Zlatý fond > Diela > Reštavrácia. Obrazy z nedávnych čias


E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Reštavrácia. Obrazy z nedávnych čias

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 221 čitateľov


 

VII

Ale ľudia darmo hovoria, že hriech na Uhriech a pokuta v Poľskej. Matiáš teraz vyvodil chýrečnejšie, kortešoval úsilnejšie než predtým, a celá família Bešeňovskovcov nevedela sa načudovať nad jeho rozumom; nik si nemohol odpustiť, že kedy len najmenším slovom hovoril oproti nemu.

Ale sa predsa husté oblaky sťahovali nad Matiášovou hlavou. Ondrej Levický bol celý bez seba, nemôžuc sa dosť namrzieť, že jeho rada Potockému daná tak zle vypálila. Ani nejedol, ani nepil a o spaní ani reči nebolo, a len sedel, sedel zadumaný, zahrúžený sám v sebe, s hlavou o dlaň podopretou a rozmýšľal, ako chybu napraviť a svoje meno u Potockého očistiť.

Keď za viac dní premýšľal a počul, ako Matiáš po dedinách s prospechom za Adama kortešuje, ba čo viac, až na hodinu cesty od Levíc zbližovať sa osmeľuje, tu vyskočil dohora, položil podlžkom prst na čelo, kýval hlavou, zamrmlal sám pre seba „dobre to bude“, obliekol dlhý kaput, vtisol klobúk na hlavu, vzal palicu – a nikomu ani slova nepovediac, išiel pešky rovno k pánu slúžnemu Jankovi Mikovigovi, čo bol pravou rukou Potockého a okrem toho človek mladý, veselý, ku každej kratochvíli, každému fígľu hotový.

Pán slúžny bol našťastie doma a privítal príchodzieho s veľkou úctou, hoc sa mu ako nechcelo tvár v hromade držať, keď pozrel na chýrečný kaput a chýrečnejší klobúk. Ale Ondrej nemal čas pozorovať všetko, čo sa okolo neho dialo, a tak začal hneď po privítaní o svojom príchode vykladať.

„Teda, domine spectabilis, takto je to. Zlé časy nastávajú na svete, už ani zeman zemanovi slovo nedrží, šiali ho, kde môže, vezme peniaze od statočných ľudí a — ukáže im straku na kole; ba čo viac, pomyslite si, domine spectabilis, ešte sa im do očí vysmeje. — Horrendum![35] Horrendum!“

„Aha, už viem, na čo narážate,“ skočí mu do reči slúžny, „ten Matiáš vás tak pomútil, ale pomyslite si, že u diabla ryby a koniec veci.“

Ondrej naňho pozrel zvedavým zrakom, pokrútil hlavou i povedal: „Za takú radu som ja k vám, domine spectabilis, neprišiel, to by som si bol mohol i doma domyslieť; ale pred reštavráciou netreba žartovať, už máme len desať dní času a Matiáš nám iste narobí šarapaty, že sa z nej nevykýchame, ak ho neškodným neurobíme. A tak, domine spectabilis, ja by som myslel takto…“ pokračoval ďalej, ale ohliadnuc sa a vidiac, že ľudia popod oknom chodia, prestal hovoriť a len potichu pripomenul: „Neľúbilo by sa vám, domine spectabilis, do záhrady? Ja o takých veciach nerád hovorím, keby ma dakto mohol počuť – a na slobodnom povetrí sa i lepšie dýcha, i lepšie vidí, kto prichádza, kto nie?“

Odišli teda do záhrady. Domáci videli zďaleka, ako Ondrej rukami rozkladá a ako sa slúžny smeje a klobúk hneď z hlavy sníma, hneď ho na ňu kladie.

Vtom prišli noví hostia, bol to Peter Barina so svojimi priateľmi, ktorý dobre vedel, že hosť a ryba na tretí deň smrdí, a tak nikde dlhšie u pánov svojej strany nezostával, ale po poriadku chodil od jedného k druhému; lebo by to hriech bol býval pred reštavráciou žiť na vlastný nakládok, a pánboh beztoho bohatším preto požehnal viac, aby sa chudobnejší u nich obživili. A práve dochádzal k slúžnemu a Ondrejovi, keď onen s hrozným smiechom vyvoláva: „Dobre, pán brat, dobre, výborne! — múdra hlava ste, spoľahnite sa na mňa — ja to všetko urobím.“

Privítal slúžny Barinu, ale hneď prvé jeho slovo bolo: „Či neviete, pán brat, kedy sa Matiáš Bešeňovský povezie cestou medzi Kalovom k Ropiciam?“

„Ej, veru ma vítate, vaša milosť!“ odpovie s nevrlosťou Barina, „zuby mi trhajte, dobre, len mi to meno nepripomínajte.“

„Teraz ale, Peterko, pán brat,“ pokračuje slúžny, „musíte počúvať. Dozveďte sa, kedy tou cestou pôjde Matiáš, odkážte mi to, vezmite si čím najsilnejších pánov bratov so sebou, rozožeňte druhých z Bešeňovského strany, a Matiáša nepustite z miesta ani za svet. Ale musíte mlčať …“

Minuli sa tri dni. Na ceste od Kalová do Ropíc vidieť pohybovať sa dlhý voz. Napredku visí veľká široká zástava a na nej nápis „Vivat Adam Bešeňovský!“, vo voze asi desať ľudí, ktorým nohy viseli z voza po jednej čizme, a z ich hrdiel ozývala sa pesnička „Dávno Bešeňová, dávno si snívala“ atď. a vivat jedno za druhým. Z druhej strany zas, od Ropíc, pohyboval sa druhý voz, celkom rovný prvému, ako čo by mu z oka vypadol, len s tým rozdielom, že na zástave bolo napísané „Vivat Potocký!“ a ľudia na voze sediaci spievali: „Ráno nad Rašovom slniečko vychodí“ atď. Zo všetkého toho vidieť, že to boli korteši Bešeňovského a Potockého, bo sa okrem toho aj tým označovali, že tamtí mali kohútie perá, títo zelené chvojky za klobúkom.

Leteli vozy, zhliadnuc jeden druhého, oproti sebe, a ako tak ku sebe prišli, že oja temer kone poprepchýnali, zostali stáť a jeden z potockovcov zavolal: „Vystúp, sto striel ti v materi!“

„Rozkáž si a urob si sám! Ebatta zaňát,[36] kapustu šalát, vystúp ty!“ bola odpoveď z odpornej strany.

„Vivat Potocký! Volaj: Vivat Potocký, lebo ti ináčej hnáty namastím, ty cifra plachta zástava!“ volal zas z potockovcov tak horlivo, akoby svet od toho slova závisel.

„Ja pán, ty pán; kto bude svine pásť? Ipse[37] vtip se, za nos chyť se! Volaj ty: Vivat Bešeňovský!“ bola odpoveď, „lebo az ebatta —“

„Vopchaj nos do blata,“ zavolal zas prvý z Potockého strany — a začal obľúbenú pesničku, pričom celý zbor pomáhal:


Bešeňovských hlava
s židom sa bozkáva,
keď mu židák do ruky
polgrajciar podáva

Čo židák poprosí,
v stolici byť mosí;
vicišpán židovi
za groš kožky nosí!

Na tú pieseň hneď odpovedali bešeňovskovci druhou:


Potocký je chasa,
nemá na funt mäsa,
so svojimi sváky
škrabe si zemiaky.

Preto muchy mláti
a pitve im hnáty;
a náš Adam veľký pán,
ten číta dukáty!

Ale ako predný z potockovcov vstal, na sedadle sa vyzdvihol, vytrčil ľavú dlaň, stisol prsty pravice dovedna, akoby na lavicu peniaze vyčitoval a spieval „ten číta dukáty!“ — lež k tomu spevavo dodal:


Vicišpán židovi
za groš kožky nosí –

tak sa naježil a rozpálil rečník bešeňovskovcov, že vyvolal: „Prilož tomu bláznovi, prilož, ale po kotrbe, aby nekríval!“

„Však ti ja priložím, ty mamľas s pekárskou papuľou, sto striel sa ti v materi!“ odpovedal potockovec.

„Psí hlas nejde do neba — dolu s ním, dolu s ním; však lepší od neho už visia na šibenici!“

„Ba keby som ja mohol z vás každého páru dvoch obesiť, to by som najradšej urobil,“ zvolá zas potockovec.

Oči sa blýskali, ruky sa potrhovali pánom bratom, i z jednej i z druhej strany hore vstávajúcim; a keď potockovský zavolal „Dolu s ním, strhnite ho a zapíšte mu na kožu, aby nezabudol, že nemá popod nos brnkať!“ tu sa zdvihla na zadnom sedadle postava Matiáša Bešeňovského, ako náčelníka, chtiaceho z výšiny prehliadnuť postavenie svojho i nepriateľského vojska. Vtom sa ale i na druhom voze vztýčila postava Petra Barinu, pozerajúceho, ako ďaleko už veci prišli.

Ako Matiáš Barinu zočil, bolo mu nebárs' okolo srdca, ale akokoľvek zavolal: „Kmotor, dobre žes' tu, vrana vrane oko nevykole. Povedz svojim ľuďom, aby sa sušili, kde zmokli; lebo daromnica je to, keď kotol hrniec karhá — a raz darmo je: I pes psu brat.“

„Kmotor lebo lotor,“ zavolá hnevlivo Barina, „kto spáva v peci, nazdá sa, že všetci. Nuž a ty mňa ešte chceš kmotrom prezývať? Ty kujon, ty lotor, čos' Kristu Pánu ocot vylogal?“ A tu päsťou zahroziac, vyvolal: „Chlapci, od hlavy ryba smrdí — dolu s ním!“ I poskákali z voza potockovci fokošmi ozbrojení, a udreli na bešeňovskovcov, ktorí, nemajúc nič v rukách, odpínali klanice z voza. Šimko Levický vyskočil na voz bešeňovských, strhol dolu zástavu, rozlámal pod kolesami jej tyčku, rozdriapal ju na franforce i rozhádzal do všetkých vetrov; Macko Hrabina, človek územčistý, s Barinom chytili Matiáša a stiahli ho z voza; druhí tĺkli ostatných bešeňovskovcov, až to bola radosť, pričom, pravda, dostal aj paholok, ktorý zanechal voz a utiekol i bokom volal: „No, nemaj s pány ako so psy!“

l zvada i bitka nastala v jednom okamihu, pričom ale ku chvále bešeňovskovcov buď rečeno, ani jeden za celý svet nevyvolal „vivat Potocký,“ hoc by ho odporník bol zabil.

Vtom v úplnom cvale blížil sa koč s hajdúchom pri kočišovi a s druhým zas nazadku, od Ropíc a na ňom pán slúžny Mikovič, ktorý zhliadnuc pranicu, rozkázal zastať i vyvolal: „Ticho, páni! Hanba biť sa zemanom, čo by mali tak ako bratia žiť medzi sebou!“

„Pravdu máte, vaša milosť,“ zavolal Miško Bešeňovský, „však nás to vaši ľudia prepadli ako zbojníci!“

„Teda rozkazujem mocou svojho úradu, aby sa všetky zelené perá odstránili.“

Potockovci poskákali na voz a odstránili sa, ako čo by prášil.

,,A aby sa vám ďalej nič nestalo,“ pokračoval slúžny, teda vás sám odvediem do Kalova.“ Bešeňovskovci posadali na voz a ubiehali i so slúžnym ku Kalovu. — A všetko zmizlo, akoby sa tu nič nebolo stalo.

Medzitým ale ani jedna, ani druhá strana nespozorovala, že jej náčelníci chýbali; tak ich celý ten výjav do ohňa priviedol, alebo radšej príchod slúžneho odrazu ochladil. Toto sa ale aj nevedomky stať mohlo, lebo Barina s Mackom Hrabinom, vidiac prichádzajúceho slúžneho, Matiáša do priekopy zvalili; a tak mu prsty hrdlo stiahli, že ani ceknúť nemohol a popustili mu ho, keď bol slúžny i s celou perepúťou pánbohvie v ktorom kúte sveta.

Sotva sa však z priekopy dvíhať začali, tu znova zadupotali kone a tiahnu za sebou kočiar z bočnej cesty a cvalom leteli oproti nim s vetrom o preteky.

Čudný to bol kočiar! I paholok, i pri ňom sediaci človek bol oblečený v takých šatách, ako hajdúsi nosia, lenže boli z nich šnúrky poodtrhávané, tvár mal čiernu, akoby ju uhľom zamaľovali alebo akoby černochovi prislúchala, na hlave ale miesto klobúka alebo čiapky sedel mu červený ručník, okolo slúch po žensky uviazaný. V zakrytom koči sedeli práve tak pripravení dvaja muži, každý s puškou—dupľovkou pri boku a pištoľou v ruke. Príduc k vstávajúcim z priekopy nepriateľom, zavolal ten, čo pri kočišovi sedel: „Stojte a poddajte sa!“

A nečakajúc odpoveď, poskákali všetci dolu, zaviazali ručníkom Matiášovi i Petrovi oči, vhodili ich do kočiara, sadli si proti nim, natiahli kohútiky pištole a povedali: „Ak sa ty, alebo ty pohneš, hneď si syn smrti.“ Hrabinovi však kočiš privolal: „Ty choď domov a nevychádzaj z izby do bieleho rána, lebo ináčej ani nezvieš, kde sa podeješ.“

Hrabina vzal nohy na plecia a nezastavil sa iba doma, kde na druhý deň na začudovanie svojho domu a celej dediny rozprával, že na vlastné oči videl, ako Matiáša i s Barinom čerti za živa uchvátili. Ale Matiáš a Barina sa utiahli do kúta koča, obapolne pozor dávali, čo sa okolo nich robí, ale neosmelili sa šatku z očí strhnúť. Nevideli nič, nepočuli nič, len dych svojich sprievodcov, a po hýbaní koča zbadali, že nie sú na ceste, ale že, idú sčiastky po pašienkach, sčiastky po strniskách, bo kolesá viazli a nijaký rachot nevydávali; okrem toho sa voz musel často okolo krútiť, bo im vietor z rozličných strán dúchal do tváre.

I keď sa tak asi dve hodiny vozili, odrazu kočiar zastal. Muži sprievodcovia poskákali dolu; jeden z nich zavolal: „Sem sa z baku! Držte pištole natiahnuté. Ak ktorý z nich len cekne, vrazte mu guľu do čela!“ — Matiáš pocítil, že to nie žart, ale tým väčšmi sa zatriasol, keď ho ten istý, príduc k nemu, za rameno lapil a z koča strhol, nakrátko povediac „dolu!“, čo sa, pravda, i s Barinom stalo; potom ale ho viedol dolu schodmi do akejsi neznámej priepasti, zaklopal tri razy na dvere, ktoré sa na tento znak otvorili, a mykol ním, akoby ho chcel do zeme zasadiť. Potom bez každého slova mu strhol šatku z očí a vystúpil von dverami.

Matiášovi mráz prechádzal po kostiach, keď sa dookola pohliadal. Bol v podzemnej, čiernou látkou poobťahovanej palote, muži čierno odetí svietili pohrebnými fakľami; uprostred siene bol dlhý stôl čiernym súknom obtiahnutý, na ňom biblia a pri tejto kríž, pred ktorým umrlčia hlava a z oboch oblokov po jednej sviečke stálo. Za stolom sedel muž čierno oblečený na vysokom stolci; okolo stola na stoliciach z každej strany čierni muži s čiernymi tvárami. Napravo od predsedajúceho stál človek v čiernom kňazskom rúchu, naľavo druhý v červenom, o široký meč opretý, onen tvárou na čierno, tamten na červeno zafarbenou. Peter Barina stál pri Matiášovom boku, ale so zaviazanými očami.

Dlho bolo ticho a Matiáš sa rozhľadel, ale čím viacej hľadel a čím viac druhí mlčali, tým viac sa mu začali kolená zalamovať, bo tušil nebezpečenstvo hádam aj života. Škoda ťa, Matiáško, že si tak vliezol do klepca!

Naostatok po dlhom mlčaní vezme slovo predsedajúci, slovo, čo tak duto znelo ako z hrobu: „Matiáš Bešeňovský, stojíš pred súdom smrti z krivoprísažníctva obžalovaný, pred súdom, ktorý síce záleží z ľudí, ale ktorých najmilšie slovo je smrť. Matiáš Bešeňovský, či sa priznávaš ku krivoprísažníctvu?“

„Nikdy som krivo neprisahal!“ odpovedal utrápený Matiáš.

„Ale si obžalovaný, žes' viac ráz vieru zlomil,“ odpovedal predseda vážnym hlasom,“ a tak si vierolomca, čo je toľko ako krivoprísažník. Povedz na svedomie, koľko ráz si zrušil slovo — ale nakrátko — bo sú okamihy života tvojho zrátané!“

„Raz som odstúpil od Bešeňovského k Potockému, a zas od tohoto k onomu,“ bola odpoveď.

„Teda sa sám priznávaš k svojej vine. Sudcovia, my sme tiež ľudia hriešni, pomodlime sa, aby nám boh hriechy odpustil — a potom súďte, čo zaslúžil Matiáš Bešeňovský za previnenie svoje!“

Sudcovia dlho mlčali, premýšľajúc sami v sebe a spytujúc svoje svedomie, až naostatok predsedník zavolal: „Sudcovia, čo zaslúži Matiáš Bešeňovský za svoje vierolomstvo?“

A vážnym, dlhým, dutým hlasom ozvalo sa z pŕs zhromaždených: „Smrť!“ — „Matiáš Bešeňovský,“ zas sa ozve slovo predsedu, „počul si slovo smrť? Priprav dušu svoju na dlhú púť do večnosti! —“

Matiáš nevoľne padol na kolená a človek v kňazskom rúchu pristúpil k nemu a pomodlil sa s ním otčenáš. Predseda povedal: „Dali sme dušu bohu a telo prislúcha katovi.“

Zacengal.

Sprievodca vstúpil do dverí a šatkou viazal oči Matiášovi, keď medzitým kat, takže to Matiáš zazrieť mohol, okolo jeho hrdla mečom brnkal. Tu zavolal Matiáš prenikavo: „Deti moje, deti moje!“ smrteľným strachom predesený; lebo ako ľudia hovoria, strach je zlý.

Tu prevzal slovo predseda: „Veľká je milosť u boha, zľutuje sa i nad tebou, Matiáš Bešeňovský, a obmäkčí srdce človekovo, ktoré si spomenie na tvoje úbohé dietky, a zmiluje sa tiež i nad tebou; ale tys' človek zatvrdilý, si hriešnik veľký, ani z božích, ani z ľudských zákonov si nič nerobíš, a tak ti nemožno veriť. Teda či jesto dušičky na svete, čo by za teba dobre stála, čo by za teba prosila?“

„Moje deti, moje deti vás prosia!“ potiaci sa Matiáš zavolal.

„Ja prosím zaňho! Však je môj kmotor a jeho deti sú moje deti,“ prerečie Barina, ktorý počul, hoc nevidel, čo sa robí, „ale len ak bude prisahať, že oproti potockovcom nikdy nič ani slovom ani skutkom nepodnikne, lebo ja, na môj hriešnu dušu, nikdy za inšieho nebudem, a nech toho parom vezme, kto je proti Potockému — vivat!“ doložil Barina, bo mu bolo slovo „vivat“, keď vypovedal meno Potockého, na jazyk prirastené a jedno bez druhého sa ani myslieť nedalo.

„Teda prijímaš návrh tohto človeka, čo za teba prosí, ktorého my nepoznáme a ktorého bez nášho rozkazu sem s tebou doviezli?“

„Prijímam!“ zavolal Matiáš a prisahal.

„Ale pokuta za hriech: Tak tys', Matiáš Bešeňovský, zhanobil česť zemiansku: čo zaslúži za to sudcovia?“

Sudcovia zavolali jednohlasne: „Sto palíc! predsedník zazvonil; zo dverí vstúpili sprievodcovia Matiášovi, zrútili ho na zem a prikladali mu palicu jednu za druhou.

Keď jedenásta padla, zavolal predsedník „dosť!“ a začal hovoriť: „Tým ti je, Matiáš Bešeňovský, tiež zemianska česť odňatá! Že o tom rozprávať nebudeš, vieme; ale ak bys' kedy prísahu danú zrušil, pamätaj, že pred súd náš prídeš, ani nebudeš vedieť kedy, a potom buď ti sám pánboh milostivý. Ty však, neznámy človeče,“ obrátiac sa k Barinovi, pokračuje predsedajúci, ,,čos' zaňho dobre stál, nasleduj šľaky jeho, a keď len myšlienkou čo oproti svojej prísahe začne, zavolaj mu ,vykričím!', nech ho tak to slovo na dnešný deň upomína a ho prenasleduje až do smrti.“ Vtom kývol a sprievodcovia zodvihli Matiáša zo zeme, zatiahli mu spolu i s Barinom, ktorý chudák nevedel, čo sa tu robí, ešte lepšie šatku na očiach, zakosílili ju, pritisli im klobúky na hlavu, vyviedli ich hore schodmi, vsadili ich do koča a uháňali s nimi napravo i naľavo, dovôkola i rovno, až tak čušky sa voziac, prišli na cestu a na miesto, kde sa ruvačka bešeňovskovcov s potockovcami stala, zosadili obidvoch dolu, odviazali im oči, poskákali do kočiara a bežali cvalom pánbohvie na ktorú stranu.

Utrápenému Matiášovi nenapadlo ani najmenej vadiť sa s kmotrom a Barina pudom vlastným vedený, bez toho, že by vedel prečo, nespomínal ani slovom predošlú svoju trpkosť a kmotrovo pohanenie, ale vzal ho popod ruku a podporoval ho verne a spravodlivo, ako sa na statočných kmotrovcov svedčí, až kým nestretli prvý voz, čo sa im prípadkom naďabil a našťastie prislúchal Šimkovi Levickému, ktorý Barinu poslal hľadať. Barina si posadil kmotra pekne—rúče na voz, objal ho rukou okolo krku a rozprával mu celou cestou, ako to bolo, keď spolu na vohľady chodili, a to buď k jeho pochvale rečené, že toto len z dobrého srdca robil, aby kmotrove myšlienky na inú cestu obrátil.

A tak Matiáš prikvitol domov, že sa nikto o jeho príchode nedozvedel.



[35] (lat.) Hrôza, hrozné!

[36] (maď.) Mater tvoju; zahrešenie.

[37] (lat.) Sám.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.