ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedeli v upratanej ústavnej izbe, Rojko rozvalený na stoličke, kučeravý brünet s pozláteným cvikrom. Z izby viala k nim veselá nálada, a oblokmi valily sa plným prúdom kriesivé lúče májového slnka.

„Na mňa prichodí vše divný nepokoj,“ sdôveroval sa kučeráň, žmurkajúc nervózne zelenavými očima. — Zdá sa mi, že to nevydržím, že sa mi niečo stane, sám siahnem znovu na seba.

— — —

„Nesiahnete,“ uisťoval ho Rojko, naťahujúc sa labužnícky jako kocúr na peci. „Nesiahnete,“ opakoval pevným hlasom a posadiac sa, vzal kamaráta za ruku.

„Podívajte sa ta von!“ otočili sa k obloku — „k tým zelenavým kopcom so žltkavými rady stavísk! Zriete tie skryté priepasti, závratné mosty a čujete hluk a šum mesta doliehajúci slabučkou ozvenou až sem?!“

„Za tým mestom mestá a dediny ďalšie, kúpele, železnice, krajiny iné, — áno, v tej šedej diaľave kypí život, rozprestiera sa svet.“

„Tam v diaľke to kamenné more, je realita.“

„Ja sa však bojím reality. Je záhadná, nevypočítateľná, zákerná. Krásna, skvelá na pohľad, ale zblízka samý hrboľ, plná špiny, prachu, boľastných stonov biedy, utrpenia.“

„Mne stačí na realitu, skvejúcu sa tam, v modravej diaľave, letmý pohľad z diaľky, iba jej lákavý obraz.“

„Chráňme sa však prísť s ňou do potyku, potknúť sa o jej hrboľ, vhúpnuť do záludnej jamky.“

„Nám určil Osud stanovište povýšenejšie. Sídlime tu v akomsi vetrnom zámku, povznesení nad reality kal a rmut, opierajúc sa jakoby o oblaky, hľadiaci raz na jasné modré nebe, inokedy zase na nádherné divadlo búrky a blesku.“

„Najhroznejšie mesta výkriky doliehajú k nám stlumené, skrotené, tak že znejú neraz jako šelest stromov, málo čo inak než štebot a trilky vtáctva poletujúceho v rajsky krásnej zahrade pod nami.“

„Nám neznáme je tu utrpenie biednych pozemšťanov, ich všechna lopota, strasti. My žijeme tu v ríši duše, snujeme tu dúhové pavučiny svojich luzných snov, bezstarostní, svieži, prácou nezmorení.“

„Žijeme tu jako králi v zázračnom zámku. Vstávame k dobrej káve a žemliam. Na poludnie prestrie sa stôl a nakŕmi nás. A po celý deň behajú po zámku služobníci pečujúci o naše blaho.“

„Sme ušetrení životného boja, sveta svodov i nástrah. Trônime tu medzi zemou a nebom ako bohovia na Olympe či blažení vyvolenci v ráji.“

„Robíme, čo chceme: keď sa nám zachce, čítame, spíme, jeme či filozofujeme, majúc na všetko dostatok času a nikdy nie náhlo.“

„Tu deje sa vlastne naša vôľa, plne a neobmedzene. Sme v ríši blažených vyvolencov.“

„Naše staré bôle sú pre nás iba hmlistou rozpomienkou; naše niekdajšie rany? — posledná ich stopa vo vedomí zacelela v našich snoch.“

„Svetským slabostiam, vášniam sme už dávno odumreli. Aký môže mať význam pre bohov sídliacich na Olympe otázka, jako smýšľa o nich polmetrové smetisko, miniatúrna ríša mravcov?! Čo nás je po tom, či uznáva nás za niečo, či neuznáva malicherný blbý svet, mrviaci sa tam v diaľnej hlbine?! Čo nám záleží na tom, ako si cení či necení naše filozofické velediela?!“

„Lebo veľdielami sú, bárs žijú dosiaľ iba v našej mysli. I tak môžu hýbať svetmi nepomerme väčšmi než výplody vypráhleho modzgu nejednoho oficiálne uznávaného velikána, jemuž sa korí a volá na slávu tisíchlavá tupá masa.“

„Preto hľadím na tie zelenavé kopce a žlté rady stavísk tam v šednúcej diaľave, bez ľútosti, túžby i bez nenávisti. Kal, špina zloby a nízkosti toho kamenného mora ku mne sem do mojich výšin nedostriekne. Nemám pravdu, priateľu? Čo cítite vy pri pohľade na tie matné silhuety reality?! Na čo myslíte?“

„Na čo myslím?!“ žmurkavý zelenooký brünet s pozláteným cvikrom na nose si zavzdychol, ľahko zaváhajúc. A odvrátiac sa tvárou od svojho druha, zašeptal snive:

„Na malú krehkú plavovlásku nežných štihlých rúk. Má ružovobielu tvár a hlboké modré oči. Vyčítam si, čo som ju naľakal svojím divným činom.“

„Vy tedy túžite za realitou, neviete sa ubrániť záchvatu slabosti: túžbe za ženou?!“ hlas Miloslava Rojku zaznel akosi drsne, vyčítave.

„Rád by ju videl!“ zašeptal mladý filozof roztúžene, klopiac hanblive oči.

— — —

A svitol krásny deň: deň lúčenia Miloslava Rojku s „ostrovom blažených“. Filozof rozhodol sa sostúpiť s oblačných výšin svojich snov do hlbín reality.

Neodhodlal sa k tomu bez boľasti, predvídajúc, že v tom kamennom mori nevyhne dotyku špiny a rmutu, že schváti ho do svojho víru nejeden krutý boj, aby si v ňom utŕžil údery, rany.

Ale odhodlal sa sostúpiť predsa. Pribudlo mu síl; počala v ňom prekypovať energia, túžiaca za činom, za plnosťou života.

Miloslavovi Rojkovi zachcelo sa vymaniť z hmlistých sfér abstraktných pomyslov. Duša zatúžila za vtelením, za zelenou lučinou i ulicou bučiacou vreskotom automobilov, hrčaním tramwayí a mnohozvukým rykom vlniaceho sa mora ľudských hláv.

Pocítil v žilách mohutný záchvev prasily, pudiacej človeka k činom, k zápasom. —

Zacnelo sa mu za láskou Evy, za nežným dotykom jej útlych rúk, za objemom mäkkých ramien, pocelom vlahých sviežich rtov.

Ach, kúpať sa tak zas pohansky nahý v opojne sladkej záplave slnečných lúčov a vrhať sa v chladivý riečny prúd spenených vĺn!

Prežívať slasti znovuzrodenia, omamnú novotu prvých dňov zasvitnuvších po velebnom diele Stvorenia!

Zo srdca vymizla skľučujúca bázeň pred nastávajúcimi strasťmi a bôľmi.

Zná, precítil, pretrpel všetko. Vie dobre, že nekonečnej boľasti nieto. Neexistujú hrôzy života ani smrti. Prv než by sa bôľ stával nesnesiteľným, odníme mu dobrotivá matka Príroda osteň, pohrúžiac trpiliteľa do závratu mdloby či v svet tíšivých fantázií a preludov.

Už nedesí sa boľastí vajatania, prechodu bránou Večnosti v nové formy žitia.

Preto tým úplnejšie, nerušenejšie chce sa oddať pôžitkom nastávajúcich chvíľ a liet. So suverénnou životabažnosťou boha vteleného v človeka.

— — —

Lúčenie bolo tklivé. Pol osmičky slzelo, chvejúc sa žiaľom i závisťou.

„Zabudnete na nás,“ stískal znovuzrodencovi pravicu chromý čert. „Ani si nepomyslíte.“

A márne utešoval srdečnými slovy bruchatého tureckého bašu s fezom. Vrtel zánovite hlavou, mrmlajúc bôľne:

„Vykúrime sa vám z mysli za prvým rohom my, živé mrtvoly.“

Ochromený šumavský Nemec nemohol zo seba pohnutím vypraviť ani slova. Iba sklenené modré oči sa zadívaly do diaľky a trasľavá ruka vtískala odchodiacemu zalepenú malú adresovanú obálku so známkou. Pozdrav ďalekej snúbenici, čo si má prísť preň — zdravého.

„Vy, povýšenec!“ dusil v sebe horkosť magistrátny úradníček, potrasúc Rojku vše za obe ruky. A už pustil sa do nervózneho behu po izbe, čerpajúc trošku útechy z lesku svojich žltých kamašní.

Pútnik vrhol ešte raz lúčivý pohľad na lože svojich vzletných dúm a hlbokého utrpenia.

Bolo biele jako sňah, zakryté čistučkou plachtou. Pohrávaly si na nej laškovne zlaté lúče slnečné.

Kde ste, ó, bôle, kde muky?! Zmizlé tiene noci zapadlej. Zaplašil ich slnečný jas znovuzrodenia.

Až teraz všimol si novej postavy u svojho loža v kúte. Chudý dlháň strhaných rysov, poľakaných očí, v pokrkvanom plavom svrchníku, akiste jeho nástupca, hľadel na lúčenie chladne, nechápave.

Miloslav Rojko odchádzal do života na ramene šťastím žiaricej ženy pomaly, kľudne, s hlbokou radosťou víťaza.

Žmurkavý brünet s cvikrom vyprevádzal ich až na schody. —

„Neviem, či sa jej dočkám,“ ozval sa pri rozlúčke. „A teraz bez vás mi ešte len bude otupno,“ potláčal v očných kútkoch zradné slzy.

— — —

Vyšli na ulicu. Ovial ich svieži vánok. V ústrety pokynul im život záplavou slnečných lúčov i milým šumom a ruchom vyhrievajúceho sa ľudského mraveniska. Nos pošteklila im príjemne sladká vôňa jasmínu.

Kráčal po boku milovanej bytnosti pevne, plný vnútorného blaha a sily, splývajúc v opojivú harmoniu s balzamicky vonným dychom májovým, unášaný i so ženou už v nasledujúcej ulici dravým ľudským prúdom — v ústrety bojom, v ústrety životu.