Zlatý fond > Diela > Bludná púť velikého čarodeja


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Bludná púť velikého čarodeja

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Marcela Kmeťová, Dagmara Majdúchová, Peter Kašper, Daniel Mikloši, Ivana Bezecná, Ľubica Hricová, Zuzana Frey, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov


 

VI.

Kam smeruje, za čím ide človek? — vzniesol sa Miloslav Rojko opäť do jasných výšin svojho myšlienkového vzletu. — Za jakým to vlastne cieľom podniká prudký celoživotný zápas, ohrožujúc svoje zdravie, česť, imanie, napínajúc svaly, modzog, nervy tak, ako snáď žiadny iný tvor? Načo vytyčuje si ďalekosiahle ciele a podniká veľkolepú, obdivuhodne húževnatú borbu, aby ich dosiahol, nedopriavajúc si odpočinku, kľudu, pohŕdajúc pôžitky, vzdorujúc storokým nebezpečiam? Iba na to, aby biedne hynul, dodýchal zbabele jako štvané plaché zviera v kúte svojho kutlochu?! Aby zradil svoje smelé, nebetyčné plány neraz vo chvíli, keď sú celkom blízko uskutočnenia?!

Urážlivý nesmysel! Blábolivý výklad krtkov, neorientovaných na väčšiu vzdialenosť, než siahajú úzke tmavé chodby ich podzemného labyrintu!

Nie, večným, neprestajným musíš byť ty, trpkosladký živote, jako šľahy elektrickej prasily, opakujúce sa v nekonečných variáciach v najrôznejších oblastiach našich svetov. Prešľahneš i ty niekam, tajomná životná sila, v neznáme, záhadné priestory, v nejasnej, neviditeľnej nám dosiaľ forme a speješ víťazne ďalej na závratne príkrej dráhe svojho nezmarného tvoršieho rozmachu. Šľaháš belskovými dráhami hviezdy, či speješ pružnými vlnami rádia, neodolateľného zemského magnetizmu, storokými zázračnými plynmi a nepostrehnuteľnými, ľahšími, rýchlejšie než myšlienky vlniacimi sa éthermi a nadhmotnými parami v nepoňatné pre nás diaľky, alebo v tak blízke nám a predsa tak neznáme, nepochopiteľné pre nás mikrokozmy!

Kto má istotu, že zaniká naše „ja“, jeho vedomie alebo aspoň inštinktívné jeho tušenie tým, že atomy naše spejú v diaľ v nekonečnom, nami dosiaľ nevyzpýtanom evolučnom kolobehu? Kto vnikol do tajov duše malej svätojanskej mušky, žiariacej magicky za vlahých júlových nocí nad milenci splývajúcimi v opakujúcu sa od praveku harmoniu slastného objemu?! Kto objavil neviditeľné mikroorganizmy, drtiace nekonečnou spleťou labyrintov, v ktorých sa odohráva ich život, priebehom vekov ozrutné žulové bralá, strmiace nad hlbokými dolinami, ktorými sa ešte len šinúť má prvá ľudská noha?! A kto má dôkazy o tom, že je neslúčiteľná predstava osobnosti s predstavou hromového blesku, spojujúceho vše na letmý okamih zemguľu s oblohou?! Neslúčiteľná azda preto, že nepasuje do šablón, ktorými uteká pred myšlienkovou prácou priemerný našinec so svojím kuracím modzgom?!

A je dôkazom o nejestvovaní záhrobia fakt, že o ňom tak málo vieme?! Čím len môže urážať ľudskú dôstojnosť predstava, že z našej spráchnivelej telesnej schránky rodia sa jako fénix myriady nových tvorov, živých dôkazov neprestajnosti kolobehu života už i v smysle úzko fyzickom?! A prečo obmedzujeme možnosť organického života na svoju nepatrnú, z diluviálneho primitivizmu sotva vykročivšiu zemskú planétu, ktorá je tak nepatrným práškom vo vesmírnych končinách?! A prečo blábolia o nádeji skorého dorozumenia s predpokladanými Marťanmi pošetilci ofúknutí pseudokultúrou, zabúdajúc na to, že ak je z tisíciny procenta pravdepodobné, že by tvorovia oživujúci nášho nebeského partnera boli nám podobní, nám pochopiteľní netvorovia, je tisíc pravdepodobností pre to, že blúznime o bytostiach nesblížiteľne nám vzdialených a nepoňatných už svojou hustotou, rozmermi a složením, vzdialených milionkrát väčšmi než planéta Mars od našej zemskej bubliny našim bláhovým ľudským túžbam, merítkam a predstavám?!

Naraz vrátila sa do zadumaného filozofa chuť k životu. S chuťou sa navečeral. Prihováral sa žene, dcérke, i žartoval. Vydatnú mäsitú večeru zapil vínom, ba neskôr, ponosujúc sa na bolenie hlavy, jemným francúzskym koňakom.

„Nebudem bdieť, hneď si ľahnem spať, neboj sa,“ upokojoval ženu, potešenú zmenou v jeho chovaní. „Ale tej trochu inšpirácie sa mi nesmie vykúriť z hlavy nadarmo,“ — rozsvecoval si elektrický luster, sadajúc si po krátkej prechádzke po izbe znovu k stolu.

„Neboj sa, duša, bude nám azda dobre, ako nám nebolo.“

„Mne zle nebolo,“ dávala hlasne najavo svoju spokojnosť s úradníckou biedou. „A budem spokojná, ak mi do smrti horšie nebude,“ dokladala s dôrazom.

„Bude nám čoskoro lepšie,“ usmieval sa blažený. „Otvorí sa nám možnosť vyššieho, kultúrnejšieho života.“

„Nechcem nič, len mi buď zdravinký,“ pohladila muža nežne po černovlasej hlave.

Objal ženu vrúcne a rozradostnený, kúzlom domáceho blaha zahriaty, slasťou nového poznania a nastávajúcej slávy žiariaci počal písať rýchlymi, trhavými pohybami, odskočiac vše od písačky k obloku, v ktorom modral sa a černel večer skláňajúci na nad Prahu, počal písať vzletnú báseň v próze, hustnúcu v široké vibrujúce riadky velikých okrúhlych písmen, opájajúc sa hudbou vlastných myšlienok, vtelovaných tu v honosné, tam zas v kazateľsky-karaťeľsky prísne slová poučiek, rád a výčitiek, dopadajúcich na chrbty, ktorým boly adresované, z oblačnej povýšenosti proroka s nehoráznym hukotom a zdrcujúcou závažnosťou.

„Čo som to vytvoril?!“ užasol melancholik prerodivší sa v optimistu, líhajúc si spať. „Prvú kapitolu novej filozofie? Či nové, poeticko-vznešené, nadoblačne vzletné evanjelium, omamnú kvintessenciu svojho filozofického systému?! Rodí sa vo mne nový prorok, veliký nesmrteľný genij, nastávajúci veľkorysý štátnik, či arbiter mundi?!“ prevaľoval sa s boka na bok, vzrušený, ohromený sám svojou veľkosťou, ktorá čoskoro prerazí úzučké stienky jeho dosavádnej skromnej existencie, prerazí nespútanou živelnou silou, jako vyrazí z brehov rozbesnená, rozvodnená rieka.

Skoro celú noc strávil v striedavom polobdení a driemotách. Poriadne zaspal až k ránu. Vstával neobvykle neskoro, s divnou sladkou lahodou v duši, v ktorej driemaly blaživé dozvuky krásnych, opojných snov.

Pri rannej káve vzal do rúk noviny. Listoval v nich zbežne, pozornejšie počal prezerať až denné zprávy.

Naraz vyskočil od stola hlboko vzrušený, s planúcim zrakom.

Ohromné! Neuveriteľné! A predsa pravda. Na Malej Strane dostaly nebezpečné trhliny dva domy, tak že musia byť zbúrané. Ba zreteľné príznaky sosúvania objavily sa i na dome v Havelskej ulici, tak že musí byť bezodkladne zaistený spolu s domami susednými.

Čo to? Deje sa zázrak?! Živelné poruchy, sprevádzajúce jeho velikú missiu, sa množia?! Či by sa ozaj blížil zánik, neodvratný koniec?!

Či sa možno diviť?! Aký smysel by mal zemský život, keď on, posledný veľduch dovŕši múdrosť múdrostí, zázrak zázrakov svojou epochálnou filozofiou, naplniac smysel dosavádnych äonov zemského bytia?!

Pramatka Zem umrie, dožijúc sa skvelého vyvrcholenia svojho dejstvovania. Velebná chvíľa zániku, gigantického, neodvratného, v ktorej vzdujú sa morá a splynú s prepadávajúcou sa pevninou, keď rozpútané živly pochovajú pod trosky sveta honosnú nádhernú budovu mnohotisícročnej civilizácie, pripraviac v nej príšerný hrob všetkému stvoreniu, velebná chvíľa, blížiš sa!

Prvé otrasy zemskej kôry, zvestujúce naplnenie smyslu dejín, blízkosť posledného, najväčšieho zázraku, čo vyrovná sa vašej osudovej grandioznosti?!

Ale prečo očakávať konečný zánik hneď?! Či nemôže trvať trebárs roky, celé storočie?!

A nevzniknú znovu nové svety, nový život z vesmírneho chaosu?!

— — —

Kráčal do úradu s vypnutou hruďou a vztýčenou hlavou, upierajúc pohľad do modravých diaľok, ponad úbohé ľudské mravenisko, lepiace sa mu na nohy.

Zázračný kľud, istota naplnily jeho dušu, v ktorej rozhostil sa velebný sviatok. Veliký okamih sa blíži, ale jeho blízkosť, jeho, Miloslava Rojku, suverénne kľudného vo svojej nadľudskej istote, už nevzrušuje.

Už sa nezachvieva vnútorným nepokojom, zmietaný starosťou, čo povie prezidentovi. Už je nie v pochybnostiach o tom, ako otočí smerom k efektne kľukatej serpentíne, vedúcej rýchle a iste na závratne strmý hrebeň vysokého vrchu, železom okované kolá svojho osudu.

Úvod do novej filozofie, efektne dúhové kaskády oslňujúcich period, šumiace velebne, slávnostne jako prahorné vodstvá po stvorení, fixované sú pevne, v plnej svojej nádhere i ohromujúcej vznešenosti na biele pruhy papieru, ktorým sa hrdlo nafukuje, vedomé súc si pokladu, ktorý skrýva, tmavé vrecko jeho kabátu.

Pracoval radostne, pokojne, uľavujúc v styku s kolegami žartovnými slovy občasnému prílivu svojho neskrotného optimizmu, ktorý naplnil dušu jeho do najhlbších hlbín.

— — —

Popoludní prebleskol mu hlavou smelý nápad. Čo, ponechá odhalenie svojich svetoborných objavov prezidentovi čírej náhode recepčných eventualít?! Bude sa nedôstojne vtierať do pozornosti najvyššieho reprezentanta štátu jako servilní rímski poeti, tyjúci z priazne Caesarov?

Nederogovalo by ti to, Miloslave Rojko, univerzálny filozofe?!

Nestáva sa jakýmsi novým fórumom, stredobodom rastúcim denne na svojom význame, tvoj byt, kancelária, v ktorej pracuješ, každá piaď zeme, po ktorej kráčaš?!

Prečo by si sa neodhalil svetu vo svojej ohromujúcej velikosti už pred púťou na Hrad, ba práve preto, aby si ju zmenil v jasavý triumf?!

Prečo by si nevychŕlil do sveta najmohutnejší ohlas k ľudstvu, jaký vôbec odznel od pravekov po dnes, prečo by si ho nevychŕlil do vesmírnych končín už dnes alebo zajtra?!

Prečo by si neuviedol prezidenta v úžas a nadšenie o celé hodiny prv, než uzrie ťa tvárou v tvár?!

Čo si vlastne objavil, veľký filozofe?! Novú formuláciu teórie relativity?! Československú či slovanskú obmenu filozofického systému Einsteinovho?! Či niečo neskonale väčšieho, ďalekosiahlejšieho, voči čomu sú suché striktné vety vychyteného nemecko-židovského mysliteľa niečim tak úbohým, jako v porovnaní s chicagskými veľkomlynmi, chŕliacimi zo svojich mohutných útrob záplavy sypkej bielej spásy večne sa hladu obávajúceho ľudstva, mĺkve žitné zrno, vypadlé z klasu a zašliapnuté do blata hospodárom, čo kochá sa vo sviatok blaživým pohľadom na krásnu úrodu?!

Prečo si namýšľaš, že si chodil k Einsteinovi do školy, večne skromný tichošliapku, Miloslave Rojko, ktorý si nechceš priznať, že si najoriginálnejší z filozofov?! Akým právom degraduješ sa na epigona, geniálny mysliteľu, ktorého systém oslepí svet svojom záplavou svetla väčšmi než jasné poludnie júlové slnko mrzáka, obnaživšieho pred ním svoje choré oči?!

Neváhaj, odhaľ duchovným špicom svoju príšerne hlbokú múdrosť ešte dnes a začni stúpať k vrcholom slávy o 48 hodín prv, než si pôvodne zamýšľal!

Áno, urobí tak! — rozhodol sa zrazu. Nebude meškať ani minútu. Na pražský Hrad nebude kráčať pozajtre neznámy, v očiach sveta bezvýznamný človek. Ale poletí naň, vezúc slávneho mysliteľa, ktorého vehlas budú práve hlásať ohromenej Europe do všetkých jej kútov — rýchlé jako sen rádiové vlny, poletí nádherné luxusné auto, vyslané prezidentom, sprevádzané čestnou stotinou a ohlušujúcim jásotom máss, upadajúcich do vytŕženia vedomím, že z ich lona, v ich dusivom okruhu zrodil sa fenomén tísícletia, auto filmované k vôli svojmu slávnemu pasažierovi a fotografované z preplnených ulíc, okien, balkónov, vysokých striech palácov a chrámov, sledované rojom neodbytných zprávodajov, prissávajúcich sa ku stopám jeho triumfálnej dráhy s húževnatosťou pijavice.

Ešte dnes večer — rozhodol sa náhle — svolá k dôvernej besede duševný výkvet republiky, shromaždený v Prahe. Ešte dnes pošle oklep svojej velebnej filozoficko-poetickej hymny Československej tlačovej kancelárii, aby ohromila v nasledujúce hodiny nočné redakcie hlavnomestských a vidieckych žurnálov a naplnila, slávou jeho mena pol Europy.

Áno, ešte tejto noci vyletí do sveta prudkosťou blesku pekelná bomba, aby vybuchla do rána s ohlušujúcim rachotom, plniac desivou ohnivou svetelnou záplavou kotliny krajín i úbočia dolín, samoty odľahlých dedín i zamĺkle ulice miest, precítajúcich ospale zo svojho lenivého spánku.

Miloslav Rojko počínal cítiť, že blízkosť svetodejnej chvíle strhuje ho neodolateľnou silou do svojho víru. Či možno klepať nicotné kramárske pololži na nevinný papier vo chvíli, keď blíži sa rýchlosťou víchrice ohromná udalosť, velebná posvätná chvíľa, v ktorej zmení sa smysel sveta a života, ktorou nastane nová, vrcholná dejinná epocha, žiariaca svetom jasne do neznámych diaľok budúcnosti, driemajúcej dosiaľ v tajomných hlbinách záhadných túh a snov.

A uderila hodina, plniaca Rojku presvedčením, že je čas započať dielo, zahájiť najgrandioznejšiu hru, čo ju videly veky.

Treba poslať oklep veľkolepého filozofického konceptu do Č. T. K.

Vyňal ho z vrecka kabátu rukou chvejúcou sa hlbokým vzrušením a strkal do veľkej modravej obálky, zaliepajúc ju a adresujúc.

Tak spľasklá obálka väzní v sebe ohromný skvelý meteor, nad ktorého žiarou užasnú o pár hodín svety!

Zavolá bankového sluhu, chytrácky sa usmievajúceho vychrtlého Sládečka a pošle ho so vzácnou obálkou do tlačovej kancelárie.

Čo, vydá si svoj jedinečný poklad z rúk? Sverí sa na cudzieho s najintímnejšou, najvýznamnejšou vecou celého svojho života?!

Rýchle vstal a obliekol si plášť, svierajúc v rukách obálku jako relikviu.

Zanesie si ju sám.

Zašiel, majstrovsky krotiac svoje zimničné vzrušenie, do tretej izby k plešivému prokuristovi so špicatou vtáčou hlavou.

Vypýtal sa od neho na hodinovú prechádzku pod zámienkou, že ho bolí hlava.

A vychytil sa rozvírenými ulicami hľadať tlačovú kanceláriu.

Spýtal sa na ňu prvého chodca, obstarného robotníka v zašpinených ľahkých modrých šatoch, nesúceho sväzok silných drôtov a žiarovky.

Ten nemal o existencii Č. T. K. ani tušenia.

Vošiel do papiernickeho krámu a predložil otázku vysokej ružovolícej predávačke.

Zadívala sa na neho nechápave.

Až keď bol zase vonku na ulici, prišlo mu na um, že sa nemá spytovať na zkratku, ale na plnú firmu:

„Československá tisková kancelář.“ —

Ale prečo by sa spytoval, keď mu to povie spoľahlive a rýchle adresár zavesený, hľa, na sľučke v najbližšom telefónnom automate?

Vrazil do neho, zahoriac nervóznou nedočkavosťou a počal listovať v belasoobálkovej žltolistej knihe.

Sláva! Československá tisková kancelář. Praha-II., Štepánská 53 b.

Násilne zpomalil kroky, aby neprišiel na prvú štáciu vzostupnej krivky svojej kariéry udychčaný.

Zamieril do Štepánskej ulice. Áno, nepárné čislo domov po pravej ruke. Rozbehol sa od palácov s najvyššími čísly, obzerajúc na každom dome tabule a vývesné štítky.

Nič. Čo to?! Veď je tu už devätaštyridsiatka, sedemaštyridsiatka.

Vrátil sa nazad, obzerajúc pozorne každý dom. Nemalo by to byť tu? Nie, ba vlastne tuná?

Po ČTK ani stopy.

Iste presídlili, a zmena je nie prevedená v adresáre. Spýta sa v niektorom obchode na rohu Václavského.

Obzrel sa, kráčajúc ulicou na námestie, ešte naposledy.

Čo to?! Vrátil sa, zočiac bielošedý plechový štít vystrčený hlboko do ulice, na ktorom skvela sa úplná firma tlačovej kancelárie.

Vyšiel pod bránu a obzeral si pod telefonom vpravo učupené pozamykané zásuvôčky so štítkami pražských denníkov.

Tým všetkým a ešte pár tuctom vidieckych a zahraničných novín dodá tlačová kancelária jeho senzačný elaborát.

Hra sa začína!

Vyletel ako na krýdlach hore schodmi. Zostal udychčaný na treťom poschodí.

Vydychoval, horiac netrpelivosťou, a vyťahoval z vrecka zrkadielko, aby si prihladil rozstrapené vetrom čierne vlasy.

Tak, konečne! Vytiahol z vrecka osudnú obálku a pritlačil so slávnostne vážnym pocitom gombík elektrického zvonca.

Dvere sa úctive rozletely.

Na chodbe sa neobjavila živá duša.

Zrak sa mu skĺzol na zarámované obrazy najkrajších prírodných partií republiky. Cítil uspokojenie, že slovenské Tatry medzi nimi nechybely. Popošiel chodbou, obzerajúc si štítky nad jednotlivými dvermi.

Sklenenou vrchnou polovicou pravých dverí pozdravilo ho bielenou tabuľou tlumené slnečné svetlo.

Zaklepal. Rázna ruka otvorila. Vo dverách zjavil sa modroodený sluha.

„Čo si prajete?“

Skoro by sa bol zmiatol. Ale uvedomiac si bleskurýchle ohromný význam maličkostí, spustil plynne, s pocitom istoty:

„Priniesol som túto dôležitú zprávu pre vašu kanceláriu.“

„Prosím. Ja to odovzdám pánom,“ kládol sluha obálku do poličky, visiacej na stene, na hromádku k iným.

Filozof odchádzal vážnym, pomalým krokom.

A teraz rýchle konať! Čo najprv?! Musí pozvať duchovný výkvet metropole k sebe na schôdzku.

Ale kam ich vlastne pozvať?!

Do ktorej útulnej kaviarne či separovanej miestnosti, aby neboli rušení vo svojom božskom rozjímaní?!

Čo, pozvať ich tak do osobitnej miestnosti malostránskej kaviarne „Opery“?! Na kedy? Na siedmu dnes večer.

Odkiaľ im bude telefonovať? Z banky? Nie, to by ho ženírovalo. Nepovolaní nepotrebujú predbežne o veci nič vedieť. Až zajtra ráno.

Zabočil na hlavnú poštu. Tam sa zavrel do automatu. Komu vlastne telefonovať?! Karlovi Čapkovi, Hilarovi, profesorovi Rádlovi? A či aj Peroutkovi, opátovi Zavoralovi, univ. profesorovi Krejčímu?! Utíš sa, rozbúrené srdce, utíš! Pekne jednomu za druhým. A nie je slušná vec, aby dal vedieť o svojom objave, prv než sa svet dočíta o ňom v novinách, aj prezidentovi?!

Skoro sa mrzel sám na seba, že ho to prv nenapadlo. Volal tedy telefónom najsamprv dra Kučeru.

Požiadal ho, aby sdelil prezidentovi senzáciu: Ja, Miloslav Rojko, prišiel som na československú formuláciu teórie relativity. Pár axiomov uverejňujem v zajtrajších novinách. A s ďalším som k dišpozícii prezidentovi.

Počínanie dra Kučeru geniálneho blúznivca skoro rozladilo. Doktor Kučera neprijímal jeho sdelenie s úctou a rešpektom, jaký očakával. Ba prezidentov osobný tajomník dovolil si nejapnú poznámku: „Ale, ale!“ a počal sa hlúpe vyhovárať, že nevie, či bude mať vôbec príležitosť hovoriť s prezidentom o veci v týchto dňoch.

Ak má prezidentovi čo sdeliť, aby to sdelil listovne.

„Načo listovne?!“ vyhŕklo to z indignovaného mysliteľa. „Som k nemu predsa zvaný na pozajtrajšiu recepciu.“

Nespôsobný sekretár nedal Rojkovi ani dohovoriť, ale zavesil sluchátka.

„Ty tomu rozumieš, kapustná hlava!“ pomyslel si filozof. „Aha! už to mám! V tebe hlodá, nebodaj, červ závisti!“ prezrel Miloslav svojho neprajníka až do špikov.

Telefonoval ďalej. Čapka hľadal v redakcii „Lidových Novín“. Dáka protivná ženská odbývala ho, že kto vie, či sa doktor podíva ešte dnes do redakcie, ale že mu sdelí pozvanie. A podobne nechal telefonický odkaz pre dra Hilara u portýra Národného divadla. S univerzitnými profesormi nedostal vôbec spojenia. Aspoň sľúbil opáta Zavorala upovedomiť o veci úlisný mních v kancelárii strahovského kláštera.

Kto z nich asi príde?!

Miloslav Rojko vykročil zo sklenej telefónnej búdky, na ktorú už energicky klepala netrpelivá mladá vysoká ženská.

Vracal sa pomaly do bankových kancelárií.

Valom blížila sa šiesta. Utiahol sa do bočnej miestnosti k telefonickému aparátu. Volal znovu Strahov, Lidové Noviny, Národní divadlo. Hlásili sa samí podriadenci. Nevedia vraj, kedy hľadaný pán príde a či vôbec príde. Opát Zavoral je na večeri u arcibiskupa. Dr. Hilar nepríde dnes už vôbec do divadla.

Prvé nezdary, prekážky.

Ale či ho môžu ozaj mýliť na jeho smelej dráhe?! — Usmial sa pohŕdave. — Stonásobne väčšie prekážky by nezlomily, ale skôr zaoceľovaly jeho železnú vôľu.

Keď nestoja predbežne o perly ľudia, pohodí ich sviniam.

Svoje filozofické evanjelium prečíta miesto vrcholným pražským mysliteľom — priemerným filistrom: kolegom v úrade.

Nech vidia, s kým to úradujú už piaty rok v dusivom bankovnom ovzduší. Nech užasnú, presvedčiac sa, že úradujú — s géniom!

Napísal pár pozvánok a dal ich zaniesť po sluhovi na stôl namysleného prokuristu s vtáčou hlavou, bzučivého hlavného pokladníka, hlavného účtovníka, jednoho z korešpondentov cudzozemského oddelenia, mohutného rapavého dišponenta z hlavnej dvorany a ešte so dvoch mladších pánov.

Direktor bol už dávno preč.

Po odbití šiestej zavládol v kanceláriách čulý ruch, podobný hemženiu a bzučaniu včiel chystajúcich sa vyletieť z úlu. Úradníci si zamykali stoly, strkali noviny do svrchníkov a počali si umývať ruky, veselo žartujúc.

Naparfümovaný holohlavý prokurista priblížil sa k Rojkovi a premeriavajúc si ho pohŕdave, cedil cez zlaté zuby pochybovačnú otázku:

„Čo nám to, pane Rojko, chcete vlastne predčítať?! Novelu, či zamilované verše? Sentimentálné novely nemám rád, ešte tak dáku kratšiu vecičku, ale musí byť hodne pikantná. A na páchanie ľúbostných veršov sa mi zdáte už pristarý, hehehe!“

„Uvidíte hneď, pane prokurista. Je to niečo o mnoho zaujímavejšieho a významnejšieho.“

„Tak, kieho ďasa?! Vyložené svinstvo a či taká chudokrevná, otrepaná politická satira?“

„Niečo filozofického,“ zapálil sa korešpondent až po uši jako panenka.

„Ach, tak?“ otváral kocúrie oči rodený skeptik. „Vy sa zaoberáte filozofiou?! To by som vo Vás, na môj’ dušu, nebol hľadal. — No, známe to. Človek počíta piate cez deviate, v hlave sa mu z toho urobí sečka, potom to poreže a servíruje hoviadkam vo válove. No, čo, však mám pravdu?“

„Príďte, nepríďte, jako sa Vám páči —“ odsekol urazený blúznivec úsečne a vypäl sebavedome hruď. O chvíľku mu však bolo už samému divné, odkiaľ nabral toľko gurážu, že hovoril tak smelo so svojím predstaveným.

So traja z pozvaných úradníkov zastali, svrchníky na sebe, obďaleč.

„Kde to chcete čítať, pane Rojko?“ ozval sa uškrípaný pokladník, upomínajúci postavou a hlasom na bručivého medveďa.

„Poďte, páni, k nám!“ ponúkol sa korešpondent z cudzozemského oddelenia a zaviedol skupinu Rojkových poslucháčov hore schodmi na prvé poschodie.

Vchádzali do kancelárie jeden za druhým.

Bruchatý mladý likvidátor zaboril sa hneď do mäkkej, pružnej pohovky. Chudý hlavný účtovník s ohromnými americkými sklami na pichľavých potkaních očiach zadíval sa tázave na nového spisovateľa.

„No, tak!“ — počal byť vysoký mohutný disponent netrpelivý, premeriavajúc izbu drobnými nervóznymi krokmi.

Rozosadili sa po hnedých stoličkách a zelenej plyšovej pohovke.

Blúznivý Rojko podišiel k obloku a rozkrútil si svoj elaborát. Prešiel očima po prítomných a počal čítať povýšeným slávnostným hlasom, pri čom tvár skromného dosiaľ tichošlápka počala sa zalievať žiarou vrcholného nadšenia a nadzemského šťastia.

Na plnmesiacovitej brunátnej tvári likvidátorovej objavil sa tlumený úsmev. Chudý obrejlenec počal zmätene žmurkať svojimi drobnými potkaními očima. Ostatní hľadeli s rastúcim prekvapením, spolu však s dobromyseľnou účasťou. Iba holohlavý prokurista sa počal hrýzť do bľadých rtov, tváriac sa, jako by zakusoval do kyslého citróna.

A zatiaľ sa Miloslav Rojko rozlietol svojím povzneseným hlasom k mohutnej emfáze, a uprúc zavše oči k jasnej hviezdnatej oblohe, čítal svoje filozoficko-poetické periody s vrcholným sebavedomím proroka, hrmiaceho do vesmírnych priestorov nové, velebné evanjelium:

„Smier vedy s náboženstvom.

Máte pojem o rozmeroch kozmických?!

O vesmírnych diaľkách, o úžasnej dĺžke äonov?

To všetko, čo plní skoro výlučne celý náš osobný svet s jeho celoživotným existenčným bojom, s jeho mileneckým, manželským šťastím, sveta päť zemedielov, osemnásťsto milionov ľudí i s ich živočíšnymi a rastlinnými druhmi atď. — to všetko je púhy prach, púhy bacil, nepatrný mikrokozmos v mikrokozme. Naša zemská planéta náleží k nesčetnému miliónovému dvoranstvu Slnka-kráľa, ktorý sám je iba mizerným vazalom iného slnečného Obra, k predstave jehožto velikosti je slabý hrdý ľudský modzog.

Od svojho narodenia až po svoj skon obdivujeme nádherné Divadlo: vzdušné floty a flotily oblakov, najnádhernejší sveta ornament: oslnive pestrý grandiozný Oblúk, siahajúci od jednoho konca nášho optického sveta ku koncu druhému.

Každý skoro deň kocháme sa pohľadom na najgrandioznejšiu scénu: na hviezdnatý firmament, červánkov šarlátovú záplavu, na najskvelejšie divadlo všenároda Zeme. Nevidíme celého javiska, iba púhy jeho sektor, nemajúc ani len hmlistého poňatia o rozmeroch velescény Svetov celej. Naše miesto vo vesmírnom obrovskom hladišti je prabiedné. Neraz mávam dojem, že kukáme odniekiaľ s druhej či tretej galerie na Najskvostnejšiu všetkých Vekov „Prodanú nevestu“. Hudba dolieha k nám slabo, zkreslene, odrážajúc sa o strop, Jeníkovi a Mařenke vidíme iba vrch hlavy. Unikajú nám zamilované postoje, mimika i nádhera línií tela skoro úplne.

Nevidíme režiséra, nepočujeme šepkára, nevieme objaviť šéfa výpravy ani odhaliť dramaturga, nevidíme, trebárs by sme boli v samom prvom rade prízemia, ba trebárs v červeným plyšom pokrytej prezidentskej loži, nevidíme ostiechavého či nad naším zvedavým záujmom, lačným senzácie, vysoko povzneseného autora, skladateľa božských harmonií.

A my, šustrovskí učnia sliepňajúci so svojho chuďasského stanoviska, my by sme chceli pochybovať, že existuje — Autor?!

Preto neblúznite, nedelírujte mi o grandioznosti „vedeckého komplexu“, až k nepríčetnosti nafúkaní učenečkovia, ktorí ste sa dosiaľ nedostali ani len na Mesiac, vzdialený od nášho planétneho prášku púhych štyristotisíc kilometrov, ktorážto tak zvaná „diaľka“ javí sa nám vo vesmírnych rozmeroch kratšou než činí rozpjatie medzi dvoma protiľahlými oceľovými stenami, obklopujúcimi s dvoch strán uško najmenšej ihly, ktorú vôbec dostať v Prahe.

Hľaďte najprv preklenúť priestor medzi zemou a mesiacom atď. smerom k Slncu, podľa všetkého najmenšiemu, najľadovejšíemu zo Slncovej myriady, rozsiatej po Vesmíre jako sú rozsiate atómy prachu po nám tak drahých, „zemský ráj“ nam pripomínajúcich, májove-svieže zelených nivách a luhoch našej drahej, blanickými rytiermi a zmŕtvych vstalými Jánošíkmi nám v hodinu dvanástu vybojovanej rodnej, na svete najdrahšej matičky Republiky.

Spejte od Slnca ďalej do kozmických „neznámycn končín afrických“ k zahájeniu prvých výskumov — objavov neodhalenej, poviestkove nám znejúcej Oceánie a Atlantidy. A jestli budete skúmať liet perennia a motor-var vášho vedeckého snaženia poženie vás na desiatky tisíce kilometrov, z ktorých stačí každý na celoživotnú púť neobjavenej dosiaľ hmyzej odrody — neviem, neviem, či budete svojmu, v neomýlnosť vedy tak slepo veriacemu publikumu môcť podať o Vše-Dirigentovi — Tvorcovi čo jakú matnú, na nepoznanie vybľadlú fotografiu.

Ale nevnucujte nám pod hrozbou odoprenia rozhrešenia, exkomunikácie z cirkve svoje infantílné bájky o staričkom Otcovi-Svoriteľovi a jeho „rodine“ ani vy, kňazi, pohanskí žreci, ktorých zaklínačské formule zapáchajú nám, ach, tak zapáchajú vyvetralou už plesnivou stuchlinou bájne šerého staroveku!

Smierte sa, kráčajte spolu cestou života aspoň vo svojich prapotomkoch, vy, kňazi a vedátori, „dietky svojej doby“, z ktorých žiadna nie je ani miliontinou sekundy proti perenniam kozmických vekov!

Rozporu medzi vaším horúčkovým blúznením nieto. Z oboch druhov blúznenia zaznievajú k nám iba ak strachy a nádeje, boľasti a rozkoše zemských ľudotvorov, tackajúcich sa tak medzi bezútešným „slzavým údolím“ a „zemským rájom“.

Senílni či infantílní hlupáčkovia, kamaráťte sa, hrajte sa, ukracujte si dlhý čas! Dosiaľ ste sa vo svojej nezbednosti ustavične ruvali, šklbali, kopali. Jedni a druhí ste plní modrín, jedni i druhí máte tváre znetvorené bôľom a zlosťou, mokré od plaču i červené od rozčúlenia. Ja — neviem, či otec váš či pestún, učiteľ, či majster-vodca ukazujúci vám cestu — návod k zaisteniu si „solídnej občianskej existencie“, ja volám na vás: dosť boja! dosť ruvačky! Pohlušili by ste sa! K práci! Na šusterskú trojnohu! Ku knihe!

Počúvnite ma, trebárs sa vám zdám nerozumným azda „hrubcom“, „trýzniteľom“. Chcem iba vaše šťastie, úspechy! Chcem sa raz na staré kolená, až budem už skromne u svojich detí-nedetí či vo svojej staromládeneckej diere jako starý jazovec po životnom hrdlovaní privatizovať, chcem sa raz na spôsob šedivého učiteľa pochváliť, popýšiť, keď zazrem zavše v žurnále krikľavý inserát fabrikanta-milionára, chcem sa raz popýšiť pred susedmi: „viete, že ten človek sa u mňa vyučil?“ — keď zahrčí pred mojimi nízkymi malými okny auto ministra-elegána: „viete, že ten človek chodil ku mne do školy?! A bola to bystrá, veľmi bystrá hlava. Bolo to na ňom vidieť, i keď si zavše zaleňošil, poruval sa s druhmi. A vôbec myslím, že bujní, nezbední fagani, takzv. mladistvé „postrachy rodičov“ to v živote často ďalej dotiahnu, ako tichí, poslušní bifleri, povahy zrodené najviac ak pre prechodné pisárske miesto alebo podavača tehál u posledného murára, pracujúceho na nástavbe v našej stovežatej matičke Prahe, na jejžto hradčanskej silhuete sa tak impozantne rysuje Hrad i so vstávajúcou z mŕtvoly stredoveku kathedrálou.““

Univerzálny filozof dokončil a podíval sa víťazoslávne na svojich posluchačov.

Tí hniezdili sa, škľabili, bľadli a červenali od rozpakov a — žasli.

Tvorcovi nových epoch neušiel tento mimovoľný úžas inferiorných tvorov, ohromených blízkosťou — zjavenia. Ba úžas ten naladil ho k nebesky blaženému úsmevu.

Prokurista vymenil si pohľady s bruchatým likvidátorom. Žmurkli jeden na druhého na znamenie, že si rozumejú. Chudý účtovník chcel zrejme niečo namietať, ale so troje vyčítavých pohľadov okamžite ho odzbrojilo.

„Pôjdete domov?“ ozval sa k Miloslavovi Rojkovi kolega zo zahraničného oddelenia súcitne. „Dovoľte, aby som Vás odprevadil.“

Univerzálny filozof odpovedal zábleskom vďaky v oku.

Vymódený, elegantný, štihlý, pružný blondýn zavesil sa jemne do Rojkovho ramena.

Ostatní posluchači ztratili sa nepozorovane.

Vychádzajúcu dvojicu ovial tmavou chodbou prudký chladný prievan schodišťa.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.