ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola práve nedeľa, keď Jano Labuda z najbližšej železničnej stanice blížil sa k svojej rodnej dedinke. Chudák, ledvaže liezol. Nešťastie sa hrnulo naňho. Na lodi akýsi zlosyn okradol ho o peniaze, asi osemdesiat dolárov, ktoré si pred cestou bol vybral z topánok, ak by na niečo potreboval, aby nemusel tam vyberať. No najviacej ho trápilo svedomie, ktoré sa už zasa hlásilo, a tá jeho žena. Už-už skoro i oľutoval, že v návale zlosti a podozrenia opustil Ameriku a že podľa svojho sľubu, kňazovi danému, nešiel rovno k tomu úbohému vdovcovi a nevrátil mu, čo ešte z nájdených peňazí mal, a potom, ako bolo.

Z neďalekej veže ozval sa príjemný hlas zvona a šíril sa peknou, ale neúrodnou dolinou. Volá do chrámu božieho. Jano nemal smelosti ani sa prežehnať, len z očí mu vystrekli slzy.

Aby ho ľudia nepostretli, od záhumnia šuchol do dvora ,veľkej‘ krčmy a šiel rovno do ,panskej‘ izby, lebo sa obával, že by ho v šenku niekto predčasne poznal a rozhlásil jeho návrat.

Krčmárom bol už druhý žid, mladý a vyholený. Ten na prvý pohľad poznal v ňom „Amerikána“ a ochotne mu priniesol žiadaný nápoj i utieral stoličku a stôl.

„Onedlho prídu aj pán richtár,“ hovoril lámanou poľskou slovenčinou. „Na rumplík^[5] pred kostolom. Fajnový to pán.“

Jano hodil mu peniaz.

„Prines ešte,“ riekol, „a keď pán richtár prídu, tak ich len samých pusť dnu. Mám sa s nimi čosi zhovárať.“

Židák by sa bol rád dozvedel s kým má to šťastie, o čo ide atď. Okúňal sa, chválil zlatú (vlastne pozlátenú) retiazku Janovu a všelijako dodieval do neho, no márne.

Jano spoza červenej záclony kukal von na ulicu, ktorou ľudia, zväčša deti a ženy v sviatočných šatách a s knižkami v rukách, tiahli do kostola.

Ba či i Mara, jeho žena, pôjde?

A sotva stačil pomyslieť na to, už ju aj zočil. Ale akú! Ako páv vyfintenú a hrdú. Srdce mu silne búchalo. Takú vyparádenú ju ešte nevidel.

Židák z druhého okna kukal von, a keď zazrel Labudovú, úsmešne riekol:

„Najkrajšia nevesta v dedine. Blázon muž, ktorý takú nechá doma a sám sa potĺka kdesi po Amerike. No však sa ona — potešuje.“

Janovi akoby niekto gágor bol stisol, popadal dychu a pravicou silne zachytil sa za stôl, aby sa neprevalil zo stoličky. Žily mu navreli na čele, chcel čosi povedať, no iba chrčavý hlas vyrval sa mu z úst.

Žid obledol a rýchlo vyšiel z izby. Už mu nebolo sa treba dozvedať, už vedel, kto je ten ,Amerikán‘. Ešte dobre, že ho nezastrelil. Od ľaku rýchlo vypil pohárik svojej extrakóšernej^[6] slivovice…

Keď richtár prišiel, našiel Jana sedieť pri stole s hlavou podopretou oboma rukami.

„Vitaj, brat Jano,“ riekol ticho a vrelo mu chytil pravicu.

„Ďakujem, brat Ďuro,“ vetil Jano. „Bodaj som bol radšej zahynul, než sem prišiel na hanbu.“

Krčmár priniesol rumplík pre richtára, ale ihneď sa vytratil. Vedel o čom sa budú tí dvaja rozprávať. Ale o chvíľu zavolal ho richtár.

„Náci! Prines niečo pod zuby, dva plôsky vína, a aby si nikoho sem nepúšťal.“

Keď krčmár priniesol žiadané, richtár mu prísne riekol:

„A jazyk za zuby!“

Náci sa krčil, zvíjal. Kdeže by on, bože chráň. Nie je on jazyčnou babou.

Ale Mara Labudová sa ešte v kostole dozvedela, že jej muž prišiel z Ameriky a že so svojím bratrancom, richtárom, v zatvorenej ,panskej‘ izbe radí sa o čomsi.

Akiste uhádla, o čom sa tam viedla porada, lebo oblednutá na smrť, celá vzrušená vstala a rýchlo vyšla z kostola. No nie azda preto, aby rovno bežala k mužovi dávno nevidenému.

Mara zadnou uličkou spiechala domov. Tam zimničnou rýchlosťou do neveľkého batoha poviazala si akési šaty, šatky i bielizeň a opačným smerom šla — kam ju oči viedli.

Keď Jano Labuda, pre hanbu, o mraku prišiel navštíviť milú polovičku, ktorú tak rád videl, na ktorú tak ťažko mozolil a pre ktorú si od vlastných úst odtŕhal, po nej nebolo ani stopy.

Richtár, ktorý sa bál, že Jano vyvedie dáky nerozmyslený skutok, a preto sa ho tesne pridŕžal, odľahčene si vydýchol, keď videl tie rozhádzané veci po izbe, a porozumel, čo sa stalo.

„Poručeno pánu bohu,“ riekol ticho a položil ruku na bratovo plece. „Tak je najlepšie!“

„Tak je najlepšie!“ opakoval Jano a bezvládne klesol na stoličku. „Je najlepšie!“ Oči mu zmätene blúdili sem i tam a rukami hrabal si vo vlasoch.

„Všetko sa minulo — poctivosť, vernosť. Ostali iba hriech a hanba, potupa,“ zašomral o chvíľu a skloniac hlavu na stôl, tak strašne zaštikútkal, že ináč tvrdému richtárovi slzy vyhŕkli z očí.

Počal ho tešiť, že však to nie je jeho hriech ani hanba, no Jano len mávol rukou a skľúčene riekol:

„Nevieš ty všetko, brat môj…“

Potom ho prosil, aby ho nechal osamote.

„Dosť, že seba trápim. Načo i teba.“

Richtár odišiel a Jano celú noc prebdel na tej stoličke bez toho, žeby sa bol pohol.

Podochodilo mu na rozum všetko možné. Akoby bol v dákom divadle býval a v ňom akoby sa hrali skutky a výjavy z jeho a jej života. Ako sa radi mali, ako sa zobrali. Ako im umrelo prvé i posledné dieťa, ako on, zunujúc ťažké robotovanie, kvôli lepšej budúcnosti vypravil sa do Ameriky. Srdcelomné lúčenie. Potom nový život v novom svete. Žiaľuplné, túžobné listy. A potom — jeho poklesok, jej hanba nevernosti…

A teraz je tu, zlomený na tele, na duši i na majetku.

Otvorenými dvermi vbehlo čosi a belelo sa v tme.

„Dunaj,“ zašomral Jano s úsmevom a pohladkal zviera, túliace sa k nemu.

Isteže bol odprevádzal odbehujúcu gazdinú a keď ho ona odohnala, vrátil sa domov.

Ba čo by on — Jano — bol urobil, keby tú nevernicu bol doma zastihol?

Richtár sa akiste obával, že ju zabije, a preto ho doprevádzal. No horkýže! Akýmže právom by bol smel rukou siahnuť po nej? Veď zlodej, aký je on, a taká… taká, aká je ona, tí pasujú pospolu. Tí si nemajú čo na oči vyhadzovať, ani hanbiť sa jeden za druhého. Svoj k svojmu! Rovný k rovnému!

O svite pes počal žalostivo skučať.

Isteže odprevádzal odbehnutú gazdinú a teraz hladuje. Jano vstal, aby pohľadal niečo pre Dunaja. A našiel peceň chleba, slaniny. No našiel i iné: cukríky, medovníky a na dlážke zazrel niekoľko odhorkov cigariet a cigár. Zmietol všetko do hromádky a spolu s paškrtami vyhodil na hnoj.

Potom, obriadiac sa, zavrel dom a pevným krokom stúpal von z dediny hradskou, ktorá viedla k okresnému mestu. Po trojhodinovej tuhej chôdzi dostal sa konečne ta a rovno zamieril do slúžnovského úradu.

„Čo sa ešte dá ratovať, to ratujem,“ šomral si s pevnou odhodlanosťou. „Sľúbil som svätosväte. Splním.“

Tu je jeho. Slúžny (orsácky) je pán, ktorý má i žandárov pod svojou mocou. A žandári chytajú zlodejov i zbojníkov a všelijakých zlosynov. Nechže teda i jeho viažu, jeho, najväčšieho zlodeja, ktorý okradol úbohé siroty o toľké peniaze. Nech ho alebo tu zavrú, alebo nech ho okovaného pošľú nazad do Ameriky a tam nech ho trebárs i obesia…

Na chodbe panského domu natrafil na vyzivujúceho sluhu, odetého v šnurovanom obleku.

„Good morning!^[7] Je pán orsácky doma?“ pýtal sa ho Jano.

Sluha zaterentetoval a drsným hlasom ho poučil, že to nie je pán, ale veľkomožný pán orsácky.

„Veď je to mne jedno,“ odpovedal Jano dobrodušne. „Teda či sú pán veľkomožný orsácky doma?“

„Príďte o desiatej. Môže byť, že budú v úrade,“ odvetil sluha.

Jano sa vytratil z domu a túlal sa po meste, aby mu čas ubehol. Tam na jednom rohu skoro sa zrazil so ženskou, nesúcou veľký batoh v rukách. Cúvol a ženská, hrôzyplne vykríknuc, klesla na kolená a nemo vystrela ruky voči nemu. Bola to jeho žena Mara, ktorá si akiste domýšľala, že ju hľadá, aby ju zabil. Oči sa jej meravo, prosebne dívali naňho a hruď sa jej silne dmula.

Jano bol na chvíľku nanajvýš zdesený, noha sa mu dvíhala k ďalšiemu kroku a rameno k úderu a či k čomu; no odrazu sa obrátil a odmeraným krokom sa vzdialil protivným smerom.

„Čo je to? Kto je to?“ pýtal sa jeden z mimoidúcich.

A Jano ešte dopočul Marine slová:

„To je môj stratený anjel.“