ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A zapadnúc medzi štyri pestré steny svojho útulného domova, odpovedal Miloslav Rojko roztržite, jako v polosne na nežné otázky svojej ženy, jedol, nie súc si toho vôbec vedomý, díval sa miesto na ňu a k zrkadlu von oblokom k tmavomodrej nebeskej báni, na ktorej počínaly žiariť jedna za druhou nehybné a trblietavé, žltkavé a zelenavé ligotavé hviezdy.

Márne pritmolila sa k nemu štyriročná modrooká dcérka, pletúc sa mu medzi nohy, tešiaca sa, že si na jednej z nich ako inokedy veselo porajtuje, remzajúc staré milé verše:

Sklamané dieťa, nenachodiac u zadumaného rodiča porozumenia, vytmolilo sa k hračkám do druhej izby.

A Miloslav Rojko zahľadel sa nerušený na nebeskú báň. Čo je to? Vzdušný prelud? Či pevný firmament v nadhviezdnych výšinách, oceľová hradba, o ktorú sa triešti náš vzlet, naše poznanie i odveká zvedavosť nutkajúca nás prenikať nové a nové taje vesmíru? Za hviezdnym oceľovým firmamentom pnie sa v majestátnom oblúku iste firmament ďalší, väčší, možno nádhernejší, za ním tretí… desiaty… tisíci…

Nie oblúk, ani kopulovitá báň, ale ohromná guľa, obklopujúca našu zem so všetkých strán, jej odraz, tieň, či gigantická škrupina, skrývajúca v sebe miniatúrne jadierka, zrnko: náš globus.

A čo je vesmír? Ohromná mydlová bublina, vyplňujúca a obsahujúca veškerenstvo, roztočená do vírivého pohybu, ustavične sa splošťujúca, rozširujúca i smršťujúca, žiariaca všetkými nádhernými barvami dúhy, otáčajúca sa okolo svojej osi a rútiaca sa závratnou rýchlosťou napred či nazad, stúpajúca či klesajúca, lebo veď vo vesmírnom pomere je to všetko jedno. A v tejto ohromnej mydlovej bubline víri množstvo bublín menších, každá z nich má nespočetné tucty medzistien vo všetkých možných smeroch. V tejto mydlovej bubline všetko víri, všetko sa neustále mení, vynorujú sa nové a nové plochy, medzisteny ihrajúce sviežimi dúhovými barvami svojej mladosti, kdežto iné ustavične zanikajú: všetko sa zväčšuje a zmenšuje, otáča sa vo vírivom pohybe či chveje sa a trblieta jako za slnečného letného dňa, ovievaná ľahkým vánkom, ligotavá kvapka rosy, javiac sa pre nekonečne malý zlomok sekundy v kľude, bez pohybu a nepostrehnuteľná v nekonečnej prudkosti svojho divokého reju na určité vzdialenosti.

My ľudia nezahliadneme z tohoto gigantického vesmírneho divadla naraz nič viac než úzky kruh na zemguli, ktorý obsiahne naše voľné alebo sklom ozbrojené oko, a nepatrný zlomok báne nad týmto okruhom. Ale neznáme ani tento nepatrný, úzučký okruh a nezachycujeme svojimi mdlými smysly ani približne úhrn dejov odohrávajúcich sa na ňom. Lebo veď dívame sa naň uprene iba od jednoho žmurknutia svojho oka do žmurknutia druhého. Čo sa však odohráva v okamžiku žmurknutia, zostáva nám navždy utajené. A tak nevieme ani, či sme zostali na tom istom okruhu i v okamžiku následujúcom po žmurknutí, a či sme sa neocitli na inom okruhu, inej medzistene, rútiac sa nezadržateľne, ba so šialene zimnyčným chvatom na miesto, na okruh dojmov, ktoré budú označené naším žmurknutím posledným.

Čo je Boh? Prapríčina, prapôvodca všetkého? Centrum vírive roztočenej kozmickej velegule? Stvoriteľ, udržovateľ či jakýsi centrálny riaditeľ kozmu? Osoba či sila? Čo je jeho podstatou? Oheň či para? Radium či elektrina? A či je vtelený vo všetky tieto prvky, živly a sily, súc vlastnou ich podstatou, a prejavuje sa raz životodarným teplým papršlekom slnečným, ktorého mystickou silou klíči útle zrno a vyrastá v zelené klasovité obilné steblo, inokedy zase ohromnými elektrickými výbojmi za ohlušujúceho hromobitia a prúdenia prudkej oblačnej vlahy, kropiacej vyprahlú zemskú kôru?

Existuje osobný Boh? A či je pošetilosťou chcieť formovať dľa našej úbohej ľudskej podoby večnú, nekonečnú, vševládnu Prasilu, ktorou svety vznikajú a trvajú? Prečo by nemohol byť osobou s rozumom, citom a vôľou oslepujúci elektrický blesk, rozpävší sa v tú istú sekundu od pólu k pólu, od planéty k planéte?! Preto, že sa nejaví osobnosťou snáď niektorému mäknúcemu alebo dosiaľ nedotvrdnuvšiemu ľudskému modzgu? Aký je rozpor medzi tým, či označíme prapríčinu bytia Bohom Stvoriteľom, prasilou či prírodou? Nie je Boh v podstate stejný, či sa javí divochom alebo antickým Grékom v hrome, Peršanom v ohni, starozákonníkom v podobe prísneho karateľa-sudcu, neúprosného mstiteľa previnení spáchaných nami osobne a či snáď iba našimi predky, či privržencom Novej smluvy v blažive usmievavej tvári milosrdného Spasiteľa, vykupujúceho nešťastné ľudské deti svojimi bolesťami smrti? A nie sú tedy rôzne tieto formy, v akých je vzývaný, púhymi rôznymi prívlastkami Večného, Nekonečného, Všemohúceho, Vševedúceho, Hromovládcu, Zatratiteľa i Zachraniteľa?!

A kde sídli tento Najvyšší, Dokonalý? V kalíšku kvetu, z ktorého sa rodia nové životy, v perle rosy, osviežujúcej na smrť zomdlené stebielko trávy, či v hrudi, vo vlastnej hrudi jeho, Miloslava Rojku, osvieteného duchom poznania a chystajúceho sa odhaliť svetu veliké hrivny, ktoré v jeho duši shromaždila jako poklady v útrobách zeme Prozreteľnosť?!

„Som azda odleskom božstva?!“ osmeľoval sa nastávajúci prorok-filozof k myšlienkam odvážnejším — „Či jeho stelesnenie? Nestávam sa podobnejším centrumu večnej prasily, jemu bližším, s ním totožnejším, každou novou myšlienkou, ktorou prenikám vesmír a odhalujem jeho tajomné záhady?!“

— — —

K zadumanému filozofovi pristúpila žena, bľadá, ustarostená.

„Neideš, muž môj drahý, spať? Už je čas. Jedenásta odbila.“

Pohľad mysliteľa skĺzol na okamžik s hviezdnej oblohy na malú, utrápenú ženu. Skĺzol a razom zkamenel vo výčitku.

„Čo ma vyrušuješ?“

„Treba ti, moje zlato, odpočinku. Máš zajtra úrad.“

„Čo by som šiel spať práve teraz, keď mám najkrajšie myšlienky, najviac pokoja?!“ odbíjal mrzute a nešetrne biednu pozemšťanku, neschopnú nasledovať ho do opojne závratnej výšky jeho hviezdnych snov.

„Choď spať!“ osopil sa na ňu, vidiac, že sa nehýbe s miesta, na ktorom akoby bola zkamenela vo velebný symbol nežnej starostlivosti, bdelej ochrany.

„Ľahni si, srdiečko!“ znežnel na okamih. „Ja si ešte niečo napíšem,“ chlácholil ju mierne.

Odchádzala s trblietavou iskrou priduseného citu i utajenej obavy v oku.

— — —

A budovateľ nového filozofického systému vracal sa mohutným letom svojej fantázie ta hor do nadhviezdnych výšin, zachytávajúc zavše ceruzou na papier aspoň stupne, stanice a zastávky svojich letov. Hlboký mier, sladká harmonia suverénnej istoty a povznesenosti plnila jeho dušu. Keby bol maliarom, chcel by zachytiť barevným štetcom jedinečnú pózu rodiaceho sa filozofa, nie, — geniálneho spoluriaditeľa svetov, hľadiaceho na usínajúce a spiace veľmesto a pripraveného k závratným hviezdnym letom vo chvíli, keď klesá zomdlený do postele slabý ľudský hmyz. Áno, zvečniť ten velebný postoj proroka, bdiaceho za mdlé ľudské plemä, chrániaceho ho a formujúceho svojou neumdlievajúcou mysľou a titansky mocnou vôlou jeho budúcnosť. A byť tak básnikom, zaspieval by mohutný hymnus na posvätnú chvíľu, v ktorej rodí sa nový prorok, hotoviaci sa vychŕliť do nekonečných vesmírnych priestorov svoje slovo: mysticky zázračné sady nového evanjelia.

Svit rannej zory zastihol mysliteľa nad stolom, skloneného hlavou v driemotách nad skupinami veľkých markantných litier, tančiacich jako hviezdy rodiace sa z chaotickej mlhoviny, v kratučkých a dlhých, stúpajúcich i klesajúcich riadkoch hladkého bieleho papieru i ponad ne.