ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zarmútená vrátila sa Evica z kola domov. Svojou pravou rukou držal Ilija v kole za pásovú šatku mladuškú dcéru najväčšieho boháča v Lekići, knézovu (richtárovu) Milicu. A na tú čaká najbohatší mládenec, ten chudorľavý, čo z druhého boku tančil s ňou, Sima Bekavac. To bude ťažký boj, no bársako dopadne, naskutku treba sa dať do neho a Ilijovi zatajiť ťažkosti.

Zadumaná sadla si pred dom na zelenú lavičku a čakajúc na svoju čeľaď, kovala plány.

„Tak čo, snaja moja sladká?“ ozval sa zrazu hlas Ilijov. „Či si ešte zvedavá, a či si uhádla?“

„Dobre, syn môj. Vieš ty, od čoho muchy dochnú,“ riekla veselo. „Najbohatšia…“

„A čo ma po jej bohatstve!“

„… najkrajšia v dedine, ba, boga mi,^[11] v celej Báčke nemá páru. Hodna teba!“ Ilija zvážnel.

„Veď tak,“ riekol akoby skľúčeno. „Len neviem, či ja budem hoden jej — u otca knéza. Jeho sermia je viac hodna, než našich päť, a on je lakomý. Sima Bekavac je vraj v sedle…“

„A Milica?“

Ilijove oči zažiarili ako sviečky a tvár mu začervenela.

„A či ty vieš, že som pol roka nebol v kole? A dnes som bol, lebo ona chcela.“

„A kde ste sa to tak našli?“

Ilija sa zasmial.

„Zase orieš. Pod nebom — kdeže inde? Ale vedz, tá — alebo žiadna!“ odvetil a vošiel do dvora a snaja zasa počula ho spievať:

Druhé ráno Evica ledva čaká, aby obriadila deti, usporiadala dom a aby gazda už odišiel do úradu. Potom sa rýchlo oblečie do sviatočných šiat a spoza humien náhli sa k richtárovmu domu, ktorý ozaj stál na konci ulice. Richtára ešte doma zastihla a bola, ako je to už obyčaj, veľmi prívetivo prijatá. Po zvyčajných otázkach o zdraví, nočnom odpočinku atď., hneď udrela do hrubého a richtár trpezlivo vypočúval všetky tie chvály, ktoré vedela nazhŕňať na svojho švagra — odchovanca.

„Pánboh zaplať za poctenie môjho domu,“ odvetil jej richtár. Đorđevićovci boli vždy dobrí, poriadni ľudia a verím, že i Ilija je taký. Ale moja cura^[12] je ešte mladá, len včera sa ,podevojčila‘,^[13] prvý raz bola v kole. Načo ju hneď hnať do manželstva? Nech si užije kus sveta.“

Evica, rozumie sa, opačne rozmýšľala, mladé dievča — dobrá žena, z puka ruža býva — no, akže knéz chce, oni môžu i dočkať pár mesiacov. I nedala sa nijako prekabátiť, až knéz čiča^[14] Glíša stratil trpezlivosť.

„Poviem ti ja takto, drahá moja,“ riekol domrzený. „Ja verím, že Ilija je dobrý šuhaj. Ale pozri, on nebol ani vojakom, ani zapiť si nevie, ani do kola nechodí, ani muche nič neurobí, ani len jednej srnky ešte domov nedoniesol. Možno on ani nie je našej viery (Srbin)!“

Snaja zalomila rukami. Cele rozhorčená podvracala knéza.

„Ilija nebol vojakom, lebo sme ho, proti jeho vôli, vymenili. Nepije a nebije sa, lebo má rozum, netancoval, lebo nemal nikoho po vôli (ale včera už bol v kole!) a pánske srny nestrieľa, lebo je to krádež. Ale on je junák čistej srbskej krvi, ktorý preskočí sto — Bekavcov.“

Knéz Živanov sa prudko zdvihol na posledné nerozmyslené slovo Evicino.

„A teba nič do Bekavcov,“ riekol prísne. „A počuj: voda zamrzne, mlieko skysne a krv zovrie, nuž z čohože je ten tvoj Ilija?“

Evica sa zdvihla.

„A ak zovrie, — tak vám ju ukradne, tako mi boga!“ riekla a naprávala si šatku na hrdle.

Knéz sa trochu zarazil, ale potom dal sa do smiechu.

„Že zovrie, ha ha! Možno vo vriacej vode! Choď s bohom, Evica, a odpusť! O celej veci nemusí nikto vedieť. Ja ani len žene nepoviem.“

Evica ďakovala, bozkala mu ruku (podľa predpisu) a vzdialila sa.

V záhrade natrafila na Milicu, ktorá jej odrezala niekoľko červených ruží.

„Ďakujem ti, lano^[15] moje,“ riekla Evica a stisla jej ruku. „A ty sa len nedaj, Ilija by šiel za vojaka…“

„Nepôjde!“ povedala Milica pevne. Ilija čakal Evicu pri dverciach. Vedel on dobre, kde bola.

„Knéz ti posiela košiar a Milica túto červenú ružu. Ona vraví, že nepôjdeš za vojaka…“

„Pravdaže nie, kým ona tak bude vravieť. A čo knéz? Chudobný som, čo?“

Snaja krútila hlavou.

„O tom nebolo ani reči. Ale toto: nepiješ, netancuješ, nebiješ sa a nepytliačiš a podľa knéza: voda zamrzne, mlieko skysne a krv — zovrie. Či rozumieš, Ilija môj drahý?“

Ilija zamyslený šiel po svojej práci. Ale po obede, keď Evica vyniesla riad k umývaniu, preriekol k bratovi:

„Bato!^[16] Chcel by som dáke peniaze. Dosiaľ mi — vieš — iba snaja dávala, tu po šestáku, tu po zlatke. Nebolo mi viac treba.“

Dušan Đorđević zadivene, ale súčasne i veselo pozrel na svojho brata.

„Tak konečne predsa raz!“ zvolal a triasol ho za plecia. „Ideš sa momčiť.^[17] Evala! Dávno čakám na to. Tu,“ otvoril maľovanú truhlu, „vo vrchnom priečinku sú naše spoločné, v spodnom sú tvoje. Keď sa, reku, oženíš, na dom a na podobné. Ber, odkiaľ chceš, ale múdre, nešanuj, ale nerozhadzuj. Kľúče máme len my dvaja.“

Popoludní zapriahol Ilija a odviezol sa do ,vároša‘^[18] a ani na noc neprišiel domov. V Lekići sa však rozchýrilo, že v stredu bude hrať v kole chýrny gajdoš Jovan Cvejin z vároša.

V stredu mal byť totiž v Lekići miestny sviatok, akých je mnoho v našich srbských dedinách.

Pred rokom, desiatimi, a možno i pred sto rokmi prešla ťažká búrka cez osadu; krupobitie zničilo celé okolie, ale chotár osady ostal ušetrený. Nuž výročie toho dňa svätí sa potom ako ten najväčší sviatok. (Keby ľadovec bol zbil úrodu, i tak by bol ,svetac‘^[19]!). A teraz mal prísť ešte i gajdoš Cvejin! Bolo že to radosti a chystania sa. Kto by Cvejina nešiel počuť? Veď tomu niet páru ani v Báčke, ani za Dunajom, ba ani za Sávou! Ale on si dá i zaplatiť. Bez dvoch desiatok sa ani nehne. Ba kto ho naozaj dovezie? Kto je ten hýroš?^[20]

Na otázku skorej prišla odpoveď, než bola očakávaná. V utorok pred súmrakom zajačali i zahučali gajdy, akých len Cvejin mal. Od veľkej krčmy vlnili sa tie bájne trasľavé hlasy po celej dedine, možno až ta, k modrému Dunaju. A keď zvedavci vybehli na ulicu, zazreli chýrneho gajdoša sedieť na vozíku povedľa Iliju Đorđevića. Ilijove kone mali krásne dlhé vyšívané ručníky na hlavách a hrivy prepletané im boli hodvábnymi červeno-bielo-modrými stužtičkami.

Vozík odrazu obstali ľudia, každý natešene vítal Jovana, chválili Iliju a z dvadsiatich rúk otŕčali sa im plôsky^[21] s vínom, bielym i čiernym a ponajviac so šilerom (červeným). A ,várošania‘ nedali sa núkať.

Pili i z toho i z onoho a gajdy tým krajšie jačali.