ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kozmický pútnik si pretieral ospalé dosiaľ oči. O sluch zavadil mu hlboký teplý bas. Vtom ozval sa skoro celý sbor mužských hlasov.

A pred udiveným herosom objavily sa celé skupiny hnedých a červených, vyškerených i zlostne zamračených tvárí. Polonahé postavy i mrštní skokani v tajomných zelenavo-modrých plášťoch tlačili sa vše k oblokom, o chvíľu zase k stolom, obchádzajúc s hlbokým rešpektom ohromný čierny fotel, vystrčený v druhej miestnosti skoro do pol dverí.

Vo foteli sedel v dlhom bielom plášti ozrutný kolos veliteľského pozoru. Veliký orlí nos a svraštené čelo dodávalo velikej vyholenej červenej tvári výrazu zpupnosti. Veliké mäsité, cez seba prehrnuté pery vyjadrovaly ohromnú povýšenosť, ba opovrženie k svojmu okoliu.

Ozývaly sa rozkazy, cedené cez zuby zpupným veliteľským hlasom.

Kolos v čiernom foteli zlostne zareval.

Do popredia dobelhal napádajúc na jakési dupotajúce kopyto hrubý černovlasáň čokoládovohnedej tvári, zamračený jako noc.

Čert! — uvedomil si kozmický pútnik. A oči jeho obrátily sa s rešpektom k zpupnému veliteľovi vo foteli, ktorý je iste sám knieža Pekla: Lucifer, Arcisatanáš.

Až teraz si všimol veľmysliteľ dvoch vysokých stolov či podia podľa svojho loža. I ružovolícej, plavovlasej postavy nakláňajúcej sa k bielym plachtám, ružovým a belasým prikrývkam rozloženým po prázdnych posteliach a stoloch.

Predo dvermi objavila sa veliká čierna, jakoby decimálna váha. Kuľhavý starý čert počal s ňou — patrne na rozkaz Luciferov — manipulovať.

Bľadé a voskovožlté postavy pristupovaly, poháňané čerty šklebiacimi sa vzadu, k čiernej váhe a sadaly si na ňu.

Jeden z čertov niečo vyvolával a diktoval pisárovi zapisujúcemu sediac za stolom.

Miloslav Rojko zatúžil mocne, zatúžil náružive za — domovom, za svojím útulným bytom a párom láskavých mäkkých ženských ramien.

Pocítil, že vesmírna jeho púť dospela k rozhraniu.

Na čiernej váhe budú vážiť jeho hriechy i cnosti, viny a zásluhy.

Ktorá strana asi preváži?!

Ak preváži strana hriechov, sotia ho nazpät medzi zamračených zatratencov, komandovaných čerty. Trýznenie, napájanie jedmi, smaženie vo vrelej kädi začne — Bože buď jeho hriešnej duši milostivý! — znovu.

Ale ak preváži strana zásluh, cností, vyletí sedadlo s ním nahor, vynesúc ho rovno na vysoké pódium či stôl.

Usmievavý anjel oblečie ho do rúcha ospravedlnenia, do ľahunkých, vzdušných, bielo-ružovobelasých látok a povedie ho za ruku do nádherných komnát večného blaženstva.

— — —

Obraz s temnými postavami, vážkami spravedlnosti i kuľhavým čertom zmizol. Dvere zo súsednej siene i s ohromným veliteľským čiernym trónom sa zavrely.

Nastalo hlboké ticho. Miloslav Rojko schúlený pod pokrývky svojho húpavého loža cítil sa zase skoro osamelý.

Ba predsa nie. Plavovlasá ružovolíca postava pichajúca do ružových a belasých pokryviek zcelovala so zázračnou ľahkosťou a rýchlosťou biele plachty a pestrobarevné deky v jakési divné, čarovnokrásné rúcha.

— — —

V hlbokom prítmí sklonila sa k driemajúcemu trpiteľovi ohromná tmavomodrá obloha. A myriady jej ligotných hviezd priblížily sa ku kandidátovi ospravedlnenia na zázračnú, dôvernú blízkosť.

Zas ovialo ho čarovné kúzlo ľahkosti a vzletnosti hviezdnych sfér, pojímal ho sladký závrat povýšenosti nad kal a rmut zeme, podsvetia.

Pocítil tajomnú predtuchu: „Miloslave, čoskoro budeš trôniť medzi hviezdami!“

Trôniť, ale iba na krátko, na letmý okamžík.

Neprepadneš Peklu a nevznesieš sa ešte k nebeským stánkom serafínskeho blaženstva.

Zaletíš domov. Navrátiš sa ešte na dlhý rad rokov vo svoje útulné rodinné izby, do náručia milujúcej ženy, hladený útlymi rúčkami dcérinými.

Ale prv, než ti to bude priano, prejdeš mrazivým chladom nočnej oblohy. Zažiariš na nej na chvíľu jako ligotná hviezda, zaskveješ sa na nej ako zázračný svetelný fenomén.

K svojmu poslednému nadoblačnému letu zahalíš sa do nebesky krásnych rúch, ktoré ti šije, hľa, anjel.

Zaletíš hviezdnymi sférami domov. Na okamžik však zaskveješ sa jako zázračná pestrá žiara zkrášliaca nebo i nadoblačné sféry.

A budeš už dávno doma blažene odpočívať v hrejivom teple svojej ľúbeznej ložnice, keď svetelný odraz fenoménu, ktorým si bol ty na modrej nočnej oblohe, zaskveje sa ľudstvu za bieleho krásneho slnečného dňa v podobe grandiózne skvelého sedmobarevného dúhového oblúku, premosťujúceho na chvíľku jazerá, priepasti, hory i doliny.

— — —

Miloslav Rojko sa trhol. Och! či je to nie všetko iba zdĺhavý boľastne krásny sen, z ktorého sa o pár hodín má doma spokojný, šťastný prebudiť?!

Zavieral nasilu oči a nútil sa zdriemnuť, aby čím menej cítil mrazivý chlad hviezdnych sfér a čím skôr pocítil hrejivé teplo útulnej domácej spálne. —