Zlatý fond > Diela > Bludná púť velikého čarodeja


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Bludná púť velikého čarodeja

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Marcela Kmeťová, Dagmara Majdúchová, Peter Kašper, Daniel Mikloši, Ivana Bezecná, Ľubica Hricová, Zuzana Frey, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov


 

XI.

Precítol v hlbokej cisterne, čo dostávala iba z výšky maličkým oblôčkom trochu svitu. Jeho zmučené, chvejúce sa telo halily horúce biele pary! Štvoro oceľových ramien, brutálnych, necitných, norilo ho násilne do vrelej lávy.

Tak predsa realitou je iba to, že je v zajatí Teutonov. Až teraz si všimol, že z jeho zúfalých pŕs derie sa neprestajne úžasný hlahol, prenikajúci múry a plniaci príšernou hrúzou vlhké steny jeho mučiarne. Potáca sa z mdloby do mdloby, ale, neprestáva dávať výstražný signál tým, ktorých sa týka, privolávajúc im, že rozlieva sa smrtonosná nemecká záplava: „Ja, Miloslav Rojko, stojím pred ňou na ztratenej varte. Pomáhajte!“ A tiahlé zvuky Rojkovho barytonu burácaly hlbokou jamou, odrážajúc sa o vysoký strop.

Cítil, ako ho opúšťajú sily po každom pohrúžení do dusivého ohnivého živlu, od jehož dotyku sa mu úžil v hrdle hlas a znavené nohy klesaly bezmocne na dno pekelne vrelej käde. Hlas jeho zmieral vo výšinách, on však klesal znovu a znovu do pažeráku záhuby, zdrtený, zúfalý, s jedinou kvapkou balzamu na krvácajúcom srdci: s blaživým vedomím, že koná do posledného dychu svoju slovanskú povinnosť.

— — —

Vysilený, nehybný precítal na loži svojich múk. Tak predsa nevypustil dušu v dusivých parách cisternovej mučiarne Teutonov, ktorí sa tak zimnične namáhajú zaraziť v jeho hrudi osudný im hlas. Besnia a škrípajú zubami, strkajú ho a noria v lávu, svírajúc sa bezmocným vztekom a strachom, že hlas Volajúceho prenikne včas ta, kam je adresovaný.

Hruď zomdleného heroa počala sa plniť sebavedomím. Predsa je nadľudskou bytnosťou, čarodejom so zázračnou mocou, na ktorej stroskotáva dosiaľ zákerná nemecká rafinovanosť a diabolská zloba. Hruď jeho dosiaľ neumlčaly husté dusivé pary, a nadšený tlkot jeho srdca nevedela zastaviť vrelá olejnatá láva. Upadá storáz do smrteľných mdlôb a sto razy z nich precíta, cítiac v ochablých žilách čarovný príliv nových síl, hotový zápasiť so zúrivou germánskou bestiou znovu až do vysilenia.

— — —

Pristúpily k nemu dve dlhé postavy v bielych plášťoch. Podívaly sa na neho s vľúdnym úsmevom a spustily sladko, nevediac však v hlase utajiť osteň výčitky:

„Čo tak kričíte?!“

Nahla sa k nemu z bieleho plášťa nežná ženská hlava:

„Utíšte sa! Oddýchnite si!“

Slovanský heros podíval sa na ňu s opovržením.

„Aha! dohára vám!“ pomyslel si, „bojíte sa, že bude s vami zle!

Najprv ste to zkúsili so mnou po zlom. Váš šialený vztek však solháva. Nuž, zkusujete to po dobrom. Čo nevedely vo mne utlumiť oceľové mužské ramená, to má teraz dokázať ľahúčko, hravo plavovlasá ženská tvárička, čo?!“

Obrátil sa opovržlive na druhý bok, tvárou k stene, vyčkajúc trpelive, až sa pokušenie vzdiali.

Až potom sa vymŕštil k modravému vysokému oknu a počal vysielať do tmavej noci svoj prenikavý výstražný signál.

— — —

Ležal, už zase natiahnutý po celej svojej dĺžke na ťažkých pálčivých matracoch, keď zjavily sa mu nad hlavou buldogovské hlavy osmahlých chlapov. Naklonily sa k nemu úlisne, so škodoradostným úsmevom v diabolsky čiernych očiach.

„Vypite!“ ozval sa povel necitným, odmeraným hlasom, a dlhá žilnatá ruka podniesla mu k vypráhlym ústam pohár s vodou, zkalenou perliacim bielym práškom.

Na čele ochabujúceho hrdinu vyvstal od hrúzy studený pot.

„Chcú ťa otráviť!“ ozval sa v duši Miloslava Rojku varovný hlas. „Otráviť ako potkana! Zdolať ťa úskokom a lsťou, keď sa im to nepodarilo v otvorenom boji.“

Zavrtel zpurne hlavou. Nie, nevypije, vzplanulo v ňom odhodlanie.

„Vypite! Budete tak dobre spať“ ozval sa hlboký potuteľný hlas.

„Áno, spať na veky!“ odpovedal Rojko pre seba. „Nie, nepodarí sa vám to!“

Ozval sa drzý smiech a dupot. Štvoro železných chápadiel sovrelo zomdleného hrdinu do svojich klieští, roztvorily mu násilím ústa a počaly do nich liať zelenavý smrtiaci jed.

Nadľudskou silou vzpriamil sa aspoň trochu, prskal a pľuval, chrániac sa preglgnúť niečo zo zákerného obsahu pohára, potiac sa od vzrušenia, dychčiac od námahy.

Čierni buldoci sa vzdialili.

— — —

Vyčerpaný mučenník upadol do polospánku. Univerzálny filozof sa zamyslel nad svojím osudom: prepadol sa zemetrasením do garážnej pivnice pod svojím bytom a upadol tam do rúk nemeckých záškodníkov, vŕtajúcich sa podzemnou cestou jako jedovaté červy do útrob Slovanstva. A teraz tu biedne zahynie. A či opustí tu iba svoju fyzickú schránku a vtelí sa v dokonalejšie telo, schopné voľne sa pohybovať po rôznych sférach vesmíru?!

Bude to osudné zemetrasenie jeho smrťou či vtelením v nové, vyššie formy života?!

A čo je to vlastne za záhadný zjav: zemetrasenie?

V pár hodinách či minútach mení sa v mŕtvu púšť bohatá úrodná krajina so státisícami alebo miliony obyvateľov. Paláce, chrámy rúcajú sa v trosky a holé skaly zemských útrob objavujú sa na miestach, kde sa ešte len pred chvíľou sladko vlnil obilný lán.

Bez prípravy a odhodlania lúči sa ohromné množstvo zdravých, života lačných ľudí so zemským rájom, ktorý si vytvorili prácou dlhého radu pokolení. Mnohí z nich pozbývajú v príšerných hrôzach smyslov a na dušu zalieha im noc prv, než objímu telo večné stíny.

Hynú tak neúprosne, nezadržateľne práve najkrajšie, najkultúrnejšie kraje sveta.

Vrelá láva zastavila tak tlkot srdca mestskej trojice Pompejí, Stabiae, Herculanum, sídiel to vrcholnej vtedajšej kultúry. Neuveriteľne rýchle ztratilo kontakt s týmto pozemským životom mnoho desaťtisícov rafinovaných umelcov života, obklopujúcich sa najvyšším umeleckým prepychom, hodujúcich labužnícky a zabudajúcich na starosti všedného života v slastnom objatí dokonale krásnych žien.

Štyridsaťtisíc ľudí pohltilo vzbúrené more na St. Martinique. Katolícka tlač písala o nich, že sa oddávali práve vo výročné sviatky bezuzdným orgiam, keď zastihla ich božia ruka. Je ovšem otázkou, či najvyšší riaditeľ svetov nedopraje biednym pozemšťanom milostných rozkoší. Ale tak či onak zdá sa byť blízkym pravde, že vysoko vyspelými kultúrnymi ľuďmi, vytríbenými pôžitkári bolo i oných 40 tisíc zahynulých zemetrasením na rozkošnom atlantickom ostrove s pestrobarevnou francúzskou vlajkou.

A podobný osud stihol v čarokrásnom kvetnatom Nippone už viac razy státisíce blažených šikmookáňov.

Neodvratná prírodná katastrofa postihuje s obľubou najčarovnejšie zemské kúty, najkultúrnejších, najrozmarilejších ľudí, najrafinovanejších umelcov života. —

Univerzálny filozof sa zamyslel. Či tí ľudia hynuli a hynú ozaj proti svojej vôli, jako bezmocné obete rozpútaných živlov?!

Či nehynuli skôr dobrovoľne?! Aby zakusili po storakých pôžitkoch ešte pôžitok vrcholný: svätú, šialenú hrúzu pred náhlym spoločným koncom, závratnú slasť mužského a ženského tela, schvacujúcich sa do posledného opojného objatia a rútiacich sa do priepasti smrti?! Či nehľadajú títo prekultivovaní nadľudia smrť schválne, túžiac zapáliť veľkolepý bengál svojmu, o všetky pôžitky vykoristenému životu?! Nenabíjajú to sami elektrinou vzduch, zem i vody, aby si pričarili z vlastnej suvernénnej vôle najgrandioznejšie dráma sveta, ktorého sú sami účinkujúcimi i režisérmi?!

Prečo postihuje zemetrasenie s obľubou práve čarokrásné sídla odvekej kultúry?! Prečo nehynie ním africký ľudožrít, ani kreténsky primitívny Eskymák, živoriaci vo svojom podzemnom bŕlohu horšie od zvieraťa?!

Ľudí pohlcuje vraj síra a oheň, zalieva ich vrelá láva, nebo sa zotmieva, zem sa otvára.

Lež, kto je vlastne pôvodcom tohoto veľkolepého fenoménu?!

Nie sám človek, ktorý prerastá vo svojej vyspelosti úzke zemské rozmery a vyšinuje sa smelo, s ohromným elánom a rozmachom do vyšších svetov, na nádherné ligotné hviezdy, do sfér, ktoré nikto z pozemšťanov neuzrel, iba pár vyvolených geniov dotkla sa v pár posvätných chvíľach života ich vznešená hudba?! Ta, do tých zázračných oblastí transponujú sa vlastným pevným rozhodnutím ľudskí titáni, aby tam speli ľahko a rýchle, nemýlení zemským prachom a hmlou, nehatení biednou ľudskou nedokonalosťou, k ďalším závratným métam?! —

Nevedno, jako opúšťajú títo titáni vyžilú zemskú kôru! V čarovných lietadlách, na krýdlach víchru či bleskovou dráhou elektrického prúdu? Ale je pravdepodobné, že opúšťajú ju vedome a úmyslne.

Koho by mýlil smutný pohľad na žalostné zrúcaniny, jamy, púšť a hromady bezdušných tiel, zohavených, zotlelých?!

Či sú to nie biedné schránky, pohodené nadčlovekom jako nepotrebné, vyplnivšie svoju úlohu vo chvíli, keď nesmrteľnému duchu zľúbilo sa vzniesť sa do vyšších, lepších sfér?!

Že nám nesdeľujú tieto koruny ľudského stvorenia svoj úmysel, nezanechávajú nám zprávy o svojich grandiozných plánoch?!

Aký význam môže mať pre anjela, aby referoval o svojich sférických letoch biednemu červu, vyliezajúcemu po dáždi zo zvlhlej zemskej prsti? Prečo by orol mal oznamovať blche, poskakujúcej v zemskom prachu, že sa vznesie k nebesiam?

Či nežijú najkultúrnejšie kruhy a skupiny ľudstva ešte i dnes, vo svete aeroplánov, radiotelegrafie a radiofonie v akomsi začarovanom kruhu, vo svojom osobitnom svete, v uzavrenej svetovej veleobci, skoro neprístupnej nevyvoleným a nezasväteným?!

Tak žijú snáď na tejto zemi a predsa v iných svetoch i neohrožení smelci, namáhajúci sa vyšinuť k vrcholom poznania a piť až na dno kalich rozkoše, aby keď prestane mať ich pobyt na tejto úbohej planéte smysel, sa explodovali sami cestou zemetrasenia do vyšších svetov, zodpovedajúcich ich nadľudskému vývinu. Transponujú sa k hviezdam v radostnej extáze, šťastní a túžiaci po nových závratoch blaha, večne túžiaci a stále neukojení.

A my bájime si fantastické nesmysly o ich žalostnom osude a príšerných utrpeniach, netušiac, že miláčkovia Šťasteny sú oni, pred nimiž živelná katastrofa i smrť ztratily dávno desivý nimbus, ktorý ich obklopuje očiam úzkostlivých zbabelcov, potácajúcich sa v nižinách poznania. Sú protejškom odbojných anjelov s neba svržených títo, nad zemský prach a špinu vysoko povznesení nadšenci, suverénovia vôle i odvahy, lúčiaci sa so svojimi primitívnymi stánky bez pohnutia, aby sa odobrali na krýdlach plniacej sa túžby do vznešeného domova dokonalejších foriem bytia vo chvíľu, ktorú si sami určili a pripravili, prekonávajúc so zázračnou istotou a odvahou rôzné etapy vedúce výš a výš až ku konečnému splynutiu s Večnom, Nekonečnom.

— — —

Titána, zápasiaceho s celým germánskym svetom, vyrušila zo sladkých dúm náhla obava.

Áno, unikol teutonskému jedu. Ale čo bude ďalej?! Budú prichádzať zúrivé šelmy znovu a znovu, vrhať sa naň vztekle, kým ho nezdolajú.

Odvážny smelče, nečakaj na svoju porážku! Konaj, kým je čas!

Vzrušil sa mohutným pohnutím. Jedno bolo mu okamžite jasné: musí sa zmocniť vedenia obrovskej vzducholodi, čo ho unáša s desiatkami bezmocných druhov a zpupných jarmiteľov v oblačnú diaľ, musí! — usmieňoval si pevne. Musí podriadiť na nej svojej vôli všetko: zvonce, drôty, motory, dať jej svoj smer a unášať vychytralých Nemcov do ich záhuby: do centra slovanskej moci.

Musí zhypnotizovať potvory hemžiace sa a spiace na palube a v kabínach, musí ich ovládnuť papršlekami svojho modzgu, iskrou svojho oka ešte teraz v noci, prv než svitne biely deň a dohrnú sa čaty uniformovaných oblúd, čo teraz spia.

Predíde svojich otročiteľov — trýzniteľov. Vyrve im z ruky moc a podrobí si ich. A budú musieť voľky-nevoľky tancovať podľa jeho nôty, soptiac vztekom, sršiac proti nemu nenávisťou.

Všetko sa musí diať dľa jeho vôle.

Veliký čarodej, sbierajúci sa zo záchvatov mdloby, uprel svoje zimnične planúce oči na lesklý mosadzný krúžok na dverách, žiariaci jako zlato. Potom vyhľadal zrakom kľučku na dverách a skočil ním na krúžok druhý, zadívajúc sa uprene na lesklý cínový zvonec.

Jeden! dva! tri! počal rátať, zaletiac zrakom na krúžok, prvú a druhú kľučku. Vrátiac sa opäť k jednotke, skĺzol sa zrakom na zvonec.

Nestačil narátať tri razy do troch, keď sa pravé dvere otvorily a nakukla nimi veľká kučeravá hlava. Zmizla však hneď.

Pôjde to! — zaradoval sa nezmarný kúzelník. — Privolal som ťa, netvore, aby si mi slúžil. Moja vôľa ťa dotiahla až do izby, a ty si sa obzeral zmätený, nevediac, čo ťa to sem pudí či volá. Onedlho sa naučíš behať ku mne a prosiť si odo mňa rozkazy.

Jeden! dva! tri! — jeden! dva! tri! — opakoval čarodej zaklínadlo. A, hľa! ozval sa zvonec. Čiernohlavý, šticatý diabol s tmavozeleným plášťom na pleciach vstal od stola a vyknísal sa bez hlesu na chodbu.

Áno, ovládnem vás, jako lútkar svoje figúry drôtami! — tešil sa zajatec zo svojho úspechu a oprel oči na žiarivý stropný luster. —

Pochopil bleskurýchle jeho konštrukciu. Áno, sú v ňom žiarovky, ale visí do neho aj akkumulátor, z ktorého je elektrická sila rozvedená na všetky strany šnôrami či drôty.

Vpil sa zrakom do lustru, snažiac sa vssať do seba čo najviac jeho energie.

A odvrátiac sa od lustru, cítil sa nepomerne mocnejším.

Vracal sa očima k lustru znovu a znovu, čerpajúc z neho. A sústredniac všetku svoju vôľu, pokúšal sa podriadiť svojmu veleniu motory vzducholodi. —

Nenamáhal sa dlho, keď sa tu rozavily jako silným prievanom dvere a z chodby či zo vzdušných priestorov, ktorými krúžili, ozval sa mohutný jednotvárny hukot a hrčanie motorov.

Zajatec, chystajúci sa k odboju vydýchol si zhlboka. V hrudi pocítil razom zázračnú ľahkosť.

A namontujúc si na svaly, nervy, ba i drôtenú vložku vlastného loža šnôry a drôty a vpíjajúc sa do svetelných pruhov a drôtených konštrukcií, vyplňujúcich vzdušné priestory, zmocnil sa veliký čarodej razom ohromného balónu. S istotou hlavného kormidelníka počal drnkať prsty zprvu celkom ľahúčko, potom čo raz energickejšie na okraje postele a konce drôtenej vložky, pociťujúc s absolútnou istotou báječný vzájomný kontakt i súhru jednotlivých súčiastok celého toho komplikovaného mechanizmu.

Ohromná vzducholoď počala majestátnymi pohyby brázdiť vzduch, otáčajúc sa do smeru, ktorý jej diktovala hrdá, víťazná myseľ kúzelníka-odbojníka.

Nadoblačný kolos zrýchlil svoj let. A v zápätí nastala po chodbách a kabínach nervózna trma-vrma. Z chodieb počala doliehať ozvena prudkých debát a hádok, rozčulených výkrikov. Okenice a dvere plieskaly, zajatci počali dvíhať zvedavé hlavy zo svojich väzeňských postieľ.

Veľmysliteľ pozoroval s úľubom chaos a zmätok, ktorý vyvolal u svojich protivníkov. Už zbadali, že je zle, že sa im vedenie vymklo z rúk a balón sa otočil do smeru, ktorý nie im je práve príjemný. Už hľadajú príčinu poruchy, pôvodcu kritického obratu. Ale dosiaľ ho neodhalili, tápajúc bezradne v pochybnostiach a neistote, ztrácajúc každým okamihom niečo zo svojej zpupnej bohorovnosti a suverénnej sebaistoty.

Ale daj pozor, geniálny mašinista, aby tvoja radosť netrvala prikrátko! Lebo veď Nemci ťa vyčuchajú predsa, každým krokom sú ti viac na stope a onedlho vrútia sa k tebe s rozľútenosťou divokých šeliem a vrhnú sa zúrive na teba, aby ti vyrvali vedenie.

Musíš roztočiť stroje do šialeného behu, aby si ich ohromil.

A zúfalý velekormidelník počal pracovať plnou parou, rozbubnujúc medené drôty a s nimi posteľ, že sa celá otriasala. Matrace prehadzoval si nohama s boka na bok, jeden cez druhý. Tváre mu blčaly, v ušiach pociťoval nárazy velelietadla o ohromné vetrné vlny. Klesajúce kolená odieraly sa o ostré vlákna medenej drôtenej sieti. Ale z očí odvažného vetroplavca blčaly plamene odhodlania.

Vonku ozvalo sa nové fičanie a svišťanie.

Naklonil rozpálenú hlavu k ožiarenému oknu. Beda! Za svetelnými pruhami, vrhanými do povetria vlastnou vzducholoďou, objavil hrozivé tiene a svetelné žiary veľlietadiel iných, ba celého radu vzdušných kolosov. S údesom objavoval v šedomodravom vzduchu ich paluby, interieury kabín, dlžizné chodby a pravidelné čierne rady železných postieľ, belejúcich a červenajúcich sa pokrýviek. Ba objavoval i silhuety ľudských postáv behajúcich po palube a kabínach. Vzdušní velikáni boli tesne v pätách obrovskému vtákovi, ktorého let riadil sám, rútili sa za ním v pravidelných intervaloch, napodobňujúc na vlas jeho bezpečný smer.

Odvážny kormidelník zrýchlil tempo ešte väčšmi.

Nepomáhalo. Priestor medzi ním a stíhateľmi nezväčšil sa ani o decimeter.

Na jeho veliteľskej kabíne však roztvorily sa dvere, ozval sa poplašný, tiahly zvuk zvonca, a vpálili sa traja Teutoni s vyjavenými tvárami.

Zastali obzerajúc sa splašene dookola. Vtom sa rozbehli k nemu.

„Čo to vystrájate?! Čo nedáte pokoj?! Prestaňte!“ Ich hlasy znely vztekle, výstražne. Mohutné ich ramená siahaly drzo, pánovite na okraje lôžka a železné priečky motúzovej sieti.

„Prestanete či neprestanete?!“ rozohnala se k nemu dlhá svalnatá ruka.

Ohrožený veliteľ sa spamätal. Počal hádzať smerom k útočníkovi ťažké matrace, ktoré sa zachytávaly o steny klietky. Sám schúlil sa pod ne, hľadajúc u nich akoby útočište.

A keď sa útočníci prekvapení zarazili, natiahol sa zúfalý ich protivník na bielu plachtu a zažmúril oči, jakoby sa chystal spať.

Útočníci sa vzdialili, uľavujúc si aspoň jedovatými poznámkami vo svojom bezmocnom vzteku.

Zázračný kormidelník si vydýchol zhlboka, cítiac, že zápas vlastne vyhral. Utajoval sa pre istotu ešte chvíľu. Potom sa však pustil znovu do svojej nebezpečnej hry, roztáčajúc pomalúčky kolá a vrtule a dostávajúc sa skoro nepozorovane čím diaľ do prudšieho tempa.

— — —

Pribehol na neho kŕdeľ zúrivých kopovov. Dobyli sa do jeho klietky, srazili ho na lože a natiahli mu cez hlavu až do pásu tesný krunýr, ktorý mu nedovoľoval ani rukama hnúť, ani vzpriamiť sa.

A kolá a vrtule hučaly, riadené nevedno kým, ďalej.

— — —

Pocítil náramnú slabosť. Nehnul by sa už, ani keby mu sosňali putá. Potil sa a usýchal, podriemoval a precítal každú chvíľu z driemot. A naraz počal chladnúť, hlava ťažká, ešte pred chviľou ako cent, stala sa ľahkou, tupou, mrákotnou. Do rúk a nôh vnišiel mu jakýsi divný kŕč, jakoby mal celý zdrevenieť.

Zhrozil sa. Lebo veď bolo mu jasné, čo sa s ním deje.

Umiera. Titánsky strážca Slovanstva, zahynieš prv, než príde ti záchrana! Velekormidelníku, vyjde nazmar tvoja železná vytrvalosť i heroická odvaha! Sverepý Teuton vloží ťa do chladnej kovovej rakve a posmešne sa nad tebou zachechtá.

Čo to?! Tak hanebne biedne končí sa tvoja kozmická púť, centrálny riaditeľu sveta, skvelý čarodeju?!

Naraz mu však odľahlo, jakoby zázrakom. Mdloba, čo schvátila ho, bola síce ešte hlbšia. Ale v srdci pociťoval hynúci titán sladkú harmóniu smierenia.

Prichádzaš, ó, tíšivá, omamná Smrť! Velekúzelníku, tratíš vedomie v hlbinách Zeme, v šerom podsvetí. Ale nezabúdaj, že hra tým neni skončená!

Nádherný kolobeh kaleidoskopických premien ešte len začína.

Dohasínaš. O malú chvíľu zajása zpupný Germán nad svojím triumfom, chlúbiac sa tvojou chladnou mrtvolou jako trofejou.

Ale tajomné tvoje sily, zázračné schopnosti budú žiť ďalej. Prelejú sa či poplynú v iné sféry vesmíru a vtelovať sa budú v bytnosti čo raz vyššie, dokonalejšie.

Kolotoč vekov a osudov zavíri a tvoje „ja“ poletí závratnou rýchlosťou v diaľ, vtelujúc sa v geniov, dvíhajúc ľudstvo alebo čudesné tvorstvá nesmierne vzdialených iných hviezd k novým zenithom nádherného vývoja, prechádzajúc modzgom a srdcom kráľov, Michal Angelov, Juliov Caesarov, Platonov, Dostojevských i velezločincov, — Antikristov.

Tvoja prapodstata, tvoje životné fluidum preletí äonmi a miliony existencií, tvoj čarovný bystrozrak bude žiariť v nekonečnej reťazi zázračných premien z tvárí nových Napoleonov, Nietzscheov, Rodinov, Vereščaginov, ohromných titánov, polbohov, svätcov i — zloduchov stíhaných kliatbou tisícročí.

A neboj sa opakovania. V étherickom vzduchu vesmírnom visí toľko variet, toľko kombinácií a rozmanitostí, že sa nevyčerpajú všetky ani za liet biliony. —

— — —

Skvelý čarodeju, dobrú noc, i keby to mala byť driemota trvajúca — tisíce rokov! —





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.