ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale nie tak, ako v Bešeňovej, vodilo sa pánu Adamovi. Štefan Levický mu povedal, že mu strýc Ondrej na jeho slová odpovedal, aby si pán vicišpán svoje veci v Leviciach sám usporiadal. Dal teda do kočiara zapriahnuť štyri vrané kone, ku kočišovi si sadol hajdúch jeden, za kočiarom stál druhý s červeným čákovom a kohútím forgovom na hlave, majúc novú vyšnurovanú mentiečku na chrbte, dolu dolománom šabľu pri boku, ostrohy na čižmách a taršulu visiacu po päty. Do kočiara si sadol pán vicišpán Adam Bešeňovský a pán slúžny Štefan Levický.

Bolo to pekne—krásne v Uhorskej krajine. Keď .sa na vozíku viezol pán prísažný, to každý vyhýbal z cesty, keď dva ako šarkany bystré kone kočiar ťahali a hajdúch pri kočišovi sedel — to ľudia zďaleka snímali klobúky, bo to bol pán slúžno—dvorský; keď ale kopytami zadupotali štyri kone na ulici, prskajúc, krky zalamujúc, letiac ako vietor, a hajdúch vystrojený ako panenka sedel na baku alebo i druhý za kočiarom stál — to vybiehali matky z domov a ukazovali prstom dietkam svojim: „Vidíš, dieťa moje? To sú pán vicišpán!“

V takej sláve sa viezol i pán Adam Bešeňovský do Levíc.

V Leviciach bola dnes celá slávna família na nohách. Chýrečný advokát pán Ondrej Levický nebol síce direktorom slávnej famílie Levickovcov, lebo advokát vraj si nesmie dať úradmi ruky zaviazať, ale bol predsa hlavou famílie, ktorou sa každý pýšil vediac, čo si ten do hlavy vezme, to i urobiť musí. Celá família sa pred jeho múdrosťou klonila, a tak i dnes sa páni bratia uňho zhromaždili.

Rokovalo sa tu o nastávajúcej reštavrácii. Ondrej si postavil okuliare na nos a zhováral sa s čelnejšími členmi famílie, i vysvetľoval im, do akého zlého chýru upadla ich celá família po celej Uhorskej krajine len zato, že drží s Adamom Bešeňovským, i skončil svoje reči takto: „Viete, že som nikdy nepachtil za nijakým úradom, a ani teraz ho mať nechcem .— lebo načo zo seba na staré dni robiť blázna? Ale viete, mne všetko záleží na našej slávnej famílii, lebo ma to predsa len mrzí, keď sotva povieš, žes' Levický, už ľudia na teba prstom ukazujú. A viete tiež, čo sa mi onehdy u Bešeňovského stalo.“

„Vieme, pán brat, vieme,“ zvolali smutne všetci prítomní.

„Nuž teda vidíte, povedal mi ten Adamov gróf, že som ja vraj rechtor.“ I zvesil hlavu.

Pri týchto slovách boli prítomní ako hromom omámení a hrôzou preniknutí nad touto, ich najlepšej hlave a ich pýche urobenou potupou.

Jeden zavolal: „Ale veď vám je ten nie hoden ani do šľapaje vstúpiť.“

„Páni bratia,“ pokračoval Ondrej, „ja nepotupujem nijaký stav a vážim si nášho rechtora veľmi, lebo je statočný človek; a čože by bolo z našich dietok, keby sme ho nemali? — A potom ten premilený gróf ani nevie, koľko zemianskych duší sa v tom vážnom stave nachádza, nevie, že v stolici traja Levickovci dietky vyučujú; a tak keď urazí rechtora, urazí i Levického, keď potupí rechtora, potupí i Levického.“

„Tak je, tak, pán brat,“ vykríkli prítomní, „a dostane od nás fiškálsku akciu!“^[33]

,,Myslím teda,“ hovoril ďalej Ondrej, ,,aby sme povedali Adamovi, že len tak s ním budeme držať, ak upustí od grófa, keď ale nie, že to budeme pokladať za urazenie našej cti a našej famílie.“

„Tak je, tak,“ zvolali zas prítomní, „nech nedrží s ľuďmi, čo si z Levickovcov nič nerobia!“

„A tak, páni bratia,“ dokončieval Ondrej, „povedzte i druhým, ako sa držať majú — i pani sestrám; lebo kde muž dôjsť nemôže, tam dôjde žena — no však rozumiete.“

Keď pán vicišpán Adam Bešeňovský došiel do Levíc, už bola celá dedina plná, ako si on Levickovcov neváži, ako s nimi zaobchádza sťa s planými hruškami a ako sa z toho teší, keď kto pánu Ondrejovi ani jeho titul nedá. To boli, pravda, hrozné veci a pomútili hlavy malých i veľkých, starých i mladých.

V dedine nik nevychádzal naproti predtým takému vzácnemu hosťovi.

I zastal kočiar pred Ondrejovým domom; hajdúch skočil, otvoril dvercia na kočiari a pomáhal pánom dolu. Ondrej bol teraz kohút na svojom smetisku a tak vyšiel von privítať hostí. Pán Adam ho bozkal, usmieval sa mu do očí a príduc do izby, posadil sa i hovoril: ..Všade dobre, doma najlepšie, a u vás som predsa ako doma, pán švagor!“

„Teší ma, vaša milosť, teší,“ odpovie Ondrej, „že ste sa predsa raz uponížili do môjho chudobného príbytku.“

„Čo hovoríte o uponížení, pán švagor?“ prerečie Adam, „však sme rodina najbližšia na svete a k tomu viete, že sme len my ešte udržali stolicu od prevratov, a verím, že pokiaľ Bešeňovskovci s Levickovcami držať budú, zostaneme páni v stolici.“

„Pravdu máte, vaša milosť,“ odhovorí Ondrej, „pokým sa nám do stolice moľ nezaliahne, čo chudobných zemanov bez britvy oholí. Pokiaľ zostaneme medzi sebou a cudzích vysokých pánov si do košiara nepustíme ako vlkov, bude nám vždy dobre.“

Pomaly sa začali páni bratia schádzať, že ich tam naostatok bolo ako myší. Pán Adam pri príchode každého vstal, objal a bozkal na obe strany a spytoval sa, ako sa pán brat máva i s pani sestrou i s domácimi. Nejeden začal hovoriť o svojej biede, o chorobe ženy a ako predošlej zimy už mal utratiť synáčika, ale ako pánboh predsa pomohol z núdze.

„Chválapánubohu,“ odpovedal na také reči pán Adam, „škoda by to bola, lebo čo je dobré, nech sa chová, a ja úfam, že keď dorastie, bude i mne takým dobrým priateľom ako dosiaľ celá slávna família Levickovcov, do ktorej ďalšej lásky sa teraz spolu i s grófom Želinským porúčam a rekomandujem.“^[34] Tu urobil hlbokú poklonu a zatočil rukou dookola, aby si ani jeden z pánov bratov nemyslel, že ho nespozoroval.

Levickovci však mlčali a pozerali na Ondreja, ktorý rukami na prsiach zloženými sa usmiechol, čo bolo znakom, že z celej rekomandácie nič byť nemá. A tak sa osmelil pán Martin Levický i vypovedal: „Vaša milosť pán vicišpán, všetko by to bolo dobre, ale nám sa ten váš gróf nepáči, čo prišiel po prvý raz do stolice, aby našim deťom chlieb odnímal.“

Pán Adam vytreštil na to oči, lebo na taký odpor nebol pripravený a vedel tiež, že mu už od spojenia s grófom odstúpiť viac nemožno; ale čo mal robiť? Bol prinútený ukázať sa tak, aby z toho urazenie ani pre grófa, ani pre Levickovcov nevyzeralo, a tak, skoro sa spamätajúc, povedal: „No, to bola múdra hlava, čo to tak navliekla! Ale by som nebol myslel, ako by pri tom Levickovci mohli zabudnúť, že v grófovi Želinskom nájdu len dobrého priateľa.“

„Dobrého priateľa?“ zavolal zas pán Martin. „A či on nenadával pánu Ondrejovi do rechtorov? A či neurazil celú famíliu Levickovcov, z ktorej sú traja rechtori v stolici, keď na rechtoroch mlátil, akoby to bola Csákyho slama; a či sú tí nie tak zemania ako on? Keď vaša milosť nie, tak sa my sami musíme zastávať.“

„Nie je to tak, nie, páni bratia!“ zvolal pán Adam. „Tak by ste nemali hovoriť, lebo ak ja i s grófom prepadnem, tak prepadnete i vy, Štefan tiež a Levickovci neprídu do úradu.“

„Spravodlivý sa vždy chleba naje,“ ohlásil sa :pán Ondrej, „odstúpim mu svoju chalupu, lebo i vo Viedni ľudia biedni. Teraz ale, vaša milosť pán vicišpán, urobme rečiam koniec. Ak odstúpite od grófa, máte Levickovcov za seba, ak nie — potom vám za nič nestojím.“

Pán Adam zmŕštil tvár, pozrel po Ondrejovi milým okom i povedal: „Poradili ste sa rozumu, pán švagor, keď ste si to tak premysleli; lebo dobre viete, že mne viac od grófa odstúpiť nemožno. Ďakujem vám pekne za vaše priateľstvo! — Vy ale, páni bratia, nedajte sa mýliť daromným rečiam, položte ruku na srdce a rozpamätajte sa, či je to spravodlivé, čo ste od toľko rokov zastávali; či ste sa vtedy mýlili a či sa teraz v jednom okamihu mýlite.“

Ondrej však už predtým dobre obrobil pánov bratov a upozornil ich na to, že všetko v stolici od nich závisí, a tak teraz jedenkrát z nich dva razy dýchal, tri razy naťahoval tvárou, aby z nej sama múdrosť, sama vzácnosť vyzerala; i zastal si teda pán Martin Levický napredok, pokrútil fúzom a odpovedal vicišpánovi:

„Vaša milosť dobre vie, že Levickovci vždy na seba držali a každého z ich rodiny zastávali, lebo prvšia košeľa ako kabát; tak sme boli vždy s vašou milosťou, zato sme našu mienku ani nezapredali, ani vám neprisahali, čo vaša milosť chce, už či sa nám to páči, či nepáči, že vždy nasledovať budeme. A tak pokiaľ to stálo, postaviť sa za vás vždy sme boli hotoví; ale keď od nás žiadate, aby sme si sami bič plietli na vlastný chrbát a volili do úradov ľudí, ktorých ani nepoznáme, ani sa s nimi tak dôverne po našsky pozhovárať nemôžeme, tak pôjdeme ta, kde neodvrhujú našich synov, našu krv, naše priateľstvo, čo sa v našej stolici zrodilo, pod našimi očima vychovalo. Čo nás teda po grófovi? A keď ho nasilu mať chcete, teda — vivat Potocký!“

A celé zhromaždenie zavolalo: „Vivat Potocký!“

Pán vicišpán bol odrazu i bledý ako smrť, i zelený ako túz, i svetlý ako šata; lebo to bolo neslýchané pohanenie v jeho prítomnosti zvolať na zdravie protivníka. Zobral sa však skoro, nepovediac ani slova, vzal klobúk, poklonil sa a mrmlajúc medzi zubami: „Proti jedu neni medu,“ vyšiel von, sadol si so Štefanom Levickým, ktorého temer ani nepozoroval, na kočiar a uháňal von z dediny.

Ale ako to už na svete býva, keď máš škodu, o posmech sa nestaraj, tak sa to stalo i pánu Adamovi. Sotva vychádzal z dediny, tu sa muzikanti na cestu postavili, hrajúc pred Adamovým kočiarom Potockého nôtu, a pani sestry z dediny s metlami a ohrablami vybiehali za kočiarom k veľkej radosti a kratochvíli mladého pokolenia, so smiechom sa za matkami hrnúceho; lebo iné je to, keď sa niečo nepríjemné prihodí chudobnému človeku, a zas iné, keď sa to isté stane vysokopostavenému.

Pán Ondrej Levický však s veľkým uspokojením pozeral ponad okuliare na pánov bratov, ich hostil i hovoril: „Dobre to bolo, Martin! Koľko krajov, toľko obyčajov; a u Levickovcov taká obyčaj, že si nedajú nikomu brnkať popod nos. Nech zeman drží so zemanmi a nech sa s ľuďmi nevodí, čo sú mu nie rovní; a tak i Adam vyjde na mindžiare, bo koho boh chce potrestať, potresce ho na rozume.“ Medzitým čo Martin touto pochvalou na koňa posadený, očami ľúbo žmurkajúci, odpovedal: „Ako vedel, tak povedal!“ —vtedy pán Adam Bešeňovský, vo svojich citoch rozbúrený kázal kočišovi obrátiť k Bešeňovej.

V Bešeňovej to zas ináč vyzeralo. Z okna prvého domu dediny bola vystavená biela zástava a na nej veľkými písmenami napísané: Vivat Adam Bešeňovský! Naproti ale druhá s nápisom: Bešeňová verná sama sebe. Ako to pán Adam uvidel a rozpamätal sa na Levice, slzy mu z očí vypadli, i povedal sám pre seba: „Krv je krv,“ a zosadol vo svojom dome. Ale sotvaže to zhliadli na konci dediny páni bratia, kričali: „Vivat Adam!“ Po celej dedine i na dolnom i na hornom konci, i na dolnej i na hornej i v prostrednej Bešeňovej ozývalo sa z úst len jedno slovo „vivat Adam“, a každý, kto to slovo vyvolal, postrčil si čapicu alebo klobúk z jedného ucha na druhé, vzdychol si a prsia sa mu rozšírili v povedomí, že vyvolal pravdivé slovo a že on je ten, čo pravdu a dobro stolice bráni. Pritom sa celá slávna família hýbala k pánu Adamovi a Cigán tisol husle bradou, až jačali, že sa to len tak rozliehalo, a barbora hundrala, akoby to nielen ľudí, ale aj skaly malo pohnúť k účastenstvu.

A keď sa tak páni bratia pred Adamovým domom zišli, tu zarezal Cigán Bešeňovskovcov nôtu a celé zhromaždenie zaspievalo:

A pán Adam uradovaný vystúpil na okno. počúval celú nôtu, pozeral, ako mladé i staré vyhadzuje čiapky i klobúky dohora, poklonil sa i vypovedal: „Ďakujem, páni bratia, ďakujem!“

Ohromné „vivat“ ozvalo sa a celé zhromaždenie išlo dnu privítať pána vicišpána. Ten odpovedal pár priateľskými slovami, vybozkával každého po poriadku, ponúkal pánov bratov do bočných izieb, kde sa už popredku pripravené pečene kúrili na stole, sklenicami s vínom takmer celkom obsypanom, že sa až tak zhýbal pod nimi.

Pán vicišpán sa však odrazu zastavil, pozeral po zhromaždených, hľadel, hľadel a dohľadieť sa nemohol. Odrazu sa spýtal: „A Matiáš, pán Matiáš kde?“ Daniel sa poškrabal za uchom i odpovedal: „Či ho čert vie, kde ho psi jedia?“

„Nič to zato,“ zavolá vtom Gašpar, „však príde na psa mráz a dožijeme sa, že ako robil, tak sa mal; čertu slúžil, čert ho vzal! Zato ale Bešeňovania dajú i život za vás, a bez jednej lastovičky bude leto.“

„Ale veď tu v mojom mene vás mal Matiáš prijímať,“ prehovoril so začudovaním vicišpán.

„No pekný to vtáčik,“ odvetil Daniel, „a vy ste, vaša milosť, zverili na psa slaninu a dali ste vašu vec čertovi na budzogáň.“

„Ej, bolo by to, páni bratia,“ zakrútiac hlavou, prerečie vicišpán, „to nemôže tak byť, ako vravíte, už či tak, či tak, Gašparko, zájdite len preňho, však uvidíme, na čom stojíme.“ A vtom sprevádzal pánov bratov do druhej izby k naloženým stolom.

Matiáš sa práve, príduc z výletu do susedných dedín domov, preobliekol, vypočul Gašpara, pozrel naň bokom, zamrmlal popod nos: ,,Keď mu čert na jazyku sedí, vtedy po mňa posiela,“ a vstanúc, kázal sa posadiť príchodziemu, sám však obliekal najlepšiu, akú mal kurtku, zatisol okrúhly klobúk na čelo a premýšľal, čo asi Adam povie, uberal sa v takom dobrom rozmare akoby sa nič medzi nim a vicišpánom nebolo prihodilo, do zhromaždenia slávnej famílie, lebo si dobre uvedomoval, že Adam vie oceniť i jeho náchylnosť i nepriateľstvo.

U pána Adama bolo veselo. Páni bratia jedli, pili, kričali, verili sa, že sa skôr nebo na zem zrúti, ako oni od svojej vlastnej krvi odstúpia; Cigán húdol, hajdúsi a mládenci brnkali miskami a sklenicami a pán vicišpán bol ako živé striebro, chodiac od jedného k druhému, stískal ruky, bozkával novopríchodzích, najmä zo susedných dedín, a mal sa okolo každého, už či to bol pán, čo sa na štyroch vozil, a či chudák, čo sa od reštavrácie do reštavrácie postiť musel.

Vtom vstúpil Matiáš. Pán Adam sa usmial oproti nemu, poklonil sa, pobozkal ho i vyriekol: „No, len vy ste ešte, pán brat, tu chýbali; teší ma, že sme vás predsa doma zastihli a že ste predsa prišli.“

„Hja, vaša milosť,“ odvetí Matiáš, „kde sa dobre vodí, ta sa rado chodí.“

„No, teší ma,“ prerečie vicišpán, „ale mal by som sa čosi pozhovárať s vami — odpustite, páni bratia, na chvíľku sa musím odstrániť.“

„Neverte mu, vaša milosť,“ vstanúc do ucha mu povie polohlasne duseným hlasom Daniel, „ten je čertom podšitý!“

Vicišpán sa poklonil a odišiel s Matiášom do bočnej izby.

Páni bratia krútili hlavami, lebo im nešlo do hlavy, že vicišpán viac dôveruje tomu, čo nezaslúžil, než im, až si pán Daniel obľahčil prsia, čo na nich ako centy ležalo, v slovách: „To mi už do hlavy nejde! Ja som sa nazdal, že sa mu dostane – a teraz? – Nie – to nestojí zato byť statočným človekom.“

„No,“ povie na to rozdráždený pán Miško, „uvidíte, že sa ešte spolu skmotria, lebo šelma všade dobre prejde.“

,,Veď ja už nedbám,“ odpovie Daniel, „keby aspoň len vicišpán pomyslel, že viacej ľudí viacej vidí.“

Ale vicišpán lepšie poznal svojich ľudí a chtiac protivníkov získať, nikdy nenarážal na ich skutky; lebo taký je raz človek, že sa cíti byť zaviazaný i svoje nepravé kroky zastávať, keď mu ich druhý na oči vyhadzuje. Tak i teraz, ale celkom tichým priateľským hlasom, ruku hosťovi na plece položiac, hovoril: ,,Matiáško, čo vás k tomu priviedlo, aby ste odo mňa bočili?“

„Nuž, vaša milosť, keď vy so mnou,“ odpovie Matiáš, „tak dôverne hovoríte, odpoviem vám aj ja dôverne. Viete, že sa hlad šibenice nebojí, a u mňa, už neviem prečo, všetko vychádzalo na mizinu. Myslel som si, že kto ráno vstáva, tomu pánboh dáva, vstával som, robil som, a predsa mi to všetko išlo ako v lete na saniach; a viete zas, že nešťastiu málo treba, tak i mne tu vyhorela stodola, tu sa mi vlámali zlodeji do komory, tu mi voda pole pobrala, takže dlžôbka za dlžôbkou rástla, a pomyslite si — práve ma sedliak trápil, aby som mu vrátil dlžné, keď prišli ku mne ľudia z Potockého stránky a zachovali ma od hanby. Nuž pomyslel som si: Sťa ako nič nemať — nuž veru som pomoc prijal, lebo dobrý je chlieb, keď niet koláčov.“

„Ale, prepánaboha, čo ste mi to nepovedali?“ horlivo vyvolá vicišpán. „Ja som sa vždy nazdal, že vám je veľmi dobre na svete.“

„Hja, tomu je dobre, koho niet!“

,,A potom som sa nazdal, že som vám dosť dal, keď som vašu obligáciu potrhal,“ pokračuje vicišpán.

„Hja, vaša milosť, dosť je, keď bijú.“

„Ale povedzte mi len tak dôverne, Matiáško,“ pokračuje vicišpán, „čo vám asi dali potockovci, keď ste so mnou neboli spokojný?“

„Hja, vaša milosť,“ bola odpoveď, „nestojí to tiež zato. Nuž sto dukátov a po reštavrácii zas toľko, ak Potocký zvíťazí, a to je toľko ako psovi mucha.“

Vicišpán si vzdychol, bolo mu ťažko na srdci, keď o dukátoch počul, a k tomu taký ľahký spôsob o nich hovorenia, akoby ich ľudia na ceste alebo na deravom moste nachádzali, z čoho tiež, a to veľmi rozumne uzavieral, že Matiáša, ak ho chce zas na svoju stranu získať, hocakou špetou neodbaví. Ale čo bolo robiť? Držanie sa Levickovcov zadalo mu hrozný úder, odpadnutie Matiášovo vzbudilo v ňom zas tušenie, že najvýbornejší vábnici, kolompoši, čo vedia spolu držať celú stránku, od neho odstupujú, a že sa kolesá rozsypú, ak sa nenamastia. Či chcel teda, či nie, musel s farbou von a ešte väčšmi s turáčikmi! Pomädlil si teda čelo, čiahol do vačku a vyriekol: „Dobre teda, Matiáško, keď ste taký potrebný — no, však ani ja nemám srdce zo skaly — ja síce pri sebe dukáty nemám — ale tu máte tisícku, čo práve toľko stojí ako dvesto dukátov, a ja ani nečakám, či vyhráme, či nie — však kde je Bešeňovský, tam je víťazstvo isté!“

Ako Matiáš prvý raz v živote tisícku uhliadol, vyceril zuby ak vlk, vytreštil oči ako jazvec, bo ani vlastným očiam neveril, že naňho odrazu zo všetkých strán tak prší požehnanie, vidiaci však, že vicišpán nežartuje a tisícku len ďalej podáva, čiahol po nej i zvolal: „Tak si, vaša milosť, i dom pokryjem, i stodolu vystavím, i dačo dlžôb splatím — a len vás o dvoje prosím: Po prvé, aby ste mi to na drobné premenili! a potom sám pred slávnou famíliou vyriekli, že som ja na vaše slovo zbližoval potockovcom, aby som skúsil, kto je verný, kto nie; lebo by mi ináčej páni bratia neverili, hoc by som im sto ráz povedal, že chyba nič neplatí.“

„Dobre, Matiáško,“ odpovedal usmejúc sa vicišpán, „urobím vám všetko kvôli, ale sa bojím, že vás potockovci prenasledovať budú, ak sa dozvedia, že ste si z nich len bláznov robili za ich vlastné peniaze.“

„Hja, vaša milosť, nechajte vy vodu bežať a kamene ležať, lebo vidíte — kto sa hnevá, nech sa o zem hodí. Z toho si ja nič nerobím, hnevu sa nebojím, o lásku nestojím, a kto sa chce biť, musí tam byť.“

Vicišpán mu stisol ruku a odišiel s ním medzi druhých hostí usmievajúc sa.

Tu bolo veľmi živo. Vravot, brnk pohárikov, vivaty, pesničky; lebo si to u nás každý myslí, keď do dobrej vôle príde, čo je v piesni, nech sa kliesni. A tak práve dokončili tú pesničku:

po ktorej nasledovala zas tá pekná roztomilá nôta:

Že medzi každou „Dávno Bešeňová“ ozývať sa musela, rozumie sa samo sebou. Len čo však vstúpil do izby vicišpán, tu sa zdvihlo sto rúk dohora, pravda, nie prázdnych, poháriky v nich zaštrngali a ohromné „vivat“ sa ozvalo. Potom však skočilo pár zemanov, vyzdvihlo pána vicišpána dohora, a tu bys' len bol videl tie kvitnúce tváre, čo sa mu oproti usmievali, tie ruky, čo sa po ňom, akoby na objatie načahovali; tu bys' len bol počul, ako to slovo „vivat“ znie, keď sa, zo srdca idúc, zo sto hrdiel ozýva. Pán vicišpán ďakoval napravo i naľavo, dal sa nosiť po izbe, ba i po dvore, kde sa zabávali a hostili iní páni, nemajúci už v dome miesta.

Len pán Daniel krútil hlavou a bol ako na uhlí, kým vicišpán dolu nezostúpil; lebo videl, ako ho Matiáš všadiaľ nosí a ustavične vyvoláva „vivat Adam“, i priplichtil sa k vicišpánovi a vypovedal: „Ale, vaša milosť domine spectabilis, čo to robíte? Teda vás Matiáš musí dvíhať? — Nemáte statočných ľudí? — Však je ten až po krky v saku Potockého zapletený — veru vám ten olovo preleje.“

„Nič to zato, že je blato, príde vietor, vyfúka to,“ odpovie vicišpán, „lebo na konci býva kyjak, a vidíte, páni bratia, chytrosť nie sú čary; pán Matiáš na svoje slovo hovoril tak s vami — však viete, ako sa Levickovci zadržali — a aj tí sú naša krv, chcel som sa teda skrz neho dozvedieť, či Levickovci i medzi nami negalamutia, a tak mám len čo ďakovať Matiášovi, a moje srdce večne vám, krvi mojej, rodine mojej drahej úprimnej prináleží.“ I vybozkával, slzy v očiach, Daniela. Tak sa to všetko Matiášovi prepieklo.