ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po nekonečne dlhých búrlivých nociach, trhaných polosnech, zatmení, zemetrasení a zúfalých bojoch zasvitol konečne tichý biely deň.

Miloslav Rojko kráčal, sprevádzaný uniformovaným strážcom, do kúpeľa. Naraz začul na dlhej, polotemnej chodbe — skoro tomu nechcel ani veriť — slovanské zvuky.

„Čo sa to deje?!“ počala ho zase mocnej vzrušovať pálčivá otázka. „Sme tu, och! Slovania otrokmi, biednymi rabmi v Nemcov ohromnom svetokanále?!“

— — —

Vošli do kúpelne, kráčajúc po doskách ponad zaliatu kamennú podlahu. Do predsiene valily sa husté biele pary.

Rojku prešiel po tele mráz rozpomienky na des a hrúzy prežité vo vrelej láve kädi, na dne príšernej mučiarne.

V oblakoch hustej pary rozoznal velikého hnedoodeného chlapa mohutných ramien.

Uniformovaný sprievodca sa vzdialil.

„No, tak!“ zamrmlal obor v kúpelni a ukázal príchodziemu na vaňu.

Mučenník, smierený so svojím osudom, spustil s pliec bielu plachtu, čo ho halila, a zažmúriac oči prekračoval odhodlane okraj katanskej nádoby.

Sklamal sa príjemne. Sedel v teplej vode jasnej ako kryštál a s rozkošou naťahoval v milom mu živle kŕčovite zdrevenelé údy.

Velikán sa dobrácky usmieval.

„Je dobrá, kamarát?!“ spytoval sa s účasťou.

Prekvapený filozof zabudol odpovedať. Iba čo sa zahľadel začudovaný na tvora ozvavšieho sa jeho rodnými zvuky.

„Ty si nie Nemec?!“ vykĺzla mu so rtov otázka prezradzujúca radosť a údiv.

Velikán zavrtel rázne osmahlou hlavou, len sa tak zatriasla jej hustá hnedá hriva.

„Kto si teda?“

„Československý sibírsky legionár, Tatranský pluk, piata rota,“ vyrazil obor zo seba s námahou a v očiach zablysol mu reflex jakejsi dávno prežitej hrúzy a bojovného odhodlania. Ale vtom chytil sa za hlavu, svraštiac veliké obrvy divokým bôľom.

„Bolí, bolí, kamarát!“ zaupel. Ale záchvat bôľu sa hneď ztratil. Osmahlá mužná tvár zavalitého velikána dostala jakýsi zversky tupý výraz.

Pohľad veľmysliteľa padol na okno.

Hah! Príjemným teplom šteklené scvrklé telo škublo sebou od vzrušenia. Premožený, zmučený slovanský heros zachvel sa hrúzou a bôľom.

Lebo veď oblokom zazrel žalostné zrúcaniny hrdých zámkov svojich smelých snov.

Zavlhlým oknom valily sa pary. Iba zavše mihly sa mu cez ne dlhé rady mohutných telegrafných a telefónnych drôtov i ozrutných týčí, spojujúcich zakliaty podzemný hrad s povrchom zeme, ošarpaný jakoby fabrický komín a biedné hromady rozbitých tehál a kamenia.

Ďaleko na obzore rysovala sa na belasom kopci skupina stromov a zrúcanísk. Ale medzi ňou a žalostným rumoviskom pred oknom jakoby zívala závratne hlboká priepasť.

V ranenej duši Miloslava Rojku niečo príšerne zarachotilo. Niečo sa zrútilo s ohromným hukotom, praskla čarokrásne znejúca struna. A uboleným srdcom zahučala beznádejou mraziaca, zúfalotrúchlivá pohrabná pieseň.

Koniec! Všetko prehrané! Čarovná vidina o slávnom spojení troch slovanských ríší srazená do prachu. V centrálnom slovanskom horstve, v Tatrách vládne zpupný Germán a panuje suverénne nad tisícami úbohých slovanských rabov!

Vovŕtal sa do srdca Slovanstva tajne, zákerným podkopom. Vyhodil do povetria razom odveké slovanské hradby a pobil, zmrzačil, ohlušil, plynami omámil ich hrdinských obrancov.

A univerzálny filozof Miloslav Rojko, nímžto vyvrcholil, k zázračnému sekulárnemu rozmachu sa rozvlnil Slovanstva genius, upí, ach, v biednom zajatí odvekých vrahov svojho rodu!

Klesal do vany ochablý, zmalátnelý. Ach, vyrúť sa, vyvieraj z útrob zeme smrtiaca vrelá lávo, prines zúfalstvom blčiacej hlave závrat zabudnutia!

— — —

„Zaveď ho do osmičky!“ kričal chodbou energický kŕmený chlap na strážcu, vedúceho Rojku preč z kúpelne.

Zastali na chodbe pred lesklými bielymi dverami.

„Aby ste sa tam poriadne držali! Aby nebola na vás ponosa!“ domlúval sprievodca jakosi dobromyseľne.

Miloslav Rojko rezignovane zaklepal.

Dvere sa otvorily. Prekvapenému zraku slovanského stroskotanca objavila sa jakási vábna pestrá oáza.

Ovialo ho kúzlo vľúdneho ľudského príbytku. Hrejivá životná slasť po úžasnom kolotoči múk a hrúzy.

Zazrel pekný interieur veselých teplých bariev: jakési skoro luxusné sídlo tureckého bašu. Po posteliach biele a vyšívané pestrobarevné vankúše, po stenách historické a fantastické akvarely, v oknách akési cudzokrajné kvety.

Baša sám stál u okna. Bol mohutný, bruchatý, v lilavohnedom župane, na nohách červenými mašličkami zdobené vyšívané pantofle, na hlave červený fez s dlhou kyckou. Zrazu sa otočil k príchodzím; pekná mladá tvár sa hnevom zamračila.

„Koho nám to sem zas vlečiete?!“ ozvala sa zo zpupných rtov bašových náruživá výčitka. „Či nemáme celú noc spať pre ten jeho rev?!“

V tej chvíli zazeralo na sklamaného blúznivca šestoro párov nevľúdnych, podráždených očí, jako by mu chcely povedať:

„Čo tu hľadáš?! Čo rušíš mier, harmoniu nášho života?!“

„Nebojte sa! Nezje vás. A keby to s ním nešlo, nevídané, dá sa inam,“ hľadel sprievodca prekonať všeobecný odpor prejavivší sa proti votrelcovi.

„Tu budete!“ ukázal Rojkovi na posteľ trčiacu do kúta skoro po samú širokú hnedú skriňu. „Ľahnite si; aspoň vám dajú pokoj. Vaše krámy vám hneď doniesem,“ poberal sa preč z izby.

Turecký baša si rozhrnul župan. Objavila sa pod ním pletená vlnená zelená vesta.

„To som ešte potreboval, vreštúňa, čo huláka jako ožralý! Beztak by som najradšej celý svet rozmlátil. Ja za seba nestojím, ak tej potvore raz ublížim. Načo ju sem strkajú?!“ odľahčoval si veliteľ kabíny, zakiaľ sa ustrašený Rojko chúlil pod pestrobarevné deky svojho nového loža, aby nevidel rozhnevané tváre a nikoho svojím pohľadom nevyprovokoval.

Ale i tak zbadal, ako si zasadli okolo stola a počali dusiť karty, pokurujúc si — poznával to po vôni dymu — voňavé turecké cigarety.

Vše buchol niektorý z hráčov na stôl, zlostne vykríkol. Ba naraz vyskočil ktosi od stola a zavrešťal rozhorčene:

„Ja sa nehrám!“

Nastala zvada, kričalo sa, lietaly nadávky, výhražky, až povstávali od stola i ostatní. Hra prestala.

Baša sa rozbehol po tereme tanečným krokom a dupol pár razy, že sa zachvela podlaha. Potom si odfúkol, vydýchol zhlboka, zatrilkoval a spustil veselo, hlbokým teplým barytonom:

A ostatných pätoro hrdiel vpadlo do toho s nezbednou, divokou chuťou:

Baša a jeho druhovia veselo vyspevujúc počali behať vzrušeným tempom okolo stola. Vše dupol niektorý nohou, iný poskočil do taktu či divoko zavýskol.

Pán domu potkol sa iste o stoličku, lebo vztekle zahromoval a kopal do nej, že sa prevrhla na zem s treskotom.

Ale to mu spevavú náladu nepokazilo. O chvíľku dunela už izbou druhá sloka:

„Potichu! Veď sa nám všetky izby dokola plašia,“ ozvalo sa prísné napomenutie.

Rojko sa obrátil na druhý bok, do izby.

Z dverí trčala šticatá černovlasá hlava. Hneď však i zmizla.

— — —

Prečo má tento turecký baša tuná najlepšie oddelenie? Prečo má najkrajšie vankúše, obrazy; prečo si tu môže žiť ako vták, kým ostatných väznia?! — počal hĺbať neúnavný duch filozofov.

Či snáď preto, že je Turek Nemcov spojenec?!

— — —

Jakési dve služobné postavy zvírily v izbe prach, zametajúc slabo pokropenú podlahu metlou a malým portvišom.

Filozof zahľadel sa im do tupých bezvýrazných tvárí s očami jakoby sklenými. V mysli vyvstaly mu tucty obličajov videných v zakliatom zámku, strnulé výrazy očí ľudských mravencov na dne priepasti i ruského legionára tmolivšieho sa okolo neho v kúpelni.

Samé šedé nehybné oči hľadiace pred seba a skoro nikdy nestretnuvšie sa s jeho pohľadom. Postavy tmoliace sa chodbami a po izbách úzkostlive pomaly, pozorne, alebo potácajúce sa neiste, obracajúce sa často chrbtom k obloku, jakoby nestály o svetlo.

Nekonečný rad párov očí a ani jedny nereagujú na zimnične chvejúce sa zreteľnice filozofa, vzrušeného každú chvíľu záplavou nových predstáv a dojmov.

Nad jeho posteľ nahla sa veľká postava v bielom plášti, s lesklými okuliarmi na zahmlených načervenalých očiach.

„Ako sa máme?“ obrátila sa k Rojkovi s otázkou.

„Zle,“ zamrmlal opýtaný.

„Prečo?“

Filozofa zarazila na okamžík otázka. Vzhliadol na tazateľa.

Veľký telnatý chlap v bielom plášti nakláňal sa nad jeho posteľ.

Oči plávaly mu v hmle, z ktorej leskly sa iba zavlhlé veľké sklá okuliarov.

Hah! — užaslý filozof by bol skoro hlasite vykríkol od prekvapenia a hrúzy.

Teda predsa?! Väznia ho celé týždne medzi — nevidomými.

„No, prečo?“ opakoval bucľatý veľký chlap svoju dotieravú otázku.

Prometheovi prikovanému ku skale zachcelo sa vyliať si konečne na niekom svoj bezmocný vztek. Hej, raniť treba tú dotieravú mátohu nad sebou!

„Čo ma strkáte ustavične medzi pokúsaných besnými psy a medzi slepcov?!“ vychŕlil zo seba konečne bodavú výčitku a uprel oči pátrave na tvár svojho nevítaného hosťa, aby ssal slasť pomsty z vedomia, že ťal do živého.

Lebo veď nemal pochybnosti o tom, že pred ním stojí slepých predstavený.

Bucľatý okuliarnik v bielom plášti sa z chuti rozosmial. Až keď sa utíšil, spustil na filozofa, zmäteného divným účinkom svojich bodavých slov:

„Čo myslíte, môj milý, kde ste to vlastne?!“

„Medzi slepci či na očnej klinike,“ odpovedal Rojko znalecky.

„Chachacha!“ vyprskol muž s okuliarmi znovu v smiech.

„Nemýlte sa, môj milý;“ dodal o chvíľku, akoby sa bol vzmužil po krátkom zaváhaní, „ste predsa v blázinci.“

Miloslav Rojko sa stočil kŕčovitou boľasťou do klbka jako ranený červ, zarývajúc sa v nasledujúcom okamžíku pod pokrývky do postele. V očiach sa mu zatmelo, v ušiach mu zhučalo, zem počala sa pod ním chvieť a pod zažmúrenými víčky roztančily sa mu červené bodky, čo narástly na veliké kruhy a počaly sa vírivou rýchlosťou meniť v krvavočervené, čierné, šedé a elektrické pásy. Svet zatočil sa s ním, steny sa otriasaly, poschodie počalo sa rúcať za poschodím s úžasným rachotom do bezodnej jamy.

Univerzálny filozofe, Miloslave Rojko, kam že si to zapadol?! Sekulárny genie, čo za kataklizma či zločinná sila zapudila ťa v tieto príšerné sídla tupých kreténov, medzi živé mŕtvoly s vyhaslým modzgom?!

— — —

„Horúčka sa zvýšila,“ konštatoval toho večera opatrovník merajúci Rojkovi teplotu. „Ale nebojte sa nič! Dostanete na noc 2-3 prachy.“

Zronený pacient na ne nemyslel. Dušou jeho, zgniavenou do prachu, tiahly vidiny posledných týždňov, nové a nové rozbehy za veľkosťou a slávou, smelé lety, unášajúce ho až k hviezdam.

A to že bolo všetko preludom?! Z nadoblačných výšiek svojich snov klesal by tak biedne do hlbín ohyzdnej skutočnosti?!

Ach, zamri srdce a prestaň cítiť, duša, otup, aby si sa nemusela svíjať bôľom, zdeptaná, pokorená!

— — —

Oj, klesol hlboko! Lež i jeho pád musel byť impozantný, gigantický! Veď stál na prahu jedinečnej slávy a kariéry, keď klesol do kanálových hlbín za úžasnej búrky jako skvelá korisť rozpútaných živlov. Pádom jeho otriasala sa zem a na cestu v hlbiny žiarily mu oslepujúce nebeské blesky!

— — —

Zrútil sa v priepasti, pravda, ale gigantický jeho pád bol jakoby symbolom osudu státisícov, ba milionov, rútiacich sa spolu s ním, bezmocne, nezadržiteľne v hrozive rozzavenú zemskú tlamu.

Je v miestach, kde trôni temnosť mysli a kde zaplašujú v noci s víčiek spáčov sen divoké príšery: splodenci chorej fantázie.

Lež na šťastie necíti s poblúdenci ani nesdiela ich choré myšlienky, nálady.

Dostal sa sem omylom!

Zapadol v tieto kúty za osudnej živelnej pohromy, aby ich opustil, keď príde čas, so srdcom ľahkým, bez ľútosti a kráčal vesmírom ďalej dľa vlastnej vôle a inštinktov, zabudnúc na javište svojho utrpenia.

— — —

Prebudil sa hodne neskoro. Baša a jeho druhovia dusili karty za stolom, veselo žartujúci a púšťajúci do vzduchu belasý dym cigariet.

Na stoličke u svojej postele zazrel — ach, ako sa potešil! — hrnček bielej kávy s dvoma žemľami.

Siahol na hrnček dychtive. Ale ruka odkväcla mu sklamaná.

— — —

Káva bola chladná.

Do izby vkročil opatrovník. Obrátil sa k Rojkovi:

„Oblečte sa a poďte! Čakajú na vás doktori.“

Pohádzal na seba šaty. Zabehol sa upraviť pred zrkadlo visiace nad ustlanou posteľou.

„Podívajmeže sa, jako sa ten dudok z chrasti šľachtí!“ lietaly od stolu poznámky.

Poberal sa dvermi a dlhou chodbou za opatrovníkom.

Vpadol do izby ožiarenej ranným slnkom.

Po izbe stály v skupinách v bielych plášťoch lekári.

Zarazil sa na okamžík rozoznávajúc Einsteina, Dostojevského, Nietzscheho, rabbiho Ben Akibu a ostatných velikánov svojej predpártýždňovej vzrušenej fantázie.

Podíval sa na nich znovu a — zazrel typicky všedné tvory vľúdnych dobráckych tvárí.

Ah! — Za vrchstolom sedela predsa trochu impozantnejšia postava: veliký mohutný ramenáč energickej mužnej tvári s hustými gaštanovými vlasmi na peknej výraznej hlave, hodnej sochárovho dláta.

Lekári soznamovali Rojku s mohutným chlapom, lebo sa ešte neznali.

„Ostatne ja pána Rojku už poznám. I navštívil som ho so tri razy. Bohužiaľ, on si ma,“ podotkol profesor s úsmevom „vôbec nevšímal. Nahradíme si to aspoň teraz. Tak, pane Rojko, kde sme to vlastne?“

„V blázinci,“ odpovedal otázaný bez váhania, apaticky.

„Neráčte nazývať blázincom nemocnicu,“ opravoval niekdajší rabbi Ben Akiba so srasteným obočím. —

Miloslav Rojko usmial sa trpko.

„Nemocnica?! Nedbám. Ale meno jej je blázinec.“

„Vy ste predsa nie žiaden blázon,“ dohováral profesor. „Mohli by ste nám azda povedať, ako ste sa sem dostali?“

„Zemetrasením. Prepadol som sa s tisícami iných, keď —“

Nedopovedal, pomýlený veselým úsmevom, čo vykúzlil na všetkých tvárach.

Mladý vysoký lekár s geniálne klenutým čelom poznamenal taktne:

„Predsa žiadneho zemetrasenia nebolo.“

„Tak som sa prepadol, keď vybuchol benzin v pivnici pod mojím bytom.“

„U vás nič nevybuchlo,“ uisťoval ho mladý človek tekavých očí, vyvolavší v ňom kedysi ilúziu Nietzscheho.

„Tak zboril sa dom alebo nám udrel do bytu za búrky hrom,“ vyratoval filozof náramne duchaprítomne nové a nové možnosti.

„Nie, nič sa u vás nestalo,“ skočil do reči profesor. „Nebolo zemetrasenia; ak bol dáky otras, bolo to iba vo vašom —“

„V mojom modzgu,“ predchytil ho zronený Rojko sám, vyslovujúc temným hlasom svoj neblahý ortiel a zakrývajúc si rukama tvár vzblčavšiu prudkým vzrušením.

„Netreba sa rozčuľovať,“ položil mu profesor priateľsky ruku na plece. „Taký otras môže stihnúť ktoréhokoľvek z nás.“

„Znášali ste ho hrdinsky a prekonali,“ ozval sa obstarlý malý holohlaváň s ohromnými skly na tvári.

„Azda nás zavše navštívite,“ podával mu ruku profesor.

Rojko porozumel. Podával po poriadku ruku všetkým ostatným a s ľahkou úklonou opúšťal bielučkú jasnú izbu.

Nevedel ani, jako sa našiel na svojej posteli. Rozhovor, spev, výkriky a smiech kartárov, vrázdenie dvermi, cengot zvonca, trepanie karát o stôl — to všetko splývalo v jeho duši v jakúsi tupú, jednotvárnu melodiu, v bzukot, v ktorom zunel sám Čas, drviaci nekonečné minúty a hodiny v akomsi ozrutnom mažiari ľudských bied a strastí.

Zaryl hlavu do vankúša a pokryviek, privierajúc oči celý zničený, rozboľavený, cítiac ošklivosť sám nad sebou a celým životom, ľutujúc skoro, že neprepadol sa naozaj, neklesol v bezodné hlbiny alebo nezahynul v zúfalom zápase s ozajstnými Teutonmi či nevypustil dušu vo vrelej láve alebo nedodrúzgal sa pádom na hlboké dno, kde tančily pekelné príšery.

Bol by skončil aspoň jako hrdina-titán svoju skvelú epopeju a neležal teraz medzi biednymi troskami svojich hrdých snov, otrávený jedom sklamania, zašliapnutý do prachu všednosti, úbohosti, svlečený do naha zosvojich skvelých ilúzií, obnažiac krvavé rany svojej duše jako Lazar, dávajúci sa olizovať dotieravým ňuchavým psom.

Strkal hlavu do postele, jakoby sa chcel prepadnúť od hanby, uniknúť sám sebe do neznámych temných končín.

— — —

Izbou zajásal rozpustilý smiech.

Rozpustilý smiech — ženy.

Stroskotanec precítol zo svojich dúm. Vynoril hlavu z vankúšov a zahľadel sa jako očarovaný.

Na prostred izbe stála žena. Veľká, veselá, rusovlasá, v priliehavom bielom plášti, pod ktorým vlnily sa svodne línie jej pružného tela. Prešľapovala s nohy na nohu, hojdajúc sa na nich a rozpustile mávajúc rukama.

Šestoro mužov zmeravelo okolo stolu a na posteliach vo svojom postoji, šestoro párov očí vpíjalo sa do smelých zelenavomodrých zorničiek, hladilo lesklý hebký vlas planúci pod poľúbkom slnečných lúčov a prissávalo sa ku vnadným formám tela šelmy.

Shovárala sa s kuľhavým zamračeným čertom, odovzdávajúc mu jakési sošity a berúc od neho veliké lajstre. Ale i tá ztrnule zamračená tvár akosi zmäkla, zpružnela, divoké oči sa rozosmialy, z ich hnedých hlbín vyšľahly vše plamienky dravej hltavosti.

Žartovala s ním, faunovitým strašidlom, jakoby naschvál, jakoby chcela vyprovokovať ostatných, hodiac vše hlavou a blysnúc po nich očima.

Počali ju oslovovať, lichotne, žartovne, rozpustile.

Rozosmiala sa znovu a každému niečo odsekla, že zamĺkol a nevzmužil sa hneď k novému laškovaniu. A keď počal hroziť útok koncentrovaný, popadla lajstrá a vybehla von, neprestávajúc sa dráždive smiať a pohroziac prstom až z chodby.

Hlučná veselá izba osirela. Zatrpklí samotári, pustovníci ovesili hlavy. Iba krivý čert žalostil:

„Odbehne to jako šús! Ani ju človek nestihne postískať.“

Z pŕs vydral sa mu hlboký vzdych:

„Človek bol kedysi tiež mladý, i dievčence za ním liply a daly sa vše rady poštekliť.“

A pohodil rukou mrzute, rezignovane:

„Akoby to už nebola ani pravda.“

Zrazu ozval sa dupot. Buchly dvere. Opatrovník pribehol celý udychčaný k tureckému bašovi. Pošepol mu čosi. Vysoký brucháň zajásal, ba zavýskol natešený, poberajúc sa so svojím sprievodcom von na chodbu, za ním magistrátny švihák so žltými kamašľami, viklavý šumavský Nemec o paliciach, cvikratý melancholik s kučeravou hlavou, krivý čert s drevenou nohou a Rojko s ovislou hlavou.

„Chachacha! To je fajn! Ja ho naučím!“ zastrájal sa rozjarený baša.

„Policajt vedie pacienta,“ vysvetľoval opatrovník. „Práve nám telefonovali. Pán kaviarnik ho trochu postraší,“ uškŕňal sa.

Dolu ozval sa zvonec. Jeden opatrovník sbehol dolu schodmi.

O pár minút ozvaly sa hore schodmi pomalé kroky. Zvonec na chodbe zacengal. Vrátny otvoril dvere, ktorými vkročili helmovaný policajt s opatrovníkom, vedúci pod pazuchy sotva sa vlečúceho človeka prostredných liet s ovesenou zamračenou tvárou.

Zamierili s ním do kúpelne.

„Keď žmurknem, zavoláte tri razy „hurrá“,“ rozkazoval baša. „Ale všetci naraz a hlasne, že obloky zarinčia,“ šeptal druhom svoje pokyny.

Uškŕňali sa na znak súhlasu.

Dvere na kúpeľni sa otvorily. Helmatý policajt, mladý to asi tridsaťročný muž poberal sa jakýsi zamyslený preč.

Vysoký brucháč vypjal hruď a narástol skoro k povale. Zažmurkol.

Chodbou ozvalo sa hromové „hurrá!“ „hurrá!“ „hurrá!“

Policajt sebou trhol a zaraziac sa, hodil hlavou smerom k šiestim chlapom stojacim v špalieri.

Baša zagánil naň divoko očima.

„Stoj! hovädo! Čo nevzdávaš česť?! Či nevieš, že som sám cisár Karol?!“ zahrmel hrozivým hlasom. „Zlapajte to hovädo!“ ukázal prstom na zarazeného policajta, „a šmarte ho do diery, nech tam zdochne!“ zablýskal očima staväjúc sa do bohorovnej pózy.

A kamaráti sa naoko rozbehli.

Vzpamätavší sa policajt ufrnkol dvermi.

Brucháč vyprskol v divoký rehot:

„Chachacha! To som mu dal! Ten bude pamätať, kedy bol medzi blázny, čo?!“ dusil ho smiech, až sa chytal za boky.

A pätoro rozjarených druhov rehotalo sa s ním, vracajúc sa do izby ku kartám.

— — —

Deň svital za dňom, triezvy, biely a dlhý, dlžizný.

Miloslav Rojko, prežívajúci v duši niečo z horkosti padlého anjela, srazeného s výšin večnej slávy do biedneho zemského prachu, sa pomaly zviechal.

Rozhliadol sa okolo seba a skamarátil sa s druhmi. Vrátila sa mu povýšená shovievavosť filozofa hľadiaceho útrpne na slabosti svojho okolia.

Nerobil si nič z posmeškov, ktorými ho druhovia zprvu zahrnovali. Ba sblížil sa s nimi, naučil sa s nimi spievať, smiať i poskakovať bujným tanečným krokom okolo stola.

Počali odhalovať pred ním svoje vnútro.

Zpupný turecký baša či kaviarnik zo Smíchova bol obeťou ženy. Pre ňu, len pre ňu sa dostal sem.

A na ženu a ženy šomral každú chvíľu i magistrátny úradník, zaľúbený do svojich lesklých remenných kamašlí, nechápajúci svoju úbohosť, ale cítiaci sa vo svojej namyslenosti jakýmsi spoluriaditeľom osudov metropoly.

Tieto ponuré siene, to všetko sa hemží samými obeťmi rafinovaných ženských pikľov. Odveký osud muža: podliehať v zápase so ženou!

Pred kaviarnikom nebolo radno ani spornenúť jeho ženu ani testinú, lebo hneď zaškrípal zubami, zagánil a počal dvíhať v návale zúrivosti stoličku, hotový roztrieskať stôl, okná, dvere.

Iba vše po výhre v kartách alebo naťahujúc sa lenive po posteli odtiahol kus clony so svojho osudu.

Áno, žena — to ho priviedlo v tieto miesta. Žena, ktorú mal, ach, tak rád!

Tie sa ho niečo natrýznily! Pre každé nové šaty, mariáš s priateľmi.

Ale najhroznejší výstup mu vyviedly, keď sa dozvedely, že bol navštíviť svojho priateľa, barmana.

Podívať sa na nové štramandy v jeho bare.

Vtedy to prasklo.

Doma zasypaly ho ženské výčitkami a urážkami. Ba počaly ho upodozrievať a vyhrožovať mu rozsobášom.

Vyhúdaly mu a pichaly ho jak osy, až ho prešla trpelivosť a vybuchol. Lebo veď vinný nebol. Na kamarátove štramandy ani nesiahol.

Rozvzteklený zdvihol ruku na ženu a testinú. A v zúfalstve, že im snáď priveľmi ublížil, prerezal si žily.

Nie doma, ani nie v Prahe. V Tábore, vo vinárni. Našli ho zamdleného, krvácajúceho a odviezli do nemocnice.

Nie, nechce tie potvory doma ani vidieť. Zazrieť ich, mohlo by to zle vypáliť.

— — —

Vychrtlý zajac so žltými remennými kamašľami sa zamračil.

On sa dostal sem ešte pre väčšiu hlúposť.

Pre mizernú kľampu.

Potkol sa raz na podvečernej prechádzke na Hradčanoch o mladé vyškerené dievča. Slovo dalo slovo a, jako to býva, šlo sa kus priďaleko.

Sišli sa ešte so dva razy.

Dávno zabudol na to hlúpe dobrodružstvo, keď príde za ním na radnicu — bol práve kdesi v meste, príde milé dievča s matkou.

Že tak a tak, že si musí dcéru vziať, lebo jej vraj pokazil chýr, bo tento — — — je v nádeji. Vziať si ju alebo platiť!

V úrade urobili s nimi, to sa vie, krátky proces. Vyšmarili ich obe. Iba čo ho potom kolegovia pár dní prekárali.

Až ti tu prikvitne milá kľampa i s matkou — bol práve v úrade — k nim na byt.

Musely ho omaľovať, bosorky! Lebo keď prišiel domov, počala žena zúfale revať a testiná krútiť krvou podbehlými očima jako fúria.

Ani dobre nevie, čo bolo ďalej. Iste sa musel s tými hesterami škarede pohádať a odísť z domu. Túlal sa Prahou po krčmách. Vo voľaktorej sa musel s niekym pohádať. Naďapili sa policajti, zprotivil sa im, kopal ich, hrýzol, kým ho nesviazali, nehodili do „zeleného Antona“ a nezaviezli na strážnicu. —

A odtiaľ dostal sa sem.

Pre sprosté ženské, čo sadly na lep prešibanej, prelhanej kľampe! Krv sa v ňom búri dosiaľ, keď si na to pomyslí.

— — —

Trasľavý šumavský Nemec s viklavými nohama, bol faktorom na píle. Má vraj tabes. Má to — hovoril — zo zákopov na talianskoími fronte. —

Kamaráti v osmičke ho prekárali, že sa vraj sotva vie na nohy postaviť a predsa myslí na — holku. A, chudák, Nemec ozaj vypisoval trasľavou nevypísanou rukou nové a nové listy snúbenici. Tá ho vraj sem doviezla a príde si ho zdravého odviezť domov. Lekári ho totiž určite vyliečia injekciami — chválil sa.

Mal pekné modré oči. Daly sa zavše nezbedným kamarátom i rozosmiať. Ale inak hľadely skoro vždy snive, ba clivo jako do diaľky, jakoby myslely na romantické šumavské hvozdy, horské riavy rútiace sa dolu hlbokou dolinou, aby poháňaly veselé píly, kde vonia zďaleka červenavé smolnaté drevo, žiariace jakoby horelo.

Tie tklivé oči vykúzlovaly si akiste aj vzdialenú mladuchu, peknú, vernú a stálu jako šumavská svrčina a zastieraly sa vše hmlistým závojom bôľa nad dlhými mesiacmi rozlúčenia. —

Počerný ctiteľ Lenina a novovekých filozofov váľal sa zväčša po posteli, mučený nudou, rozmrzelý nad životom. Mal za sebou nepodarený pokus samovraždy.

„Nebolo to pre ženské, kamarát?“ prezvedal sa bruchatý kaviarnik, presvedčený, že človeka beztak sotva čo iného vyšinie z rovnováhy.

Kučeravý neurasthenik so zlatým cvikrom na nose zavrtel hlavou. On sa strieľať pre tak malichernú príčinu?! chachacha! Strelil sa z omrzlosti života, nenachodiac v ňom smyslu. Siahol na seba vytriezvelý predčasne z tejto biednej hry náhody, ktorú nazývame ľudskou existenciou. Priložil si k srdcu studenú hlaveň revolvera presýtený, premúdrelý štúdiom filozofov — vysvetľoval nie bez samoľúbosti, cítiac sa povzneseným nad svoje okolie.

„Zato iste sa dostal sem pre ženu náš korešpondent,“ prezvedal sa na osud Rojkov bruchatý turecký baša, poťahujúc labužnícky z čibuku, čo si dal poslať z domu.

„To nie,“ zavrtel Rojko hlavou. „Pre ženu som sa sem nedostal. Skôr som ju zarmútil, chuderu, sám.“

Vyskočili skoro všetci jako hadom uštknutí. „Chachacha!“ smial sa krivý čert na celé kolo. „Vy ste mi pekný muž!“

„Nerobte hanbu mužskému plemenu!“ durdil sa zajac z magistrátu. „Ešte ti bude svalovať všetko na seba a umývať diabla!“ nevedel sa uspokojiť.

Baša sa iba zamračil a nevediac hnevom vypraviť zo seba slova, obrátil sa k obloku.

Trápné mlčanie ukončil kamašliar z magistrátu. Rozdal karty. Kamaráti si prisadli k stolu. Štvoro tiel počalo sa hniezdiť, jakoby ich posadlo jiesi čudné diabolstvo alebo im boly učarovaly tie červenozelenožlté figúry na odrených, ufúľaných kúskoch lepenky.

— — —

Prišli dvaja opatrovníci a vydurili ich na prechádzku. Portýr v dlhom modrom kepeni a tľapkavej čiapke otváral im s dôležitou tvárou vráta do parku.

Pred prekvapeným Rojkom zazelenaly sa košaté gaštany, štihlé vysoké thuje, ovislé smutné vŕby a pospletané lodyhy skabioz, hlôhu a tŕpok.

V diaľke clonila vysoký šedý múr jako draperia sviežozelená réva, začínajúc sa drať k slnečným výškam.

Dojatý poznával nádhernú zahradu Eden svojich chorobne prudkých vznetov. Chcelo sa mu do nej rozbehnúť, utonúť na chvíľku v jej alejach a húštinách, uniknúc bôľnym rozpomienkam i skľučujúcim dojmom dňa.

„Držať sa pohromade! Nerozliezať sa!“ napomínal sprievodca a sadnúc si na lavičku do tônistého letníka, vyňal z pod pazuchy mandolínu a počal na nej brnkať a prespevovať veselé popevky.

Zamyslený snilok zamieril haditým chodníkom k tajomnej húštine, odhalujúc cez jej špáry a medzery nové a nové diaľavy vystlané sviežim trávnikom, vrúbené stromovím a krami.

Na blízku ozvaly sa zrazu ženské hlasy, v zápätí za nimi zvonivý smiech.

Zastal ako učarovaný, tušiac zázrak. V tajomnej záhrade Eden zjaví sa, ach, Eva!

Z malej aleje vybehlo pár mladých žien. Jedna z nich, zastala, zahľadela sa na neho, pričom jej slnko ožiarilo rozpustené kadere, a počala sa k nemu blížiť pomaly, ľahúčko jako zjavenie.

„Poďte sem! Mužskí musia mať rozum, keď ho tie kľampy nemajú!“ ozval sa sprievodca.

Rojko obrátil zjaveniu chrbát a vracal sa sklamaný k letníku.

Na ženskej strane ozvaly sa tiež rázné povely. Čarovne vábné hlasy a zvonivý smiech zamieraly v diaľke.

— — —

Sprievodca spustil nový rozpustilý kuplet, sprevádzajúc sa na mandolíne.

Miloslav Rojko zabočil s fezatým bruchatým druhom na dákysi opustený chodník, čo zaviedol ich k múranej ohrade.

Veliký mohutný chlap sa zadíval ponad ňu do šedej diaľky, zachvievajúc sa divným roztúžením.

„Vidíte?!“ obrátil sa k svojmu druhovi. „Pár skokov, a človek je slobodný jako vták. Bože!“

Zmúdrelý filozof nesdielal horúcu túžbu svojho druha.

Kto by vyhľadával nebezpečie, vydával sa v šanc lapačke, možnosti srážky s políciou, keď v rozkošnej zahrade Eden, rozbujnelej májovou zeleňou, je tak krásne, je tak sladko!

Vplietol sa druhovi pod pazuchu a odťahujúc ho dobrácky od ohrady šeptal mu taktne:

„Nechajme tie skoky dobrodruhom, zúfalcom. Za tou ohradou je aspoň toľko utrpenia jako pred ňou.“

Viedli sa kráčajúc k rozľahlej budove, zkadiaľ vyšli.

Keď otočili sa nazad k parku, privial k nim lahodný májový vánok túžbou zmierajúci ženský hlas:

„Miláčku! Poď sem, miláčku!“

A o chvíľku znelo to už vyčítave:

„Prečo neideš?! — Počkaj! Ty sa ani neobzrieš?!“

Vzhliadli hore k dlžizným vysokým radom okien. Z jednoho z nich nahýbala sa kučeravá ženská hlava.