ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako potom zmizla celá táto pohádkovo-fantastická náladová scenéria so šumiacim šampanským, jasavou hudbou a svodnými dekoltovanými ženami, na to sa Milo Rojko už nepamätal. Nevedel ani, jako sa našiel druhého dňa dopoludnia doma v posteli, s hlavou boľavou na prasknutie a s príchuťou všetkých odporných jedov v pálčivom suchom gágore.

Keď si pretrel opuchnuté víčka a zazrel pred sebou uplakanú tvár ženinu, odvrátil sa mrzute, a keď sa so ženiných rtov rozliala dravá záplava boľastných výčitiek, ľutoval, že nemá v ušiach vatu. Privieral zúfale oči, ale nepomáhalo. Rezignovane vystrčil po kratučkom váhaní z postele nohy, odhodlaný skočiť trebárs po slepiačky do životnej borby, a počal sa obliekať.

Žena si utrela z červených od plaču očí slzy a podala mu veľký biely kartón s obálkou:

Čítal, neveriac vlastným očiam:

„Jménem pana presidenta republiky pokládá si kancelář presidenta republiky za čest zváti

A čítal znovu a znovu, a vyskočil rozjarený a zavýskol a priskočil k žene a vyobjímal ju, vzpierajúcu sa, nezbedne jásajúc. Otravná nálada posledných dní, ba mesiacov ako by bola kúzlom z neho spadla, taký bol ľahký, mladý, rozradostnený. Obliekol sa proti svojmu obyčaju rýchle a s chuťou sa naraňajkujúc počal sa prechodiť v slávnostne povznesenej nálade po izbe.

Ako rapídne rýchle sa môže všetko zmeniť! Precitol predsa do odpornej otravy šedého, rozmrzelého rána, jaké následuje skoro vždy po veselo strávenom večere či noci, keď sa zmalátnelé telo nevie prebrať k životu, k dennej práci, a pocit rozladenia zaplašil navždy sladký sen, v ktorom nachodila duša, chystajúca sa k pokániu, hašiš zabudnutia. Pôjde do úradu u príduc domov bude sa vláčiť dva-tri dni po dome zamĺklý, zahanbený, vyhýbajúci sa žene i stretnutiu s jej vyčítavýma očima.

A tu zrazu kúzlom zaviala v izbe nálada nová. A Miloslav Rojko cítil sa jako jarý dedinský mládenec v slunečnú letnú nedeľu ráno, obliekajúci sa do sviatočných šiat do kostola a tešiac sa na stretnutie s milou i na muziku večer, keď si zaspieva s druhami mladosti, vyzvŕta do vôle svoje potešenie.

„Žena moja!“ radosť tisla sa von. „Recepcia u prezidenta! Vyznačenie!“

Stiahla tvár do kysla:

„Prosím ťa! Iní sú u neho trebárs každú chvíľu.“

„Nech! Ale u nás to niečo znamená. Čo príde, uvidíš.“

Zasmiala sa, rozveselená. „Čo príde? Nič nepríde. Vrátime sa z Hradu, preoblečieme a bude.“

„Nechápavá ženská!“ pomyslel si Rojko. — Čaká na ňu radosť, šťastie, ale ona mu neverí. Netuší veliké možnosti, ktoré môžu vyplynúť z tak malichernej formality.

Prečo ho vlastne na Hrad pozvali? Ako podriadeného úradníka? Ťažko. Ako národnohospodárského spisovateľa? To už skôr. Ale i tak si je ťažko predstaviť, že by si bol prezident povšimol jeho písačky.

Musel ho niekto odporúčať, pochváliť. Aby tak sledovala jeho časopisecké úvahy sama prezidentova kancelária? Kto ho vie, či jednoho dňa nedostala redakcia „Bratislavského Denníka“ s najvyšších miest zdvorilý dotaz, kto je vlastne autorom článkov značených -mr-?

A Miloslav Rojko kráčal po prvý raz do úradu, čo aj oneskorený, bez strachu a okúňania. Zasadol k písaciemu stolíku s blaženým pocitom svojej dôležitosti, opájajúc sa dráždivým kúzlom nastávajúceho rozhovoru s hlavou štátu.

Bolo mu jasné: ide sa rozhodovať o jeho budúcnosti. Na Hrad ho volajú, toľko je isté, na dačie upozornenie, či už to bol minister financií, či minister obchodu, či prezidentská kancelária. A je zrejmé i to, že majú s ním plány. Lebo veď prečo by ho volali?! Že prezident volá k sebe vyslancov, poslancov, vodcov politických strán, univerzitných profesorov, to môže byť bezvýznamná spoločenská formalita, majúca vzbudiť zdanie, že hlava štátu je v kontakte s jeho poprednými osobnosťami.

Ale v prípade jeho, v prípade bezvýznamného dosiaľ Miloslava Rojku ide o niečo iného. Má sa predstaviť predákom štátu, chcú ho poznať, aby mohli s ním správne dišponovať.

Zatrpklý melancholik počal precítať k novému životu. Teda predsa! Osud sa naň pousmial, podáva mu ruku, aby sa vyškrabal trochu vyššie po spoločenskom rebríku.

V úrade i cestou z neho domov neprestával myslieť na štvrtok, deň recepcie, i na pravdepodobné otázky, ktorých sa mu dostane.

„Zaoberáte sa národnohospodárskymi problémy. Čo myslíte, jakými prostriedkami by sa dala u nás zmierniť terajšia hospodárska kríza?“

A Rojko si počal v mysli vopred sostavovať presné odpovede: Vec je jasná. Primálo produkujeme a i z toho mála spotrebujeme primálo doma. V industrii neuskutočnili sme ešte taylorizmus na celej čiare. A predsa, iba ten nám umožní stupňovať výrobu a súčasne zlepšiť mzdy. A doma máme málo odbytu pre slabú kupnú silu roľníctva. Ako ju zvýšiť? Veľmi ľahko. Udomácniť všade najpokročilejšie výrobné metódy. Zaviesť stroje, umelé hnojivá, šľachtené osivo, moridlá, tam, kde ich dnes ešte nepoužívajú. Odvodniť urýchlene mokrade, zregulovať rieky, zmeliorovať lúky, pašienky. Kde vziať na to peniaze? Je ich doma dosť, ale sú thezaurované, stámiliony, miliardy. Ako ich vylákať zo slamníkov, punčoch, hrnčekov, uzlíkov? Vydať nové bankovky, ktoré ztratia každý rok 1 % hodnoty. Na pr. 100-korunová bankovka, vydaná 1. apríla 1923, platí 1. apríla 1924 už iba 99 Kč. To by síce snížilo debetný i kreditný úrokomer, ale nútilo by každého, aby svoj groš investoval.

Čo len bude nasledovať po recepcii?! — lámal si Rojko hlavu, prechádzajúc sa cestou z úradu domov po parku a zahľadiac sa vše na kačky brázdiace zľahka hladinu rybníka. Či poplynie odteraz i jeho život ľahúčko, hladko jako po vode? Vlna života vynesie ho na povrch, na výslnie, kde bude môcť plne rozvinúť všetky svoje schopnosti, uplatniť svoje talenty. Čo príde? Chcú ho vymenovať za prednostu bankového úradu ministerstva financí v Bratislave, či v Košiciach? A či snáď chce sriadiť prezident, ak jej nemá, vo svojej kancelárii osobitnú národnohospodársku sekciu a poveriť ho jej vedením? Či ho chce získať niektoré ministerstvo? Alebo ho chcú vyslať na študijnú cestu do cudzozemska a poveriť ho po návrate ešte významnejšou funkciou? Neotvára sa mu takto v dohľadnej dobe vlastne skoro istá cesta do ministerského kresla?!

Druhého dňa hľadel na svoj písací stôl v banke skoro s pocitom ľútosti. Rozlúčime sa, stolík môj, rozlúčime! Darmo je, musí to byť. Kto ťa po mne zdedí, kto sa bude s vami maznať, zásuvôčky, čie prsty budú po vás lietať, lesklé klávesíky „Remington Standardu?!“ — zachvacovala ho melancholia nastávajúcej rozlúčky.

A čo, ak si prezident s ním zapolitizuje? Ak si vyžiada od neho, Slováka, mienku o slovenskom probléme?! Alebo vyzkúša jeho filozofické základy a zabočí na pole filozofie, aby zvedel, čo je vlastne v ňom?! Čím zaimponuje osvedčenému starému eklektikovi?

Miloslav Rojko počal pilne analyzovať svoje filozofické náhľady. Ba vlastne počal si ich iba len konštruovať.

Ako sa díva on, Miloslav Rojko, na Boha, na svet, na ľudí?

Čo je vlastne svet, vesmír, priestor, čas? Zdanie, púhe zdanie. Prečo sa pre nás nekrúti zem, ale slnce? Prečo vieme obsiahnuť tak nicotný zlomok vesmíru svojimi smysly a skoro celý zostáva nám, dedičom mnohotisícročnej civilizácie, neznámy, neprístupný, utajený?! Čo sú hranice poznania, kde začína intuícia?!

Bľadý melancholik sa zamýšľal či pri písaní obchodných listov v banke, či doma prezerajúc kriticky svoju garderobu a znalecky posudzujúc ženine interesantné postoje pred zrkadlom. Áno, modré vychádzkové šaty. Nebudú prikrátké? Naskrze nie. Prezident je nie žiaden zpiatočník, aby nezniesol trochu modernosti. Naopak. Čo mu má ona odpovedať? Smiešna otázka. Predovšetkým nevedno, či ju vôbec osloví. A jestli aj, vymenia si iba pár bezvýznamných viet. Môže sa ťa na pr. spýtať, či vidíš vymoženosť vo volebnom práve žien. Čo by si si priala vniesť do politiky? Povieš: viac jemnosti a zásadovosti, a máš to.

Malicherné ženské starosti! Ako by bola zvaná na Hrad sama za seba a nie jako jeho prívesok. Ale o čom bude hovoriť s prezidentem on?

Čo, ak sa ukáže byť rovnocenným partnerom filozofa?! Čo, ak mu tak zaimponuje, že sa už nevráti do banky ani na hodinu?

Áno, filozofický systém! S ním sa musí predstaviť a vyložiť ho s imponujúcou istotou a presvedčivosťou. Musí, musí okúzliť hlavu štátu železnou logikou svojich viet.

Čo je hýbadlom, prapríčinou vesmíru? Šedivobradý Boh Otec, skláňajúci sa v hmlistom závoji k nebotyčným sňahovým končiarom velehôr a k velebne vlniacim sa morským hladinám? Či kľukatá ohnivá čiara blesku, dotýkajúca sa v tom istom okamžiku dvoch pólov od seba na tisíce kilometrov vzdialených, ožiarujúca kúzelným jasom ohromná priestranstvá, aby ich v nasledujúcom okamžiku pohltila čierna tma, vševládna sila elektriny, regulujúca atmosféru, zúrodňujúca mŕtvu zemskú prsť, drtiaca hravo ozrutné skalné bralá, vŕtajúca zemské útroby, otáčajúca hravo jedným vrzom miliónové armády fabrických kolies a kolečiek a produkujúca tisícoroké priemyselné výrobky nášho storočia?!

A čo je človek? Podnož, otrocký nástroj tvorčej prasily, či jej najdokonalejší výtvor, skvelé stelesnenie jej samej, ba ona sama, povolaná riadiť svet zázračnou mohutnosťou svojej veliacej myšlienky?!

Bankový korešpondent, ubolený ešte pred pár dňami svojím osudom, stúpal odrazu stále vyššie vo svojich predstavách, vzlietal do oblačných výšok na perutiach svodných nádejí. Áno, rozhodná chvíľa nájde ho na výške, na pevnom myšlienkovom podklade. Cítil, že nadchádza mu pravá chvíľa, v ktorej sa bude môcť objaviť svetu v plnom rozmachu svojho ducha. Kde ste a kde len ešte zaostanete za ním blahosklonní ministri, prázdni, sebavedomí poslanci a ulízaní, frázovití direktorkovia, šablonovití, bezduchí župančíci, namyslení horenosovia, uveličení nad úlohou, ktorú hráte v plochej, podlízavej spoločnosti?! Onemiete úžasom, tlčhubovia, nafúkaní bucharoni! Zbľadnete od závisti, sekantní, do seba zamilovaní direktorskí tyránkovia a tekvicové hlavy prokuristické! A prestaneš sa so mnou hrdlovať o mizerných štyristo korún mesačného honoráru, ty, bohorovný vydavateľský hlupák!

Miloslavom Rojkom zalomcovaly zbytky žiaľu, sklamania, horknúce už od rokov na samom dne jeho duše, a meniace sa pomaly v jed, žíravinu, rozleptávajúcu celú jeho bytnosť a doháňajúcu ho k bezmocným výbuchom odporu a odboja proti všetkým, ku ktorým zachoval sa osud štedrejšie.

Videl pred sebou, jako pred rokmi, tetu, ktorá ich prišla navštíviť do Prahy, tetu, ktorá ho jako decko neraz kolísala a varovala, zahrnujúc ho nežnosťami. Tá chorľavá drahá teta s prešedivelými vlasmi a s výrazom nemoce i melancholie životnej jasene v planúcich čiernych očiach, podišla k nemu tak prudko jako k vlastnému decku, že nevdojak rozovrel ramená a pritisol ju k sebe v objatí. A teta, sotva si sadla, ba azda ešte stojac rozplakala sa nad ním, že mu až srdce stískalo, a ozvala sa tichými, pomalými slovy, zaliatymi horúcim bôľom:

„Milo môj, dieťa moje drahé! Tak mi ťa je ľúto, že tu v Prahe živoríš! Všetko sa to u nás dvíha, tlačí do predku. Ministerstvá, županstvá, direktorstvá, referentstvá si porozoberali, príjmov si narobili, fabrík, veľkoobchodov nazakladali a vopchali sa do správ. Vozia sa na autách, letujú po kúpeľoch. A ty, chudáčik môj, pracovitý, talentovaný sa morduješ v banke, zle platený, zabudnutý!“ — a rozcítená, rozžialená teta skropila mu slzami ustarostenú, ubolenú hlavu.

A hrdlo zaliala mu horkosť, keď sa vše zamyslel nad tým, čo sa v slovenskej spoločnosti od prevratu odohralo. Pusipajtáši sa delili o úrady a zahrnuli všemožnými výhodami toho, čo im, kým živorili hmotne, dlhé roky zmenky žiroval. Do Prahy slietali sa so všetkých strán, jako hladní vrabci na zrno, a pasovali sa na poslancov, dotierací samozvanci, hodiac sa na krk národu prv, než sa mohol spamätať z revolučných zmätkov.

A chodia sem, do Prahy, a on, odstrčený, zabudnutý, stretá ich po Príkopoch, Václavskom námestí, po snemovných kuloároch a kaviarniach, vyžraných bruchopasníkov s panovitými pohľadmi alebo bezstarostnými úsmevmi na bezduchých kočišských tvárach. Vyliezajú z elegantných aut s aktovkami pod pazuchou intervenovať po ministerstvách a v Pozemkovom úrade majitelia výnosných advokátskych kancelárií, zahrávajúci si na arcivlastencov a bijúci sa s elánom trebárs za protislovenské záujmy maďarských feudálov a židovských koristníkov, len keď to hodne vynesie. Odpovedajú nedbale na jeho pozdrav. Iba niektorý, „demokratickejšie“ založený uponíži sa k nemu vše na pár slov a rozpomenie sa milostive:

„Ach, pán Rojko! Čo vy tu robíte, človeče?“

Roja sa ako v máji chrústi vodcovia politických strán, nastávajúci vykupitelia biedneho ľudu, zaplavujú dediny a pripravujú o kľud mestá prázdni darmovravovia, z ktorých nejeden až do predvčerajška opovrhoval z hlbín duše tým sprostým ľudom alebo pracoval horlive proti jeho národným záujmom.

Rodí sa nová slovenská šľachta. Šľachta úradnícka a politická. Synovia otcov, ktorí ešte horko-ťažko sháňali po súsedoch pár grošlí, aby mohli, predbehnúc iných, frnknúť do Prahy a dať si tam ušiť žaket a robiť slovenskú politiku, áno, synovia týchto otcov vyrastajú už v blahobyte a rozkoši, behajú po celej Európe, majúc doma panstvá alebo ašpirujúc na vysoké úrady.

Čo mu to hovoril starší Slovák — ruský legionár?

„Na môj’ veru, moc sa tu, ľudia, u nás zmenilo. Predtým sme sa sišli traja a už sme sa radili, čo by sa dalo robiť pre národ, ako budiť, agitovať. Teraz, koho len potkáš, každý behá za svojimi osobnými vecmi, sháňa „komisie“. Idem do tej Bratislavy, že azda tam trochu pookrejem medzi našimi. Žiadalo sa mi vidieť starých známych, veď si s každým druhým tykám.“

„Ale som tam nebárs pookrial. Tykať ešte, tykajú človeku, ale starému kamarátstvu koniec. Znivočily ho tie roky, či moja chudoba, alebo kariera, čo urobili priatelia. — Ako sa máš? — spytujú sa, a vedia dobre, že nie tak ako oni —, človek grošom smrdí. Sú zdvorilí, vľúdni, ale odmeraní, rezervovaní vo svojej povýšenosti. Už je to nie priateľská schôdzka, ale ťa „prijímajú“ jako stránku a či ti udeľujú „audienciu“, chachacha! Tak si vyšiel na psí tridsiatok, ty, ktorý si trpel a strádal, kým si páni miesta delili.“ —

Keď druhého dňa zavolal direktor Rojku predo dvanástou do svojej kancelárie a vracajúc mu tri dopisy počal mu dohovárať, že nedáva pozor na smysel toho, čo píše, ba nerešpektuje všade ani obvyklú zovňajšiu formu, podíval sa nastávajúci prezidentov hosť na ulízaného elegána skoro opovržlive. — Len huď svoje, ty bezduchý verkeľ, — pomyslel si, — huď, čo do teba vtrepaly iné bezduché ľudské stroje, nadávajúce si vzájomne do „odborníkov“. Beztak si určený k tomu, aby si svoj život doverkľoval medzi touto duchamornou úžerníckou terminologiou, z ktorej razí na desať krokov odporný kramársky suchopar štylistickej vycivenosti. Ty ma chceš rozladiť, červiaku, rýpajúci sa po celý život v hmote, mňa, kráčajúceho istým, pružným krokom k vyšším métam svetového rozhľadu a všeľudského významu?! — odnášal pohodené listy s povýšenou ľahostajnosťou, pociťujúc v tejto chvíli, jakoby ovanutý veľkoleposťou zjavenia, sladkojasne, že prerástol už dávno tieto nevľúdne úzke štyri steny tiesnivej bankovej klietky.

Tvoje prenáramné sebavedomie, namyslený direktore, spľasne! Budeš sa raz hanbiť, že si sekíroval jako učiteľ žiaka slávneho mysliteľa, ty trpaslíči modzog s pár fádnymi šablónami v plesnivých duchamorných priehradkách! Príde čas, že sa budeš dobíjať k audiencii k svojmu bývalému podriadencovi a budeš žobrať pokorne o pár drobtov jeho myšlienkových pokladov, aplikovaných na vaše kramárske remeslo. A za živa budete osadzovať pamätnou doskou pyšné priečelie bankového paláca, aby ste sa pýšili so svojím bývalým úradníkom, že urobil pobytom v nich známymi obškúrné kúty vášho poloúžerníckeho podniku. —

Bľadý melancholik sa zamyslel, kráčajúc domov zamĺklym parkom, nad svojím životom. Na rybníku, čo sa leskol jako smaragd, norily sa pod hladinu kropené, hnedé divé kačky, inokedy tak pyšné na svoju ozdobu z krásnych zelenomodrých pier, hľadajúc akoby úkryt pred surovým severákom, čo doľahol na útlé štihlé brezy a košaté gaštany, ohýbajúc ich a vyludzujúc im z vetví a pňov bôľnohnevnú melodiu výhražky a vzdoru. Áno, napodliehal som sa ti mohutný vetre osudu, napodliehal som sa ti dosť! — počaly sa v Rojkovej hrudi ozývať odvážné tóny revolty. — Odteraz ti chcem čeliť, tvárou v tvár, oflinkovať ťa pochodujúc smelo proti tebe, brázdiac, lámajúc ťa šľahaný, srážaný, ale nezdolaný! —

Hej, ty zžieravá tragika života zaznávaného filozofa! Sedematridsať liet, plných omylov, sklamania a pokorenia muselo uplynúť, kým počal poznávať sám seba. A macošský osud dovolil ho strkať do storakých štverní, chomútov, jariem, zubadiel, šablonovitých priehrádok, jeho, originálneho mysliteľa, vyhranenú osobnosť, ktorá sa búri a vzpúdza každým svojím nervom proti stupídnym sústavám otrockých spoločenských predpisov, tradícií a zvykov. —

Prečo ho otĺkali už ako útle dieťa kamaráti, keď chcel smelou rukou siahnuť do plechom zakrytej jamky ich pieskovej hrady a odhaliť tajomstvo ich „pokladu“?! A prečo ho surove zatratil vlastný otec, keď sa rozbehol zelenou pestrokvetou vonnou májovou lučinou proti slnku, preskakujúc v mladistvom lete jarky a jásajúc v ústrety šedým kopcom a čiernozeleným horám?! A prečo ho zavrel do tônistej, chladnej izby a dal ho kľačať do kúta za čiernu škriňu, kam nedolietol za ním hrejivý dúhový slnečný papršlek a kde pociťoval so zdrevenelými koleny ozajstné muky, začujúc vše nezbedný výkrik chlapcov, lobdujúcich sa na súke, a kde i so zažmúrenýma očima musel vidieť chvíľami aspoň v mysli všetku tú lúčnu nádheru s bielymi králikmi, hnedými a bľadolilavými skorocelmi, zeleným vlčím mliekom a pestrokrýdlimi motýľmi vznášajúcimi sa ľahúčko s kvetu na kvet?! Ach, prečo už vtedy, mladučké dieťa, tak trpel, prečo sa mu plnilo útle srdce horkosťou a náruživými výbuchmi bezmocnej nenávisti?! Prečo si vše prial vo svojom mučivom izbennom väzení zomrieť, len aby boli potrestaní jeho trýznitelia, zočiac na podlahe v kúte u škrine malú, chladnú mŕtvolku s opuchlými zdrevenelými kolienkami?! Prečo ľutoval, že nemá so sebou škatuľku zápaliek, aby zhorely kúty, ktoré ho väznia, trápia hladom a plnia mu ústa blenom horkosti v najnádhernejší sviatok jara, keď srdce jeho piští za životom, slncom, kvetmi a detskými hrami na bujnej voňavej lučine?!

A prečo bol neskôr odsúdený k tomu, aby sa bál, zbabele utekal pred vrstovníkom zo súsedstva, ktorý ho desil, naháňal, buchnátoval, trebárs bol proti nemu, Milovi, púhy zákrsok, nedochúdča?! Prečo nemohol mať nezkalený pôžitok ani z horúceho júlového odpoludnia, keď prastarý inštinkt viedol ho s inými zomdlenými ľudskými tvorami popri bodavých ďatelinových stŕniskách a okolo bielomodrých a ružových šíkoch maku, pripomínajúcich krotké, čudné ženy v nedbalkách, ta na širokú lučinu a haditým chodníkom, vinúcim sa pomedzi zádumčivé tônisté vŕby ku sviežim vlnkám piesčitej zelenavokalnej rieky. I tam zjavil sa zrazu neprajník, tvor silnejší, trebárs iba smelosťou, v podobe pehavého chlapca, ktorý si bleskurýchle odpásal remeň a hnal ho, rozrážajúceho si nohy o ostré kamienky a tŕnie, preč od chladivého, svodne si nôtiaceho osviežujúceho živlu, za ktorým tak prahol od rána, ba vlastne ešte od lanska.

A ďalšie roky života: samé krivdy, samé znásilňovanie. Nikdy nezabudne na výprask, ktorý nasledoval po celodennom výlete, keď sa zatúlal s kamarátmi za humná a hore kvetnatou medzou na vršok. Tam ich očakávalo množstvo zázrakov: pramienky vytekajúce z vŕšku, tečúce v podobe kryštálovo čistých jarčekov dolu svahom do hlbokého, kalného jarku, v ktorom mu kamaráti ukazovali maličkých škorpiónov, dávajúcich sa unášať lenivým prúdom, i „živé vlasy“, hýbajúce sa vo vode tajomne, s druhým koncom skrytým hlboko pod hladinou či vyrastajúce z brehu. Tam odvážili sa konečne velikého „činu“: zapchali hlinou, ktorej nahrabali prstami, otvor drenážovej trúbky, čo chŕlila ešte pred chvíľkou mohutným prúdom vodu, a užasli, keď mohutný, neskrotený element prerazil a vychŕlil čosi-kamsi hravo ich čerstvý špunt. A tam pod vysokým štíhlym topoľom prebudily sa v nich aj prvé nimrodie pudy, keď šiel z ruky do ruky maličký gumový prak či „gumipuška“, z ktorej „strieľali“ (skalkami na chriaštľov, učupených v horných konároch stromu. Tu naraz zasiahnutý vražednou skalkou odpadol podlhovastý úzky vták so zkrvavenou hlavičkou do vysokej zelenej trávy, a chlapci pocítili po prvý raz v živote tajomný úžas, ktorým ich ovial čudesný majestát smrti.

Prečo nesmel pokračovať v týchto dobrodružných výletoch?! Prečo ho zaháňala tvrdá neľútostná ruka znovu a znovu na pustý, úzky, ohradený dvor alebo medzi fádne štyri steny?! Akým právom zlomili v ňom vôľu vnikať pudove rovnou cestou do tajomných krás prírody?!

Prečo nútili ho v škole písať šikmo, keď sa jeho ruka tak priečila všetkým nekolmým ťahom! Dávali mu kresliť nudné ornamenty podľa zažlklých predlôh, keď by bol kreslil najradšej idylické scenerie zo dvora, krotkú hydinu a Dunča naťahujúceho sa lenivo na pazderí pred búdou alebo dramatické výjavy z divokých bojov žandárov a zbojníkov, na ktorých sa hrával po škole s kamarátmi. Ako to prišlo, že tonie už druhé desaťročie v suchopare číslic a do omrzenia znovu a znovu otrepávaných kramárskych fráz, dávajúc úzkostlive pozor na okraje dopisov a kefujúc zašpinené litery stroja, miesto aby písal básne v próze a sostavoval aforizmy životnej múdrosti, vzdialený predsudkov, prostý malicherných povinností a neobmedzovaný ničím vo voľnom lete svojho hrdého ducha?!

Prečo sa hrbil, podkladal, ustupoval, prispôsobňoval po sedematridsať liet každému ozembuchovi, ktorého mu náhoda zavalila do cesty?! Prečo si dával strihať krýdla, putnať sa odpornými lžami tak zvaných denných povinností, komandovaný blbci, nad ktorých duchaprázdnymi žvastmi sa mu každý deň desať razy žalúdok obracal?

Prečo sa nevzbúril proti ujarmovaniu, znásilňovaniu?! Prečo nedospel k viere v samého seba?! A či bolo treba práve toho dlhoročného živorenia, aby dozrel, prehĺbil sa, premyslel, precítil, krvou vlastného srda vykropil všetky priepasti, nižiny ľudského osudu a vyzbrojený múdrosťou, vykúpenou trpkými životnými zkúsenosťami počal jednoho dňa tým istejšie s nezadržiteľnou rýchlosťou kráčať k svetelným výšinám?!