ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na pažiti, pozdĺž veľkej krčmy, ktorá stála na kraji dediny, hemžil sa pestroodetý národ. Starší posadali si okolo dlhých stolov pod šiatrami, alebo rovno na zem pod stromy, kým mládež družila sa v troch kolách. Traja gajdoši preberali, ale Cvejinovo kolo bolo najväčšie, každý chcel sa len ta dostať.

„A kto je ten švárny chlapec, čo tak krásne cifruje?“ pýta sa knéza vysokovyrastený muž, ktorý sedel medzi ním a jeho bratom ?okom.

„To je llija ?orđević, napravo je moja dcéra Milka,“ vraví richtár a jeho brat so smiechom dodá:

„Čo, drahý kume, takých ani v Srieme niet mnoho!“

„Veru nie,“ prisviedčal Sriemčan a hladil si fúzy nadol, takže sa mu pŕs dotýkali. „Ej, boga mi, ešte mi z očí príde, musí si štrngnúť so mnou.“

A Sriemčan rýchlo stúpal ku kolu.

„Ilija môže šťastie chytiť,“ riekol ?oka knézovi. „Kum má viac volov a kráv než malý spahija.^[22] A viníc, lesov! A len jednu, jedinú dcéru, tú tam, vidíš, v tom zlatom prusliaku.“

Sriemčan dotkol sa pleca Ilijovho.

„Prepáč, synku, ja by som si rád čašu vína vypil s tebou, potom…“

„Vďačne a hneď,“ odvetil Ilija, šepol čosi Milici do ucha a kráčal za Sriemčanom.

Z ,jednej‘ potom bolo mnoho, veľmi mnoho čiaš.

„A ty, čedo moje, ešte si ani netancoval s mojou curou,“ prehodil Sriemčan.

„Veru tak, a to je hosť až z rovného Sriemu,“ dodal ?oka Živanov. Ilija sa naraz zdvihol a pošiel do kola. ,Sremicu‘^[23] nebolo mu treba ukazovať. Ona mu už bola napadla svojou vysokou postavou a svojimi bohatými, čisto národnými šatami.

Starí postavili sa za kolo a Sriemčan o dušu ťahal si fúzy nadol, no tvár sa mu celá smiala.

„Uf, uf, kume moj! To je párik, takého niet ani v Livadii, ale ani tu! Uf, uf, milota, ľudia, milota vidieť!“

To knéza Živanova trochu i urazilo v pýche otcovskej. Veru jeho Milica, bárs je i o niečo menšia, vše sa vyrovná Sremici!

Keď sa ,Báčanské kolo‘ skončilo, Sriemčan sa pretisol ku gajdošovi, stisol mu čosi do ruky a zaraz ozval sa nápev sriemskeho kola. A Ilija voľky-nevoľky musel preberať ďalej so Sremicou, lenže teraz na druhý bok vzal si svoju Milicu. Richtár sa zasmial.

„A teraz je to krásny párik z bársktorej strany,“ riekol pyšne.

Sriemčan prisvedčil.

„Je, na dušu, je! Máš krásnu curu, knéže!“

A mohli druhí cifrovať, ako len chceli, svet sa len na tých troch díval a mal si oči nechať na nich. A v úzadí strojná žena, snaja Evica, tisla si šlingovaný ručníček^[24] k očiam, aby svet nevidel, že nad zdarom svojho odchovanca plače od radosti…

Pomaly sa stisk ľudu zmenšil. Slnce už dávno zapadlo, bolo treba ísť domov, opatriť statok, uložiť deti a niečo si i zahryznúť. Z troch ostalo už len jedno kolo a v ňom zamieňavo gajdovali traja gajdoši. Boli tiež ustatí. Cvejin už vôbec len vtedy ,vládal‘, keď mu niekto šupol čosi šušťavého do ruky.

I spoločnosť stolová sa scvrkla. Sedeli už iba pri troch stoloch, pri žmurkavých sviecach. A keď bol koniec zábavy, iba dvaja ľudia sedeli ešte pri jednom stole, a to boli knéz Živanov a Ilija ?orđević, podľa dnešného všeobecného úsudku prvý mládenec v dedine. Pili z plôskov, richtár už nechcel poháre ani vidieť. A vlastne už veľmi ani nevládal ich vidieť, oči mu žmurkali. Ale zato nepopustil. Najprv on rozkazoval, potom Ilija.

„Boga mi, ten lóla^[25] ma opojí,“ myslel si prvý človek v dedine, ale len trúsil ďalej.

„A ty, braco,^[26] nechaj si už tej ľúry^[27] a dones nám rujné táncošské!“ rozkázal Ilija krčmárovi.

„Uf, uf!“ zvolal knéz. „Synku, ty ma chceš do hanby priviesť. Nejedol som od obeda — mnoho bude.“

„To je pravda, treba sa najesť,“ mieni Ilija a už sa dvíha, aby šiel niečo rozkázať, keď v neveľkom kruhu svetla objaví sa jeho najstarší synovec. „A ty čo tu hľadáš tak pozde, Vladane?“

„Ujo, mať ti dala odkázať,“ hovoril chlapec, „že navarila kapustnicu s klobásou a plnenú papriku s paradajkami. A otec dal odkázať, že on má lepšie víno než krčmár a aby aj knéz prišiel.“

Knéz ožil na to slovo.

„Kapustná polievka s klobásami. Plnená paprika.“ šomral si a odrazu sa zdvihol.

„Poď, Ilija, syn môj zlatý! Ale sami nepotrafíme, gajdoš nás musí sprevádzať!“

Ilija horko-ťažko zbudil gajdoša Josipa a potom tiahol neveľký sprievod k domu eškutovmu. Pri dverciach knéz vyplatil hudca.

„Tu sú deti, netreba kriku,“ riekol mu a rukoval sa s domácim.

Polievka a plnená paprika robili divy u knéza, lenže ich Dušan zase zničil svojím vínom. Knéz si bol vedomý svojho ,postavenia‘ a keď Ilija prestal hrať na tamburici, to i povedal, pravda trochu zajakavo.

„Dnes si ty vyhral, Ilija. Skoro si z nôh dostal čiču Glíšu. No, veď si mladý. Ojojoj! Keď som ja bol taký mladý, svet mi bol úzky a víno voda, to ti je jedno, bratku. Ale nestál som oň. Mne bolo najmilšie ísť na poľovačku, na srny zvlášť. Dosť sa ma nebohý otec nahrešil pre to, nemohol som odolať. Cez deň som robil a v noci hajde cez Dunaj. Potom nám zbojníci spahijovia nasilu urvali les, tam, na druhej strane, čo od nepamäti patril našej dedine. Nastali ťažké časy pre nás, náruživých jágrov. Až konečne naučili sme sa od spahijov — kradnúť. A to potom bol ešte väčší pôžitok. I dnes ešte, už sa ma šediny chytajú…“

Knéz Živanov bližšie pritiahol si stolec k Ilijovi a skúmavo pozrel na Dušana, ktorý spal na stoličke. Zakašlal, udrel pohárom o stôl, no gazda spal, naučený bol včasne líhať.

„— I dnes ešte,“ pokračoval knéz, „nedal by som za stovku, keby som si tak mohol streliť na pekného srnca.“

Zadumal sa a potom chvatom riekol:

„Vieš čo, Ilija, pôjdeme ta na piatok, v noci,“ riekol skoro šeptom a na dúšok vypil čašu. „Prichystaj sa. Len dve guľky, nič viac. Tam nemôžeš viackrát streliť, len raz, potom, utekať…“

„A tá druhá, načo?“

„Hm! To je na to, aby ti feršter^[28] alebo hájnik pušku nemohol odobrať.“

Iliju prešiel mráz.

„No žiadnych strachov, k tomu nepríde. Čiernu širicu. Čln je pohotove. Na druhej strane hore strminou až po ohradu, potom napravo až po alej, po tej dvesto krokov, naľavo sto. Dolina — potok. Tu. Strelia, bežíš dolu, schytíš srnca a čím ďalej do húšťavy. Ďalšie sa nájde.“

A knéz celý natešený, akoby srnca už mal na pleciach, zase sa dal do vína — zabijaka.^[29] O chvíľu mal ho dosť.

„A teraz ty poď do môjho domu, aj s tamburou. Zabavíme sa — do rána.“

Prvý momak^[30] pojal prvého muža v dedine pod pazuchu a odviedol ho domov. Tamburice nebolo treba, lebo mŕtvym netreba muziky!