloval nad ním utrápeným, na mizinu vyšlým človekom. Ondrej porobil písma, a súc asesorom pri sédrii vykonal, že sa Mojžišovi nielen nič nestalo, lebo vraj koňovi na čele napísané nestojí, či zemanovi prislúcha, či nie; ale ešte Kadičovci museli zaplatiť Mojžišovi náhradu za škodu na dverách, náradí a oknách urobenú.

Najhoršie to vyzeralo s Adamom Bešeňovským. O Štefanovi Levickom a jeho matke, svojej sestre, nechcel počuť ani slova. Štefanovi odstúpil strýc Ondrej svoj domec i s celým majetkom, ale žil pri ňom, vraj na penzii, a miešal sa mu do každej maličkosti. Levickovskí boli pyšní na vicišpána zo svojho rodu, takže už pred domom, kde býval, klobúky snímali, lebo v tom vraj len svoju famíliu a tak sami seba ctili; Štefanova mať ale ani nevedela, čo sa s ňou robí, lebo sa mal okolo nej celý svet, a tí najviac, čo jej dakedy o jej chlapcovi hovorievali, že nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina.

Ale čudne, že teraz najviac platil u Adama Bešeňovského Peter Barina, ktorý ho skoro každý deň navštevoval a mu noviny z celej stolice donášal, pričom mu ale nikdy nezabudol dohovárať, prečo teraz podľa sľubu Anuľku nedá Štefanovi. Adam o tom nič počuť nechcel, pričom ale Barina nikdy ducha nestratil, a keď mu Adam povedal, že už preňho potešenia niet, tu odpovedal: „Uverte len tomu! Dajte, vaša milosť, Anuľku Štefanovi a bude potešenia dosť, lebo —“ a tu zhŕdžil čelo, ako keď pri reštavrácii „vykričím“ privolával, a do ucha Adamovi uduseným tajomstva plným hlasom hovoril: „Do roka proroka.“ Ale so svojím prihováraním nič vyviesť nemohol.

Raz zahrčala v Radošovciach kopa kočov a z nich vystúpil celý stoličný úrad s niekoľko asesormi, medzi nimi Ondrej Levický pýtajúc sa k pánu Adamovi. Ten nechcel ani počuť, slyšiac, že chce dnu Potocký a Štefan i Ondrej Levický; ale keď mu zas povedali, že sú všetci pod šabľami a mentiečky pod zlatom majú, tu nevedel, čo o tej veci myslieť. Ale kým myslel, už boli páni tu, pekne sa poklonili a pán vicišpán Potocký začne reč držať i vypovie: „Domine magnifice!“^[56]

Ako to Adam počul, strhol sa a nevedel, čo sa mu robí, keď ho jeho najväčší nepriateľ „domine magnifice“ volá; a predsa súc úradná osoba, komédie predvádzať nemôže. A tak stál i počúval, čo to bude. Keď ale pán vicíšpán vytiahol zapečatené písmo i vypovedal, že jeho kráľovská jasnosť ráčila ho vyvoliť za konsiliára a povoláva ho do Budína, stoličný úrad teda, že si za česť pokladá jemu teraz môcť poklonu urobiť, tu Adam omladol, okrialo mu srdce, podal ruky protivníkom, pobozkal ich — a nepriateľstvu bol koniec, bo bol teraz väčší od nich a jeho krok mohli len za blahosklonnosť pokladať. Len Ondrejovi naholo dosť na tom, vystúpil hneď napred a pýtal „suam magnifecentiam“^[57] o ruku jeho dcéry pre vicišpána Štefana Levického. Adam sa sprvu zdráhal, ale keď ho všetci prosili a Ondrej mu na otázku, nakoľko ho Štefan pri reštavrácii oklamal, odpovedal, že celých tých vecí, bez vedomia Štefanovho, len on sám bol pôvodcom, a onen že nič k tomu nedopomohol, okrem že sa o hlavy Bešeňovskovcov postaral, tu Adam privolil k všetkému, nakoľko jeho dcéra tiež k všetkému privolí. Táto prišla dnu a tak, ako predtým, usmievavo, bezprostredne, rozpustilo povedala, že by síce proti tomu nič nemala, ale čo si pomôže, keď ju Štefan nechce. Keď ju ale ten oslovil, že však vie, čo sa i teraz v posledných dňoch otcovi za chrbtom robí, tu sa nahnevala, pohrozila mu prstom i povedala: „No počkaj! Ožeň sa, doskáčeš!“ A bol histórii koniec, lenže ešte Anuľka Štefanovi zašeptala: „V parte anjel, a čert v čepci!“

Po svadbe odišiel pán Adam Bešeňovský na miesto svojho nového pôsobenia, oddajúc pritom celý rozsiahly majetok zaťovi, ktorý si po boku dobrej a k tomu vždy veselej ženy prežíval ako v raji, a skoro sa stal prvým vicišpánom stolice, bo pána Potockého tiež povolali do Pešti k septemvirálnej tabuli. Ondreja i s matkou vzal Štefan k sebe; tamten mu až do smrti popod uši húdol, táto bola celá šťastlivá, keď mohla len zďaleka so založenými rukami na svojho syna pozerať a vnúčatá pestovať

Bešeňovskovci sa s Levickovcami zmierili, lebo pán Adam obidve famílie na svadbu povolal a hostil ich za tri dni, že im nič nechýbalo, len vtáčie mlieko; a nik im zas v stolici odolať nemohol, takže na nich sa spustiac, mohol Štefan robiť, čo sa mu len zapáčilo.

Ešte sa musíme zmieniť o našich dvoch najstarších priateľoch a známych — Matiášovi Bešeňovskom a Petrovi Barinovi. Na Matiášovi sa splnilo, aký život, taká smrť. Od všetkých a všetkého opustený oddal sa celkom pitiu a umrel v chudobe. Peter Barina zas temer každý deň chodieval do Radošoviec a rozprával Štefanovi i jeho žene, ako ich rád vidí. Zato si ho ale i títo ctili a náchylnosť svoju k nemu dokázali tým, že i dom otcovský Štefanov i strýca Ondreja darovali jeho dvom synom vediac, že sami majú majetku nazvyš, a vidiac, že pánboh Barinu až priveľmi obsypal dietkami. Chudák Barina si nad tým poplakal, ale zato keď mali dozrievať čerešne, hrušky alebo slivky, tu ich striehol ako oči v hlave, obtrhal ich a putoval s nimi do Radošoviec, rozdal ich dietkam Štefanovým a rozprával im, ako to bolo, keď ich otca za vicišpána volili, a vždy dokonával: „Hej, deti moje, to boli časy! Takých na môj hriešnu dušu nikdy viacej nebude!“ i dusil sa, chudák, až do smrti, ako čo by mu v Geceli duše kovali.