ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Apokalyptickému letúnovi zotmelo sa v očiach.

— — —

Nad ním vznášal sa jakoby v oblakoch šedivý, veľkohlavý starec. Z jeho očí žiarila láskavosť otca i prísnosť sudcu, učiteľa. Hľadely na Miloslava Rojku, potácajúceho sa v mrákotách, vľúdne a vážne.

Veľkohlavý starec počal pohybovať rukou, jagajúcou sa drahokamy vykládanými zlatými prsteňmi, v širokých, stále sa úžiacich vlnových kruhoch okolo mrákotnej hlavy svojho chránenca.

Umdlievajúcou hlavou apokalyptického letca prebleskla krásna myšlienka: Skláňa sa to snáď Nebies Pán nad svojím synom, klesajúcim v podobe padlého odbojného anjela v strašlivé inferno, skláňa sa a odpúšťa mu, chystajúc sa ho zastaviť v osudnom páde?!

A zrazu prehliadol jasne jako pred zrkadlom. — Hľa, chápe to jasne! Mohutný šedivý starec vznášajúci sa nad ním — je púhym jeho obrazom, tieňom, oblačným odrazom. Je sám umdlievajúcim i kriesiteľom, v jednej osobe chránencom i ochrancom!

Alebo by to bol snáď všetko márnivý prelud, v belasý dym haliaca sa šalobná hra podvodného kúzelníka?!

Miloslav Rojko otvoril oči, s ktorých spadly šupiny šalby a mamu.

Koho to vidí pred sebou?! Bože! Veď je to Mudr. Kopečný. Rozkročený, s energickým zrakom upreným pevne na neho opisuje čudesné kruhy okolo jeho hlavy.

Lieči ho?! Či ho hypnotizuje?! Oči sa mu stretli s doktorovými.

Ako pokojne, smelo hľadí starý doktor!

Ako by si bol istý svojej veci. Akoby ho premáhal, víťazil nad ním!

Starý lišiak ho hypnotizuje. Už-už ho uspával?! Prečo a načo?!

Zomdlený filozof rozhliadol sa okolo seba.

„Pokojne sedieť,“ šeptal hypnotizér veliteľský a zároveň starostlive-nežne.

Zimnične tekavé oči Miloslava Rojku shliadly u stolu — ženu, vlastnú ženu, milovanú družku života, ktorá sa prizerá nečinne k jeho mukám! Stojí a prizerá sa pokojne k tomu, jako ho premáha, uspáva vychytralý šalbiar či zločinec!!

Miloslava Rojku schvátila hrúza.

Čo sa s ním deje?! Chcú ho umŕtviť, či mu pomáhajú?! Liečia ho, uspávajú, vyčerpaného neustálymi prudkými myšlienkovými lety, ustarostení o jeho zdravie?! Či omamujú ho čarodejníckymi hókus-pókusmi, aby mali od neho aspoň na čas pokoj?!

Chcel sa vzbúriť, už-už sa dvíhal, že vyskočí, dupne, vykrikne a odhalí zločinnú machináciu, zákerný komplot poblúdilcov, čo stali sa slepými nástrojmi jeho smrteľných nepriateľov, zareve, až sa ho zľaknú — ale slovo uviazlo, mu v hrdle, — na stoličke sa sotva slabo zahniezdil. Prichodí naň slabosť — a či to víťazia kúzla lžidoktorove?!

Počal drevenieť strachom. Ale súčasne pociťoval svoju bezmocnosť. Nad jeho hlavou dym, šedé bielasté pary, rozrážané tajomne krúžiacimi rukama velebného starca. Uvedomoval si s hrúzou, že sa mu počínajú zatvárať jako zalepené zomdlené víčka. —

— — —

Otvoril oči skoro násilím. Ale už ich aj zažmúril, aby zbytočne neupozorňoval, nepopudzoval proti sebe toho, čo stojí nad ním: smrtiteľa v maske lekára-priateľa. Žmurkol očima len, aby sa presvedčil, či je ešte pánom svojej vôle, svojich zomdlených nervov a svalov.

Stará sebadôvera sa mu počala vracať. Pokračuj, doktore, smelo vo svojich čaroch a kúzlach, pomyslel si. — Mňa sa to nechytí. Ja som voči tvojim zákerným zbraniam immúnny.

Ale čo, hah! assistuje pri tejto zločinnej hre jeho žena?!

Je spojencom zločinného závratníka?! A či — hrúza sa ho chytala pri tej myšlienke — a či, ach, bezmocnou obetou podlého kúzelníka?!

Premohol sa s ohromným sebazaprením. Nie, nesmie sa predčasne odhaliť! Nesmie prezradiť lekárovi, že je pánom svojich smyslov.

Spúšťal si tíško na operadlo stoličky, zažmúriac oči. Počkaj, vtáku, ja ťa dostanem! Upustil ruky jakoby ztrácaly vládu, počal vydychovať pravidelne, zhlboka, aby vzbudil dojem, že usína. Ale pritom železnou vôľou nútil sa do zdvojnásobnenej bdelosti.

Aha! chytráku, prišiel som na tvoj nápad! tešil sa zo svojej ostražitosti. A predstavoval si Mudra Konečného v rozličných pózach, v ktorých s ním hovorieval. Známe to, môj milý! Starý pán je špiritista, nuž, probuje svoje kunšty na mne! A potom vraj moderný vedátor! Znamenité! Najprv listuje vo vedeckých kompendiach a večer v priateľskom krúžku — klepe na okrúhly stolík a cituje duchov.

A čo hľadá pri jeho šalobnej hre žena?!

Hrozná myšlienka mihla sa mu hlavou. Ale potlačil mimovoľne prejavy hlbokého vzrušenia.

Neupadla, chudiatko, do kúzelníkových kruhov?! Neomotal ju už dávno svojimi sieťami?!

Oprel sa hlavou o vrchný oblúk operadla. Horúca hlava, utíš sa!

Vyhliadol si, vyhliadol fanatický duchár duchovného spojenca či spojenkyňu a vsugeroval jej, že pre jej muža bude teraz najlepší — párdňový sen?!

„Usne hneď“ zašeptal lekár tíško a počal sa od neho po prstoch vzdialovať.

Dvere ľahúčko vrzly. Miloslav Rojko pocítil, že lekár je preč.

Bol to prelud či skutočnosť?! — zalomcovaly ním pochyby. A či by to bol — ach, vznešená myšlienka! — vzal na seba na chvíľku lekárovu podobu sám — sám Stvoriteľ?!

— — —

Na chodbe ozvaly sa kroky. Dvere vrzly.

Miloslav Rojko pocítil inštinktívne, že sa zase blíži, lekár.

Ba nie lekár, ale — hah! nebodaj svodca jeho ženy, či zločinný násilník, čo ho chce pohrúžiť umele v hlboký spánok, aby sa potom nerušený, neohrožovaný mohol vrhnúť na bezbrannú korisť.

Vyskočil so stoličky a rozbehol sa rýchlym krokom proti lekárovi, pretvarujúc sa, jakoby ho chcel vítať.

„Čo to, čo to, pán pacient?!“ zarazil sa červený bruchatý lekár vo dverách. „Prečo ticho nesedíme?!“

Oči lekára a ženy sa stretly s otázkou či porozumením. Miloslavovi Rojkovi to neušlo. Ba zbičovaný divokou žiarlivosťou, objavil na dne modrých očí lekárových trblietavé plamienky vilnej túžby.

„No, no, ľahnem si alebo sa posadíme“ proboval ho lekár čičíkať, kladúc ruku dôverne na jeho plece.

Nie, nevzdáva sa svojej hriešnej chúťky! — zovrelo to v manželovi. Miloslav Rojko vrhol sa s mladistvým ohňom na kradmého uchvátiteľa, snažiac sa ho sraziť na zem.

Započal sa zápas divoký, krutý — až mstiteľ svojej cti, usmierený vedomím, že zakročil včas, pociťoval sladkú mdlobu, zavierajúc zomdlené víčka.

— — —

Prebudil sa až v noci, nájduc sa — zrejme iba na okamih letmej rozpomienky — vo svojej útolnej izbe, jejž sladené teplo, maľované steny, zlatorámované obrazy, pestrobarevné vázy a kvetnaté linoleum podlahy splývaly s modravým svetlom lustru v čarovnú harmoniu.

Zápas s lekárom — svodcom — to bola pre univerzálneho filozofa v túto chvíľku už iba vybľadlá rozpomienka. Nevedel už sám, či to bol iba živý sen a či stopa jakejsi dávnominulej skutočnosti v nervoch.

Alebo by si to bol vykúzlil sám akýsi teatrálny symbol žiarlivosti, praehistorického závodenia samcov?!

No, od toho okamihu uplynuly desaťtisíce iných, krajších, veľkolepejších. A šialenou rýchlosťou rúti sa v ústrety okamihom s dojmom novým! Ach, aké je to ohromné, čarokrásné! Rúti sa stupňovanou rýchlosťou v hlbiny horúceho pekla — vrelého stredobodu Zeme. Blíži sa rapídne k maximu horúčosti, k vrcholu života, ktorý sa vystupňuje k hýrivému tancu najvyššieho erotického rozvášnenia. Vrhne sa divokými skokmi dolu, v prepadajúce sa mesto, sbehá ho v podobe túžbou rozbesneného fauna a posráža najpôvabnejšie krásky, ktoré mu prídu do cesty, na improvizované svadobné lože jednu za druhou. V šialene jásavom hopsasa prežije nekonečný rad opojne skvelých ľúbostných dobrodružstiev, potácajúc sa od rozkoše k rozkoši.

Čo na tom, že kdesi snáď zahynie pod vražednou sekerou zúriaceho manžela, mstiaceho smrteľne zbojnícke odcudzenie svojej ženy. Vstane jako z popola fénix zo svojej krvi znovu, mladší a svodnejší, aby pokračoval zbystrenou silou na svojej slastnej púti.

Alebo klesne zabitý, s obrazom poslednej hrúzy v sklenených očiach. Pod ním otvorí sa zem, na neho srútia sa nebesá. Klesne a v očiach zaľahne mu tma večnosti. Však, kým klesne naposled, prežije ešte sedmoro rájov nekonečných slastí a celú Dehennu sladkých múk.

Cítil, ako klesá nižšie a nižšie. Telom šľahol mu horúci prúd. Tajomné inferno, blížiš sa! A blížiace sa pekelná láva, sálajúca na tisíce kilometrov diaľky omamným teplom, vybičuje v ňom, vrcholnom predstaviteľovi princípu večného bytia, neslýchané talenty a geniality, vykúzli z neho celé epochy stúpajúcich umeleckých kriviek.

Ba, hľa, horúcim varom jeho krvi prešľahla jakási čarovná iskra. A v duši jeho ozvaly sa razom storé nadzemské harmonie.

Cítil sa najskvelejším spevákom, hudobným virtuozom a skladateľom, najzázračnejším baletným tanečníkom všetkých dôb a národov. V hrdle a v prstoch počalo ho čudesne štekliť, v nohách počaly mu pohrávať jakýmsi kúzlom všetky žilky, a v srdci rodily sa celé roje zvláštnych, nádherných nálad, plniacich mu hruď slasťou a unášajúc dušu jakoby na krýdlach. Počal si prespevovať, naraz však sa mu zdalo, že vynašiel veľkolepý nový tanečný rytmus, ktorý vyjadruje všetku živelnú túžbu hynúceho ľudstva za životom a pritom zaváňa pekelne príšerným erotickým besom.

A skrížiac si ruky za chrbát a dupkajúc v pravidelných intervaloch pravou nohou opájal sa veliký kúzelník svojou vlastnou umeleckou produkciou. Zanalyzoval a objavil pravú podstatu rytmu moderných tancov, ba i čardášu, objaviac tajomný jeho súvis s rytmikou Zeme a pekelných priepastí zívajúcich v jej útrobách. Bolo mu jasné, že práve z tohoto rytmu vanie oná živelná erotika, ktorá je najdôležitejším elementom, ba vlastnou podstatou týchto spontánnych výbuchov bezuzdnej chuti a vôle k životu a, neskrotnej túžby za jeho radosťami. Áno, ten výbušný a strhujúci tanečný rej je stupňovaným prejavom života, je tajomnou vlnou, ktorou splýva rozkošnícke ľudské pokolenie s tlkotom srdca — samého pekla. V týchto divokých výbuchoch životnej prasily valí sa, stúpa a klesá v mohutnom rozmachu prudká, búrliva vlna slasti. A v týchto bezuzdných skokoch závratnej radosti a opojenia mihajú sa už celkom zreteľne predzvestné tiene — zatratenia.

A udierajúc si nohou o zem takt tančil, opojený sám sebou, čo raz divšie a divšie. Chvíľami prichádzal do extázy a počul zreteľne, jako mu podzemie sekunduje na jeho takt, jako sa mu rozviruje pod nohama úchvatná temperamentná hudba plniaca bezuzdnou radosťou podsvetné priestranstvá. Tančil divoko, v sladkom vytŕžení, vymýšľajúc nové a nové neslýchané figúry, čo raz pestrejšie, zvláštnejšie tempá, prižmurajúc oči, v ktorých mu tančily zlaté hviezdy a krvavé obludy, potácajúc sa od závratnej rýchlosti a nachádzajúc pôžitok v prudkom zadychčaní, až klesol vysilený a blízky mdlobe na pohovku.

— — —

Nočné tiene kradly sa zase do hlbokých úzkych ulíc mesta, klesajúceho v priepasti zkazy.

Nad osudnou šachtou hynúcej Prahy zmizol posledný papršlek neba, a v hlbinách rozhostila sa tma.

Zrazu zvírily kľud ulice divoké hlasy bezuzdnej veselosti. V zápäť na to ozval sa prenikavý vreskot a škrekot zdivených mačiek, príšerný chechtot starých bosoriek, piskot a výskot mladých strídžat.

Vo vrávoravej hlave velikého kúzelníka svitlo poznanie tragickej vážnosti: to všetky ženy sveta menia sa v tejto chvíli v rozvzteklené fúrie, svodné strigy a neodvolateľne vábne čarodejnice, strhujúce svoje obeti do závratného erotického víru.

Nad priepasťou zívajúceho inferna zahučia čarodejné melodie, zažiaria a zaligotajú sa kúzelné svetlá, zavíri omamný tanečný rej tisícov svodných strídžat, a o závod s ním zaburáca divoko tajomný víchor a ozve sa príšerné zahúkanie sovy.

Univerzálna „Walpurgisnacht“ na velejavišti sveta!

Na zamĺklej chodbe ozvaly sa dunivé kroky. Potom rázné zaklepanie, rovnajúce sa skoro hrozivému zabúchaniu.

Univerzálneho filozofa prešiel po tele mráz. Či sú to nie už údery kopýt spojencov pekla, čo blížia sa k nemu?!

Sotrval bez pohnutia, skoro bez dychu.

Užasol prekvapením. Dvere otváraly sa jakoby kúzlom jedny za druhými samy. A pri modravom elektrickom svetle mosadzného lustru objavily sa dve čierné postavy.

Súčasne ovial riešiteľa tajomných záhad príjemný teplý vánok. Čo to?! Či je to už tepelná vlna blížiacej sa ríše satanovej?!

Starší vážny pán, skoro prísneho výzoru, s osmahlou tvárou a zlate obrúbeným cvikrom na velikom nose, odený čierne. Diabol v maske kultúrneho Europana.

A v zapätí za ním vzpriamil smerom k filozofovi svoju malú guľatú černovlasú hlavu dlhý chudorľavý muž. Na potkaních očiach zelenavožltej tvári zablysly sa ohromné, hnedo vrúbené americké sklá.

Čo to?! Hlavný účtovník z banky?!

Univerzálny filozofe, nedaj sa prekvapiť! Nepristane ten naivný údiv tvojej hrdej, nadzemsky žiariacej tvári.

Čo by nemohol sprevádzať hlavný účtovník diabla?! Je beztak už dávno mŕtvy. To k tebe, môj milý, neprichodia ľudia, iba príšery s ľudskými maskami. Ale tvojimi hosťmi sú, bárs prichodili by rovno zo sírnatých útrob inferna.

Podišiel k nim odhodlane, vľúdne.

„Vítam vás, pánovia,“ ozval sa zdvorile, podávajúc im ruku. Ponúkol im stoličky.

Starší pán sa predstavil.

„Som zdravotný radca dr. Šilhavý.“

Veľký mysliteľ sa musel odvrátiť, aby hostia nezazreli v jeho tvári prudký záchvat smiechu. To je skvelé! Diabol nechce odložiť ani pred ním, arcičlovekom, svoju naivnú masku. Prišiel schvátiť jeho dušu v svoje pazúry, vtiahnuté beztak do čiernych rukávov elegantného svrchníka. A ešte sa vydává za lekárskeho spasiteľa. Naozaj komické.

„Teší ma, pane radca,“ uškľabil sa prorok-kúzelník veselo.

„Nechceli by ste sa prejsť s nami po meste, pane kolega?“ zablysly sa priateľsky vľúdne, skoro radostne potkanie oči čerta-účtovníka.

„Veľmi rád,“ nedal sa filozof uviesť svojim úlisným antipodom do rozpakov!

„Pomôžeme vám obliecť sa,“ ponúkali sa pekelní hostia ochotne.

„Ďakujem, netreba,“ odmietal veliký mysliteľ zdvorile nežiadanú službu a sám vyťahoval zo skrine čierny kožuch a zo škatule cylinder.

„Som hotový,“ vyzval konečne svojich hostí k odchodu, a keď sa nechceli brať popredku, vykročil do hustej tmy sám.

Vonku ovial ho príjemný večerný chlad. Pred domom čakalo elegantné, efektne osvetlené auto. Zdvorilý uniformovaný sluha ho ochotne otváral.

Filozofom zalomcovala prudká horúčka napjatého očakávania, čo prinesú najbližšie okamžiky neznámej budúcnosti?

Vstúpil odhodlane, pružným krokom do auta. Dvere sa ľahko zachlopily. Pekelné vozidlo pustilo sa do šialeného behu.

— — —

Čo to?! Trhol sebou jako vo snách. V polotme limuzíny sklonila sa nad ním s uplakanými očima jeho žena!

Zachvel sa až do hlbín srdca. Prečo trpí, chudiatko, prečo plače?!

Ale hneď hľadel premôcť filozofickou úvahou svoj okamžitý krutý bôľ.

Čo trpíš, univerzálny filozofe?! Veď je to nie tvoja žena. Je to iba jej púhy tieň, ktorý ťa sprevádza, strachuje sa o teba. Iste je tvoja najdrahšia, zahynulá v hrôzach kataklizmy, už dávno v ríši tieňov. A uslzenými očima kynie ti jej matný odraz na posledný pozdrav.

Alebo je to šalobný prelud, vykúzlený tvojimi odporcami, ktorými ťa lákajú do temného podsvetia. Chytajú ťa za srdce, aby ťa oslabili, pripravili ťa záludne o tvoju jedinečnú moc zachvievajúcu vesmírom.

— — —

Smieril sa so svojím osudom. Áno, klesne do čierneho Hádu, aby prerazil na svojom kozmickom lete zemeguľu. Však každým novým metrom poklesu pod stred zeme začne rásť jeho čarovná moc, aby ho vymŕštila na žiarivé slnečné svetlo, oslávila na zemi a hrde vzniesla opäť k hviezdnym výškam.

Vzpriamil sa a pohliadol okienkom na svoju tajomnú púť.

Užasol. Ohnivý voz unášal ho závratnou rýchlosťou nad dohasínajúce mesto. Letel na ňom, hnaný kúzelnou silou radia, do strmých kopcov, otáčal sa s ním po efektných serpentínach, stúpajúc stále výš a výš. Kotlina s mestom octla sa im pod nohama, fosforeskujúc modre a svetielkujúc pestrými žiarami. Pochopil všetko bleskurýchle.

Nie, neklesá do hlbín zeme, osud jeho začína sa rozchádzať s osudom boriaceho sa mesta. Chystá sa odpútať od chabej zemskej hrudy, unášaný osudným vetrom — zániku, letiac do tajomných nadzemských ríší.

Privrel odovzdane oči, natiahol sa na prenosnom lôžku podĺž tmavej steny ohnivého vozu, ohromený, ale zvedavý predsa na jedinečné zázraky, čo prídu.

— — —

Čierne auto Osudu zastalo. Dverká sa otvorily. Sprievodci vyskočili do tichej ožiarenej ulice, nad ktorou vypínala sa veliká žltá budova jako tajomný zakliaty hrad. Vystupujúceho kozmického pútnika ovial lahodný vánok. V ohromnej bráne otvorily sa v pravo neveľké dvere, ktorými zívala záhadná čierna prázdnota.

Prorok-kúzelník pokročil prudko k dverám a vkĺzol nimi po príklade sprievodcov do Neznáma.

Pohltila ho číra tma.

— — —

Našiel sa v tmavej nízkej sieni, jakoby hlbokej kamennej katakombe, ožiarenej mdlým svetlom, v ktorom ledva rozoznal tajomné silhuety sprievodcov. -

Ba zrazu objavil sa zreteľný, výmluvný, známy mu tieň, útočiaci znovu prudko na jeho citlivé srdce. Životne verný tieň jeho ženy, nemej a smutnej, upierajúcej na neho tie smutné hlboké modré oči.

Vstúpil čiernoodený muž a zamieril rovno k vysokému pultu.

„Pán Miloslav Rojko?“ spýtal sa odmerane, nezvučným hlasom, obrátiac k príchodziemu svoju podzemsky tmavú tvár.

Tvárou veľmysliteľovou prelietol úsmev. Akúže spojitosť má ešte s ním, sférickým veľduchom, zapadlé, hluché meno jeho niekdajšieho zemského tieňa?

Predsa však prikývol na znak súhlasu a počal sa obzerať po sieni vyzerajúcej ako hrobka. V jednom kúte ležaly dlhé, bielou plachtou pokryté drevené nosítka, v druhom stála vážne, skoro výhražne zasklená, čierne lakovaná búdka s gumovými kolečkami.

Vo dverách stáli dvaja ozrutní zamračení chlapi.

Svetlo zhaslo. Na zomdleného kozmického pútnika zaľahla čierna tma.

— — —

Spamätal sa, a celou jeho ohromenou bytnosťou zavládol smrteľný úžas. Čo sa to s ním stalo?! Čo sa dal zavrieť do čiernej väzeňskej klietky? Chcel vyskočiť, cítil však, že nemá sily. Mocne vzrušený jal sa rozkazovať tajomným silám, aby ho vyprostily a vyniesly na krýdlach vetra na svieži voľný vzduch.

Tajomne sily ho neposlúchly. Ležal jako zosnulý Lazar vo svojej hrobke, bezmocný, nehybný.

Vydesila ho myšlienka plná úžasnej hrúzy.

Univerzálny filozofe, nepoznávaš temnú, vycementovanú, slamníky obloženú kobku, separáciu Pasteurovho ústavu, posledný útulok nešťastníkov, nemého svedka ich zúfalých bôľnych vzlykov, milosrdný mäkký terč ich horúčnatým horúcim hlavám, tichý úkryt, kam zaliezajú jako uštvaná zver, cítiaca blížiť sa svoju poslednú hodinku?!

Nepamätáš sa, že pokúsaly ťa divoké besné mačky-ženy onej vlahej noci, rozkošnej, búrlivej? A Osud doštval ťa sem, abys’ zahynul biedne, bezmocne a nemohol šíriť v diaľ svoju myšlienkovú besnotu, svoju jedovatú filozofickú nákazu!

Necítiš, kúzelníku zbavený moci, že si sa stal úbohou obeťou svojich vychytralých svodcov, že ležíš tu sputnaný, premožený?!

Určené ti je zhynúť biedne, bez milosti, jako pošliapanému červu.

A či si snáď už zomrel?! Scéna odohravšia sa pri tlumenom svetle, ožiarivšom tvoju temnú kobku, bola hallucinačným preludom okamžíku tvojho umierania?! A teraz tu ležíš nehybne, na čiernych drevených márach, zahalený bielou rúškou, ktorej necítiš.

Ľahko sa zachvel. Ale údesu smrti necítil.

Nie, dráma je nie skončené. A na jeho kozmickej púti čakajú ho ešte nespočetné partie čarovnej krásy.

Nie, jeho Ja nerozplynulo sa v nič. Jeho osobné vedomie nepohltily čierné tmy Nirvány.

Miloslav Rojko, univerzálny filozof a veliký čarodej preniká víťazne novými formami bytia. —

Musel zomrieť, aby mohol vniknúť do báječnej pekla nádhery a pohrúžiť sa do závratného víru jeho kúzelných rozkoší a neskonalých slastí.

Nie, jeho hrúz sa nebojí. Stroskotanec sférických letov okúsil už omamný závrat pádu a hľadel už toľko, ach, toľko razy v príšerný pažerák hlbokých jám a bezodných priepastí!

Čudesná podzemná púť, tak tedy pokračuj! Temná kobka smrti, otvor sa!

Žilami rozvlnil sa mu opäť teplý pocit istoty. Je pánom svojej kúzelnej moci! Lebo veď dvere ľahko vrzly. Ocítol sa vonku jakoby vynesený čarovným vánkom.

Nad hlavou mu zašumely stromy a na vychladlú hlavu počal mu popŕchať lahodne svieži a predsa teplý, jemnučký drobný dážď. -

Pod pazuchu ho viedol dlhý muž v ľahkom modravom plášti. Na chudej jeho tvári ležal hlboký tmavý tieň.

Kráčali zvoľna, vdychujúc do seba zhlboka svieži vlhký vzduch, od nemej, akoby zakliatej prvej budovy smerom k druhej, ešte vyššej, z ktorej hľadely jako poloprižmúrené pátravé oči dlhé rady sklených tabúľ okenných.

Blížili sa k druhej tmavej bráne podsvetia. Vošli a stúpali v hustej tme vysoko do schodov. Hore otváral im dvere počerný mladý muž. Oči sa mu tajomne leskly, okolo stiahnutých úst pohrával mu záludný úsmev. Vľúdny Pekla Cerberus v podobe usmievavého svetáka.

Nemý sprievodca viedol ho dlhou chodbou, ožiarenou matným svitom vychádzajúcim z Neznáma.

Zastal na prahu velikej, mdlo ožiarenej dvorany. S vysokého stropu žiarila veľká lampová guľa. Lesklé šedé steny dĺžily sa do náramných výšiek. V ich úpätí, nízko nad hnedou podlahou černely a belely sa rady dlhých truhál. Na nich dĺžily sa nehybné formy ľudských tiel, zahalené v biele plachty a pestrobarevné prikrývky. Voskove mŕtvolné hlavy boly zaryté jakosi kŕčovite do plachát, na ktorých pohrávaly si pohyblivé tiene, boly obrátené na bok alebo čnely ostrými nosy a rozzavenými ústy k žltoožiarenému stropu.

Rady bielorubášnych mŕtvol, nemých a nehybných. -

Premerali zrakmi mdlo ožiarenú katakombu a zabočili k prázdnemu vystlanému katafalku.

„Soblečte sa a ľahnite si!“ navrhoval nemý sprievodca, zrazu prehovoriac.

Čudný pútnik sa vyzliekol. Tajomný sprievodca zmizol i so šatmi. Nový obyvateľ velikej katakomby zaryl sa do bielej plachty a teplých pestrých prikrýviek.

V jeho hlave a očiach zaľahla čierna tma.