ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľkomožný pán orsácky ešte nikdy vo svojom živote nenachichotal sa toľko ako dnes, keď mu ten Amerikán, Jano Labuda, rozpovedal svoju záležitosť. Chytal sa za brucho a celá kancelária ozývala sa jeho smiechom. A pri tom opätovne cengal na svojho husára,^[8] aby mu nový fidibus^[9] priniesol, lebo mu fajočka zasa vyhasla.

Kdeže aj nie! Človeka kopne šťastie oboma nohami, nájde na ulici štyritisíc korún. Podarí sa mu uschovať ich, prísť domov, a teraz sa hlási, aby ho zavreli, lebo že je zlodej.

„Človeče, vy ste hotový blázon. Hovorím vám, zrelý do blázinca a ak chcete, tak vás ta pošlem na štátne útraty. Ale zavrieť vás dať nemôžem, nie, odpusťte, ani pri najlepšej vôli,“ a slúžny zasa vypukol v hlasitý smiech.

Jano, už trochu i v rozpakoch nad smiechom orsáckeho, prekladal nohy sem i tam a krútil klobúk v rukách.

„Ale veď je to čistá krádež,“ zvolal „a ešte aká veľká, nože nech ráčia prečítať túto ohlášku. Vdovec, ťažko pracujúci a šesť drobných detí!“

„Mal mať rozum. Bude on mať i viac tých dolárikov,“ namietal slúžny zdanlivo vážne.

„Nemá,“ vetil Jano. „Prosím ich, pán veľkomožný, nechže ma teda aspoň dajú do Ameriky!“

„Ale človeče, majte rozum! Ja to nemôžem urobiť. A načo, tam by vás iba vysmiali. Čo, či ste azda v tej novej viere, alebo salvéš“ pýtal sa slúžny a zasa sa počal smiať.

„Nie som,“ riekol Jano akoby urazene a vystrel sa. „Ja som svojej a svojich dedov viery, teda starej viery. Ale tá prikazuje, že ,nepokradneš‘ a že pokuta za hriech je smrť. Ja som ukradol, hriech som spáchal a sľúbil som pri svätej spovedi, že napravím, čo môžem a za ostatok prijmem svoj trest. To ja dodržím, veľkomožný pane! Bez toho ja nikdy nebudem šťastný, ani vo dne, ani v noci nebudem mať pokojnej chvíle.“

Slúžny trochu zvážnel a na rozlúčku mu povedal, že tá vec sa týka amerického konzula^[10] v Pešti; keď už naskrze chce robiť blázna zo seba, nech sa na toho obráti. Ale len čo zronený Jano zavrel za sebou dvere, už pán privolal podslúžneho a s obnoveným smiechom mu vyprával tento prípad neslýchanej — sprostosti. Ten večer páni v kasíne a v iných hostincoch mali aspoň čím sa zabaviť na rováš nešťastného Jana.

No tento zostal pevný vo svojom predsavzatí. Nech sa svet smeje, ale on musí to prekonať, ináč sa ozaj zblaznie.

Vrátil sa do rodnej dedinky a ešte v ten deň predal svoju chalupu i roličku. Ibaže gráty^[11] dal si uschovať u bratranca. Majetoček kúpil krčmár žid za celých tristopäťdesiat zlatých, hoci hoden bol medzi bratmi ešte raz toľko. No Janovi bola súra a nebolo po ruke iného kupca, ktorý by bol mohol hotovými platiť.

Na tretí deň bol už v Pešti, v úradovni konzula Spojených štátov a keď ani odtiaľ nechceli ho šupom posielať do Ameriky, ani viazať, ani katovať, tak Jano Labuda na trovy tých úbohých sirôt — ako on to chápal — vydal sa na spiatočnú cestu do Ameriky.

Už na ceste odľahlo mu značne. Prichádzal k svojej duševnej rovnováhe. Vedomie, že koná tak, ako má a vrúce modlitby dodávali mu sladkej úľavy.

Keď v P., kde bol našiel tie nešťastné peniaze, na ceste do 45. ulice, prešiel popri okresnom väzení, s úsmevom si šepol:

„To je tvoj budúci kvartieľ.“

Naproti domu,^[12] v ktorom mal bývať Michal Leiter, ktorý stratil tie peniaze, bol salón. Jano v svojich úzkostiach vošiel dnu, aby sa prezvedel, či tie úbohé siroty pre jeho zločin nepomreli hladom, alebo aspoň nemuseli biedu trieť.

Krčmár bol Čech a zhovorčivý človek, nuž Labuda rýchlo zvedel všetko, čo chcel.

Leiter bol skutočne vdovcom a otcom šiestich dietok, ale pred pár týždňami sa oženil, a to výborne i pre seba i pre dietky, keďže si vzal sestru svojej nebohej ženy. O biede tam nebolo ani chýru. Leiter je forman^[13] a zarába aspoň tridsať dolárov týždenne.

Jano chvatom lapal reči hostinského a oči žiarili mu radosťou. Už teraz smelo kráčal do náprotivného domu.

Tam vítal ho akýsi mladý muž.

„Je doma Mr. Leiter?“ pýta sa Jano.

„Nie je doma. Ani dnes nebude. Má nočnú prácu.“

Jana zpráva očividne zlomila, že to i mladý muž musel spozorovať.

„Smiem vedieť, čo si prajete?“ pýtal sa ho vľúdne.

Jano okolkoval a ani sa dostatočne nevedel vysloviť po anglicky.

„Vy ste Slovák alebo Čech, alebo azda Poliak? Hovorte smelo, ja som Leiterov švagor,“ posmeľoval pán Jána.

„Švagor, vlastný švagor pána Leitera?“ pýtal sa rýchlo.

„Áno, čo vám je to čudné?“ pýtal sa pán po sliezsko-poľsky.

„Nie, nuž ale tak potom i vám môžem zveriť svoju záležitosť,“ vravel Jano a sadol si na ponúknutú stoličku.

Vybral z bočného vrecka výstrižok ohlášky a opýtal sa:

„Bol váš švagor stratil osemsto dolárov?“

Pán sa usmial.

„Prečo?“

„Lebo ja som ich našiel…“

„A už ste ich iste aj strovili,“ dodal pán.

„I strovil i okradli ma…“

„Teda nebolo požehnania na nich?“

Jano si hlboko vzdychol.

„Kliatba. Peklo som zažil na svete,“ vravel Jano duseným hlasom a potom vyrozprával všetko, čo a ako sa mu od tých čias viedlo.

Mladý muž pozorne počúval, len občas nalial pivo z péjlu.^[14] Keď Jano vyprával o posledných udalostiach, o nevernosti svojej ženy, čo on drží tiež za trest boží, tak ho pretrhol.

„Nie, nie, bratku,“ riekol mäkkým hlasom. „Pán boh je milostivý a vy hojne odpykali ste si svoj prečin.“

„Nie ešte,“ vravel Jano, „kým nevrátim, čo mi zbudlo a kým súd nevyrieknu nado mnou. Len keby som čím skorej na vášho švagra mohol natrafiť.“

Pán sa s úsmevom zdvihol a bližšie pristúpil k nemu i položil mu pravicu na plece.

„Nuž pane… akože je vaše meno?“

„Ján Labuda.“

„Nuž pán Labuda, vy nemusíte čakať na švagra. Tie peniaze som stratil ja a on bez môjho vedomia i dovolenia dal to oznámenie do novín.“

Jano sa strhol.

„Tak som tu,“… riekol a kutal rukou v kapse za peniazmi.

„Počkajte,“ pretrhol ho pán. „Peniaze si nechajte. Ja ich ani vidieť nechcem a choďte pokojne domov.“

Jano vytreštil oči.

„Ako by to bolo? Veď tie peniaze boli vaše! A potom ste azda i biedu treli…“

„Práve preto,“ riekol pán.

„A máte hádam i ženu…“

„Nuž tak, ale prepána boha, vezmite si, čo mi ostalo a dajte ma zavrieť!“ zvolal skoro zúfalý Jano.

Pán sa len usmieval.

„Ani jedno, ani druhé. Choďte v pokoji domov a s peniazmi si zrobte, čo chcete. Ja sa ani vás ani ich nedotknem,“ riekol sviatočne.

No s Janom nebolo tak ľahko dôjsť cieľa. On sľúbil a mesiace chystal sa odpykať svoj hriech. Schytil ruku mladého muža a prosebne zvolal:

„Ale pre milosrdenstvo božie, postavte ma teda aspoň pred súd, nech sudca rieši. Veď viete, že som sľúbil…“

„Nie,“ rázne odsekol pán. „A sudca ani nemôže súdiť bez žaloby.“

Jano sa krčil, akoby ho bolesti zvíjali. Potom sa zdvihol a so slzami v očiach riekol:

„Ďakujem vám na stotisíckrát, pán…“

„Belínsky.“

„— pán Belínsky, ďakujem, ale zajtra sa sám postavím pred súd.“

Belínsky zadivene, ale so spokojným, ba skoro blaženým úsmevom díval sa za ním, keď sa vzďaľoval.

*

A Jano Labuda dodržal si slovo. Na druhý deň hlásil sa u sudcu a obžaloval sám seba, i udal adresu Belínskeho.

Sudca vrtel hlavou, ale potom poslal pre Belínskeho, a tak nastal výsluch, akých tiež málo bolo ešte. Belínsky vysvetlil celú záležitosť sudcovi a tento sa smial i chcel pristať, aby Belínsky tlmočil. No Jano protestoval. Belínsky by vraj netlmočil spravodlivo, lebo je žalobníkom.

„Má pravdu, žalobca nesmie byť tlmočníkom obžalovaného,“ riekol sudca so smiechom a dal privolať úradného tlmočníka.

Keď sa Belínsky osvedčil, že nemá žiadnej žaloby ani požiadavky na náhradu voči ,obžalovanému‘, sudca ,vyhodil‘ pravotu, ako sa to vraví, ako bezpredmetnú a so slovami potechy prepustil ,obžalovaného‘ Jána Labudu.

Tento vychádzal zo súdnej siene taký zničený, ako keby ho aspoň na šibenicu boli odsúdili; no Belínsky vzal milého chlapa pod pazuchu a vyviedol ho do najbližšieho salónu. Tu, v extra izbe, vysvetlil Janovi svoje správanie.

„Vy si nemyslite, že vám ja iba tak z dobrého srdca odpúšťam a nechcem tie peniaze,“ riekol vážne. „Tie peniaze nikdy neboli moje, ja som ich ukradol.“

Jano vyskočil zo stolca…

Belínsky sa smial.

„Áno, ukradol som ich,“ opakoval, „a to zo železnej kasy môjho terajšieho bósa. Poviem vám, ako. Bol som zaľúbený do mojej terajšej ženy, sestry Leiterovej, no rodičia nechceli mi ju dať, kým nebudem môcť ženu slušne vychovať. Hľadal som prácu a tak dostal som sa do malej ofisy fabrikanta McClurea. Hľadali tam technického inžiniera s veľkým platom, no bolo potrebné odporúčanie, a ja som ho nemal. Hneď po mojom vstúpení bós odskočil k telefónu a utekal von na chodbu, nechajúc ma v ofise samého. Kasa bola len privretá, — ostatné si domyslíte. Ukradol som, koľko mi práve do rúk padlo.“

Jano ťažko vydychoval, no Belínsky sa len usmieval.

„Večer toho istého dňa bol som áreštovaný a bol som hotový priznať sa ku krádeži. No div divúci, policajti nenašli u mňa tie peniaze. Stratil som ich. Vtedy po prvý raz som prisahal, že nikdy tie peniaze nepríjmem.

O dva týždne dostal som z domu dedičstvo, vyše dvetisíc dolárov, a bežal som rovno k McClureovi a všetko mu odhaliac, vrátil som mu osemsto dolárov. A on — vzal ma do práce. Vtedy po druhý raz som prisahal, že nedotknem sa tých ukradnutých peňazí, ani čo by mi ich niekto nasilu vracal.

O pár dní slávil som svadbu s mojou vyvolenou, stal som sa blaženým manželom, a vtedy po tretí raz som prisahal to isté!“

Belínsky zamlkol.

„A ja čo teraz s tými peniazmi?“ ticho pýtal sa Jano. „Pália ma.“

„Koľko ich je?“

„Asi dvesto dolárov z tých a tie, čo som za majetok dostal,“ odvetil Jano.

„Tak teda takto,“ riešil Belínsky. „My obaja sme okradnutí zlodeji a napravme, čo môžeme. Svoje peniaze si nechajte a z tých druhých polu dajte na môj, poľský kostol, kde som tú tretiu prísahu skladal, a druhú polu dajte na ten slovenský kostol, kde sa vám svedomie prebudilo. Bude tak dobre?“

Jano sa i smial i slzil.

„Tak bude dobre,“ odpovedal a tak sa i stalo.

Pri rozlúčke pýtal sa ho Belínsky:

„A či máte dákej roboty?“

„Veru ešte nie.“

„Tak príďte zajtra k nám,“ riekol Belínsky. „Spočiatku dolár a tri štvrte, časom viac.“

Jano ďakoval odušu.

„Neďakujte,“ odmietal Belínsky so smiechom. „Mne, zlodejovi, dal prácu môj pán, akoby som ju ja nedal svojmu — súdruhovi zlodejovi. Odpusťte, aby vám bolo odpustené a pomáhajte niesť bremeno jeden druhému.“

Vtedy sa i Jano Labuda zaprisahal, že akonáhle sa dopočuje, že sa jeho žena polepšila, odpustí jej. A onedlho počul, čo si prial. Sám bratanec richtár vychvaľoval mu ju v listoch.

I našli sa zasa a láska i hlboká vďaka Marina voči Janovi nedá sa ani opísať, preto sa toho — necháme.