ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V banke klepal obchodné dopisy s akousi zvláštnou horlivosťou posledku. Treba si dať záležať. Veď o pár mesiacov alebo rokov môže byť každý z týchto bezvýznamných, šnôrami fijalových perál-litier, šablonovitých viet posiatych papierov — môže byť relikviou, ktorú si budú predchytávať muzeá, sbieratelia i široké massy obecenstva, precitlé k vyššej duchovnej úrovni.

Zpoza svojho lesklého stroja, chŕliaceho zo seba dlhý hárok papieru pozeral blahosklonne, ba skoro útrpne na obvyklý kancelársky ruch, čo sa odohrával okolo neho: na mladého, vysmiateho červenolíceho zavalitého praktikanta, rozoberajúceho s dvoma mladými úradnicami najnovšie športové udalosti, na prokuristu s plešivou, špicatou vážnou hlavou, rozdávajúceho úradníkom prácu, nútiac sa do vážneho postoja a tvár do dôstojného výrazu, trebárs by tej pružnej ako z gumy postave a šibalským očiam i zvučnému teplému hlasu bola o moc lepšie pristala úloha kabaretného herca; na dlhého, štihlého riaditeľa, ulízaného kocúra, vznášajúceho sa ľahkým pružným krokom z kancelárie do kancelárie, tichého a všadeprítomného a vidiaceho, jako sa v banke všeobecne hovorilo, i výjavy, ku ktorým bol chrbtom obrátený, mračiaceho sa pri čítaní pošty i vítajúceho s úsmevom hrmotne dôležitých cenzorov: velikého tučného fabrikanta sa žiariacou červenou lesklou tvárou, nosatého verejného notára so zlatovrúbeným cvikrom na orličom nose, zpod ktorého žmurkaly sliedivé líščie očká, obstarožného to labužníka so zsínalými gambami, i mladého temperamentného poslanca s energickým pozorom plným sebadôvery, ktorého teplý zvučný hlas vniesol do všedného šedého bankového ovzdušia kus slnečného jasu a kamarátskej miloty. —

Korešpondentovi, klepajúcemu horlive na stroji, bolo v tú chvíľu okolo srdca tak divne. Tak zvláštné pocity hýbaly dnes v tej rozbúrenej hrudi. Strmo stúpajúca krivka životnej dráhy vytrhne ho, dumavého Miloslava Rojku čoskoro z týchto priestorov, dýšucich zavše nesporne jakýmsi milým kúzlom intimity. Dosavádny zamĺkly, podceňovaný úradník vyšinie sa zrazu, neočakávane do vyšších společenských sfér, stane sa slávnym, meno jeho bude sa ozývať v salónoch, kluboch i bude sa hrdo promenovať po vysokých stĺpcoch žurnálov a po vkusných, moderne grafických barevných obálkach sväzkov básní v próze a filozofických traktátov, rozvešaných po sklených dverách kníhkupeckých krámov, ktoré budú práve nimi zmenené jakoby kúzlom vo svätyne vyššieho poznania.

Tak velebne ticho, zovňajšiemu svetu nezbadateľne rodí sa nový, veliký deň, deň jeho, nového, geniálneho filozofa, neznámeho dnes a zajtra snáď plniaceho mohutným zvukom svojho mena, vehlasu celú republiku, ba všetek vzdelaný svet. V niektorý z najbližších dňov zavezie ho električka alebo tuctová autodrožka so ženou do hradných výšin k hlave štátu, aby už viac neuzrel tieto zafajčené, gumou, papierom a barevnou stužkou písacích strojov čpiace javisko malicherných kramárskych výpočtov, povznášajúcich sa iba raz za dlhý čas k úrovni chytráckych špekulácií, ktorými pri všetkej ich opatrníckosti vibruje elán odvážneho rizika, mladícka ľahkomyseľnosť hazardovania.

Tak nezadržiteľne blíži sa prudké preskupenie, prehodnotenie dosavádnych hodnôt. Na fádnom, zovšednelom horizonte verejného záujmu zaskvie sa jeho meno jako nádherne žiariaca kométa, uvádzajúca jedných do vytŕženia a plašiaca iných svojím hrúzokrásnym majestátom.

Nepotrvá to dlho a odohrávať sa budú scény skoro tragikomické: namyslení ulízaní direktori budú sa úctive doprosovať audiencie u nového velikána, prezidentovho radcu a dôverníka, Miloslava Rojku! Zpupní poslanci, vysielajúci strely svojich rečníckych útokov na všetky strany sveta, budú devotne loviť jeho priazeň. A nafúkaní členovia bankovej správy budú sa pred ním plaziť, žobrúc o milostivé dovolenie, aby smeli robiť reklamu svojmu úžerníckemu podniku pamätnou doskou:

Áno, koriť sa mu budú a lichotiť mu, velebiť ho a šíriť slávu jeho mena tí, čo sa vypínali dlhé roky zpupne nad neho, mentorovali ho a kritizovali, ztrpčovali mu hodiny a dni, ba tí, čo si ho trebárs ani nepovšimli. A on im to bude splácať, cítil to vo svojej noblesnej veľkodušnosti — priazňou, láskavosťou, ochotným vyslýšaním ich pokorných prosieb. —

Ide len o to, aby sa náležite zkoncentroval na ten párminútový rozhovor, čo bude mať s prezidentom. Čo, párminútový?! Veď bol si predsa istý, že osvietená hlava štátu užasne nad veľkoleposťou jeho prvých viet a utiahne sa s ním do osobitnej komnaty, aby zvedela prvá ohromné pravdy, ktoré ohromia už o pár dní vzdelaný svet na brehoch troch oceánov. —

Povie prezidentovi, že sa zaoberá filozofiou.

Ó, jako hlucho, jako bezvýznamne bude znieť tá zdiskreditovaná veta starému filozofovi! Či sa nezaoberá filozofiou na tisíce trpasličích modzgov študentských a profesorských bez toho, aby to v živote ľudstva vôbec nejak zavážilo?!

Čo povie prezidentovi? — hlodala mu na duši otázka, ako tak kráčal po úradných hodinách Príkopami a Václavským domov a vyhýbal neustále do neho vrážajúcemu dravému prúdu hustého ľudského mraveniska, ktoré sa rozlievalo po kamenných chodníkoch.

Neďaleko sochy Sv. Václava zarazil ho shluk divákov obstúpivších pársiahové miestočko. Vmiešal sa medzi nich a počúval hrúzostrašné slová veľkohlavého obstarného občana, ukazujúceho paličkou na širokú rozsadlinu medzi pár kameňami dláždenia. Vyzeralo to jako hlboko prasklá zemská kôra či novoobjavený zasypaný vchod do starej zavalenej pivnice.

„To sa sľahla zem. Nie je to žiaden špás. Môže to mať povážlivé následky pre celú Prahu. Matka zem pripravuje voľačo veľkého a toto je jakoby prvý signál. Niektorí znalci hovoria, že sa to dolu svahom svažuje pôda. Ale iní hľadajú pôvod tejto rozsadliny vo vnútorných pohyboch zeme. Otvára sa zem pod účinkom občasných otrasov, vychádzajúcich akiste z hlbín zeme.“

„Zemetrasenie?“ vyvalil v zástupe ktosi vyjavené oči.

„Trebárs. Ale predbežné prejavuje sa, jako sa zdá, iba slabučkými záchvevy pôdy. My sme si ich možno ani nevšimli. Ale ťažko o nich pochybovať. Stopy sú prizreteľné.“

„Ono je to na pováženie,“ ozvala sa útla, neúhľadná ženská, celá červená od vzrušenia. „Kto ho vie, či nám to nepredpovedá zemetrasenie, čo ešte iba príde.“

„A to čo najskôr!“ dokladal ktosi zo zástupu.

„Hlúposti!“ pohodil rázne rukou usmievavý červenolíci brucháň. „Obec to dá zasypať, podoprie sa to betonovou platňou, aby sa to nesosýpalo, a bude to.“

„To je všetko marné!“ ozvala sa ženská s presvedčením. „Praskne to i s betonom.“

„Ono to môže byť,“ ozval sa bľadý mladík v ošúchaných háboch. „Kto vie, jaká tu môže byť jama pod nami.“

„Možno by sa v nej mohol obrátiť pár furmanských koní s vozom sena,“ zafantazíroval ktosi poloposmešne.

Miloslav Rojko odvrátil sa pohŕdave od skupiny prázdnych zvedavcov. „Tančia nad sopkou, ale neveria v ňu,“ zamrmlal sám pre seba. Lebo veď svojím duševným bystrozrakom predvídal jasne, že Václavské námestie predurčené je stať sa v dohľadnej dobe strediskom velikej prírodnej katastrofy. Ba vyciťoval skoro inštinktívne celú rozvetvenú sieť trhlín a puklín, celý systém jamiek a jám, hlbín a priepastí ceriacich sa pod hlavnou tepnou metropole, aby pohltily v neočakávanú osudnú chvíľu honosnú stavbu mladučkej štátnosti novooslobodeného národa.

Koniec, zánik škľabí sa možno sotva pár tuctov metrov pod sľubným vznikom, začiatkom. Štát vysnený, vymodlený, pripravovaný sebazaprením a obeťami generácií, vykupovaný mladou krvou tisícov nadšencov, prepadne sa rovno zo svojej kolísky do — hrobu!

Jaká príšerná, jaká velebne impozantná predstava! Nastávajúci grandiozný zánik milionov!

Nový filozof sa vžíval do pocitov človeka, majúceho zahynúť spolu s milionmi iných, zahynúť v ohromnej svetovej katastrofe.

Kde je, ó, smrť, tvoj osten?! Rútiť sa do Nirvany, keď môj osobný zánik spadá v jedno so zánikom svetov — aká hrúzokrásna to myšlienka! Ako možno pociťovať osobné bôle, keď dušu plní najgrandioznejší zázrak: stroskotávanie svetov?!

Aká to relativita smyslu katastrofy podľa jej rozmerov! Aké to rozdielne zániky, smrti!

Čo to však, že Václavské námestie sa puká, otvára skoro súčasne s jeho dospievaním v univerzálneho filozofa?! Má to byť azda zázrak dotvrzujúci pravdivosť jeho poslania, ohromný dosah jeho myšlienkových objavov?! Či praská to zem zachvievajúca sa svetobornými myšlienkovými elektrickými výboji jeho geniálneho modzgu?!

Začínala by sa to oná grandiózna hra kozmických síl, ktorá zmení často za týždne, mesiace tvárnosť zemského okršleku viacej, než inokedy celé dlhé, lenivo vpred sa valiace storočia?! Veľkolepá súhra svetov, vytvárajúca borením hviezdnych kolosov nové kozmické harmonie v iných sférach?!

A či sa môže hrôzna kataklizma javiť z určitých diaľok veľkolepou harmoniou?! Rozbúrené, do hlbín svojich zachvievajúce sa dno oceánu či nebýva tvorcom nových ostrovných svetov? Čo boľastné stony rodičky, sprevádzajúce jako mystická hudba prichádzanie na svet nového človeka?

Kde je hranica harmonie a nesúladu, života a smrti?

Odumierame postupne a nezadržiteľne každým dňom života a obnovujeme svoje životné sily tichým spánkom, ktorého už starí Grékovia nazývali bratom smrti.

Čo je život a smrť? Či nie dve tváre tej istej hlavy, dve rôzne formy jednotného fyziologického procesu?! A nie je i život sám nekonečnou, dúhove pestrou stupnicou najrozmanitejších stavov, počnúc od polomdlôb a chorobných slabostí až k najvyšším myšlienkovým vzletom, vytŕženiam, prirodzeným výbuchom prekypujúcej telesnej a duševnej energie?!

Zrúcajme bránu medzi životom a smrťou. Neexistuje. Je to iba prelud, šalebná fata morgana povrchného zdania. V celom svete neubúda hmoty, neztráca sa žiadna energia, najviac ak mení svoju formu. Pokračovanie má každý proces odohrávajúci sa v nekonečných vesmírnych priestoroch. Svedčí o tom večný kolobeh dažďovej kvapky i od tisícročí v nových a nových obmenách opakujúca sa nádherná škála ročných počasí.

Iba život mal by svoje hranice?! Iba prejavy existencie hrdého ľudského tvora zakončovaly by sa hanebne biedne?!

Kedy vzniká a kedy končí existencia nášho „ja“, osobné vedomie?! Nemá ho, trebárs v akejsi hmlistejšej forme, už i nemluvňa, a nemáme zavše pocit, že existovali sme ním a v ňom už v dávnych obdobiach, predchádzajúcich kratučký úsek ohraničený našou mdlou ľudskou pamäťou?

Ako preklenúť priepasť medzi náboženským poňatím záhrobného života s naukami špiritistickými a vedeckým pozitivizmom, sankcionujúcim dôsledný materializmus? Vstane ľudské telo z mŕtvych, či zhnije biedne jako ktorýkoľvek iný zvierací kadáver, ktorému cirkev upiera dušu i za jeho života?! Či je posmrtný život našich najdrahších zosnulých, ba i veľduchov ľudstva ozaj tak biedny, jako učia životom sklamaný blúznivci posadlí špiritistickou psychozou, že by sa museli ozývať a odpovedať jako na komando na najbanálnejšie a najnesmyselnejšie otázky, ktoréhokoľvek hlúpeho všetečného zvedavca, kedykoľvek sa opováži rušiť ich záhrobný kľud?!

A čo značí zjavovanie sa nám zosnulých v našich snoch, čo halucinácie, keď zrazu počujeme šeptanú do nášho ucha ochrannú modlitbu matky dávno zosnulej a zachvievame sa do najhlbších hlbín duše vibráciou jej starostlive nežného, teplého hlasu, z ktorého vanie nezmariteľné kúzlo najnezištnejšej lásky na svete?!

Bľadolíci melancholiku, blúznivý trúfalče, večne rozháraný, nespokojný Miloslave Rojko, nebude tvoja púť na Hrad, ktorá zalomcovala už, ešte len blížiac sa, tak zimnične tvojím ľahkoverným srdcom a vybičovala k chorobne prudkým výbuchom horúčky ctižiadosti tvoju, životom ubolenú dušu, nebude tvoja púť tápaním za svetlonosom — sklamania? Tragikomický smelče, nerozplynú sa tvoje honosné nádeje, vynášajúce ťa do výšin rajského blaha, nerozplynú sa predčasne v nič jako nicotná mydlová bublina, sľubujúca vo svojej dúhovej nádhere vzniesť sa s ľahkosťou túžby k ružovobielym oblakom?

Nerozpľasne sa tvoja filozofická múdrosť už po prvých otázkach tvojho vznešeného hostiteľa? Neskončia sa žalostnou blamážou tvoje honosné reči o filozofickom trainingu tvojej mysli? V nezvyklom pre teba prostredí ozve sa s tvojich zmätených rtov miesto záplavy nádherných, genialitou žiariacich viet — biedné zakoktanie. Vo fatálnej chvíľkovej depresii prepasieš jedinečný okamih svojej neslávnej zemskej púti a vytvoríš bezdečne najstrašlivejšiu karikatúru účastníka recepcie. Utiahneš sa s Hradu s dlhým masom s kocovinou v duši domov, aby si doklepal svoj bezútešný život medzi neradostnými stenami svojej kancelárskej klietky — bezvýznamný, zabudnutý.

Ctižiadostivého okúňavca prešiel ľahký mráz; hneď po ňom zaliala ho však horúca vlna divokej túžby. Či ozaj musí tak žalostne stroskotať, zapadnúť hlbšie v nižiny malorysého živorenia, než väzel v nich dosiaľ?!

— — —

Usmievavý, červenolíci praktikant s krkom vrazeným medzi plecia niesol direktorovi na lakovanom podnose hotové listy. Zastal pred poodchýlenými vysokými hnedými dvermi, zľahka zaklepal, chvíľu však postál, lebo obvyklé „voľno“ sa neozývalo. Miesto neho zanášal vzduch k sluchu úradníkov roztrieštené pazvuky dokončievaného direktorovho telefonického rozhovoru.

Zavalitý praktikant zaklepal znovu a vošiel.

Keď sa o okamih vrátil, zašeptal smerom ku korešpondentovi, ale tak, že mohly to počuť obe mladé úradnice: „Starý vyzerá namosúrený!“

Zamyslený Miloslav Rojko trhol nevdojak sebou. Znal veľmi dobre tie občasné direktorove záchvaty rozladenosti, jeho stupňovanú podráždenosť, ktorá sa prejavovala v chorobne premŕštenej kritičnosti k výkonom úradníctva. Ha, zase sa nad kanceláriou zamračilo! Aby tak nešľahol z nenazdania blesk! — precítal celý ustrašený k triezvosti, sústredňujúc sa na svoju úradnú prácu mimovoľne tak prudko, jako už od pekných pár čias nie.

„Čo mu je?!“ prebúdzal sa v ňom hlboko pokleslý záujem o všedný život v banke.

„Čo mu je?!“ praktikant sa obzrel opatrne na direktorove dvere, či ich nezabudol zavrieť. „Prešustroval, zdá sa mi, pekných pár tisíc! Nuž, to mu je. Radil sa s Malým zo Všeobecnej banky telefonicky, či vraj tie marky „pustia“, či ich budú „držat“. A dohodli sa, že bude…“ vyškerený praktikant zhĺboka zavzdychol, napodobňujúc stonmi i výrazom tvári direktorov žiaľ nad zfušovaným gšeftom, „…že bude lepšie „pustiť“. Starý sa ešte pýtal: „všetky?!“ Malý mu akiste odpovedal: „všetky“, lebo starý zamrmlal: „No, tak dobre. Čo robiť?!“ a nútil sa do heroickej chladnokrevnosti. Ale sa mu to nedarí. Je celý zmátorený, bľadý jako stena.“

Malá brünetka zružovela od vzrušenia. Kútikami veľkolícej žltkavej blondýny prelietol škodoradostný úsmev.

„Podívajmeže sa! Pán direktor vie tiež vykonať hlúposť! Tak sa napáliť! No, nie nadarmo sa hovorí: príde na psa mráz.“

„Koľko tak mohol opáliť?!“ zasvietily jej oči po chvíľke.

„No, mnoho, veľmi mnoho. Mali tých mariek dohromady, myslím, ešte nedávno za tri miliony. — — — — Servus! To sa bude kýchať!“

„Lepšie jako doktorovi Melišovi minulý týždeň,“ púšťal sa uspokojený praktikant znovu do práce.

Korešpondentovi vyvstával v pamäti vzrušený, skoro dramatický výjav z minulého týždňa. Vlastne šlo o vec načatú ešte v zime. Bľadý, holohlavý lekár malej pružnej postavy informoval sa u direktora listovne o formách a výhľadoch burzovej špekulácie. Odpovedalo sa mu veľmi povzbudzujúcim tónom a odporúčal sa mu jakýsi kopovopriemyslový papier, ktorý sa škriabal po kurzovej lajtre pomalúčky, ale vytrvale nahor. V liste stálo medziiným: „S menej ako 300 tisíc Kč sa na burze obchodovať neodplatí. Výchvevy kurzov sú dosť slabé a režia obchodov dosť značná. I pri 1-milionovej tranzakcii — na papiere poskytneme Vám do 75% lombardnú požičku — je ťažko zarobiť viac ako 15 — 20 — 30 tisíc čistého. Kalkulovať s ciframi ešte menšími nemá skoro vôbec smyslu.“

Po liste sa milý doktor vôbec neozýval. Až jednoho odpoludnia prikvitol a strávil dáku polhodinu u direktora. Potom prišiel od neho listovný príkaz. Pustil sa do toho kovopriemyslu a poukázal na bežný účet voľákousi malou sporiteľňou 240 tisíc. Papieru kúpil za štyri razy toľko. Pár dní to ešte liezlo slimáčim krokom do kopca. Ale zrazu stoj! potom sa to počalo kĺzať, sošmyklo sa, zastalo, zase skĺzlo.

„Čo robiť?“ spytoval sa nabaláchaný doktor v liste expres-rekommando.

„Najrozumnejšie je vydržať!“ dal mu zatelegrafovať direktor.

Až naraz hrc! kurz sa prekotil a počal letieť dolu. Lekárov telegrafický príkaz „predať!“ zastihol kurz hodne nízko. Opálil na tom špáse so šesťdesiattisíc. Priletel do banky celý splašený. Najprv sa dohadoval polhodiny na likvidatúre, reklamoval úroky, dokazoval, že mu banka účtovala privysoký nákupný kurz a prinízky predajný, rozčuľoval sa, dobíjal k direktorovi a vyletel od neho o dvadsať minút celý spotený, červený ani rak, mrmlúc bláznivú výhražku, že si banka urobila u neho peknú reklamu, že ju bude svojim známym odporúčať a čosi-kamsi.

A úrokovú diferenciu a „slušnejšie“ kurzy reklamoval znovu listovne. A keď sa mu nevyhovelo, odpovedal listom, ktorý bolo možno žalovať.

Od rozčuľujúceho výstupu so zúfalým lekárom len-len že sa nepočínala javiť banka streštenému puritánovi Rojkovi hriešnou hráčskou špelunkou.

Dnes objavil sa mu namyslený, ulízaný direktor v novom svetle. Nemal toho falošného kocúra nikdy rád, ale imponovala mu jeho diplomatická uhladenosť a životaschopnosť, s ktorou sa vyškrabal na výslnie skvelého postavenia a blahobytu, kľudný, chladnokrevný, neztrácajúci hlavu ani v najkritickejších chvíľach.

Táto obdivovaná vzostupná kariéra zatackala sa dnes v slabosti závratu nad priepasťou. Železná energia, skvelé iniciatívne nápady obdivovaného finančníka sú, hľa, dobré iba na to, aby plnily smačnými hltmi bezodnú tlamu nenasýtneho Molocha hazardnej špekulácie!

Čert pokynul svojmu modloslužebníkovi, ktorého zahrnoval všetkými radosťami sveta tohoto, po prvýraz svojím smolnatým chlpatým prstom: „Pozor! — Pamätaj, že jedného krásneho dňa — si môj!“

Bucľatý, očkama šibalsky žmurkajúci praktikant nahol sa k Rojkovi:

„Pán korrešpondent, nezašpekulujeme si?!“

„S čím, prosím vás?!“ odbíjal ho Rojko skoro mrzute. Ale v nasledujúcej chvíľke počala ho štekliť zvedavosť. Kto vie, či prefíkaný šibal nevie o dákom dobrom tromfe.

„S čím?! S cukrovými papiermi! Avanžujú veľmi pekne a predsa solídne. To by bol špás, aby sme si na nich nezarobili do jedno polroka aspoň 20 — 30 tisíc. Tie neurobia kotrmelec ako železo.“

Miloslav Rojko počal myslieť na burzovú špekuláciu. Ale po krátkej úvahe prišiel k presvedčeniu, že najlepšie gšefty už prepásol. V deväťnástom-dvadsiatom roku mohol si hrave zarobiť 50 — 100 tisíc na ktorýchkoľvek bankových akciach, potom na dolároch ďalšie státisíce. Váhal, nešpekuloval. A od tých čias potkýňal sa o dobré gšefty každú chvíľu. Je bez majetku. A mať, keď bol čas, len trochu viacej gurážu, mohol sa dnes púšťať do obchodov s vlastnými párstotisícmi. Ešte ani dnes nebolo by hádam neskoro, trebárs by sa s 20 — 30 tisíckami, ktoré má na vkladnej knižke a v papieroch, nedaly už robiť žiadne divy. Iba ak zdupľovať ich do dvoch-troch rokov. Jednako by z toho mohlo byť do desiatich rokov jedných sto — dvestotisíc, úroky by stačily akurát, aby sa podíval s rodinou raz do roka do kúpeľov, do Tatier alebo za hranice. Alebo by ich vrazil do rodinného domku a prebudil by sa po skoro štyroch desasťročiach nájomníctva konečne vo svojom vlastnom.

Bľadým čelom úradníkovým prielietol temný tieň. A čo, ak by sa dožil sklamania, horšieho jako dnes direktor! A videl rútiť sa v prach nielen svoju svodnú vidinu bohatstva, ale i posledné trosky skromnučkého majetku?! A z priepasti, do ktorej by klesal rýchle, nezadržateľne, škľabilo by sa naň príšerne čertisko bezuzdnej hazardérskej vášne?!

„No, čo, pane korrešpondent? Bude z nás niečo?“ vyzvedal bucľatý smelec.

Ale Rojko zavrtel hlavou, prezrádzajúc pohľadom s úprimnosťou až hlúpou svoj utajovaný dosiaľ odpor k mamonárstvu ovzdušia, v ktorom žil už toľké roky.

A po chvíli zaplašoval od seba energicky špekulantské predstavy, upierajúc oči k plafónu, jakoby chcel vybŕdnuť z hmotárskeho kalu a nadýchať sa balzamického vzduchu z vyšších, čistejších sfér. Nie, neklesne tak hlboko a nezapriahne svoju tvorčiu fantáziu do jarma nicotných, hriešnych túžob!

Nie, nedá sa zaraziť na svojom prudkom lete za duchovnými slasťmi.

A nesmie stroskotať uvádzajúc sa do kruhov riadiacich štát.