ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bešeňová bola veľká dedina, v ktorej vyše tisíc, a to temer samých zemianskych duší prebývalo; bola rozdelená na tri časti: hornú, dolnú a prostrednú Bešeňovú. Iného človeka ako zemana tu temer ani vídať nebolo, len keď sa hádam nevedomky alebo po práci a službe sem zatáral. Ale dedinskí páni aj dobre vedeli upotrebiť svoju moc, aby sa sem nijaký cudzí neusadil okrem žida. ktorý, po prvé, od otrhaných krčiem hroznú árendu platil a po druhé, v dome svojom na vieru, na dobré slovo a rozkaz dával, do domu ale na ceduľky víno, pálenku a mäso posielal. Keď sa ktorý sluha v dedine natoľko zmohol, že mohol i bez služby v hospode bývať a živiť sa ďalšou pracou svojich rúk, to sa mu u direktora predpísalo, že smie len jednu ošípanú, tri sliepky s kohútom a štyri husi držať; inačej, keďže bol celý grunt kuriálny,^[30] všetko, čo mal navyše, slobodne bolo každému zabiť alebo rovno len vziať si, lebo by vraj hanba bola pre celú slávnu famíliu; keby sa kedy mala len i tá najchudobnejšia zemianka na tom nahnevať, že má v dedine sedliak viac kureniec ako ona.

Páni Bešeňovskovci ale aj žili ako malí králi alebo pri ceste žobráci, bo boli najsilnejšou famíliou v stolici, takže sa len Levickovci s nimi merať mohli; a preto im každý pochleboval, každý ich lásku hľadal, každý ich hladkal vediac, že oni vždy spolu držia a v rozhodnom čase znamenitú záťaž na vážkach dať môžu. Ale pri tomto povedomí svojej dôležitosti začali chudobnieť, najmä od tých čias, čo i menší zemania k reštavráciám a voľbám dietálnych vyslancov húfne povolávaní boli: lebo sa odučili — halaškujúc i za pol roka — orať, a priučili sa poháriky dolu a hore prevracať. To ich ale naskrze nehnietlo, bo kým čas k tomu neprišiel, tešievali sa na príchod reštavrácie vediac, že vtedy má každý zeman, hoc by ináč ako grošom smrdel, všetkého dostatok; a potom užili času, lebo vraj i v pekle raz hody bývajú, hoc je už aj dávno starými hrncami zahádzané.

Najchýrnejšia osoba v dedine bol pán Matiáš Bešeňovský, známy ako vábnik pri reštavráciách, človek veľmi obozretný a výrečný, čo nielen vedel k svojej stránke privábiť zemanov, ale ich i spolu udržať. Preto páni hľadali jeho priazeň, bo on viac mohol ako hockto druhý v stolici; on sa ale nikomu neklaňal, nikomu sa neprosil, bo vedel, že dobré kone i v stajni kupca nájdu. To mu, pravda, všetko nejeden turáčik dohnalo, ale sa mu to aj cez prsty prešmyklo ako voda cez riečicu. Tak vždy potreboval peniaze, a hoci lakomý nebol, predsa bol vždy z potreby taký, akého ho chcel mať človek, ktorý s prázdnou rukou neprišiel, lebo kto sa topí, i britvy sa lapá.

Teraz sedel za stolom, v prámovej čapici na hlave; pred ním stál človek, sedliak zo susednej dediny, ktorý prišiel vymáhať vrátenie peňazí pánu urodzenému už pred šesť rokmi požičaných. Matiáš sa na to nadurdil a vyčitoval sedliakovi jeho nevďačnosť, lebo vraj si tie peniaze už pred pätnástimi rokmi zaslúžil, keď mu v čase lapačky dvoch synov za paholkov prijať ráčil. Pri lapačkách totiž sa nik nesmel k zemianskemu príbytku zblížiť; a keďže deň lapačky bol neistý, to si každý zeman i troch paholkov, synov bohatších sedliakov najímal, hoc ani volkom ani koníčkom nevládal, a čo viac — nie pán sluhovi, ale sluha pánovi platil.

Že bol pán Matiáš nahnevaný, bola príčina i tá, že sa pri peknom dni v jeho širokom dvore detí asi z pol dediny zhrnulo a tu vrešťalo, až bola milá vec. Najmladší z budúcich zákonodarcov krajiny si posadali v košieľkach a zapletených nad čelom vrkôčikoch na poddomie a spievali si:

Druhí kričali:

Alebo chytiac sa dvaja a dvaja štipkou za kožu vrchnej ruky, razom vyhovárali:

Iní zas, cvičiaci pamäť a vzdelávajúci sa v rečníctve, odriekali: „Jedenko, dvanko, trinko, štyrinko, penko, lako, sekman, dekman, evera, babka, blysk.“ A zas: Ededen, bededen, čínom, bínom, karabínom, baba, blysk.“

Školskí chlapci sa aspoň tu vyvŕšiť chceli na svojom učiteľovi a odriekali:

Iní chlapci sa zas prezývali; jeden volal na druhého:

Tam zas dievčatko prekáralo svojho brata:

Ale najväčší krik robili deti, hrajúce sa na Kožehubu, Kolembabu a Koklesa. Jedny volali:

Druhé odpovedali:

Najtichšie sa držali tí, čo sa v piesku hrali na pimparapac, a tak svoje matematické vlohy vyvinovali; a dievčatká sa hrali na zlaté prasa a hovorili:

Matiášovi sa už hlava krútila od kriku na dvore, vystrčil teda hlavu von oknom a zahromžil na deti: „Nuž ale mlčíte, vy fagani, strela jasná kopasná! Však vás ja naučím po kostole hvízdať; bodaj vás porantalo!“ Vtom ale zahliadne dvoch známych pánov bratov, Petra Barinu a Pavla Oriešku do dvora vchádzať a si cez háveď detí cestu kliesniť, rozradovaný nad týmto prípadom obrátil sa nazad do izby i prudko preriekol svojej návšteve: „Počujte, Martinko, vidíte, tu prichádzajú ku mne páni, bezpochyby majú so mnou vážne veci vyjednávať, a tak choďte domov, teraz nemám čas — a dlh zaplatím, ako len možno bude najskorej.“

Martin sa smutne obrátil, poškrabal sa za uchom — i odišiel.

Tak odbavil Matiáš nachytro veriteľa a tým viacej sa zaradoval nad príchodom známych.

Títo sa poklonili, podali mu ruku a spytovali sa, ako sa má.

„Hjaj, páni bratia, len si pomyslite; či ste to kedy slýchali? Sedliak božie stvorenie, ale huncút od narodenia; len si pomyslite, prišiel odo mňa dlh pýtať, a zabudol, že som mu dvoch synov oslobodil od lapačky, a nazdáva sa, že si to všetko poldruharočnou oračkou odrobil — veď je nato na svete, aby robil, a to i vtedy, keď zeman ani krížom slamy nepreloží.“

„To je, pravda, bezočivosť,“ odpovie Orieška, „ale nerobte si z toho nič, pán brat, stáva sa to i druhým statočným ľuďom — a pánboh je dobrý, on to zas všetko na dobrú cestu obráti.“

„Hjaj, vidíte, páni bratia,“ zas prevezme reč Matiáš, „chudobnému i z hrnca vykypí, a tak čo by aj chcel dač zhospodáriť, nuž nie je vstave. Mne je síce práca ako modlitba, a predsa nemôžem prísť k ničomu; a ten sedliak mi chodí na krky od rokov — a neuhovel bys' mu, čo bys' mu šípom chrbát lízal. Ale tak je to, pre svoju dobrotu vyjdeš na psotu. Ja som sa vždy nazdával, že: púšťaj svoj chlieb po vode a po nečase ho zas nájdeš — ale teraz vidím, že už niet vďačnosti na svete.“

„Ej, nie tak, pán brat,“ ozve sa Orieška, „hádam ste sa vždy k nepravým ľuďom obracali — ja by som to aspoň povedať nemohol.“

„Nevďačnosť, nič iné, ba nevďačnosť vládne svetom; človek sa môže za druhého potrhať, a predsa mu nič nedajú a vždy ostane holý ako prst.“

„Tak je to, pán brat,“ odvetí Orieška, „trápenie korenie, a škoda vás, že so skupáňom držíte, čo nevie odmeniť vaše služby.“

Matiáš spozoroval, na čo Orieška naráža, i vyriekol: „Hja, pán brat, ja o koze a vy o voze.“

„Už či tak, či tak,“ bola odpoveď, „ale na môj hriešnu dušu je pravda. Keby som vedel, že moje celé postavenie v stolici od jedného človeka závisí, to by som ho iste nedal trápiť od sedliakov.“

„A ja viem zas,“ prevezme slovo Barina, ,,že čím ťa ten chýrečný Adam napomáha, je taká pletka, že to ani za reč nestojí a že je to tak pod spôsobom až hanba.“

„Vidíte, páni bratia,“ odvetí Matiáš, „len tak v dôvere vám poviem: Človek chudobný robí, čo môže, aby sa vykýchal. Dlžôbky rastú, veritelia pýtajú svoje, a viete, kde nič nieto, tam ani smrť neberie; tak čo robiť? Neukradnem, nebudem mať; a kde niet kostí, nieto sily! Keď mi teda tu alebo tam dačo kvapne, nuž to nestojí zato! — Ale, páni bratia,“ odrazu sa spamätajúc, pokračuje Matiáš, „prišli ste sem zďaleka, a v zemianskom dome ani občerstvenie nenachádzate. Mojej starej niet doma, a tak aspoň kus chleba a pohár vína, lebo chudobní ľudia s vodou varievajú.“ A tu zavolal oknom na chlapca, sadol si ku stolu židovi písať ceduľku.

„Čo to robíte, pán brat?“ ozve sa Orieška. „Ja som myslel, že u vás všetkého dostatok.“

„Nie je všetko zlato, čo sa blyští; ale vás do toho nič.“

„No, kmotor,“ prerečie Barina, ,,keby ja bol tebou, nepísal by som cedule.“

„A čo bys' robil?“

„Hm, keby bol tebou,“ pokračuje Barina, „to by som si muzikanta držal, za mnou by sa musel i Adam i Potocký driapať!“

„Múdri sme dosť, ale peňazí nemáme,“ odvetí Matiáš, „a tak čo je potom?“

„Peniaze sem, peniaze tam,“ hovorí Barina, „len jedno slovo, a máš ich ako pliev. — Ale povedz mi ozaj, kmotor, tak v dôvere — no však sme kmotrovci, hoc i s rozličnými stránkami držíme — čo ti Adam dáva za každú reštavráciu?“

,,Tys', kmotor, tiež šošovičný prokurátor, čo sa do všetkého mieša, bodaj bys' čerta zjedol!“ usmial sa Matiáš a ďalej vravel: „Keď ti ale čo na tom záleží, teda ti poviem, že jeho milosť pán vicišpán potrhal chartabianku^[31] na päťsto zlatých, čo som mu ju bol pred pár rokmi vvstavil.“

„A nič viac?“ hovorí Barina. „To je toľko, ako psovi mucha. Hej, kebys' ty vedel, ako teba pán Potocký rád vidí a ako na teba drží!“

„Hja,“ nevrlo odvetí Matiáš, „s tým si ja kapustu neomastím, a viem, že ma rád má ako soľ v očiach alebo ako koza nôž.“ .

„Nazdáš sa?“ spýta sa Barina. „No však je síce pravda, žes' jeho najväčším nepriateľom, ale kebys' chcel zaňho tak robiť ako za Adama, nuž bys' uvidel, že by sa ti vedel odslúžiť.“

„Každý Cigán svojho koňa a každá líška svoj chvost chváli,“ odpovedal Matiáš, „a predsa viem, že aj vy, okrem trošky toho mäsa a trošky vína, nič nemáte.“

„Bodaj ťa hus kopla, kmotor, aký si ty múdry,“ zasmeje sa Barina, strčí ruku do vrecka, vytiahne za hrsť dukátov hovoriac: „Nuž, kmotor, a toto je čo? Či sú to staré, zaprášené chartabianky? Či je to vosk, he?“

Matiášovi sa oči zaiskrili, vlasy sa mu naježili, spodná gamba odvisla, a to všetko nad videním toľko žltého peňazstva, koľko odrazu vo svojom živote nikdy nevidel.

Barina zbadal kmotrovu premenu a svoju prevahu nad ním, i poznamenal: „Hja, ale čo, či budeme o takých veciach hovoriť triezvi ako blázni? — No to na môj dušu nestojí zato!“ Prikročil k obloku a zavolal: „Janko, krstný, poď sem!“ Keď chlapec vstúpil, dal mu dukát a povedal: „Choď k Icíkovi, aby poslal, ale hneď, za polovicu vína a za polovicu aby škvaril a pražil, čo len má v dome — sto striel sa do jeho židovskej matere!“

Matiáš ale dupol nohou a oboril sa na chlapca: „Nuž, ty mamľas, či neznáš dať páčku pánu krstnému a tuto báčikovi?“

Chlapec urobil, ako mu otec kázal, tento ale ešte nebol spokojný i spytoval sa ho: „Nuž a čo si nohavice neoblečieš?“

„Nuž ktoré?“ plačlivo sa spýta chlapec.

„Nuž tie červené!“

„Nuž keď ich nemám.“

„Ty blázon, ale budeš mať.“ Pri tomto múdrom otcovskom napomenutí chlapec zmizol za dverami ako strela.

Za chvíľu bolo tu víno v krčahoch, ale spolu sa objavil aj zvedavý židák v okne a opretý lakťami na okno, hlavu strkal dnuká, očami veslujúc po prítomných: „Dobrý deň, pán urodzenký, dobrý deň, vaša milosť, máte hostí, mnoho hostí, veľkých pánov, bohatých pánov, čo zlatom platia — to ani pán vicišpán neplatí —“

Bol by žid i ďalej hovoril, ale tu Matiáš dupol nohou i skríkol: „Ideš žide, odkiaľs' prišiel, sto striel sa ti v materi, lebo ťa zastrelím ako vrabca.“

Sotva počul Icík o streľbe a uzrel, ako Matiáš na stenu za puškou čiaha, odletel od strachu na päť siah, ukázal päty a prášil, akoby ho hnal.

Páni bratia sa rozosmiali, až to bola milá vec; Matiáš hovoril, že ho nemôže naviesť, aby si na koňa sadol, ale že mu musí za jeho bezočivosť nos utrieť — i nalieval do pohárikov, ale Barina poznamenal: „Daj mu ty pokoj, kmotríčko, čo on môže zato, že mu z očí prišlo, keď zahliadol dukát; nuž ale teraz na zdravie, Matiáško!“ i pozeral tomuto pekne do očí, hladkal ho po brade, mal sa okolo neho ako okolo milej, vypil pohárik dúškom i pokračoval: „Vidíš, Matiáško, však sme starí kamaráti a takých, na môj hriešnu dušu, nikdy viac nebude — a dám ti sto dukátov, len so mnou zavolaj: „Vivat Potocký, prvý vicišpán!“ —a potom, hja, nech sa potom so svetom robí, čo sa mu len páči!“

Matiáš pozeral zvedavo na kmotra, tento ale nečakal odpoveď, čiahol do vačku, vyčítal na stôl sto dukátov, vzal zas pohár do ruky i vyvolal: „Kmotríčko môj drahý, toto všetko tvoje, vivat Potocký!“

Všetci traja zavolali „Vivat Potocký!“ a podali si ruky. Domáci pán zhrnul dukáty a položil ich do almárie, potom odišiel von, ako hovoril, čeliadku obzrieť — medzitým ale naskočil k židovi skvostnejšiu večeru rozkázať.

Orieška, nie súc v takých blízkych zväzkoch s Matiášom, najviac mlčal pri poslednom vyjednávaní, teraz ale krútil hlavou i hovoril: „Čudné, ako sa to skoro zvrtlo! Už nepochybujem, že vyhráme, len by som rád vedel, v čej hlave sa to vyrojilo?“

„Pán brat, ja tiež neviem,“ odpovedá Barina, „ale sa mi to všetko tak zdá, že to starý Ondrej Levický vyvaril! To vám je, prosím vás, prefíkaná hlava, má za ušami a dobre vie, že keď nemáš penez, pred muziku nelez — no však je starý advokát.“

Bola teda večera, akú len bolo možno v chudobnej zemianskej dedine nachytro zhotoviť; bo sa uhorský zeman nerád dá zahanbiť, a hoc je chudobný, ale priateľ dobrý, Matiáš povedal, že nie peniazom kvôli pristupuje k Potockého strane, lebo že si za tie dušu nepredá, ale že sa Adam spojil s grófom, ktorý ani za hodné nedrží uponížiť sa do jeho chudobného príbytku, bojac sa, že by hádam jeho starej „pani sestra“ povedať musel. — Dobrá výhovorka stojí groš. Barina ho vybozkával, vystískal i povedal: „Len teraz je naše kmotrovstvo zavŕšené, teraz sme, chvalabohu, vo všetkom spolu a nič nás nerozlúči, len smrť. Teraz ešte Matiáško takto: Keď sa nám podarí zvíťaziť, bude ti Potocký i po reštavrácii; uznalý a dá ti ešte raz toľko; abys' ale mal s čím zachádzať, tu máš dvesto zlatých k napomoženiu chudobnejších, čo k nám pristanú, dvesto zlatých zas, abys' ich mohol tu i tu počastovať. No ale nač ti hovoriť? Však si ty starý vrabec a rozumieš tomu lepšie ako ja.“

S tým sa rozišli.

Na druhý deň išlo do úst ako pušný prach po dedine, že boli tu potockovci a nesmierne sumy zložili u Matiáša na prekúpenie bešeňovskovcov; židák Icík, chtiac sa pánom zalíškať a ich k sebe privábiť, stál, čapicu na hlave, fajku v ústach, celý deň pred hostincom a zastavil každého okolo idúceho hovoriac: „A viete, páni urodzení, čo sa tu včera stalo? Velkí páni, bohatí páni, tu boli u pána Matiáša, zlatom platili – moja Rífka bude z toho tiež mať pekné náušnice.“

Najviac sa nad touto správou zastavovali zemianky hnevajúc sa, že Icíkova žena, ani nevie ako, príde k zlatým náušniciam; a preto vypravovali mužom celú udalosť tak horlivo, že vyrástla pomaly na veľkého velikána, a vyhadzovali im na oči, že ich chudoba len odtiaľ pochádza, že sa dajú skúpemu Adamovi za nosom vodiť, kdežto pri Potockom až hen židovky prichádzajú k zlatým náušniciam. Z toho sa, pravda, v nejednom dome obnovila domáca vojna a nejeden muž skočil dupkom na rovné nohy, zahrozil päsťou i zavolal: „Nedudriže, lebo vidíš, nech som dobrý, dostaneš — ty sa tomu rozumieš ako koza petržlenu — a teda mlč!“ buchol dvermi, vyšiel z príbytku a šiel hľadať spoločníkov.

Pred pánom Danielom Bešeňovským sa to všetko schádzalo. Tu si páni posadali na preddomie, zapálili fajky a hovorili — o čom? — o včerajšej udalosti i krútili hlavami.

Vtom príde Matiáš, a Daniel naňho zďaleka volá: „Pod sem, Matiáško, pod a povedz nám, čo to za dukáty lietajú z tvojho domu po dedine?“ „Veď len počkajte, kým si človek aspoň oddýchne,“ odpovedá Matiáš, „nuž či je to čo zlého, keď si kmotor kmotra navštívi? Nuž a či je to hriech, keď kmotor kmotra učastuje?“

„Len povedz, Matiáško,“ znova prevezme reč Daniel, „čo ste to spolu figľovali? Čo chcú potockovci v Bešeňovej?“

„Či by to čo také čudné bolo, keby nás potockovci na svoju stránku získať chceli?“ odpovedá Matiáš. „Či je to čo nového? Či my to tiež nerobíme, a to jeden každý, kde môžeme?“

Daniel zakrútil hlavou, odkašľal i povedal: „Matiáš, Matiáš, tys' pohol rozumom ako krava chvostom; ty, ako vidím, s potockovcami do jedného mecha duješ — to sa mi nepáči.“

„No, no, no, však je to nie toľko vo veci, ako si myslíš,“ odpovedá Matiáš, „ale predsa by ma to tešilo, už len zo zvedavosti, kebys' takto zvolal: Vivat Potocký!“

„Ja to zavolať?“ vyskočiac povedal Daniel „Radšej by si dal jazyk von tylom vytiahnuť, akoby som mal také hriešne slovo niekedy vypovedať.“

„Ale nože, no, zavolaj, prosím ťa Danielko,“ hovoril so smiechom Matiáš, „dáme ten okamih, v ktorom si sa tak premohol, uhľom do komína zapísať.“

„Ba nehnevaj ho,“ vypovie Jonáš Bešeňovský, „lebo nás máš všetkých na krku.“

„Ale, Jonáško, braček,“ povie tomuto Matiáš, „odmeň ho ty a vyvolaj to ty zaňho!“

„Ja ani za celý svet! — A ty, kmotra líška, mlč,“ odpovie Jonáš. „Ja zavolať vivat Potocký? Ja? Ale ja? Nuž a za čože ma ty držíš?“ Podopretými rukami na kĺby pokračuje: „Nuž a ja Potockému? Nuž ale ja? — No to je už do zbláznenia! Ja človeku, čo je pýcha na ulici a handry v truhlici; ja človeku, čo má hore nosom dierky a vrabce pod klobúkom? Či sa ti ten pozhovára s chudobným človekom, ako napríklad náš pán Adam, čo sa nikdy nezabúda spýtať, ako sa máva moja stará a ju nikdy nezabudne pozdravovať i s celou famíliou. To je chlebový pán, takých ja rád vidím.“

„A potom,“ prevezme reč Daniel, ,,už len také žarty sú hriech oproti vlastnej krvi, to je proditio sanguinis^[32] – vieš, Matiáš – a neúcta i pánu Adamovi, i celej famílii preukázaná.

Komu česť, tomu česť, pastierovi trúba; a čo psovi, to psovi,“ prerečie Matiáš, „ja tiež ani slovíčkom neubližujem pánu Adamovi; ale v tom mi dáte všetci za pravdu, že to ani pre nás, ani pre stolicu nie je dobré pridŕžať sa dakoho len preto, že sa Bešeňovským volá. Sám pánboh zložil všetku moc do rúk zemianstva, aby sa staralo o dobro krajiny, a hľa, pre samé meno nedajbože napred!“

„Matiáš, ty čertom páchneš,“ zavolá, zmraštiac čelo Daniel, „a iste vyjdeš na psí tridsiatok s takými bohaprázdnymi úmyslami! Keď ti tam zasmažili, nech ti to na duši zhorí — ja ti to nezávidím, nech ťa čert vezme — ale aspoň sa nedriap ako koza na šíp, zvádzať našu slávnu famíliu, lebo tu vyhráš z koláča dieru. — A teraz iď nám z očí!“ Vtom sa obrátil a všetci prítomní zavolali: „Vivat Daniel!“ v ktorých slovách bolo obsiahnuté celé zmýšľanie Bešeňovskovcov

Matiáš sa potichu utiahol, mrdol plecom, a ani jediný vlas mu preto neošedivel. V nasledujúcich dňoch chodil po menších dedinách vediac, že uhlie na jednej hromade skoro neuhasne, ale skôr tam, kde je roztratené, a darilo sa mu jeho remesielce podľa najlepšej vôle.