Zlatý fond > Diela > Bludná púť velikého čarodeja


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Bludná púť velikého čarodeja

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Marcela Kmeťová, Dagmara Majdúchová, Peter Kašper, Daniel Mikloši, Ivana Bezecná, Ľubica Hricová, Zuzana Frey, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov


 

I.

Bankový korešpondent Miloslav Rojko kráčal zamyslený po vltavskom nábreží. Podvečerný vánok šteklil nos sladkou vôňou májovou. Ale Miloslav Rojko toho nebadal. Jeho rozboľavená duša otvárala sa skôr prvým dlhým tmavým tieňom, ktoré sa počaly šíriť zo secesných fasád nábrežných činžiakov a dĺžiť potuteľne, skoro nezbadane do šedých diaľok.

Na dušu Rojkovu zaľahol dlhý tmavý tieň už popoludní.

Riaditeľ v banke mu vrátil dva dopisy. Že ich nemožno použiť. Nenapísal ich vraj v jeho intenciach.

„Pane Rojko, dávájteže si trochu pozor!… Pracujete beztak dosť pomaly, a ešte i z toho sa má zahadzovať?! Nesmiete byť taký roztržitý. Sústredniť sa trochu!“ dohováral mu vysoký suchý, bľadý riaditeľ naoko mierne, skoro by sa človeku zdalo, že dobromyseľne, ale tak, že z jeho miernych slov a tlumeného nezvučného hlasu nebolo možno nevybadať pichľavú úštepačnosť, ba zle maskovanú vyhrážku.

V Rojkovi to zvrelo. Najradšej by bol vybuchol, praštil o zem papiere i stroj, alebo búšil vyškereného riaditeľa-intriganta do pŕs, že by bol odletel. Bol by dal pocítiť aspoň raz silu svojich pästí tomu vycivenému, voskovému burziánovi, ztelesnenému to symbolu chytráckej úskočnosti a slepému ctiteľovi zlatého teľaťa, ktorý neverí v nič na svete, iba v neodolateľnú moc, nezadržiteľnú, neobmedzenú vládu hmoty. Bol by chcel zazrieť úzkosť na tej večne usmievavej tvári, vidieť, ako sa trasie zbabelou hrôzou tá vyzývave vyčnievajúca vyholená brada, ako sa zachvievajú strachom, nemôžuc vykoktať slova tie zsínalé zvädlé pery, čo sa vedia tak drzo, namyslene vypúliť alebo labužnícky sťahovať, ssajúc opojný hašiš voňavej importovanej havanny, zaseknutej medzi zlaté zuby.

Áno, vzbúriť sa proti úlisnému, jedovatému hadovi-zotročiteľovi! Sraziť ho so svojej šije a pošliapať v prach!

Rozľútený úradník pozdvihol odbojný zrak, aby ním prebodol svojho nepriateľa.

Ale ten už bol preč.

A pokorený korešpondent pustil sa znovu do práce, čo sa mu od rozčúlenia i v očiach zotmievalo a prežieral s odporom horké sliny v ústach.

Hlava mu horela, v ušiach mu hučalo. Musel sa siliť do pozornosti, aby mu zase niečo nevrátil, aby ho znovu do krvi neurazil ten potmehúdsky vyškerený zloduch.

Ale keď odbila na jasnohnedých nástenných hodinách vážne, jako na vysokej veži piata a Rojko dokončiac list, spustiac stroj a zavrúc stôl, prehodil si cez plecia ľahký šedý svrchník a vychytil sa z úradu, pocítil jasne, jako snáď nikdy dosiaľ, že uteká jako z temného väzenia, ktoré jarmí jeho mladú hrdú šiju, ťaží jako olovo bujné perute jeho ducha, podnášané toľko razy márne širokým rozmachom túžby, aby klesly zomdlené, bezvládné znovu a znovu k čiernej zemi.

Až pod modrým nebom, na čerstvom vzduchu, kráčajúc popri šumiacej, vlniacej sa širokej rieke, prichádzal k sebe. Ale i tam počínaly naň vše dorážať jako dotieraví komári otravné myšlienky na úrad. Chcelo sa mu zaletieť pred všednými starosťami života ďaleko, kde burácajú živly a revom ich ohlušená hlava zabúda na to, čo bolo a čo hrozí a hruď ssaje do seba iba slasť okamžiku. Blúdiac skoro bez cieľa, našiel sa vydychujúci zhlboka nad speneným hučiacim splavom. A uprúc oči do snivej šedomodravej diaľky na druhý breh, počínal Rojko pociťovať v rozbúrenej hrudi jakúsi pevnú istotu.

Istotu, že to jednoho dňa praskne.

Áno, príde to samo, príde, neodvratne. Jednoho dňa vynadá úlisnému, intrigantskému riaditeľovi. Alebo — — —?

Alebo ho riaditeľ predbehne. Banka mu dá výpoveď sama.

Čo si počne?! Čo žena, dieťa?! — zahľadel sa uprene na zelenavošedé massy vody, rútiace sa mocným energickým hukotom dolu splavom, do divoko sa točiacej a peniacej hlbokej krútňavy. Čo, ak ho život vrhne do nej?! Opustí sa, vydá nohy, ramená na pospas dravým, smrtonosným vlnám? Či sa pustí s nimi do boja, vymŕšti sa do predku, počne šľahať vlny, aby unikol zákerným krážom víru?!

Čo si počne?

Miloslav Rojko pocítil v teplý podvečer zrazu po celom tele zimomriavky.

Zatriasla ním hrôza rozpomienky. Lebo veď Miloslav Rojko zakúsil už, čo je to byť bez chleba.

Bolo to pred pár rokmi v cudzine, keď vyfrkol z teplého miesta a s pár krajciarmi vo vačku našiel sa na dlažbe veľkého mesta. Bolo to letné dopoludnie. Po černavej asfaltovanej ulici stekaly dažďové vody. Cedilo sa tak, že na ulici sa neukázala skoro živá duša.

On sám zaliezol pod bránu a zahľadel sa na nevľúdny, uplakaný svet. V mysli preratoval svoje peniaze.

S hrúzou si uvedomil, že má toho iba na pár dní. I to musí gazdovať, utrhnúť si na žalúdku.

Keď dážď utichoval, vychytil sa mestom. Načo sa hneď opúšťať! Je mladý a zdravý. Zajtra — pozajtre bude azda v novom mieste.

Ale čo, ak nie?! Bude vodiť za nosom domácu a odkladať so dňa na deň s platením?! Vyletí z bytu a bude utisnutý na biedne nocľahárne medzi stroskotanci života?! A čo bude jesť, čo o týždeň, o mesiac?!

Keď sa vžil do svojho neistého osudu, pocítil voľáky divný chlad, voľáku vnútornú zimu. Cítil sa zrazu tak malý, tak slabý, bezmocná kvapka vo vlnobití cudzieho domova. Ktože tu v cudzom svete dbá o neho, kto si toho všimne, keď tak ochorie, klesne na zem zmorený, vysilený?!

— — —

A skľúčenosť prešla. Nové miesto dostal skoro. Nebol ani deň bez jedenia.

Ale od toho daždivého dňa ztratil svet a život preň akosi zo svojho pôvabu.

A keď si vše privolal kúzlom rozpomienky zpät vtedajšiu, náladu, zachvel sa znovu a znovu.

Ale dosiaľ bývalo to vše iba ľahké zachvenie. Dnes sa však zdesil osudu, ktorý mu môže hroziť. Na dušu zaľahla mu ťažká mura úzkosti a obáv o budúcnosť, pred očima jakoby sa mu plietol desivý čierny vták, pod ktorého perutiami skláňala sa i na jasavú inokedy májovú nádheru jakási pošmúrna nálada.

Čo, ak mu bieda, hlad pohrozí zas?!

Čo si počne?

Privrel oči a striasol sa. Ale ochablosť trvala iba chvíľku. A už hľadel na velikú rieku a spenený splav i sviežezelené stromy na druhom brehu a ostrove s voľakým radostnejším citom.

Čo si počne? Ech, podnikne boj na život a na smrť. Ak bude najhoršie, ponúkne sa židom, Nemcom, ponúkne trebárs najzúrivejšiemu konkurentovi terajšej svojej banky, ale osudu sa zašliapnuť nedá!

Vydychoval zhlboka, horiac odhodlanosťou, a kráčajúc nábrežím proti prúdu rieky, hľadel usmierený na sprevádzajúce ho jasné pásma vôd. Iba zavše sa obzrel nazad, aby videl, ako sa po prúde barví rieka do tmavých odtieňov atramentových.

Z priečnej uličky zajásaly zvuky klavíru. Večerným tichom, ovievaným ľahunkým vánkom, zavírila rytmická sentimentálna melódia valčíku a pohýbala mocne zahorklým srdcom bankového úradníka. Rojkove nohy, jakoby dotknuté čarovnou iskrou, počaly sa zachvievať jemnučkým tanečným rytmom. Hruď mladého úradníka zaburácala novou túžbou zašlej mladosti. Čo ovesuješ hlavu, rytieru smutnej postavy?! Čo tlumíš búrlivý tlkot mladého srdca?! Hej, pri sladkých zvukoch valčíku prežíval si — je tomu iba pár krátkych rokov — blúznivé sny svojho jara, točiac sa v žiarivej bálovej dvorane jásajúci, bezstarostný! A pár tých zvukov, nesúcich sa na krýdlach sladkej nálady májového večera, presviedča ťa rýchle a iste, že mladosť a ľúbostné túžby vedely by ťa schváťiť, ach, tak hravo do svojho víru znovu.

Čarovné akkordy doznely. Sklamané oči Rojkove uprely sa pátrave na tmavú úzku uličku s radom starých, zčernalých domov s baroknými arkádami. Hej, ta do nenávratnej minulosti patríš, prežila hudba romantiky mladosti! Doznela si. Radšej už ubolené srdce nepokúšaj!

S nábrežnej terasy sišiel po svahu ku brehu rieky. Z dlžizných hnedých člnov, z ktorých vyparovala sa vôňa jarnej vody, vyhadzovali poloobnažení chlapi krásny žltučký piesok. Na brehu sa ho kupily už celé kopce. A na dlhom rade člnov žltly sa ho ešte veliké hromady. Rojko noril do hromady na brehu vyziablé nervózné prsty, zohrieval si ich i chladil odrazu v tej zlatej sypkej masse, napitej kúzelných slnečných lúčov. A s úľubou hľadel na jamky a brázdy vyryté do krásnej hromady, na stopy detských nôh a rúk, ktoré sa hraly na nej sotva pred pár hodinami. Zjasnený zrak Rojkov vrátil sa k vode, k obnaženým svalnatým hnedým ramenám, splývajúcim s dlžiznými lopatami v jediný mohutný sval, jediný záchvev plodnej práce. Vše sa čln pohol, kovovolesklá hladina sa zčerila; od vilky zavial lahodný vánok plaveckej voľnosti. Hľa, jesto ešte aj iné zamestnanie na svete jako jednotvárne, duchamorné klepkanie chladných ztuhlých kovových litier na suchý papier. Sú ešte chlapi, ktorí sa nedajú väzniť medzi štyrmi stenami, prikovaní k nízkemu stolku, aby nad ním zvädla ich mladosť, ale volia zápasiť pod modrým nebom s chladnými vlnami a zaoceľovať svaly mužných, slncom opálených ramien mohutnými nárazmi vesiel a prudkými rozmachmi dlžizných lopát loviacich z člnu s lačnotou dravého polypa zlatožltý materiál na stavbu krotkých dedinských chalúp i pyšných mestských palácov.

Ledva sa mohol rozlúčiť s kovove lesklou, magicky svetielkujúcou zrkadlovou, svodnou vodnou hladinou, vracajúc sa k impozantným silhuetám mlynov, čo sa vypínaly nad usínajúcou riekou.

Od vody ozvalo sa pravidelné žblnkanie a hneď nato tiahly trojhlasný spev. S ospalým šumotom rieky splývaly zádumčivé akkordy plaveckej piesne. Nahol sa nad zábradlie a zazrel dve lodičky s pestrými lampiónmi, na lodičkách pár tmavých postáv čeriacich prudkými pohyby vesiel zčernalú hladinu. Spev vše utíchol, miesto neho ozvalo sa pár veselých výkrikov: pozdrav dievčat a mladíkov oprených o zábradlie a čakajúcich na druhov. A zase spev, hlboký sýty baryton, ale melodia ľahšia, veselejšia, sprevádzaná gitarou.

Kráčal práve popri Žofíne, keď ozval sa za ním veselý hlas:

„Nazdar, Milo! Kam ideš?“

Obzrel na na pravo, za seba, pred seba. Trvalo to chvíľku, kým zazrel elegána s ľahkým širokým šedým klobúkom, v nových modrých šatoch a červenožltých poltopánkach, ako mu kýva striebrom okovanou paličkou.

„Podívajmeže sa na locigu! Veď ti ma už ani nepozná!“ ceril biele zuby na Rojku, blížiac sa ľahkým, svižným krokom k nemu.

Horko-ťažko sa rozpomenul a podával prichodziemu ruku:

„Ty si to, Laco Maniga!“ ozval sa milo prekvapený.

„To je dosť!“

„Vitaj! Čo tu robíš, kamarát?“

„Nuž, a či nevieš, že sa tu liečim?! Pol Prahy ti ma navštevuje, ale môj Milo sa neukáže.“ Maniga nadvihol čierne obviazanú ľavú ruku.

„A čože sa ti to stalo?“ spytoval sa s účasťou.

„Ešte sa ti bude spytovať! A čo ty, bratku, ani noviny nečítaš?! Nuž, ale čo by teba zaujímaly kadejaké hrdinské kúsky, duša filisterská! Pekná rana, utŕžená v službe! Veru tak, kamarát, od komunistov, keď bola tá vzbura na prvého mája. To vyvaľuješ oči, čo?! Tebe sa to v banke za písacím stolom iste nikdy nestane, neboj sa.“

Milo Rojko hľadel nechápave na priateľa, objavivšieho sa pred ním tak z nenadania.

„Pamiatka na Sobrance,“ kývol Maniga obviazanou rukou sebavedome. „Len o centimeter vyššie, a prepáli srdce; zastupoval som župana. Okresný náčelník si nevedel s tou sberbou rady. Reku, dáme ich rozprášiť četníkmi. A pohneme sa proti nim, šestnásti četníci a ja. Boli sme od nich na dákych dvadsať krokov, keď tu tresnú výstrely z revolverov. Z pomedzi tých živáňov! Moja ruka krváca tiež. No, veď im potom četníci dali laufpas! Ale ja som na to doplatil. Veru tak, Milo môj!“

„Tak čím si to ty vlastne?“ hľadel sa Rojko, vytrhnutý zo svojich ťažkých dúm, orientovať.

„Ale županov námestok, hrom sa ti do duše páralo, nechápavče! Predsa píšu o mne každú chvíľu noviny, len ty nechceš o tom nič vedieť!.“

— — —

„A ty, Milo, čo robíš?“

„Ale úradníčim v Obchodnej banke.“

Vysmiaty elegán premeral si kamaráta od hlavy do päty.

„A čo takého tam robíš?“

„Korešpondujem.“

„Koľkože máš mesačne?“

„Dvatisícpäťsto,“ sklopil Rojko hanblive oči.

„Ej ha!“ luskol ranený hrdina pohŕdave prsty. „To hrdľačíš odpoly zdarma. S jednoduchou frekvenciou, či s dvojitou?“

„S dvojitou,“ vyrazil Rojko zo seba s námahou, pýriac sa od hanby.

„No, zaviazol si, kamarát, v tejto Prahe, zaviazol. A nemusel si. Veru nemusel.“

„Dokedy sa tu zabavíš?“ obracal schlíply Rojko reč iným smerom.

„Už sotva dlho, dáky týždeň-dva. Potom pôjdem na mesiac do Luhačovíc. Ono mi je nie vlastne už skoro nič. Guľka ma iba štrajfovala, jako sa hovorí. Ale tuná na chirurgickej klinike máme veľmi fajn doktorov. ,Odpočiň si, kamaráde Slováku!‘ hovoria a predlžujú mi dovolenú jako vedia. ,Aspoň se podívaš na Prahu.‘ — A majú pravdu. Plat mi ide, prechádzať sa môžem. Aspoň sa človek trochu povyrazí. Dovolené nechýbajú. Veď človeku vše i bočne niečo kvapne. V banke som v správe, v baniach tiež. Ale tebe sa čudujem, braček, že si už nie dákym direktorom alebo aspoň prokuristom.“

„Daj pokoj, človeče!“ hodil Rojko rukou rezignovane.

A kráčali spolu Národnou triedou, hore Václavským námestím, do sadov, Maniga, ľahký, rozradostnený, s májovou náladou v duši, Rojko dosiaľ trochu zarazený neočakávaným stretnutím a predsa príjemne vyrušený zo svojich ťažkých dúm. Hľa, človek, ktorý berie život bezstarostnejšie jako ja — imponoval mu vysmiaty druh s plnými lícami a so zábleskom detinskej radosti v nezábudkových očiach —, vie sa tešiť z chvíľky, nemysliac zbytočne na zajtrajšok. Ba rozpomínal sa, kde sa vlastne po prvýraz videl s týmto večne usmievavým zlatovlasým mládencom, ktorý bol samý žart a samá sebadôvera.

Áno, bolo to v Pešti. Soznámil ich assekuračný úradník Plech v kaviarni „Mienke“. Besedovali asi hodinu — dve, sdielajúc pevnú vieru vo víťazstvo dohody a porážku monarchie s Nemeckom.

Ach, boly to krásne chvíle! Pešť opájala sa víťazstvami centrálnych mocností, usporiadovala jednu oslavu za druhou. Kaviarenskí stratégovia kreslili novú mapu Európy, hádajúc sa, kam až posunúť na Balkáne hranice víťaznej monarchie, noviny si bláhaly, že „národnosti“ splynú s Maďarstvom konečne v jedinom vlasteneckom cite a smýšľaní. A malá hŕstka slovenských a českých nadšencov horela vierou v nastávajúci súmrak nemecko-maďarských bohov, pripomínala si Napoleonovu ruskú výpravu, keď sa nemecko-rakúsky front vrýval čo raz hlbšie do krvácajúceho ruského tela a rozprávajúc si, čo počuli o blížiacom sa hlade doma, vyratovali s úľubou nevyčerpateľné prírodné bohatstvá anglických kolónií.

A prišla ruská katastrofa. Nesklátila ich naskrze v ich pevnej viere. Ale miesto predošlého blaženého optimizmu nastupovala neraz voľáka nervózna podráždenosť.

Mohutný, červený Plech s býčou šijou zabúdal sa vše tak, že kamaráti ho museli skoro zakriakovať. Ba neraz cítili pokušenie zapchať mu bez okolkov ústa. Prostoreký sanguinik prešiel vo svojej rozvášnenosti z obvyklého šepotu do hlasného hovoru. Počal krútiť zlostne očima, zafučal zlovestne a len-len že nebuchol päsťou o mramorový stolík, keď vybuchlo z neho:

„Kde sú tí naši blázniví tolstiáni?! Sem s nimi, každému vysolím na zadok päťadvadsať! Ešte že našlo ich blbnutie v našskej spoločnosti tak málo ozveny. Ale tých ruských baranov ten falošný prorok z tej Jasnej Poljany už celkom pomiatol. Vraj nezabiješ! Neodpieraj zlému! kresťan voľáky starecký! A na tie ruské ovce si zatiaľ brúsil zuby dravý nemecký vlk!“

„Ale daj Tolstému pokoj!“ zahriakovali rozčulujúceho sa Plecha druhovia. „Čo hlásal, hlásal celému svetu. Ak koho infikoval, infikoval práve tak Nemca, Angličana jako svojich Rusov.“

„Starého čerta infikoval!“ čertil sa mohutný päťatriadsiatnik ešte väčšmi. „Nemec to preštudoval a pomyslel si: no, ty ale poriadne blbneš, starý blázon! A Angličan? No, ten to čítal tiež. A radoval sa, že cársku ríšu otravuje taký zlým duchom posadlý starec, ako ho nazval náš Baťko Vajanský. Aspoň sa mi nebude miešať Rusko do mojej kaše v Ázii, pomyslel si. Ale taký pobožný mužík počal hneď robiť pokanie, keď prečítal rozprávku od toho falošného proroka. A v zákopách nechcel strielať na svojho vraj „bližného“, hrom sa mu páral do duše! ba skôr tomu, kto ho tak otrávil.“

A do toho dôverného krúžku chodieval i Laco Maniga, zbumľovaný študent, čo vedel s následkami červienky či dákej nepatrnej rany prešvindľovať dlhé mesiace v peštianskych špitáľoch. Ale nebolo v ňom ani zbla skromnosti, ba cudnej ostiechavosti zbumľovancov. Hovoril, že mal pred samým doktorátom, keď musel narukovať. Rojko mal dojem, že sa povrchne spriatelili, ale že by si boli kedy potykali, sa nepamätal. Síce dosť možno, že mu Laco Maniga tykal už vtedy bez potykania. Je to vôbec človek, ktorý sa vie ľahúčko preniesť ponad podobné hlúpe formality. A má, jako vidno, úspech náležitý.

A jako sa tak zamýšľal nad svojím a priateľovým osudom, skoro si ani nevšimol, že vošli do kaviarne a odtiaľ zaviedol ho priateľ, vedúc sa s ním pod pazuchu, do pestre ožiareného „zlatého skliepku“, s tapetami a záclonami, sľubujúcimi orientálne kúzla, kde vrieskal jazzband a točily sa v miernych tanečných pohyboch hlboko dekoltované počerné, beľavé a rusé barové dámy a za stolami žiarily vysmiate tváre triezvych i podnapilých mužských, mlčanlivých, bľabotavých i vyspevujúcich, osamelých i obklopených rozpustile sa chichotajúcimi nočnými vílami. Hudba hrala, zachrípnutí hostia spievali, špunty lietaly z fliaš tokajského a šampanského, a ľahký, šedobelasý dym halil do obláčkov svodnej ilúzie tých, ktorých by bola snáď mýlila úbohosť triezvej skutočnosti.

A pri vrešťaní hudby, chichote príležitostných párov a búchaní špuntov nahnul sa priateľ Laco k bankovému úradníkovi a počal mu maľovať svodnými slovami lákavé možnosti kariéry.

„Nie, nie si ešte pristarý, Milo môj, nenamýšľaj si. Len to musíš šikovne narafičiť. Si Trenčan; dobre. Začneš v Trenčíne alebo Žiline spoločenskú akciu, aby sa založila mestská sporiteľňa. Budeš o tom prednášať, napíšeš o tom pár článkov do miestnych plátkov. Začneš trochu štvať proti nehanebnej „úžerníckej“ úrokovej politike bánk. Obec podá žiadosť o založenie sporiteľne. Polroka — rok to potrvá, kým ju v Prahe vybavia. Nerobí nič. Jednoho dňa sporiteľňa predsa len bude povolená, a teba nesmie minúť úrad direktora. Alebo sa sporiteľňa vôbec nezaloží. Banky sa zľaknú tvojej úspešnej akcie a niektorá z nich ťa angažuje, len aby si jej nemútil vodu. To sa vie, že sa nepredáš lacno. Taká banka ti dá, povedzme, viesť svoju trenčiansku alebo žilinskú filiálku a dá ti aspoň tri razy toľký plat, ako máš teraz. Veru tak, Milo môj. Len nie ovesiť hlavu! A keď raz povedieš bankovú filiálku, bol by to hák, aby si nevnikol časom i do centrály. I do správ podnikov sa musíš dostať, čo ich banka financuje.“

A veselý vysmiaty, plnolíci, zlatovlasý miláčok Šťasteny, Laco Maniga, v ktorého modrých očiach zrkadlilo sa niečo detskej bezstarostnosti bucľatých anjelikov, poletujúcich na klasických obrazoch u nôh Madonny, tento veselý mládenec štrngol si so zamĺklym, ale pomaly predsa sa rozoberajúcim Rojkom na zdar všetkých pekných plánov.

„Tuším, aj píšeš,“ obodroval vysmiaty zlatovlasáň svojho druha.

„Áno. Do „Bratislavského Denníka“. Národnohospodárske úvahy, najmä o aktualitách a burzové prehľady.“

„No, tak vidíš. Verejnosť o tebe vie. Články podpisuješ, čo?“

„Iba značkujem — „mr“ —“

„To je nápad! Prečo nie plným menom „Miloslav Rojko“?“

„Človek sa ženíruje. Kto vie, či by to bolo banke vhod.“

„Škoda ťa, Milo, škoda ťa. Keby si bol trochu gurážnejší, hneď by ťa tvoj direktor väčšmi rešpektoval. Musíš sa premeniť. Musíš, kamarát, a do roka-dvoch budeš sedieť v teple, vo vedúcej pozícii. Ale musíš si to zaranžovať.“

Miloslav Rojko uprel oči trochu pochybovačne na staronového priateľa.

„Veru tak, braček, aranžmá je hlavná vec. Podívaj sa, jako si to zaranžoval taký Šrobár. Dávno sa bol prestal starať o ľud i o politiku. Vysedával so židmi v kasíne a hral sa v šach. Zabudnutý vidiecky lekár. Dávno na toho zabudlo Slovensko i Praha. A tu sa ti ozvú českí spisovatelia. Prídu divadelné slávnosti v Prahe. Milý Vávro hybaj na ne. A tu sa ti blíži v osemnástom roku 1. máj. Môj Vávro sa vtípi, natisne sa mikulášskym socialistom za rečníka, vpašuje im československú rezolúciu. A už to ide. Vávro pácha dopisy na všetky strany a vylíči svoje figurantstvo v Mikuláši jako bohvie jaký revolučný čin. Česi, lační na slovenský revolučný prejav, roztrúbia to pomocou mafistov do sveta. A Šrobár je hneď slávny človek, politicky najvyspelejší Slovák. Ešte i nešika, starý baťko Škulkéty urobil daromnú reklamu tej jeho mikulášskej komédii a zcenzuroval mu rezolúciu tak, že na ňu upozornil aj tých, čo by si jej nikdy neboli všimli. Ba vlastne ani to mu do väzenia nedopomohlo. Musel sa terigať do Prahy na divadelné slávnosti. Ale potom to už išlo jako po masle. Prišlo internovanie do Ceglédu. Partner ružomberských židov stal sa naraz národným mučenníkom. Aby mu Cegléd urobil reklamu, o to sa jeho pražskí priatelia už postarali a somárske peštianske plátky tiež. A keď prišla pravá chvíľa, ufrnkol milý Vávro z Ceglédu. Že vraj chorého syna liečiť. A on ti miesto liečenia hybaj do Prahy do Národného výboru a ministerského kresla. Tak sa to robí, môj milý. Bez šikovného aranžmá mohol sa náš drahý Vávro dosiaľ na drgáči po dedinách rozvážať a prášky, obkladky predpisovať. Veru tak.“

„Čo si ty myslíš, kamarát, že ku mne prišla deputácia, aby sa mi ráčilo ísť za županovho námestníka?! To by si si dal, hahaha! Starého čerta! Nadrapil som župana v Carltone v Bratislave. Vedel som z novín, že má svoj vymenovací dekrét vo vrecku. Prisadnem si k nemu — a, môžeš si myslieť, nebol sám —, diškuruje sa, víno pije. Spoločnosť sa rozišla. Iba ja som sa držal župana jako kliešť. A nepustil som sa ti ho ani na druhý, na tretí deň. A vôbec, dokiaľ som nezačal s ním úradovať. Vnútil som sa mu, keď to mám tak povedať. Dosť sa vtedy onačil, vyhováral. Nepomohlo mu. Ani som sa nehol od neho. A dnes si, ťulpas, myslí, že by sa bezo mňa vôbec neobišiel, hahaha!“

„Ale ja mám ešte iné plány, kamarát. Musím sa stať buď županom alebo poslancom. Po prípade i na výslanectvo ašpírujem. Dal som to cítiť na patričných miestach. A uvidíš, že mi jednoho dňa vyhovejú. — Najmä, keď im budem stúpať na krk.“

„Tak len sa do toho! A nebáť sa! Čo povedal prezident: „Nebáť sa a nekrásť!“ A ja sa nebojím. A kradnúť tiež nekradnem, iba že mi vše dáka tá oročka kvapne. A tebe musí tiež, hrmen strieľ sa mu do matera páralo!“ buchol rozjarený zlatovlasáň päsťou na stôl, až poháre podskočily, tľapol kamaráta rázne po pleci a kývol malej brünete, čo sedela pri modrej záclone zamĺkla, zamyslená jako sfinga, aby prisadla.

A jazzband spustil novú trieskavú tanečnú melódiu, že sa celý bar strhol jako driemajúci zo sna, Laco Maniga zavýskol a objal jednou rukou brünetu, druhou kamaráta.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.