Zlatý fond > Diela > Bludná púť velikého čarodeja


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Bludná púť velikého čarodeja

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Marcela Kmeťová, Dagmara Majdúchová, Peter Kašper, Daniel Mikloši, Ivana Bezecná, Ľubica Hricová, Zuzana Frey, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov


 

XII.

Nad čarodejom zavrely sa svety. V hlave mu zaľahla hlboká tma. A v tajomných temných priestoroch, v ktorých sa našiel, počaly až po dlhej chvíli víriť červené, biele a šedé molekule, guľky, ba celé kruhové plochy.

Hasnúce vedomie chápalo. Octol sa v iných sférach, v iných točivých kruhoch na nových plochách.

Veľmyslitela pojímal úžas z nových stadií a foriem vlastného bytia.

Bolo mu jasné, že brána ľudského života zavrela sa za ním.

Octol sa v jakýchsi medzisférach medzi dvoma formami vtelenia.

V hlave pocítil odrazu nesesiteľnú pálčivosť, kostené oblúky pod hustými obrvami ho prudko zabolely, v očiach sa mu ziskrilo — nie! — presľahol mu očným nervom, ba celým modzgom jasný žltkavý elektrický blesk, javiaci sa už v ďalekých vesmírnych priestoroch a ožiarajúci jako reflektor svoju tajomnú dráhu.

A jako zázrakom objavila sa v záhadnej tme roztočená okrúhla plocha, tisíce a miliony drabných zrniek, hnedých a šedých, čiernych a tehlových; ohromná plocha piesku či vlhkej zemskej prstí, panenskej pôdy, čakajúcej na velebný okamih počiatku nového života.

Kúzelníkovi sa zotmelo v očiach. Zabolelo ho celé telo. Najmä lebku jako by mu bolo niečo tuho stlačilo, sovrelo kosti, chcejúc ich jakoby rozpučiť. Pocítil, že sa scvrká, zmenšuje objemom.

V očiach zotmelo sa mu znovu, až ztratil vedomie.

Precítnuc, našiel sa v piesku.

Pocítil, že je jedným z piesočných zrniek.

Zablyslo sa. Drobnučkým piesočným zvukom šľahol blesk.

Počala popŕchať jemná vlaha.

Odrazu zažiarilo veselo hrejivé slnko.

On, zrnko precítal k novému životu.

— — —

A padal hlbšie a hlbšie. Vírive roztočené kruhové plochy vynorovaly sa z vesmírneho šera jedna za druhou, jedna belšia, žiarivejšia, barevnejšia jako druhá.

Prechádzal závratne skvelou metamorfozou, prepadávajúc sa s plochy na plochu, pociťujúc znovu a znovu velebnejásavú slasť zrodenia.

Prežíval existenciu zrna, zelenavobieleho rastlinného klíčka.

A zrazu cítil, že je jedným z bujných zelených stebiel obilného lánu, čo sa vlnil jako jazero hladené ľahučkým vánkom. Vše zažiarilo hrejivé slnko, zašumely blízke lesy, a po súsednej lučine rozlietly sa roje ligotavých mušiek, pestrých motýľov a zabzučaly včely.

A bujné zelenavé žito sa vlnilo a on s ním, cítiac živelnú radosť z poľúbkov balzamového vzduchu, zlatých lúčov slnečných, svetla, vône zemnej hrudy a storokých zvukov, bzukotov, šumov, cvrkotov, splývajúcich v opojne sladkú hymnu života.

Cítil sa tak ľahkým, bezstarostným, šťastným, prežívajúc kúzlo každého stebelného zachvenia i omamné slasti kvitnutia.

Zanikal a zmieral znovu a znovu v zrne zobanom vtákmi, hydinou. A precíťal čo raz k radostnejšiemu, plnšiemu životu, prežívajúc život včely snášajúcej sladký med, bujného pestrobarevného junáckeho kohúta, veselého, hltavého, prekypujúceho silou, vybíjajúcou sa prudkým tanečným krokom, podlety švárneho seladona, obklopeného nádherným harémom štebetavých kurích krásavíc.

— — —

A letel vesmírnymi dráhami v diaľ, prežívajúc vlastným telom zázraky všetkých stupňov a štádií stvorenia, strasti i slasti tvorov, storakých svetov a vekov, stúpajúc stále vyššie na prudko vzostupnej evolučnej krivke.

— — —

Do priestrannej vysokej siene padaly zlaté slnečné lúče. Ich široký pruh bol jakousi prejasnou nebeskou žiarou, v ktorej vírily myriady atomov prachu.

Miloslav Rojko otvoril oči. Pocítil drsný chlad a pichanie pod telom. Nahmatal podložku a pod ňou ostre vlnitú drôtenú sieť.

Čo to?! Je to prelud, halucinácia pripomínajúca mu staré formy jeho bytia?! A či sa ručička času otočila na chvíľu nazad, prestanúc smerovať ku predu, a začínajú ho obklopovať obrazy dávno zmizlé?!

Pojala ho ľútosť, ba hnev. Počal vztekle búrať matracovú barikádu, čo ho „chránila“ pred útokmi nepriateľov. Zabalil sa do hnedých prikrýviek, ssajúc prezimenými údy labužnícky až za bieleho dňa sladkú rozkoš mäkkého teplého loža, zahrievajúceho ho tak nežne, jako kvočka vlastnými krýdly kuratá.

A keď sa mu nový príjemný pocit prelial do údov, žíl i nervov, zahľadel sa na javište svojho nového dňa.

Pri stene nad dlhým radom vztýčených šedých lesklých kovových rúr stál, oblečený v drsný, bezbarevný šat pustovníka či asketu — nízky žid.

Bol to muž prostredných liet. Čiernovlasú, husto obrastenú hlavu týčil sebavedome k nebesiam, ktoré ožiarovalo práve jásavé slnko. Ľavou rukou gestikuloval prudko, ale jednotvárne jakoby k modlitbe, ktorú zdaly sa šeptať jeho chudé, bezkrvné rty.

Miloslav Rojko zadíval sa na žida pozornejšie. Upieral oči vytrvale k východu. Vše šľahol nimi blesk spravodlivého hnevu, zuby sa zaťaly, pravica prudko vztýčila a zase klesla výhražne.

Starozákonný prorok, kárajúci plamennými slovy modlárstvo, nemravnosť svojho národa. Jakýsi živý pamätník minulých dôb, reprodukujúci s úchvatnou vernosťou gestá, ktoré sa vlnily lahodným palestínskym vzduchom pred viac než poltreťatisícom rokov. I fanaticky prísné pery sa pohybujú dosiaľ živelnou silou mohutných slov, ale zvuk ich zanikol už dávno, v diaľke minulosti.

Ale, hľa, na druhom konci dvorany rozkročil sa, jako zápasník chystajúci sa k boji, územčistý svalnatý muž s hlavou zasadenou do trupu širokým pevným krkom, pod nímž klenula sa hruď býká. Z velikých vypúlených, krvou podbehlých očí počaly sršať blesky. Na mohutnej svalnatej pravici zaťala sa kŕčovite päsť. Divoké oči počaly sa krútiť. Mohutná pravica rozkolísala se pár prípravnými pohyby, podobnými vychvevu mäsiarskeho ramena, chystajúceho sa poraziť hovädo a šacujúceho okom i rukou vzdialenosť i smer, ktorým ma dopadnúť nastávajúci smrtonosný úder.

Oči zápasníka sa znovu divoko zablysly, bosé nohy odrazily sa pružne od podlahy, a telo unášané prudkým výpadom pravice vymŕštilo sa v oblúku do vzduchu, aby dopadlo na inom mieste pružne a iste na podlahu.

Zúrivé skoky a výpady sa opakovaly. Hrozný zápasník zafučal zavše hnevom a vyceril veľké žlté zuby, cediac cez ne dákusi strašnú hrozbu. Vše zagánil divoko, nahýňal sa ku predu, kolíšuc sa na nohách pevne zarytých do zeme a pripravujúc sa k novému útoku. A už vymŕštil sa znovu, šľahnúc pravicou kľukatou čiarou blesku, ktorý mu sršal z očú. V jeho prudkom rozmachu bola antická sila, v divokom blesku jeho zraku však gigantická bezuzdnosť vášne.

Čo by patrilo do tej prudko vyrážajúcej pravice? Lesklá, mäsiarska širočina, ťažká sekera na dlhom porisku, či blesky Hromovládcu?!

A odkiaľ sa berie v tých modrých očiach tak ohromný vztek?! Odkiaľ tá živelná prudkosť výpadu v tej krátkej, ľudsky žilnatej pravici?!

Hľa, velikú červenú tvár zaliala žiara bezmedznej radosti, ktorou zachvieva a vzdúva sa telo.

Snáď je to sám Jupiter tonans! — zdrevenel Miloslav Rojko na chvíľku nemým úžasom.

Starozákonný prorok, antický bôh, ako sa to všetko sišlo se sekulárnym filozofom, sletevším do šerého podsvetia priamo z prepadávajúcej sa Prahy?!

Čo, vohnali ich všetkých do ohromného podzemného kanála, ktorým sa pustili za tmavej noci, tajne, ovládnuť cez útroby iných štátov svet, sverepí Teutoni, nútiac božstvá a prorockých geniov bez ohľadu na ich pôvod a poslanie, aby im slúžili?!

— — —

Je to v moci Nemcov, znemožňujúcich zločinným veľkorysým podkopom blízke sjednotenie troch slovanských ríši?! Či hnije a mučí sa v podzemných priestoroch hrobitova nemŕtvy, neživý, bezmocná korisť ľubovôle zlomyseľných diablov?!

Alebo zomrel, má za sebou už svoju ľudskú dráhu a prežíva rýchlosťou a pestrosťou filmu nové a nové možnosti organického bytia, podržujúc si na večnosť povedomie svojho „ja“: cítiac sa stále či v koži zrnka či s dúhovými perami kohúta jedným a tým istým Miloslavom Rojkom?! Vracia sa to kúzlom rozpomienky do prežitých výjavov, či unáša ho Osud v nové a nové svety, do rôzných sfér vesmíru, kde fixované sú nesmazateľne všetky výjavy historických dejov od stvorenia sveta do svetovej vojny a posledných liet, v prvotnej svojej dramatickej sile a životnej sviežosti?!

Zakryl si tvár mocným vzrušením, a mysľou prelietla mu možnosť nová: Prežíval by to azda všetko, jásavú radosť i pekelné utrpenia iba v tranze, do ktorého sa dal pohrúžiť pri svojej jedinečnej produkci u prezidenta?!

A pred sborom štátnikov, učencov a umelcov — zápasí s nemeckými votrelci, odhaľuje ich zločinné imperialistické plány, odkrýva taje podsvetia a naznačuje podstatu rodiacich sa epochálnych vynálezov, vzdušných velelodí, krúžiacich medzi zemou, nebom a medzi hviezdami?!

Čarokrásna produkcia pokračuje skvele, cítil to. Shromaždení pohlavári štátu a jeho slovanských spojencov žasnú nad zázračnými výkony svojho geniálneho krajana a súkmenovca, dospevšieho k zázračným výšinám poznania a čarovne úžasným schopnostiam.

Ale v hlave produkujúceho umelca napína sa každé kolečko až do prasknutia. Či to vydržíš, ctižiadostivý smelče?! spytoval sa veliký kúzelník Rojko sám seba, chytajúc sa zúfale oboma rukama za rozpálenú hlavu a zarývajúc sa jako zašliapnuíý červ do svojho bohatiersko-mučenníckeho loža.

— — —

Zaletel na krýdlach horúcej túžby do kraja svojho blaženého detstva.

Ta do lona modravozelených vrchov a tmavozelených hôr.

Sbehol dolu príkrym briežkom, zatôneným vysokými duby, pod ktorými pnely sa svrčinky jako sviece a uhýbaly sa opatrne vetrom drobné útlé liesky. V úpätí stromov stlala sa riedko machnatá pažiť, zkrášlená miesty nežným modrým očkom nezábudky a bieložltým kvietim jahodovým.

Našiel sa vo vlhkej zaclonenej úžlabine, hnedej od hnilého suchého listia, z pomedzi ktorého vyrážaly bujne, stelúc sa do šírky, dúžie, šťavnaté lupene divého chrenu a vznášal sa na tenkých stonkách do výšky žltý kvet pľuzgierníka.

Preskočil hlboký úzky potôčik, bublajúci svodne a vinúci sa hadite pomedzi mladé briesty a jelše.

A už kráčal po nádhernej vonnej lúke, strúcej sa jako pestrý gobelín so svojou barevnou záplavou žltých pľuzgiernikov, bielých králikov a nežných lilavých zvonkov, pod ktorými túlily sa skromné drobné sedmikrásky a veľké, jakoby nakaderené červené hlavičky ďateliny. Na roje radostne žiariacich lúčnych kvetov, podobné zástupom veselých, bezstarostných výletníkov, prizeraly sa zpod brehov širokej riečky, vrúbenej duby a vŕbami, osamelé bujné divizny, lilavé skupinky čakaniek a kŕdle krvavočervených kartauzských klincov, hľadiac skoro závistive na svojich šťastných druhov, ľúbaných zlatým slnkom.

Vybehol hore krovinatým brehom a spustil sa pár skokmi k tíško žblnkotajúcej rieke. Ovial ho príjemný chlad od zelenavej vody, unášajúcej po prúde riedku bielu penu.

Modroškoricový podlhovastý poštrk čihal naproti v kroví. Zrazu vrhol sa bleskurýchle do vody, pár razy zahrúžil do nej dlhý zobák a už vrazil hbite jako strela zpät na svoje stanovište.

O sto krokov nižšie, v tôni vysokých osýk a jarabín počal sa kúpať na kraji rieky čierny drozd, plačkajúci sa s chuťou krýdly, vše bujare podskočiac. —

Pustil sa hlbokým úzkym chodníkom vinúcim sa pomedzi bujnú trávu, stromy a krovie.

Ovanula ho kyslotrpká vôňa leta.

Rozbehol sa proti prúdu ponad rieku, plynúcu tíško pomedzi vysokánske strieborné vŕby plytučkým korytom. Vše sklonil sa k štihlému ružovokvetému čapiemu nosu, snášajúcemu sa súsedsky svorne so žltokvetým šťavnatým lastovičníkom, v úpätí práchnivejúceho, machom obrastlého zčernalého kláta.

Preč od nasladlej zahrady, z ktorej šíri sa príkra vôňa pravidelnokmenných čerešien.

S Bohom buď, ďatelinová lúka, chvejúca sa pred cvendžiacou blýskavou kosou, rozdávajúcou na obe strany nenazdajky a neúprosne chladivú smrť!

Ta, hore k smelo stúpajúcim brehom, pod nimiž černie sa nad speneným tokom, rozrážajúcim sa o skaly, tajomná ríša vŕbových koreňov, siahajúca až pod olivozelenú vodnú hladinu. Ta hore k sihlinám a polhorám, kde belejú sa cudné brezy a hore tônistými jelšami vinie sa bystre a hrde svieži divý chmel a kde, sovrený s oboch strán brehmi a mohutnými skalnými balvany rúti sa spenený prúd v dúhovom odlesku dolu chladivým vodopádom.

Ale to všetko ešte neukojilo jeho túhu. Duša kúzelne mládnuc zatúžila prudko za výšinami. Vychytil sa hore strmou dolinou k horám. V záplave zlatých slnečných lúčov snášali sa nad pestré kvety pod brehom bezstarostní motýli, nad hlavou počaly sa mu hrozive černieť ozrutné hnevivé mračná. Nos chvel sa vopred očakávaním balzamického chladu i korenistého ozonu, čo sa bude šíriť po búrke horským krajom.

Neďaleko zakukala kukučka, o chvíľu veselo zahvízdal drozd v sladkej predtuche osviežujúcej vlahy.

Miloslav Rojko zahľadel sa k blízkym horám, černejúcim sa ponad točitú, prudko stúpajúcu dolinu, dolu ktorou sa rúti s divokým hukotom horská riava. V ústrety pokynuly mu vzdialené zbrázdené strmé bralá visiace dolu stráňou do údolia. Dychtivého milenca prírody ovialo čarovné kúzlo romantickej horskej doliny.

Rozovrel túžobne ramená a rozbehol sa opojený šťastím proti ozrutným horám, z ktorých zaváňalo smolnaté ihličie i čarovne krásna alpská flora.

— — —

Zas našiel sa v hlbokej veži, zmorený, spotený, potýkajúci sa s nemeckými diably, ktorí ho svierali a hádzali do otravného vrelého prameňa, aby v ňom oslabol na muchu a zomdlený lízal im z ruky soľ.

Je to skutočnosť?! Či nový letmý reflex tieňov minulosti dávno prežitej?! Uznal, že to nemôže nič meniť na zúfalej odvahe, ktorá ho pojala.

Premeral zrakom popukané múry vysokej veže. A v nasledujúcom okamihu vytrhol sa z rúk svojim jarmiteľom, rútiac sa k oknu a chystajúc sa liezť hore popukaným, otlčeným múrom do výšky, hľadajúc bosýma nohama skuliny, o ktoré by sa zachytil.

Vyškriabe sa pár skokmi do závratnej výšky, uniknúc z moci Teutonov, aby hlásal, čo zvedel, bdelým strážcom Slovanstva, hľadiacim z výšky nechápave do dymiacej sa pekelnej hlbiny.

Ale už rozbehli sa jeho trýznitelia za ním jako kopovi. Niekoľko párov mohutných láb strhlo ho a počalo strkať, so škodoradostnými úsmevy na zvlčilých tvárach, do vrelej sirnatej käde, kde mu koža počala červenieť jako oparenému rakovi. S námahou vytŕčal z käde von aspoň hlavu, aby úplne neztratil vedomie v hlbokej bašte, naplnenej hustými bielymi parami.

Čierny buldog s vysadlými očima a spodnou gambou, počal mu tlačiť, zúfale sa vzpierajúcemu, do vrelej lávy i hlavu.

„Pusťte ma!“ zaupel mučenník srdcolomne. Ale rozjarené pekelné bestie sa iba posmešne rozrehotaly.

„Pusťte ma, preboha, pusťte ma! Dám vám všetko, čo mám!“

Nad hlavou prosebníkovou ozval sa divoký chechtot. Miloslav Rojko cítil, ako slabne, ako mu každá minúta hrozného kúpeľa uberá síl, vyčerpávajúc ho až k mdlobe. Prižmúril oči, ktoré beztak oslepovaly dusivé vlhké pary, a zakvílil beznádejne.

„Chcete ma, potvory, zabiť?!“

Podívali sa na neho prenikave, ranení vo svojej pýche, že prehliadol ich zločinný úmysel.

„Vzbúrim proto vám celý vesmír, bestie!“ pohrozil šeptavým zmierajúcim hlasom. Cítil sa úplne bezmocný, strašil zloduchov iba do vetra.

Ako by si ani neboli všimli jeho hromových slov, tlačili ho ďalej do vanny, čliapkajúc naň omárajúcu vrelú vodu, co ustavične pritekala.

Desaťrazy privieral oči, odovzdávajúc sa svôjmu neúprosnému osudu a očakávajúc v najbližších okamihoch smrteľnú mdlobu.

— — —

Mdloba neprichádzala.

Pot lial sa mu cícerkom s rozpáleného čela, údy tuhly hrúzou, v zkalených očiach počali mu tančiť čerti, okná i steny.

— — —

Ale povedomie ho neopúšťalo.

Koľko ráz ho asi norili do vrelej lávy?! Možno, desiaty, možno stý.

A on žije, dýcha, bárs zúfalý, vysilený už k mdlobe.

V ubolenom srdci zúfalcovom počalo znovu klíčiť zrnko nádeje. A z nádeje vyrástlo sebavedomie titána.

Nezúfaj si, Miloslave Rojko! A nezabudaj na svoju čaromoc! Si nepremožiteľný, nezdolateľný!

Ktorýsi z diablov vytiahol hodinky a podíval sa na ne.

„Ešte osem minút,“ cedil cez zuby ku kamarátom.

Sputnaný kúzelník sa zaradoval, chrániac sa to tvárou prezradiť. Aha, diabli, dochádza vám moc!

Šľahol prudko rameny, zamácbal nohama, aby sa uistil, či nezomdlieva. Nie, ba skoro sa mu zdalo, že mu znovu pribúda síl. Uznal však, že bude najlepšie, keď sa bude tváriť čo najslabším. Nechal hlavu odkväcnúť, zažmúril oči, prestal hýbať údami.

Ale ani tak mu neušla zvýšená pozornosť diablov. Nespúšťali s neho oka, aby sa im istá korisť nevymkla z rúk.

„Minúta,“ ozval sa hlas.

Dvaja katani ho vyzdvihli z käde, tretí hodil na neho plachtu.

„Hlupáci! uverili mojim pretvárkam,“ zajásalo srdce čarodejovo. „Zanesú ma do umrlčej komory. Nebojte sa, ja vám z nej uniknem!“ zastrájal sa.

Niesli ho rýchle do velikej siene. Položili ho na jeho posteľ, pečlive ho ukrývajúc.

Robil sa, že spí, ba vlastne neprecíta z mdlôb, kým neodišli.

Až potom otvoril oči a natiahol údy s blaživým pocitom víťazstva.

Áno, zvíťazil nad teutonskopekelnou mocou, slávne zvíťazil — usínal s jásotom v duši.

— — —

Precítol na zvuky hudby doliehajúcej z diaľky. Zo stropu žiarilo magické svetlo. Vysokým oblokom ligotaly sa na šedomodrej oblohe hviezdy. Dlhé siene zamrely hlbokým tichom, prerušovaným iba veselou hudbou, zaznievajúcou vždy bližšie. Jakoby poskakoval rozpustilý sbor čertov a čertíc, hrajúc na harmoniky, guitarry, radostne prespevujúc a výskajúc. Steny a podlahy zachvievaly sa bujným tanečným krokom, až veselý povyk a sladká radostná hudba počaly sa vzdialovať, zanikať v neznámych hlbinách.

Väznenému kúzelníkovi prišlo skoro ľúto, že tak trpí, zakiaľ sa peklo bujne veselí. Čo aby sa sbratril s čerty, vstúpil do služieb ich kniežaťa a stal sa účastným všetkých práv, výhod a slastí, ktoré skytá podzemné čierne kráľovstvo zatratencov?!

Odkukal by ich čary a kumšty a unikol im potom prv, než priamym odbojom a pohŕdaním.

Jedol by, pil a veselil sa, prenikal taje podzemných hlbín a ulietol z nich v príhodnej chvíli preč, aby pokračoval vo svojej kozmickej púti a shliadol čím skôr zase ženu, trápiacu sa preň, zúfalú, ubolenú.

— — —

Či sa ešte kedy sídu vo vesmírnom bludišti ich cesty?! Ach, prečo nespeje za ním ľúbezná zlatovláska, prečo neputuje s ním zázračným kozmom, chránená, chránená ním a sdielajúca jeho vrcholné chvíle opojného nadšenia, jeho skvelú vzostupnú dráhu?!

Alebo chce to krutá suďba, aby sa ich cesty nikdy viac nesišly?! Aby blúdil každý večne inými svetmi, rozdielnymi sférami, súžený po celé äony mučivou túžbou za druhom?!

Ach, skvelá dráha kozmického čarodeja — veľmysliteľa, smerujúca k ligotným hviezdam, večne žiarivá a omamne sladká, i ty máš zákruty plné kamenia, tŕnia i závratných priepastí nicoty, bôľu!

— — —

Oči ležiaceho väzňa vzhliadly nahor.

Nad ním klenula sa podzemská báň, šedožltá, popukaná, jakoby sa mala skoro zboriť a ustúpiť novej nádhernej klenbe sviežich bariev dúhových, vydychujúcej kriesivý ozon.

V pravom rohu klenby objavil dychtivý zrak roztúženca tmavohnedú hrudku. Vznášala sa v závratných výškach nad ložom sputnaného kúzelníka, nehybná, bez pôvabu a lesku. Avšak i na tú ohromnú diaľku cítil sýtu vôňu kyprej prsti, ktorá sa z nej šírila do vesmírnych priestorov.

Oko utkvelo mu na čarovnom zjave vznášajúcom sa na dlžiznom povraze vo vzduchu, ktorý sa spúšťal so zemskej hrudy dolu do kozmických priepastí. Kúzelný, podlhovastý tieň, chvejúci sa a váhajúci, ale smerujúci k hlbinám a klesajúci postupne nižšie a nižšie, chvíľami sa zastavujúci, vše zase kolíšúci sa v prudkom rozmachu na pravo, na ľavo, dychtive niečo hľadajúc.

Nevedel si rozriešiť záhadu. Rozmrzelý odvracal hlavu od tajomnej hry, jednotvárnej a predsa napínavej.

Ale nemohol sa zdržať, aby sa nevracal zrakom k tajomným tým preludom znovu a znovu. Jakoby ho pudilo k nim — hnutie srdca.

Chvíľami vyzeral svislý, tenučký kúsok povrázku či niti skôr ako jemná pavučina, zase zdalo sa mu, jakoby sa to spúšťal v neznáme hlbiny svižký čertík, vykonavší na hnedej hrude svoje dielo, trepajúci zúfale nožkami, hľadajúc nový pevný bod, o ktorý by sa zachytil.

Až naraz rozbresklo sa v hlave zmámeného čarodeja. A zdalo sa mu, jakoby zo sférických diaľok zaliehal k nemu sotva slyšitelný hlas, vzrušujúci ho až do najhlbších hlbín vnútra:

„Adame, spíš?! A netušíš, že na závratne krkolomnú púť vesmírnymi hlbinami vydala sa tvoja Eva, aby ťa vyhľadala?!“

Zachvel sa, premožený hlbokým pohnutím. A z očú, v nichž perlila sa slza súcitu i túžby, zažiarila smerom k nekonečne vzdialenému ženskému tieňu prúd papršlekov vrúcnej sympatie, solidarity. Z hlbín rozcíteného srdca vysielal ta do závratných výšiek zázračné fluidum obodrenia i úzkostlive bdelej ochrany. Aby sa nesklzly tie nežné nôžky, neovial vánok závratu zlatú hlávku, odhodlavšiu sa vzdorovať bezodným hlbinám, ceriacim sa pod pätou, i orkánovým vetrným smrštiam!

Skoro by sa bol začal hneď tešiť na blaživé shliadanie. Ale vtom uvedomil si nekonečne dlhé hodiny, týždne, mesiace, ktoré uplynú, kým silhuetta vnadnej Evy dospeje v úžasné hlbiny temného podsvetia, hostiaceho jej milovaného druha. Zomdlené oči väzňove sa zavrely. A horúčkou strávené rty počaly šeptať modlitbu za Evinu šťastnú púť.

— — —

Prebudil sa šteklený hrejivými slnečnými lúčmi.

Uprel oči ku stropu. Tiahla sa ním jemnučká, dlhá, šedá hodvábna niť, ktorá sa odrazu pohla a zamávala mu jakoby na pozdrav. Neďaleko nej zazrel malý, lesklý krúžok.

Zadíval sa naň pozornejšie. Poznal v ňom otcovsky starostlivé oko prezidentovo.

Tedy je predsa na Hrade. A rieši dňom i nocou ohromne ťažké úlohy i vedie boje so stroskotanými nemeckými vzduchoplavci a zákernými teutonskými mineurmi. Nadľudsky prepína svoje sily, bičujúc až k vrcholným výkonom svoje báječné schopnosti, všetko v záujme drahého slovanského celku, jemuž ožiaruje magickou pochodňou cestu vedúcu budúcimi stoletiami.

Dnes si však trochu vydýchne. Má deň polovičatého oddychu; tento raz predstavuje iba určité symboly, ktoré sa hneď filmujú.

Podíval sa hore na oko a všimol si vláknových pohybov ruky skrytej v zákulisí. —

Čo má predstaviť? Tajomná ruka naznačovala to vláknom.

Má vytvoriť dva zjavy v jednej osobe: vychádzajúce slnce i orla precitajúceho vo svojom hniezde a dvíhajúceho sa k prvému dennému letu.

Čarodej vtiahol sa jako červ do svojho brlohu. Až potom vystrčil vrch hlavy a otočiac si okolo pravice jasnozelený pružný matrac, zakrúžil, ľúbaný na tvár slnečnými lúčami, jako mladý božský Helios majestátnym pomalým rozmachom perutí, dávajúc úzkostlive pozor, aby markantne vynikly najmä podstatné pohyby.

„Čo to vystrájaš, ty potreštená opica?!“ ozval sa divoko posmešný hlas s postele naproti; brunátna tvár sa zachechtala.

„Som Helios!“ šeptal slávny kinoherec nadšene, zvedavcovi na vysvetlenie.

„Chachacha! Helios! chachacha!“ chytala sa biela rozvalená postava s brunátnou tvárou za boky. „To je báječný nápad!“

„A predstavujem orla vzlietajúceho z hniezda k bielym oblakom,“ dokladal čarodej, ustavične máchajúc perutiami a nadvihujúc telo čo raz vyššie podľa pokynov neviditeľného režiséra.

„Chachacha!, Môj milý orle! Vyzeráme!“ rehtal sa posmešník bez prestania.

Naraz však zvážnel a čierne oko zablyslo sa mu hnevom. Načiahol sa zo svojho loža a rozohnal sa päsťou na kinoherca, aby mu zkazil hru.

Fixdonnerwetter! — rameno sviezlo sa na prázdno. Protivník bol priďaleko.

Slávny kinoherec schúlil sa pod svoje deky a matrace odpočívajúc.

V natáčaní bola práve prestávka. Čarovný umelec pripravoval sa v mysli k ďalším skvelým výjavom.

— — —

Prebudil sa spotený, omarený horúčosťou. V sieni bola polotma. Teplo sálalo zo zeme, zo stien i zo stropu.

Bolo mu zrejmé, že prepadávajúc sa s Pražanmi prechodí stredom zeme, pásmom storazy horúcejším nad všetky tropy.

Ale keď vzhliadol nahor na hodvabné vlákno a kľudné, prívetivé oko rysujúce sa na strope, pochopil hneď. Musí sa bezodkladne natáčať film „Zrodenie Vulkána“, a titulná úloha pripadla jemu.

Hneď vrhol sa na posteľ, zabalil sa do teplých prikrýviek a nadúvajúc sa, iskriac očima a odfukujúc počal sa efektnými pohyby odmotávať, pečlive, aby bol tvárou obrátený stále proti lesklej obločnej tabuli, predstavujúcej jednu z čočiek filmovacieho aparátu.

Keď spadla s neho posledná biela plachta, stál pred svojím ložom nahý. Samoľúbe sa počal otáčať, aby filmové publikum všetkých sveta dielov uzrelo so všetkých strán jeho nádherné bohatierske telo. —

— — —

Vtom však roztočily sa motory, vzduchová veleloď vzniesla sa na perutiach víchru do výšky, brázdiac oblaky s ostrým bzikotom — z-zzz-z-z!

Veliký čarodej sa spamätal.

Nie, poslanie jeho je nepomerne vznešenejšie než produkovať sa pred prezidentom.

Musí sa znovu a znovu púšťať do zúfalého boja s germánskou presilou. Musí poraziť sverepých Teutonov prv, než bude neskoro!

Odhodlanosťou planúci zrak uprel ku stropu, k magickému zdroju zázračnej energie, a nassajúc sa jej očima upútal kľučky dverí a lesklé kovové krúžky. Potom udrel pod sebou na hromotruhlicu, vzpriamil sa k oknu, aby videl svetelnú žiaru, vrhanú vlastnou vzducholoďou i svetelné pásy jej druhov, ktorí ju nasledovali.

Ohromným napnutím vôle zmocnil sa kormidla. Závratnou rýchlosťou víriaca mašineria octla sa v jeho moci. —

Bleskurýchle zmenil smer, unášajúc nemeckú vzducholoď k centru slovanskej prasily, aby upadla v jej zajatie.

Vzdušné velelode, krúžiace jej v pätách, zahučaly zlovestne.

Počal hádzať pod seba matrace, aby ho nespálil elektrický prúd, vedený sieťou galvanizovaných drôtov jeho postele — a prudkými pohyby rúk roztáčal obrovské vrtule vzducholode, len aby sa let oceľového vtáka velikána nezpomalil. Ak ich dostihnú ďalšie nemecké lietadlá, je osud jeho a osud Slovanstva spečatený.

Žiadne obavy! Počalo sa mu dariť skvele. Vzdialenosť medzi jeho loďou a vzducholoďmi ju nasledujúcimi počala sa zväčšovať.

Vtom však ozvaly sa zlovestné kroky. Do siene vrútili sa štyria teutonskí buldoci. Dvaja priblížili sa k jeho ložu s vysokou sklenicou zelenavej tekutiny.

Na mučenníkovom čele sperlil sa studený pot hrôzy. Jeho zimničné oči vysadly zdesením.

Bolo mu všetko jasné. Vrahovia jeho rodu pokúsia sa mu vliať do úst smrtiaci jed.

Náhle sa však spamätal. Nesmie vopred prezradiť svojim katanom, že sa chystá k zúfalému odporu. V ústach nasbieral čo najviac slín, aby aspoň trochu paralelizoval účinok hrozného nápoja.

Priložili mu sklenicu ku rtom. Vtiahol do seba poriadny dúšok, ale neprežieval.

Naraz však bleskurýchle vrazil nohou do osudnej sklenice. A vychrstol z úst prudkým oblúkom jedovatú tekutinu.

Sklenica vypadla buldogom z dláb a kotúľala sa polorozbitá po zemi, lejúc po nej svoj strašný obsah.

„Doneste znovu!“ navrhol jeden z katanov.

„Ale nechajte ho!“ namietol druhý autoritatívne. „Nechajte ho, hovädo!“

Poslúchli neodporujúc. A pomaly sa vzdiaľujúc vrhli na trpiteľa po opovržlivom pohľade.

Veliký kúzelník však už vietil po okne, aby videl, kam má zasiahnuť.

— — —

Keď umdlely únavou ruky a nohy riadiace kormidlo velelodi a kormidelníka schvátil divoký strach, že ho dostihnú prenasledovatelia a utýrajú alebo otrávia na smrť, počal zúfalec spievať, zosiliac svoj hlas zázračne, aby prenikol až k pozemským výšinám.

V tvárach živých mŕtvol rozvalených po okolných posteliach objavila sa bľadá hrúza. Lebo veď — veliký čarodej bol si toho zplna vedomý — prenikavý, vysoký jeho tenor znel silou búrlivou jako orkán. Hlasom jeho zachvievala sa pôda a rinčaly okenné sklá, mŕtvi prebúdzali sa v hroboch a živí meraveli údesom.

Zázračný jeho orgán znel jako v deň posledného súdu trúba archanjela, naplňujúc zakliaty zámok a odrážajúc sa desatoronásobnou ozvenou o bezodné priepasti a oceľovošedé oblaky.

Apokalyptický spevák nahýňal zimnične planúcu tvár k jasnému obloku, učúvajúc vše napjate, či sa spojenci ozvú konečne na znamenie, že rozumejú výstrahe a osudným zprávam.

A, hľa, v desivých mrákotách plniacich vzdušné priestory zablyslo sa žiarivé svetlo, za ním druhé, tretie! — a vyjavený hlásateľ, stúpajúci po stupienkoch nadšenia a jásotu rýchle až k vrcholom extázy, začul jasne a zreteľne hlasy Kramářa, Hodžu, Švehlu, Pilsudského:

„Sme na stráži! Počujeme!“

A do priateľsky teplých hlasov zapadaly celým sborom ďalšie:

„Poču-je-je-me-e-e-e-e!“

Tak sa však zdalo, že zdarilé dorozumievacie pokusy hlásateľa a jeho pozemských spojencov nezostaly utajené sliedivým teutonským ušiam.

Dvere z tmavej chodby sa otvorily. Dvaja diabli vrútili sa do siene, bežiac rovno k ložu nadšeného čarodeja.

Strhli ho nešetrne s loža, hodiac na neho deku, a chopiac ho za ruky, uháňali s ním preč.

Bežali dlhotánskou chodbou popri skupinách a radoch príšerných netvorov. Jedni z nich boli jako prikovaní k zemi i k šedým kamenným laviciam, mračili sa zúrive, iní zase vstávali úctive pred nemeckými diably, pri čom sa niektorí z nich chveli na celom tele. Z velikých hláv svietily iba vysadlé, ztrnulé a krvou podbehlé oči. Niektorý netvor padal na štyri nohy alebo vzpriamoval sa o troch, ba ktorási príšera natiahla sa, posadlá diabolstvom, po zemi a hádžuc sa divoko počala škrípať v spenených ústach zubami a zatínať kŕčovite päste.

Išiel z nich strach a hrúza. Ztrnulé ich tváre a zlomené postavy skoro nehnúce sa s miesta prezradzovaly však zreteľne, že teutonská zpupnosť a zákernosť vedela si ochočiť aj hrozné potvory podsvetia.

Chodba mala nové a nové záhyby. Potom sa bežalo sieňami a izbami, posiatymi radmi postieľ, z ktorých hľadely na nemeckých kopovov, vlečúcich svoju bezmocnú obeť, vystrašené a boľastné oči trpiteľov, zúfalých i otupelých beznádejou.

Sputnaný titán sa shrozil. Čo to?! Netrpím tu sám?! Nie som tu jediným mučenníkom?! Kvília nás tu a škrípajú bezmocne zubami, trýzznení a katovaní, celé zástupy, veliké množstvo komnát, chodieb i výklenkov, upí tu v bôľoch a zúfalstve pol podsvetia?! Ach, vedieť to prv, kým boly opuchlé ruky ešte voľné, hlava ľahšia, nohy svižnejšie. — — ?! — pojal premoženého odbojníka vedeného na popravu ohromný žiaľ. „Čo som nevzbúril proti pekelným zlosynom, ukrutným katanom včas legie spojencov, regimenty tvorov, ktorí ich na smrť nenávidia?!“ zalomcovala ním zúfalá výčitka beznádeje.

Kráčal smierený so svojím osudom uprostred svojich katov, odhodlaný však nezhynúť, ak bude len trochu možno, bez boja, krutého zápasu, čo otrasie zakliatym zámkom, ba svety.

Sostúpili po úzkych schodíkoch a zastali pri nízkych sklených dverách.

Jeden z katanov otvoril a vsotil ho dnu.

Našiel sa v hlbokej tmavej veži zo zeleného skla.

Aha! Zákerní zlosyni! Chcete umlčať môj varovný slovanský signál! Strkáte ma do izolácie, aby som si zúfal a umĺkol?!

A či sa blíži dvanásta hodina, kedy má skončiť vaša moc?!

Zimnične napnutými žilami väzneného titána rozliala sa sladká predtucha nastávajúceho víťazstva.

Vtom však poskočil, jakoby hadom uštknutý. Bosé nohy počalo niečo nesnesiteľne páliť. Nahmatal rukama podlahu a modravé kachle vrúbiace spodok veže. Zhrozil sa. Boly horúce.

Hlavou prebleskla mu hrozná istota. Chcú ho upiecť, spáliť! Vražedná pekelná pec je pod ním už rozkúrená.

Predsa však neochabol úplne ani vo chvíli najhroznejšej. Počal hlaholiť mohutným hlasom ďalej do šíriaceho sa súmraku, zúfale poskakujúc a namáhajúc sa z posledných síl, aby jeho stiesnený hlas prenikol do vyšších sfér.

A hlásal zúfale ďalej, kľakajúc si vše na kolená alebo vrhajúc sa chvíľami na teplú podlahu, aby si oddýchol. A reval znovu a znovu, bárs zachrípnutý. A keď hlas zamrel úplne, prestal.

A v tej chvíli otvorily sa úzke sklené dvere, a nemecký pacholok viedol ho rýchle komnatami a dlžiznými chodbami na vychladlé lože.

— — —

Ranné slnko zlátilo drevený stôl siene a pestrobarevné prikrývky po posteliach. Na loži v kúte vzpriamil sa, vysoký bľadý mladý žid a nakláňajúc sa napred počal remzať slová jakoby modlitby. Zo susedných dvoch postelí vpadly ešte asi dva hlasy do jeho mrmlania.

V súsednej miestnosti sklonil sa nad posteľ veliký vychrtlý černovlasý chlap, obalený do červenozelenej deky.

Akiste dáky mohamedán, kľaňajúci sa svojmu Alimu — usudzoval Miloslav Rojko. Pred očima vyvstaly mu mimovoľne bľadé postavy, ktoré videl v týchto ponurých miestach hádzať na seba kríže a žmoliť v rukách ruženec.

Zadíval sa na vysoký luster a veliké okná. A duša jeho užasla nad divným riadením Osudu.

Áno, je pod zemou, ale na mieste velepamätnom. Bolo mu totiž odrazu jasné, že zavítal vo svetové stánky modlitby, v jakúsi ohromnú podzemnú kathedrálu.

A okamžite bol mu jasný i jej pôvod.

Dostavba sv. vítského velechrámu chýlila sa ku koncu. Šlo už len o konečné spojenie a sladenie oboch hlavných částí dómu. O spôsoboch spojenia rozvinula sa v kruhoch výtvarnických náruživé prudká debata. Hrozilo sa protesty, memorandy. Jedna strana odvolávala sa na tradície posvätené patinou staletej národnej historie, druhá na svätosť pôvodnej tvorčej idey Bohom vyvoleného genia.

Vtom nadišlo ráno, v ktorom rozavila sa pôda Václavského námestia. A záchvevy zemskej kôry zborily či otriasly i dva staré domy na Malej Strane.

A v tie dni odohrala sa i zázračná príhoda s českou kathedrálou, stavanou po veky a nikdy nedostavänou.

Dóm sa takrečeno v predvečer svojho dohotovenia — prepadol.

A keď klesly jeho vznosné piliere a skvelými gotickými okny prerývané múry do hlbín, — narazily na stĺporadia, okná a múry — velechrámov iných.

Narazily na zbytky chrámu jeruzalemského a na trosky starobylej, jedinečne krásnej mohamedánskej mešity.

Tri kathedrály rôznych národov a cirkví stmelila ohromná živelná katastrofa vo velechrám jediný.

Stalo sa tak zaiste v plnosti časov. Smierili sa s tým pápež, najvyšší mohamedánsky mufti i hlavný židovský rabbi, vidiac v tom prsty Osudu, ukazujúce všetkému svetu: Prišiel čas, aby padly rozdiely a šranky medzi vierami a národami. Žíznivci pravej viery schádzajte sa odteraz vo svätyni spoločnej!

Zlaté lúče slnečné zažiarily, žehnajúc veľkolepému sbratreniu vierovyznaní. Chvíľa bola tak slávnostne tichá, tak velebne krásna.

Veliký prorok-mysliteľ pocítil vnuknutie prispieť k svätému dielu svojou hrivnou. Na znak bratskej snášanlivosti voči židom bude vykonávať tohoto posvätného rána funkciu hlavného Vorbetera.

Odhodlaným skokom octol sa vo svojom bielom háve na stole a spustil prenikavým kvílivým hlasom srdcolomnú pieseň, improvizujúc akýsi žalm v slohu židovských skladateľov.

Slepým nástrojom svetoborného teutonského imperializmu však sotva bolo vhod toto sbratrovanie medzi cirkvami a národy.

Dvaja pochopovia pribehli, stiahli nového Vorbetera so stolu a zahnali do postele.

Židovské remzanie umĺklo. Jásavé slnko schovalo sa za mraky, aby nevidelo nové dielo diabolskej zloby.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.